ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Izba Tesnošilova.)

Madlena a Anička.

MADLENA: Čo by z rýdzeho zlata bol a krásny ako tulipán, predsa by nemohla tak lamentovať.

ANIČKA: Ach, mladá nevesta bez mladého zaťa! Ja vám od velikej hanby ta pôjdem, kam ma oči zanesú.

MADLENA: Ty blázon, ty! Namiesto jedného odkundesa máš tunajších desať, len by si chcela.

ANIČKA: Tunajších? Ha, ha, ha! Ani pri jednom žiadneho Bildungu, žiaden Lebensart, žiaden Erziehung. ^[156]

MADLENA: Ja, pravda, neviem, čo tam krákoríš, ale s takým človekom, aký je náš pán notáriuš — — —

ANIČKA: Hen to sem to tak a tak? V zúfalstve by sa i to mohlo stať naposledy.

Tesnošil a predošlé.

TESNOŠIL: Fiam, ani sa mnoho necifruj. Ak toto šťastie opovrhneš, počkáš si, až sa taký blázon nájde.

MADLENA: A jeden rok za druhým uteká, až ruža zakvitne.

TESNOŠIL: Dva krížiky i pätina, fiam! Dobre že si rozmysli, čo robíš. —

ANIČKA: Dnes — alebo nikdy viac!

TESNOŠIL: No, tak sa mi, hľa, páčiš.

MADLENA: A tak sa i klebetníkom naraz ústa zapchajú.

TESNOŠIL: Feleségem, a ty sa ponáhľaj, aby sa dokončilo, čo sa má dokončiť.

MADLENA: Veď už ani neviem, kde mi hlava stojí.

TESNOŠIL: Honzíka priveď sem, s ním sa už poriadok urobil.

ANIČKA: Ist das möglich? ^[157]

MADLENA: Bodaj by ste boli pravdu povedali.

TESNOŠIL: De már az úgy van. ^[158]Panna Trasoritka ho vymenila a pán kaprál mu i Johanku vykonal.

ANIČKA: To je človek zum küssen! ^[159]— ako čert!

MADLENA: Ja bežím od velikej radosti! Ach, môj že ty premilý pán Dunaparti!

TESNOŠIL: A zavolaj i pána rechtora. Prisľúbil sa mi za oddavača. K pánu notáriušovi sám prebehnem, aby odo mňa počul tú radostnú novinu. (Odídu.)

ANIČKA (sama): No, veď to pán notáriuš dobre zaplatí! — Bude on vedieť, čo to znamená lásku vybojovať. — Tancovať mi musí, ako sa mu hvízdať bude. — S takým starým pánom je to utešený Unterhaltung. — — Tí starí to vraj ženám za vôľou chodia. — Počkaj, máš sa nachodiť, až ťa kašeľ pochytí.

Notáriuš a Anička.

NOTÁRIUŠ: Humillimus servus! ^[160]Panna Anička.

ANIČKA: Po latinsky? To sa mi páči! Lenže vám neviem dať na to žiadnej odpovede.

NOTÁRIUŠ: Assecuro, od velikej radosti ani neviem, čo vravím.

ANIČKA: Len by ste sa, Herr von Kvasivero, nezbláznili.

NOTÁRIUŠ: Quomodocunque, ^[161]ale veru, hen to sem to tak a tak, srdce mi takou láskou horí, že by ani to nebol div. (Chytí ju za ruku; ona mu ju k ústam pozdvihne a on bozká.)

ANIČKA: So schön! ^[162]Ktože by toľko móresu bol hľadal v Kocúrkove?

NOTÁRIUŠ: A ja som predsa od rodu Kocúrkovan, hen to sem to tak a tak. — Ergo, čože? Akože? Či tak, ako mi pán otec oznámil?

ANIČKA: Ja neznám, čo oznámil.

NOTÁRIUŠ: Impossibile! ^[163]Teda ma ošialil, hen to sem to tak a tak! Ergo by predsa nebol tak šťastný?

ANIČKA: Šťastný — auf keine Art! ^[164]

NOTÁRIUŠ: Nuž majte sa teda dobre a váš otec si nemá viac také žarty zo mňa vystrájať. (Odchádza.)

ANIČKA (predstúpi): Halt! Ani krok!

NOTÁRIUŠ: Hm! Čože je to za imperativus?

ANIČKA: Vy ste ma, Herr von Kvasivero, zle rozumeli. Svadba dnes byť musí!

NOTÁRIUŠ: Hen to sem to tak a tak! To ja predsa musím byť trochu pomätený na rozume.

ANIČKA: Ako obyčajne.

NOTÁRIUŠ: Ale rogo humillime, či to serio ^[165]hovoríte o tej svadbe?

ANIČKA: Len sem dišpenzáciu, lebo tu niet čo mnoho diškurovať.

NOTÁRIUŠ: Tá sa napíše v tom okamžení a pečaťou potvrdí. Veď je i jedno i druhé pod mojou rukou. Hen to sem to tak a tak.

Kaprál a predošlí.

KAPRÁL (k Aničke): Nuž čože to? Ty taká smutná, na svadbu žiadne prípravy a mladý zať tu. (Ukazuje na seba.)

NOTÁRIUŠ: De eo utrum.

ANIČKA: Len by ste pozreli do kuchyne, ako sa tam vrtia tie kuchárky: jedna kapustu drobí, druhá špikuje, tretia šamuje, štvrtá na hrnci nože ostrí. A oheň ako v maši. — Ach, ale mladá nevesta bez mladého zaťa.

NOTÁRIUŠ: Non est verum, ^[166]hen to sem to tak a tak. Mladý zať je tu in persona. ^[167]He, he, he!

KAPRÁL: Na moje veliké šťastie, síce by sotva bol býval družbom v Kocúrkove.

NOTÁRIUŠ: De eo utrum. Vy družbom?

ANIČKA: Či som si švárneho vyvolila? Vy predsa nebudete ajfrovať?

NOTÁRIUŠ: To nie, ale — — (Škrabe sa za uchom.)

KAPRÁL: Má ktosi strach! — Anička je tak moja ako vaša, pokým sa za sobáša nevrátime.

NOTÁRIUŠ: Deprecor, domine perillustris; amicis omnia communia praeter uxorem. ^[168]

KAPRÁL: A či ma tam čert po vašej latinčine. — Kto s vami po slovensky hovorí, s tým vy nehandrkujte po latinsky. A keď budete s bláznom sebe podobným rozprávať, potom môžete slovenčinu tým starým sadlom našpikovať.

ANIČKA: Das gfallt mir. ^[169]Vy tiež neviete feršvajgovať, čo máte na jazyku.

NOTÁRIUŠ: Rogo, či sa nemčina odmiškuje do slovenčiny, či latinčina, idem per idem. ^[170]

KAPRÁL: Bravó! To si, Anička, zapíšte. I to je pekný kompliment pred sobášom. — — Ach, vitaj, Honzík, vitaj.

Madlena, Honzík, rektor a predošlí.

NOTÁRIUŠ (k Honzíkovi): Salveat, Alexandre Magne, salveat. ^[171]

ANIČKA: Fuj Teufel! ^[172]Pred pol hodinou ako anjel, a teraz — fuj Teufel! Ako to predsa rúcho robí človeka.

MADLENA: Už je dosť ubičovaný a ty mi ho ešte viac konfunduješ! Mlč, srdce moje, však sa mu ešte krom toho otec nahudie za ušima.

REKTOR: Pán notáriuš, dišpenzáciu!

NOTÁRIUŠ: I pre mňa i pre Honzíka. Všetko je to hneď vo svojom poriadku.

KAPRÁL: No, len chytro, lebo už celé Kocúrkovo stojí pohromade.

NOTÁRIUŠ: Eo momento ^[173]sa navrátim. Hen to sem to tak a tak.

Tesnošil a predošlí.

TESNOŠIL (k Honzíkovi): Ach, teší ma, teší, fiam uram! Veru si nám utešený fígeľ vykázal, akasztófáravaló.

HONZÍK: Uram atyám, len dnes pokoj. A po svadbe potom larmujte, ako chcete.

TESNOŠIL: Čo tam verbovanci vytrúsia, či ti to nemohlo byť do remesla?

HONZÍK: Váš mešec žiadnej krivdy nepocítil.

KAPRÁL: A verbovanci to vypijú na zdravie panny Trasoritky.

MADLENA (hladká Tesnošila): Lenže ticho, Janíčko, ticho. Všetko to dobre bude. Ale ja musím nahliadnuť do tej kuchyne, aby sa všetko podarene vykonalo. (Vybehne.)

TESNOŠIL: A vy, rektor uram, pôjdete s pánom notáriušom k panne Trasoritke. — Ty, chlapče, sa učeš a vezmi si tam tie moje kordovánové čižmy. Po svadbe si ušiješ.

HONZÍK: Veru sa človek len musí pricifrovať. (Ide von.)

TESNOŠIL (volá za ním): Fiam, a či si sa oholil?

ANIČKA: Musím ja za ním, dajako ho adjustírovať. (Von.)

Notáriuš a predošlí.

NOTÁRIUŠ (potvorne oblečený): En, adsum, ^[174]hen to sem to tak a tak. A túto dišpenzáciu mi ani čert nebude viacej koramizovať.

KAPRÁL: Keby sa nebol s pannou Trasoritkou zveril, ja by vám bol zakúril.

REKTOR: No, naše veliké šťastie, síce by ste nám boli najprednejšiu krásu z Kocúrkova vyvliekli.

NOTÁRIUŠ: Veru verím a impatienter ^[175]očakávam ten moment — —

TESNOŠIL: Elhiszem, ^[176]he, he, he! Lebo ste veru dávno po nej túžili.

NOTÁRIUŠ: Ako vrabec na streche, hen to sem to tak a tak.

KAPRÁL: No veď sa hneď ovrabčíte, len nemeškajte i Honzíkovi hrdličku sem privábiť.

NOTÁRIUŠ: Na Honzíkovi všetko záleží; nech sa cituje, aby ho jeho panna svokra ex contumacia nekonvinkovala. ^[177] (Ku kaprálovi.)A vy tiež s nami?

KAPRÁL: Družba ostane tu mladú nevestu obliekať.

NOTÁRIUŠ: To sa nemôže applacidovať, hen to sem to tak a tak.

REKTOR: Pána kaprála so sebou pojmeme, aby nám panna svadobná matka jasnejšiu tvár ukázala.

TESNOŠIL: És egy jó pohár bort. ^[178]

KAPRÁL: Kde to, tam i ja. —

Honzík (pristrojený) a predošlí.

TESNOŠIL: No, fiam, lóra katona. ^[179]

HONZÍK: Mne akosi srdce bije.

KAPRÁL: Aha, ide pán regrút do ohňa.

TESNOŠIL: Veru do ohňa a nie jeden sa popáli. (Volá.)Madlena!

REKTOR: To nehovorte, síce by ste i mňa odstrašili, a verbovanci ešte tu! Aby sa vám po druhý raz nezverboval.

KAPRÁL: A sotva ste ich v jedno sfercovali.

Madlena a predošlí.

KAPRÁL: Pani matka, dobre že si pána syna obzrite! O pol hodiny (spieva): Kto by sa mi oženiti kázal.

MADLENA: Ach, len by sa šťastne podarilo! (K rektorovi.)A vy že sa pekne držte!

TESNOŠIL: Môžete sa budúcne či na kare, či na svadbách spotrebovať.

REKTOR: Veľmi dobre! Len si pripomeňte i pána notáriuša.

TESNOŠIL: Pán notáriuš je vén farkas, ^[180]amint a magyar mondja.

KAPRÁL: Zná, skade cesta do lesa.

NOTÁRIUŠ: Len sa vy o seba postarajte, domine humanissime, hen to sem to tak a tak.

MADLENA: No len zbohom, deti moje, a do šťastného navrátenia.

REKTOR: S prázdnou rukou sa vám nevrátime.

KAPRÁL: Muzika! — Hrajte mi, hrajte mi, hrajte mi marš! (Idú von s muzikou.)

(Izba u Trasoritky.)

Trasoritka a Johanka.

(Obe v zelených vencoch.)

JOHANKA (drží v ruke Tranoscius): Ja sa nemôžem akosi dohľadať tej pesničky.

TRASORITKA (vstrčí okuliare na nos): A ja ju hneď mám, naskutku; pagina štyristo štyridsaťštyri — hľa, tu ju máš. Čítaj!

JOHANKA: O stave manželskom? — Ach, čítajte vy, ja vás tak rada poslúcham!

TRASORITKA (číta): „Síc i tento stav má svůj kříž, saužení, pláč, bolest i rozličná trápení.“ (Šnupe.)

JOHANKA: To ste mi nemali pred sobášom hovoriť.

TRASORITKA: Po sobáši všetko pozde. A ďalej čože stojí? (Číta.)„Mezi tím v trpelivosti, kdo snáší všecky úzkosti, ten dojde potešení.“

JOHANKA: No, to sa dá lepšie počúvať.

TRASORITKA: A ďalej: „Když muž i žena v svornosti, v lásce, víre, spokojenosti žijí k boží líbosti, tam tekou potoky štestí.“

JOHANKA: Ach, keby sa ten potok len priblížil, síce celý Tranoscius so mnou pobeháte.

TRASORITKA: Tomu na dnes pokoj, ale vezmi Bibliu do ruky.

JOHANKA: Auvéh! A „Prípravu k smrti“ nie?

TRASORITKA: I to príde svojím poriadkom.

(Počuť muziku.)

JOHANKA: Buď bohu chvála.

TRASORITKA: Chytro, Johanka, poháre, koláče! Odlož tie knihy! Sem ten rozmarín! Ach, aký to neporiadok! Všetko na hromade.

(Všetko sa prichystá na stôl; muziku počuť vždy bližšie a bližšie.)

Honzík, notáriuš, rektor, kaprál, Trasoritka a Johanka.

NOTÁRIUŠ: Šťastia od boha a pokoj domu tvojmu, ako povedá múdry Sirách pri konci päťdesiatej druhej kapitoly.

REKTOR: To sme sa hneď pri dverách akosi potkli, domine perillustris.

NOTÁRIUŠ: Čo by ste vy vedeli? Hen to sem to tak a tak.

KAPRÁL: Alászolgája, Trasoritka, kisasszony.

TRASORITKA: Dienerin! (Urobí kompliment.)

NOTÁRIUŠ: Dnes je, rogo humillime, na mne poriadok hovoriť, a vy ostatní mlčte. Hen to sem to tak a tak.

REKTOR: A ktože vám bude odpovedať?

TRASORITKA: Johanka, sem tie stoličky! Tuto vy, pán notáriuš, a vám naproti pán rektor. — (Dá šatku jednému i druhému.)A ty, Johanka, poslúchaj srdcom skrúšeným.

NOTÁRIUŠ: Len silentium! ^[181]I to sa má všetko vykonať svojím poriadkom, ako pánboh prikázal.

KAPRÁL: Mladú nevestu za ruku — a stúpaj na sobáš.

NOTÁRIUŠ: Kvasivero! Ordo est anima rerum. — — Domine praestantissime, ^[182]my sme prišli v mene božom s týmto svadobným konduktom, aby sme predne a ponajprv tohoto poctivého mládenca a poctivého remesla čižmárskeho majstra oznámili a potom privolenie, ako urodzenej panny Trasoritky, tak i tejto zasnúbenej mladej nevesty vyslyšali.

KAPRÁL: To sú všetko daromniny! — Mladá nevesta privolí a za moju budúcu vernú manželku sám odpoviem.

TRASORITKA: Áno, ja som k službám hotová.

NOTÁRIUŠ: To sa tak brevi manu, ^[183]ako my juristae povedáme, nedá odbaviť. Potom extra dominium, ^[184]ak sa páči, ale via novi. ^[185]— Subintelligitur — hen to sem to tak a tak.

REKTOR: Či nás tam pánboh po vašom Tripartitum. Len breviter, domine perillustris — sed confuse! ^[186]

NOTÁRIUŠ: A tak tedy, keďže pánboh hneď v raji muža stvoriť ráčil — —

KAPRÁL: Tak vysoko ste si začali? — To pozde prídeme do Kocúrkova.

NOTÁRIUŠ: — — a dal mu ženu ku pomoci; a Abrahám pojal Sáru a dal synovi svojmu Rebeku za manželku —

KAPRÁL: Či chcete všetky svadby od stvorenia sveta vyčítať!

NOTÁRIUŠ: Nakoľko ma pamäť nesklame.

KAPRÁL: Bodaj sa vám všetky mozgy pomútili.

REKTOR: Tak by nebolo konca-kraja.

NOTÁRIUŠ: A keďže Jákob mal dve ženy. Hen to sem to tak a tak — akože sa ony len menovali?

REKTOR: Jedna Lea a druhá Ráchel.

NOTÁRIUŠ: Rem acu tetigisti! — ^[187]A to síce z dcér Labanových.

KAPRÁL: Teda i tento poctivý mládenec — —

NOTÁRIUŠ: Kvasivero! To nejde tak ľahko, ako sa niekto domnieva. — A svätý kráľ a prorok Dávid; lebo on bol pastýrom stáda otca svojho, tiež mal svoje manželky.

KAPRÁL: Teda si i ja pojímam pannu — Trasoritku — a Johanku a Aničku —

TRASORITKA: Ach, Herr von Dunaparti, to by sa mi i pre verbunkoša primnoho zdalo.

NOTÁRIUŠ: A keďže sa i Tobiáš šťastne navrátil s dcérou Raguelovou a psík bežal popredku, tak i ja — —

KAPRÁL: Prichádzam ako starý komondor. —

NOTÁRIUŠ: Deus avertat, ^[188]hen to sem to tak a tak.

REKTOR: Ako poctivý mladoženích —

NOTÁRIUŠ: Vel maxime; ^[189]a žiadam menom tohoto, hľa, prístojaceho mládenca, aby ste vyslyšali žiadosť jeho, aby každý svoju manželku poriadne miloval a ctil. — Dixi. — ^[190]

KAPRÁL: No, chvalabohu! Bonaparte by za ten čas bol Komárno vybojoval, a tu, ako vidím, netreba mnoho bojovať.

REKTOR: Preto ja nakrátko i menom mladej nevesty — —

TRASORITKA: Vyprosím si, po staršom do mlyna.

REKTOR: — i tuto, hľa, menom panny Trasoritky.

NOTÁRIUŠ: Urodzenej panny Trasoritky.

REKTOR: — oznamujem, že neodporujú vašej žiadosti. (Pojme mladú nevestu.)— Tu vám teda, pán mladý zať, túto cnostnú Zuzannu oddávam.

KAPRÁL: Však môj regrút urobí s ňou poriadok.

REKTOR: — a vinšujem, aby ste vo svornosti živí boli a aby vás roztržitosť nerozlúčila, len kopáč, graca, rýľ, motyka.

NOTÁRIUŠ: Amen.

TRASORITKA: Pánboh uslyš.

KAPRÁL: A vy, Johanka, nič?

JOHANKA: Ja pristávam na vašom regrútovi.

TRASORITKA: A mne nič?

HONZÍK: Že ste si iného manžela vyvolili, za to vám ruku bozkávam.

KAPRÁL: Taká pečienka je ani nie pre takého holobrádka.

TRASORITKA: Ach, vy ste veliký furták, Herr von Dunaparti. — Nuž nechže sa už páči či z toho, či z toho. — Tu sklenička slivovičky, tam sa toho hriateho prichystalo. Ponúkaj, Johanka, ponúkaj, ale si fertušku pripáš.

NOTÁRIUŠ: Ja by si čiernej kávičky vyprosil — hen to sem to tak a tak.

TRASORITKA: Odpytujem, ale je dnes veru trochu osolená a ak kňaz príde po večeri, aj tak musí byť; kde ju vezmeš, tam ju vezmeš.

KAPRÁL: A pohár vína niet?

TRASORITKA: To sa všetko pri večeri odbaví.

KAPRÁL: Sem tú koralku.

JOHANKA: Veľmi vďačne, nechže sa ľúbi.

TRASORITKA: Z tých koláčikov, Herr von Notär!

NOTÁRIUŠ: Degratias, degratias!

JOHANKA: Z tej slivovičky, pán rektor, nech sa ľúbi!

REKTOR: Na zdravie našich novomanželov. (Pije.)

TRASORITKA: A vy, Herr von Sohn, na guráž — z toho hriateho. (Podá mu.)Tak, srdce moje.

NOTÁRIUŠ: Fructificate et multiplicamini! ^[191] (Pije.)

REKTOR: Hen to sem to tak a tak! — O týchto malá starosť, ale vy sa musíte ponáhľať, aby ste dohonili, čo ste zameškali.

NOTÁRIUŠ: Ja som, assecuro, už mohol i starým otcom byť.

KAPRÁL: Mlčte, preboha. Dobre, že vás mladá nevesta nepočula.

NOTÁRIUŠ: Ja neviem, ako by to mohlo dakomu na potupu slúžiť, hen to sem to tak a tak.

TESNOŠIL: Veru ste mali skorej na to pamätovať, ako ja v najlepšom kvete.

KAPRÁL: Feleségem! Mrva a brvno, či ako to tam stojí v evanjelii.

REKTOR: Vy ste museli teológiu študovať.

KAPRÁL: Za dva roky, čo som bol mendíkom v Ratkovej.

NOTÁRIUŠ: Dajte pokoj tým daromninám, a prosím slávny svadobný kondukt, stúpajme ďalej, lebo ešte ďalekú cestu máme pred sebou.

HONZÍK: A ja sedím ako na tŕní.

TRASORITKA (vezme zo stola rozmaríny):Prosím za maličké pozhovenie. — Hľa, ja som tá holubica z korábu.

REKTOR Po strane): Temer by myslel, že ešte v korábe hrkútala.

TRASORITKA: A prinášam vám tieto zelené ratolesti. (Rozdáva rozmarín.)Nech sa ich láska tak zelená ako tento rozmarín.

HONZÍK: Pánboh uslyš! A — poďme.

KAPRÁL: Kincsem, ^[192]Trasoritka kisasszony, nech sa ľúbi. (Pojme ju za ruku.)

NOTÁRIUŠ: Ani ja svoje právo neopustím. Jus ad rem, ^[193]hen to sem to tak a tak. (Pojme Johanku.)

REKTOR: Máj a december.

HONZÍK: A my ich, domine pán rektor, vezmeme pod vartu.

KAPRÁL: Či sú tu moji muzikanti?

REKTOR: Tu stoja pod oblokom.

KAPRÁL: Zakývajte im tam, zakývajte!

HONZÍK (dáva znamenie klobúkom): Hrajte mi, hrajte, hrajte mi marš! (Muzika zaznie a všetci idú von.)

(Izba Tesnošilova.)

(Počuť približovať sa muziku. Tesnošil, Madlena, Anička ponáhľajú sa jedno druhé do poriadku uviesť. Vtom vkročí svadobný kondukt.)

KAPRÁL: Ez az élet a gyöngy élet! ^[194]

NOTÁRIUŠ (podnapitý): Silentium! I tu sa musí — musí všetko suo ordine ^[195]vyko — konať.

REKTOR: Áno, finis coronat opus. ^[196]

NOTÁRIUŠ: Hen to sem to tak a tak! Že sme feliciter ^[197]chodili, pán svadobný otec (zíva sa mu),toho sme vám — hľa — živý doku — kument priniesli, ako sami vidíte.

KAPRÁL (objíma Trasoritku): A toto je môj živý dokument, či tak, srdce moje?

TRASORITKA: Ach, pán Dunaparti, to sa nesvedčí pred svadbou a zlým príkladom by nerada mládež pohoršiť.

NOTÁRIUŠ: Len pozhovenie — pozhovenie, že dám reláciu a potom — deliratum — deliberatum est. ^[198]

TESNOŠIL: To sú daromniny! Len ta do kostola.

MADLENA: Veru len nakrátko; kuchárky stoja ako na tŕní.

REKTOR: Že im kaša prismudne.

TESNOŠIL: A kňaz tiež durí.

ANIČKA: Ach, bodajže taký rozum, že mne to neprišlo na pamäť!

MADLENA: Pred sobášom to nie div. Nuž a čože to má byť, srdce moje?

ANIČKA: Tak som si umienila — že sa nedám po slovensky kopulírovať. Ja som to docela odvykla. Ani spievať, ani modliť sa, len po nemecky!

REKTOR: To by asi tak vypadalo ako tam, kde v nemeckom kostole počuť: „Pani suśedo, kteruže to piśničku započali?“ „Wer nur den lieben Gott lässt walten, pani suśedo!“

NOTÁRIUŠ: Impossibile.

REKTOR: To nemáte ináč. A o tom povedá ktosi: „Nejsou ani Slované životem, nejsou ani Nemci: půl toho, půl toho jen, jak netopýři moji.“

TESNOŠIL: Az igaz, fele magyar, fele tót.

KAPRÁL: Len vy nám tu dlho nehandrkujte vaše daromniny.

NOTÁRIUŠ: To vraví tá kora — ralka, hen to sem to tak a tak.

MADLENA: Len sa ty daj sobášiť po slovensky.

REKTOR: A blázon, kto sa za reč materinskú hanbí.

KAPRÁL: No len von! — Všetko sa pripozdí.

TESNOŠIL: A kňaz už dva razy posielal mendíka.

HONZÍK: A mrzí sa ako — ako čert, keď musí len za ho — ho — hodinku čakať.

TESNOŠIL: Invitujte ho tiež, Milozvuk uram, na tanier polievky, nech sa mu pomastí. Ale sa mu mnoho neproste, či rozumiete?

REKTOR: Akože by sa to nerozumelo — v Kocúrkove?

TESNOŠIL: Nuž tak choďte šťastne!

KAPRÁL (k Aničke): Či chcete tohoto bystrého mládenca vziať?

NOTÁRIUŠ: Suginbelli — subintelli — gitur, he, he, he! (Zíva sa mu.)— O tom sme sa s Aničkou napred pora — radili, hen to sem to tak a tak. Nu hora ruit! Poďme faustibus a vis — domine Dunaparti. ^[199]A vám tento môj thesaurus ^[200]odovzdávam. (Podá mu Aničku.)

KAPRÁL: Ja vám ho vrátim s interesom.

REKTOR: To jest, vy máte tiež byť družbom, keď tuto panna urodzená — — (Po strane.)Na svätého Vida, čo nebude nikdá.

TRASORITKA: Veru si ja mladšieho družbu vyvolím, tak podľa môjho veku.

NOTÁRIUŠ: Ha, ha, ha!

(Počuť muziku.)

KAPRÁL: Veď povedám. Moji muzikanti nás hneď vyhudú.

MADLENA: A kuchárky kutáčom vyženú.

NOTÁRIUŠ: Mne počína akosi v noha — hahách hrať.

REKTOR: Et in sene saltant venae. ^[201]

KAPRÁL: Len keby sa tá nešťastná podagra k tancu neprikradla.

TESNOŠIL: No, fiam, po páre! A pekne, ako pánboh prikázal.

MADLENA: Anička, Honzíčko, naše požehnanie.

ANIČKA (plače a podáva otcovi a matke ruku a potom pojme kaprála za rameno).

KAPRÁL: To sú slzy! — Honzík, a ty nič? — (Spieva a s ním i iní.)„Neplač, milá, nenariekaj, už je darmo, už ja musím mašírovať zajtra ráno.“

(Idú týmto poriadkom: kaprál s Aničkou, notáriuš s Johankou, Honzík s Trasoritkou, rektor s Madlenou — Tesnošil nemajúc páru, vezme od verštatu trojnohu. Odchádzajú s muzikou a svadobným výskaním.)

(Opona spadne.)