Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Pavol Tóth. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 106 | čitateľov |
Obsah
(Izba Tesnošilova.)
Madlena a Anička.
MADLENA: Čo by z rýdzeho zlata bol a krásny ako tulipán, predsa by nemohla tak lamentovať.
ANIČKA: Ach, mladá nevesta bez mladého zaťa! Ja vám od velikej hanby ta pôjdem, kam ma oči zanesú.
MADLENA: Ty blázon, ty! Namiesto jedného odkundesa máš tunajších desať, len by si chcela.
ANIČKA: Tunajších? Ha, ha, ha! Ani pri jednom žiadneho Bildungu, žiaden Lebensart, žiaden Erziehung. [156]
MADLENA: Ja, pravda, neviem, čo tam krákoríš, ale s takým človekom, aký je náš pán notáriuš — — —
ANIČKA: Hen to sem to tak a tak? V zúfalstve by sa i to mohlo stať naposledy.
Tesnošil a predošlé.
TESNOŠIL: Fiam, ani sa mnoho necifruj. Ak toto šťastie opovrhneš, počkáš si, až sa taký blázon nájde.
MADLENA: A jeden rok za druhým uteká, až ruža zakvitne.
TESNOŠIL: Dva krížiky i pätina, fiam! Dobre že si rozmysli, čo robíš. —
ANIČKA: Dnes — alebo nikdy viac!
TESNOŠIL: No, tak sa mi, hľa, páčiš.
MADLENA: A tak sa i klebetníkom naraz ústa zapchajú.
TESNOŠIL: Feleségem, a ty sa ponáhľaj, aby sa dokončilo, čo sa má dokončiť.
MADLENA: Veď už ani neviem, kde mi hlava stojí.
TESNOŠIL: Honzíka priveď sem, s ním sa už poriadok urobil.
ANIČKA: Ist das möglich? [157]
MADLENA: Bodaj by ste boli pravdu povedali.
TESNOŠIL: De már az úgy van. [158]Panna Trasoritka ho vymenila a pán kaprál mu i Johanku vykonal.
ANIČKA: To je človek zum küssen! [159]— ako čert!
MADLENA: Ja bežím od velikej radosti! Ach, môj že ty premilý pán Dunaparti!
TESNOŠIL: A zavolaj i pána rechtora. Prisľúbil sa mi za oddavača. K pánu notáriušovi sám prebehnem, aby odo mňa počul tú radostnú novinu. (Odídu.)
ANIČKA (sama): No, veď to pán notáriuš dobre zaplatí! — Bude on vedieť, čo to znamená lásku vybojovať. — Tancovať mi musí, ako sa mu hvízdať bude. — S takým starým pánom je to utešený Unterhaltung. — — Tí starí to vraj ženám za vôľou chodia. — Počkaj, máš sa nachodiť, až ťa kašeľ pochytí.
Notáriuš a Anička.
NOTÁRIUŠ: Humillimus servus! [160]Panna Anička.
ANIČKA: Po latinsky? To sa mi páči! Lenže vám neviem dať na to žiadnej odpovede.
NOTÁRIUŠ: Assecuro, od velikej radosti ani neviem, čo vravím.
ANIČKA: Len by ste sa, Herr von Kvasivero, nezbláznili.
NOTÁRIUŠ: Quomodocunque, [161]ale veru, hen to sem to tak a tak, srdce mi takou láskou horí, že by ani to nebol div. (Chytí ju za ruku; ona mu ju k ústam pozdvihne a on bozká.)
ANIČKA: So schön! [162]Ktože by toľko móresu bol hľadal v Kocúrkove?
NOTÁRIUŠ: A ja som predsa od rodu Kocúrkovan, hen to sem to tak a tak. — Ergo, čože? Akože? Či tak, ako mi pán otec oznámil?
ANIČKA: Ja neznám, čo oznámil.
NOTÁRIUŠ: Impossibile! [163]Teda ma ošialil, hen to sem to tak a tak! Ergo by predsa nebol tak šťastný?
ANIČKA: Šťastný — auf keine Art! [164]
NOTÁRIUŠ: Nuž majte sa teda dobre a váš otec si nemá viac také žarty zo mňa vystrájať. (Odchádza.)
ANIČKA (predstúpi): Halt! Ani krok!
NOTÁRIUŠ: Hm! Čože je to za imperativus?
ANIČKA: Vy ste ma, Herr von Kvasivero, zle rozumeli. Svadba dnes byť musí!
NOTÁRIUŠ: Hen to sem to tak a tak! To ja predsa musím byť trochu pomätený na rozume.
ANIČKA: Ako obyčajne.
NOTÁRIUŠ: Ale rogo humillime, či to serio [165]hovoríte o tej svadbe?
ANIČKA: Len sem dišpenzáciu, lebo tu niet čo mnoho diškurovať.
NOTÁRIUŠ: Tá sa napíše v tom okamžení a pečaťou potvrdí. Veď je i jedno i druhé pod mojou rukou. Hen to sem to tak a tak.
Kaprál a predošlí.
KAPRÁL (k Aničke): Nuž čože to? Ty taká smutná, na svadbu žiadne prípravy a mladý zať tu. (Ukazuje na seba.)
NOTÁRIUŠ: De eo utrum.
ANIČKA: Len by ste pozreli do kuchyne, ako sa tam vrtia tie kuchárky: jedna kapustu drobí, druhá špikuje, tretia šamuje, štvrtá na hrnci nože ostrí. A oheň ako v maši. — Ach, ale mladá nevesta bez mladého zaťa.
NOTÁRIUŠ: Non est verum, [166]hen to sem to tak a tak. Mladý zať je tu in persona. [167]He, he, he!
KAPRÁL: Na moje veliké šťastie, síce by sotva bol býval družbom v Kocúrkove.
NOTÁRIUŠ: De eo utrum. Vy družbom?
ANIČKA: Či som si švárneho vyvolila? Vy predsa nebudete ajfrovať?
NOTÁRIUŠ: To nie, ale — — (Škrabe sa za uchom.)
KAPRÁL: Má ktosi strach! — Anička je tak moja ako vaša, pokým sa za sobáša nevrátime.
NOTÁRIUŠ: Deprecor, domine perillustris; amicis omnia communia praeter uxorem. [168]
KAPRÁL: A či ma tam čert po vašej latinčine. — Kto s vami po slovensky hovorí, s tým vy nehandrkujte po latinsky. A keď budete s bláznom sebe podobným rozprávať, potom môžete slovenčinu tým starým sadlom našpikovať.
ANIČKA: Das gfallt mir. [169]Vy tiež neviete feršvajgovať, čo máte na jazyku.
NOTÁRIUŠ: Rogo, či sa nemčina odmiškuje do slovenčiny, či latinčina, idem per idem. [170]
KAPRÁL: Bravó! To si, Anička, zapíšte. I to je pekný kompliment pred sobášom. — — Ach, vitaj, Honzík, vitaj.
Madlena, Honzík, rektor a predošlí.
NOTÁRIUŠ (k Honzíkovi): Salveat, Alexandre Magne, salveat. [171]
ANIČKA: Fuj Teufel! [172]Pred pol hodinou ako anjel, a teraz — fuj Teufel! Ako to predsa rúcho robí človeka.
MADLENA: Už je dosť ubičovaný a ty mi ho ešte viac konfunduješ! Mlč, srdce moje, však sa mu ešte krom toho otec nahudie za ušima.
REKTOR: Pán notáriuš, dišpenzáciu!
NOTÁRIUŠ: I pre mňa i pre Honzíka. Všetko je to hneď vo svojom poriadku.
KAPRÁL: No, len chytro, lebo už celé Kocúrkovo stojí pohromade.
NOTÁRIUŠ: Eo momento [173]sa navrátim. Hen to sem to tak a tak.
Tesnošil a predošlí.
TESNOŠIL (k Honzíkovi): Ach, teší ma, teší, fiam uram! Veru si nám utešený fígeľ vykázal, akasztófáravaló.
HONZÍK: Uram atyám, len dnes pokoj. A po svadbe potom larmujte, ako chcete.
TESNOŠIL: Čo tam verbovanci vytrúsia, či ti to nemohlo byť do remesla?
HONZÍK: Váš mešec žiadnej krivdy nepocítil.
KAPRÁL: A verbovanci to vypijú na zdravie panny Trasoritky.
MADLENA (hladká Tesnošila): Lenže ticho, Janíčko, ticho. Všetko to dobre bude. Ale ja musím nahliadnuť do tej kuchyne, aby sa všetko podarene vykonalo. (Vybehne.)
TESNOŠIL: A vy, rektor uram, pôjdete s pánom notáriušom k panne Trasoritke. — Ty, chlapče, sa učeš a vezmi si tam tie moje kordovánové čižmy. Po svadbe si ušiješ.
HONZÍK: Veru sa človek len musí pricifrovať. (Ide von.)
TESNOŠIL (volá za ním): Fiam, a či si sa oholil?
ANIČKA: Musím ja za ním, dajako ho adjustírovať. (Von.)
Notáriuš a predošlí.
NOTÁRIUŠ (potvorne oblečený): En, adsum, [174]hen to sem to tak a tak. A túto dišpenzáciu mi ani čert nebude viacej koramizovať.
KAPRÁL: Keby sa nebol s pannou Trasoritkou zveril, ja by vám bol zakúril.
REKTOR: No, naše veliké šťastie, síce by ste nám boli najprednejšiu krásu z Kocúrkova vyvliekli.
NOTÁRIUŠ: Veru verím a impatienter [175]očakávam ten moment — —
TESNOŠIL: Elhiszem, [176]he, he, he! Lebo ste veru dávno po nej túžili.
NOTÁRIUŠ: Ako vrabec na streche, hen to sem to tak a tak.
KAPRÁL: No veď sa hneď ovrabčíte, len nemeškajte i Honzíkovi hrdličku sem privábiť.
NOTÁRIUŠ: Na Honzíkovi všetko záleží; nech sa cituje, aby ho jeho panna svokra ex contumacia nekonvinkovala. [177] (Ku kaprálovi.)A vy tiež s nami?
KAPRÁL: Družba ostane tu mladú nevestu obliekať.
NOTÁRIUŠ: To sa nemôže applacidovať, hen to sem to tak a tak.
REKTOR: Pána kaprála so sebou pojmeme, aby nám panna svadobná matka jasnejšiu tvár ukázala.
TESNOŠIL: És egy jó pohár bort. [178]
KAPRÁL: Kde to, tam i ja. —
Honzík (pristrojený) a predošlí.
TESNOŠIL: No, fiam, lóra katona. [179]
HONZÍK: Mne akosi srdce bije.
KAPRÁL: Aha, ide pán regrút do ohňa.
TESNOŠIL: Veru do ohňa a nie jeden sa popáli. (Volá.)Madlena!
REKTOR: To nehovorte, síce by ste i mňa odstrašili, a verbovanci ešte tu! Aby sa vám po druhý raz nezverboval.
KAPRÁL: A sotva ste ich v jedno sfercovali.
Madlena a predošlí.
KAPRÁL: Pani matka, dobre že si pána syna obzrite! O pol hodiny (spieva): Kto by sa mi oženiti kázal.
MADLENA: Ach, len by sa šťastne podarilo! (K rektorovi.)A vy že sa pekne držte!
TESNOŠIL: Môžete sa budúcne či na kare, či na svadbách spotrebovať.
REKTOR: Veľmi dobre! Len si pripomeňte i pána notáriuša.
TESNOŠIL: Pán notáriuš je vén farkas, [180]amint a magyar mondja.
KAPRÁL: Zná, skade cesta do lesa.
NOTÁRIUŠ: Len sa vy o seba postarajte, domine humanissime, hen to sem to tak a tak.
MADLENA: No len zbohom, deti moje, a do šťastného navrátenia.
REKTOR: S prázdnou rukou sa vám nevrátime.
KAPRÁL: Muzika! — Hrajte mi, hrajte mi, hrajte mi marš! (Idú von s muzikou.)
(Izba u Trasoritky.)
Trasoritka a Johanka.
(Obe v zelených vencoch.)
JOHANKA (drží v ruke Tranoscius): Ja sa nemôžem akosi dohľadať tej pesničky.
TRASORITKA (vstrčí okuliare na nos): A ja ju hneď mám, naskutku; pagina štyristo štyridsaťštyri — hľa, tu ju máš. Čítaj!
JOHANKA: O stave manželskom? — Ach, čítajte vy, ja vás tak rada poslúcham!
TRASORITKA (číta): „Síc i tento stav má svůj kříž, saužení, pláč, bolest i rozličná trápení.“ (Šnupe.)
JOHANKA: To ste mi nemali pred sobášom hovoriť.
TRASORITKA: Po sobáši všetko pozde. A ďalej čože stojí? (Číta.)„Mezi tím v trpelivosti, kdo snáší všecky úzkosti, ten dojde potešení.“
JOHANKA: No, to sa dá lepšie počúvať.
TRASORITKA: A ďalej: „Když muž i žena v svornosti, v lásce, víre, spokojenosti žijí k boží líbosti, tam tekou potoky štestí.“
JOHANKA: Ach, keby sa ten potok len priblížil, síce celý Tranoscius so mnou pobeháte.
TRASORITKA: Tomu na dnes pokoj, ale vezmi Bibliu do ruky.
JOHANKA: Auvéh! A „Prípravu k smrti“ nie?
TRASORITKA: I to príde svojím poriadkom.
(Počuť muziku.)
JOHANKA: Buď bohu chvála.
TRASORITKA: Chytro, Johanka, poháre, koláče! Odlož tie knihy! Sem ten rozmarín! Ach, aký to neporiadok! Všetko na hromade.
(Všetko sa prichystá na stôl; muziku počuť vždy bližšie a bližšie.)
Honzík, notáriuš, rektor, kaprál, Trasoritka a Johanka.
NOTÁRIUŠ: Šťastia od boha a pokoj domu tvojmu, ako povedá múdry Sirách pri konci päťdesiatej druhej kapitoly.
REKTOR: To sme sa hneď pri dverách akosi potkli, domine perillustris.
NOTÁRIUŠ: Čo by ste vy vedeli? Hen to sem to tak a tak.
KAPRÁL: Alászolgája, Trasoritka, kisasszony.
TRASORITKA: Dienerin! (Urobí kompliment.)
NOTÁRIUŠ: Dnes je, rogo humillime, na mne poriadok hovoriť, a vy ostatní mlčte. Hen to sem to tak a tak.
REKTOR: A ktože vám bude odpovedať?
TRASORITKA: Johanka, sem tie stoličky! Tuto vy, pán notáriuš, a vám naproti pán rektor. — (Dá šatku jednému i druhému.)A ty, Johanka, poslúchaj srdcom skrúšeným.
NOTÁRIUŠ: Len silentium! [181]I to sa má všetko vykonať svojím poriadkom, ako pánboh prikázal.
KAPRÁL: Mladú nevestu za ruku — a stúpaj na sobáš.
NOTÁRIUŠ: Kvasivero! Ordo est anima rerum. — — Domine praestantissime, [182]my sme prišli v mene božom s týmto svadobným konduktom, aby sme predne a ponajprv tohoto poctivého mládenca a poctivého remesla čižmárskeho majstra oznámili a potom privolenie, ako urodzenej panny Trasoritky, tak i tejto zasnúbenej mladej nevesty vyslyšali.
KAPRÁL: To sú všetko daromniny! — Mladá nevesta privolí a za moju budúcu vernú manželku sám odpoviem.
TRASORITKA: Áno, ja som k službám hotová.
NOTÁRIUŠ: To sa tak brevi manu, [183]ako my juristae povedáme, nedá odbaviť. Potom extra dominium, [184]ak sa páči, ale via novi. [185]— Subintelligitur — hen to sem to tak a tak.
REKTOR: Či nás tam pánboh po vašom Tripartitum. Len breviter, domine perillustris — sed confuse! [186]
NOTÁRIUŠ: A tak tedy, keďže pánboh hneď v raji muža stvoriť ráčil — —
KAPRÁL: Tak vysoko ste si začali? — To pozde prídeme do Kocúrkova.
NOTÁRIUŠ: — — a dal mu ženu ku pomoci; a Abrahám pojal Sáru a dal synovi svojmu Rebeku za manželku —
KAPRÁL: Či chcete všetky svadby od stvorenia sveta vyčítať!
NOTÁRIUŠ: Nakoľko ma pamäť nesklame.
KAPRÁL: Bodaj sa vám všetky mozgy pomútili.
REKTOR: Tak by nebolo konca-kraja.
NOTÁRIUŠ: A keďže Jákob mal dve ženy. Hen to sem to tak a tak — akože sa ony len menovali?
REKTOR: Jedna Lea a druhá Ráchel.
NOTÁRIUŠ: Rem acu tetigisti! — [187]A to síce z dcér Labanových.
KAPRÁL: Teda i tento poctivý mládenec — —
NOTÁRIUŠ: Kvasivero! To nejde tak ľahko, ako sa niekto domnieva. — A svätý kráľ a prorok Dávid; lebo on bol pastýrom stáda otca svojho, tiež mal svoje manželky.
KAPRÁL: Teda si i ja pojímam pannu — Trasoritku — a Johanku a Aničku —
TRASORITKA: Ach, Herr von Dunaparti, to by sa mi i pre verbunkoša primnoho zdalo.
NOTÁRIUŠ: A keďže sa i Tobiáš šťastne navrátil s dcérou Raguelovou a psík bežal popredku, tak i ja — —
KAPRÁL: Prichádzam ako starý komondor. —
NOTÁRIUŠ: Deus avertat, [188]hen to sem to tak a tak.
REKTOR: Ako poctivý mladoženích —
NOTÁRIUŠ: Vel maxime; [189]a žiadam menom tohoto, hľa, prístojaceho mládenca, aby ste vyslyšali žiadosť jeho, aby každý svoju manželku poriadne miloval a ctil. — Dixi. — [190]
KAPRÁL: No, chvalabohu! Bonaparte by za ten čas bol Komárno vybojoval, a tu, ako vidím, netreba mnoho bojovať.
REKTOR: Preto ja nakrátko i menom mladej nevesty — —
TRASORITKA: Vyprosím si, po staršom do mlyna.
REKTOR: — i tuto, hľa, menom panny Trasoritky.
NOTÁRIUŠ: Urodzenej panny Trasoritky.
REKTOR: — oznamujem, že neodporujú vašej žiadosti. (Pojme mladú nevestu.)— Tu vám teda, pán mladý zať, túto cnostnú Zuzannu oddávam.
KAPRÁL: Však môj regrút urobí s ňou poriadok.
REKTOR: — a vinšujem, aby ste vo svornosti živí boli a aby vás roztržitosť nerozlúčila, len kopáč, graca, rýľ, motyka.
NOTÁRIUŠ: Amen.
TRASORITKA: Pánboh uslyš.
KAPRÁL: A vy, Johanka, nič?
JOHANKA: Ja pristávam na vašom regrútovi.
TRASORITKA: A mne nič?
HONZÍK: Že ste si iného manžela vyvolili, za to vám ruku bozkávam.
KAPRÁL: Taká pečienka je ani nie pre takého holobrádka.
TRASORITKA: Ach, vy ste veliký furták, Herr von Dunaparti. — Nuž nechže sa už páči či z toho, či z toho. — Tu sklenička slivovičky, tam sa toho hriateho prichystalo. Ponúkaj, Johanka, ponúkaj, ale si fertušku pripáš.
NOTÁRIUŠ: Ja by si čiernej kávičky vyprosil — hen to sem to tak a tak.
TRASORITKA: Odpytujem, ale je dnes veru trochu osolená a ak kňaz príde po večeri, aj tak musí byť; kde ju vezmeš, tam ju vezmeš.
KAPRÁL: A pohár vína niet?
TRASORITKA: To sa všetko pri večeri odbaví.
KAPRÁL: Sem tú koralku.
JOHANKA: Veľmi vďačne, nechže sa ľúbi.
TRASORITKA: Z tých koláčikov, Herr von Notär!
NOTÁRIUŠ: Degratias, degratias!
JOHANKA: Z tej slivovičky, pán rektor, nech sa ľúbi!
REKTOR: Na zdravie našich novomanželov. (Pije.)
TRASORITKA: A vy, Herr von Sohn, na guráž — z toho hriateho. (Podá mu.)Tak, srdce moje.
NOTÁRIUŠ: Fructificate et multiplicamini! [191] (Pije.)
REKTOR: Hen to sem to tak a tak! — O týchto malá starosť, ale vy sa musíte ponáhľať, aby ste dohonili, čo ste zameškali.
NOTÁRIUŠ: Ja som, assecuro, už mohol i starým otcom byť.
KAPRÁL: Mlčte, preboha. Dobre, že vás mladá nevesta nepočula.
NOTÁRIUŠ: Ja neviem, ako by to mohlo dakomu na potupu slúžiť, hen to sem to tak a tak.
TESNOŠIL: Veru ste mali skorej na to pamätovať, ako ja v najlepšom kvete.
KAPRÁL: Feleségem! Mrva a brvno, či ako to tam stojí v evanjelii.
REKTOR: Vy ste museli teológiu študovať.
KAPRÁL: Za dva roky, čo som bol mendíkom v Ratkovej.
NOTÁRIUŠ: Dajte pokoj tým daromninám, a prosím slávny svadobný kondukt, stúpajme ďalej, lebo ešte ďalekú cestu máme pred sebou.
HONZÍK: A ja sedím ako na tŕní.
TRASORITKA (vezme zo stola rozmaríny):Prosím za maličké pozhovenie. — Hľa, ja som tá holubica z korábu.
REKTOR Po strane): Temer by myslel, že ešte v korábe hrkútala.
TRASORITKA: A prinášam vám tieto zelené ratolesti. (Rozdáva rozmarín.)Nech sa ich láska tak zelená ako tento rozmarín.
HONZÍK: Pánboh uslyš! A — poďme.
KAPRÁL: Kincsem, [192]Trasoritka kisasszony, nech sa ľúbi. (Pojme ju za ruku.)
NOTÁRIUŠ: Ani ja svoje právo neopustím. Jus ad rem, [193]hen to sem to tak a tak. (Pojme Johanku.)
REKTOR: Máj a december.
HONZÍK: A my ich, domine pán rektor, vezmeme pod vartu.
KAPRÁL: Či sú tu moji muzikanti?
REKTOR: Tu stoja pod oblokom.
KAPRÁL: Zakývajte im tam, zakývajte!
HONZÍK (dáva znamenie klobúkom): Hrajte mi, hrajte, hrajte mi marš! (Muzika zaznie a všetci idú von.)
(Izba Tesnošilova.)
(Počuť približovať sa muziku. Tesnošil, Madlena, Anička ponáhľajú sa jedno druhé do poriadku uviesť. Vtom vkročí svadobný kondukt.)
KAPRÁL: Ez az élet a gyöngy élet! [194]
NOTÁRIUŠ (podnapitý): Silentium! I tu sa musí — musí všetko suo ordine [195]vyko — konať.
REKTOR: Áno, finis coronat opus. [196]
NOTÁRIUŠ: Hen to sem to tak a tak! Že sme feliciter [197]chodili, pán svadobný otec (zíva sa mu),toho sme vám — hľa — živý doku — kument priniesli, ako sami vidíte.
KAPRÁL (objíma Trasoritku): A toto je môj živý dokument, či tak, srdce moje?
TRASORITKA: Ach, pán Dunaparti, to sa nesvedčí pred svadbou a zlým príkladom by nerada mládež pohoršiť.
NOTÁRIUŠ: Len pozhovenie — pozhovenie, že dám reláciu a potom — deliratum — deliberatum est. [198]
TESNOŠIL: To sú daromniny! Len ta do kostola.
MADLENA: Veru len nakrátko; kuchárky stoja ako na tŕní.
REKTOR: Že im kaša prismudne.
TESNOŠIL: A kňaz tiež durí.
ANIČKA: Ach, bodajže taký rozum, že mne to neprišlo na pamäť!
MADLENA: Pred sobášom to nie div. Nuž a čože to má byť, srdce moje?
ANIČKA: Tak som si umienila — že sa nedám po slovensky kopulírovať. Ja som to docela odvykla. Ani spievať, ani modliť sa, len po nemecky!
REKTOR: To by asi tak vypadalo ako tam, kde v nemeckom kostole počuť: „Pani suśedo, kteruže to piśničku započali?“ „Wer nur den lieben Gott lässt walten, pani suśedo!“
NOTÁRIUŠ: Impossibile.
REKTOR: To nemáte ináč. A o tom povedá ktosi: „Nejsou ani Slované životem, nejsou ani Nemci: půl toho, půl toho jen, jak netopýři moji.“
TESNOŠIL: Az igaz, fele magyar, fele tót.
KAPRÁL: Len vy nám tu dlho nehandrkujte vaše daromniny.
NOTÁRIUŠ: To vraví tá kora — ralka, hen to sem to tak a tak.
MADLENA: Len sa ty daj sobášiť po slovensky.
REKTOR: A blázon, kto sa za reč materinskú hanbí.
KAPRÁL: No len von! — Všetko sa pripozdí.
TESNOŠIL: A kňaz už dva razy posielal mendíka.
HONZÍK: A mrzí sa ako — ako čert, keď musí len za ho — ho — hodinku čakať.
TESNOŠIL: Invitujte ho tiež, Milozvuk uram, na tanier polievky, nech sa mu pomastí. Ale sa mu mnoho neproste, či rozumiete?
REKTOR: Akože by sa to nerozumelo — v Kocúrkove?
TESNOŠIL: Nuž tak choďte šťastne!
KAPRÁL (k Aničke): Či chcete tohoto bystrého mládenca vziať?
NOTÁRIUŠ: Suginbelli — subintelli — gitur, he, he, he! (Zíva sa mu.)— O tom sme sa s Aničkou napred pora — radili, hen to sem to tak a tak. Nu hora ruit! Poďme faustibus a vis — domine Dunaparti. [199]A vám tento môj thesaurus [200]odovzdávam. (Podá mu Aničku.)
KAPRÁL: Ja vám ho vrátim s interesom.
REKTOR: To jest, vy máte tiež byť družbom, keď tuto panna urodzená — — (Po strane.)Na svätého Vida, čo nebude nikdá.
TRASORITKA: Veru si ja mladšieho družbu vyvolím, tak podľa môjho veku.
NOTÁRIUŠ: Ha, ha, ha!
(Počuť muziku.)
KAPRÁL: Veď povedám. Moji muzikanti nás hneď vyhudú.
MADLENA: A kuchárky kutáčom vyženú.
NOTÁRIUŠ: Mne počína akosi v noha — hahách hrať.
REKTOR: Et in sene saltant venae. [201]
KAPRÁL: Len keby sa tá nešťastná podagra k tancu neprikradla.
TESNOŠIL: No, fiam, po páre! A pekne, ako pánboh prikázal.
MADLENA: Anička, Honzíčko, naše požehnanie.
ANIČKA (plače a podáva otcovi a matke ruku a potom pojme kaprála za rameno).
KAPRÁL: To sú slzy! — Honzík, a ty nič? — (Spieva a s ním i iní.)„Neplač, milá, nenariekaj, už je darmo, už ja musím mašírovať zajtra ráno.“
(Idú týmto poriadkom: kaprál s Aničkou, notáriuš s Johankou, Honzík s Trasoritkou, rektor s Madlenou — Tesnošil nemajúc páru, vezme od verštatu trojnohu. Odchádzajú s muzikou a svadobným výskaním.)
(Opona spadne.)
[156] 150; nem.žiadneho vzdelania, žiadna úroveň života, žiadna výchova.
[157] 151; nem.Je to možné?
[158] 152; maď.Už je to tak.
[159] 153; nem.na pobozkanie.
[160] 154; lat.Sluha ponížený.
[161] 155; lat.ako.
[162] 156; nem.Tak pekne.
[163] 157; lat.Nemožno.
[164] 158; nem.Na žiaden spôsob!
[165] 159; lat.Prosím ponížene, či to vážne.
[166] 160; lat.Nie je pravda.
[167] 161; lat.osobne.
[168] 162; lat.Prosím, osvietený pane, s priateľmi všetko spoločné okrem ženy.
[169] 163; nem. skom.Das geffält mir. — To sa mi páči.
[170] 164; lat.…klin klinom.
[171] 165; lat.Zdravý buď, Alexander Veľký, zdravý buď!
[172] 166; nem.Fuj, diabol!
[173] 167; lat.Vo chvíli.
[174] 168; lat.Hľa tu som!
[175] 169; lat.netrpezlivo.
[176] 170; maď.Verím.
[177] 171; lat.z neprítomnosti neusvedčila.
[178] 172; maď.A pohár dobrého vína.
[179] 173; maď.No, syn môj, vojak na koňa!
[180] 174; maď.starý vlk.
[181] 175; lat.ticho!
[182] 176; lat.Poriadok je dušou vecí. — — Vznešený pane,
[183] 177; lat.krátkou cestou.
[184] 178; lat.okrem pána.
[185] 179; lat.novou cestou.
[186] 180; lat.Len kratšie, osvietený pane, ale pomotano!
[187] 181; lat.Utrafil si ako ihlou!
[188] 182; lat.Božechráň!
[189] 183; lat.tak veru.
[190] 184; lat.Dohovoril som.
[191] 185; lat.Ploďte sa a množte sa!
[192] 186; maď.Poklad môj.
[193] 187; lat.právo na vec.
[194] 188; maď.Toto je nádherný život.
[195] 188a; lat.svojim poriadkom.
[196] 189; lat.Koniec je korunou diela.
[197] 190; lat.šťastlivo
[198] 191; lat.rozhodlo sa.
[199] 192; lat.No hodina uteká. Poďme s požehnanými vtákmi, pán Dunaparti.
[200] 193; lat.poklad
[201] 194; lat.a v starobe hrajú žily
— prozaik, dramatik, publicista, najvýraznejší satirik obdobia národného obrodenia Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam