ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Izba u Trasoritky.)

Trasoritka a Johanka.

TRASORITKA (hľadá čosi v knihe; okuliare na nose): Nechže ťa moje oko neuvidí viacej s tým holobrádkom, síce ti dvere ukážem, alebo krk vykrútim. (Šnupe.)

JOHANKA (pracuje pri stolíku): Či ho odbiť? Ej, to by sa veru nesvedčilo; to ste ani vy neurobili, keď mládenci k vám chodievali.

TRASORITKA: Ej, veru chodievali, aj chodili by, len by chcela.

JOHANKA: Ha, ha, ha!

TRASORITKA: Veď ťa ja vyhahákam! A ekpresse sa ti vydám, na ten truc! (Zloží okuliare dolu.)

JOHANKA: Po staršom do mlyna, to sa rozumie.

TRASORITKA: Veru sa za mojich časov takej fiflene v šestnástom roku o svadbe ešte ani nesnívalo. (Šnupe.)

JOHANKA: Veru pekných šestnásť! Už na Ďura mi šestnásť rokov minulo a pred týždňom bolo chvalabohu Medarda.

TRASORITKA: Ale sme v tom veku vedeli variť, tkať a košeľu pristrihnúť.

JOHANKA: Zato sa ani ja nezahanbím.

TRASORITKA: Ale sa musíš naučiť po nemecky! Ináče si dobre rozmysli, či sa dostaneš pod čepiec.

JOHANKA: O to sa nechajte len Honzíka starať; veď je ani on nie dokonalý Nemec.

TRASORITKA: Ani mi ho nespomínaj, síce by sme ínáče diškurovali. — To musíš znať, že tvoja matka bola zo zemianskej krvi.

JOHANKA: Čože ma tam po zemianskej krvi alebo srvátke? Ja na to nič nedbám.

TRASORITKA: Ale ja dbám, minki ata! (Klope jej na čelo.)S takým finfilistom sa nebudem mnoho dišputovať.

JOHANKA: To dobre urobíte.

TRASORITKA: A ledva sa ozvárame, marš do Prešova alebo do Popradu. (Vstrčí okuliare na nos.)A teraz sa bude spievať. (Vezme knihu.)Tu máš, vyhľadaj si: „Ač jest mé srdce smutné.“

JOHANKA: „Pro mé neprávosti.“

TRASORITKA: Ver, pro tvé neprávosti; veď sa ma nahneváš deň po dni.

JOHANKA: Alebo si tú vyhľadajme, akože? — tú, kde stojí: „Když člověk jest v nejlepším květě.“

TRASORITKA: To mňa malo pichnúť! Počkaj, ja tebe hneď zaspievam o kvete. (Zloží okuliare a letí do nej.)

Honzík a predošlé.

HONZÍK: Služobník:

TRASORITKA: Služobkyňa, služobkyňa! (Chytí Johanku za ruku a naťahuje.)Pozri tam, pozri do záhrady. Tie kury všetko rozhrabú.

JOHANKA: Ja sa z miesta nepohnem.

TRASORITKA: To sa hneď nahľadíme. (Chytí ju a vystrčí.)Iď do pekla, jazyčnica! (K Honzíkovi.)Vítam ponížene. Odpytujem. To je u nás každodenná nôta, nerobte si z toho ani ako mak.

HONZÍK: Až mi je ľúto, že som vám takú prekážku urobil.

TRASORITKA: Hat nichts zu sagen! ^[65]Veď vy tuším rozumiete po nemecky. (Vlasy a šaty si usporaduje.)

HONZÍK: Slovensky a nemecky — všetko jedno.

TRASORITKA: To ma teší. Nech sa ľúbi sadnúť. Nuž akože, či ste s matkou dačo hovorili? (Šnupe.)

HONZÍK: To hej. Ona ma poslala na zálety, ale ja by mal predsa väčšiu náklonnosť ku tej Johanke; to musím vyznať.

TRASORITKA (skočí a podoprie si boky): Mne to povedať v mojom vlastnom príbytku! Na moj pravdu, hotové grobianstvo! Nazdáte sa, že sa vám hneď vystúpim. Moje sú štyri kúty a jej piaty. Tak si rozumejte, Herr von Tesnošil.

HONZÍK: To je pekný počiatok. Zostaňte s pánom bohom, panna Trasoritka. (Chce preč.)

TRASORITKA (ťahá ho naspäť za kaput): Len na chvíľku! Ten posmech mi predsa neurobíte? — Ale tú obludu zaškrtím! Veď som sa to na ňu tak rozhnevala.

HONZÍK (po strane): Putifárka.

TRASORITKA: Ja som ináče ako tá ovečka, len nech ma nikto nepodpáli.

HONZÍK: Nuž a akože, či bude dačo, či nič?

TRASORITKA: Ako som sa s pani matkou dohovorila.

HONZÍK: Ona ma veľmi nakrátko odbavila.

TRASORITKA: Nuž to musíte znať, že tento dom môžete za svoj vlastný považovať, a so sirotou v tom okamžení von!

HONZÍK: Hm! Ja som sa domnieval — —

TRASORITKA: To ste sa zle domnievali. Mne ho prisúdila kráľovská tabula. Ostredky, lúky, to všetko vaše. Čo má ten kapitálik, to je všetko.

HONZÍK: Hm!

TRASORITKA: To nemáte ináč. A rolí v každom poli na štyri pluhy. Statku, koľko treba. — Čo má tú jednu kravičku, daj mi, bože! — Dve veliké truhly plátna, ľanového i konopného. U mňa ošklbaný chodiť nebudete. (Šnupe.)

HONZÍK: Ani by sa nesvedčilo.

TRASORITKA: Ani nie. A budete grófom v Kocúrkove.

HONZÍK: Vždy lepšie a lepšie.

TRASORITKA: A do peknej rodiny tiež prídete. A mám štyri dobré kravy. Môj pán brat bol tiež v úrade.

HONZÍK: Mešťanostom, zdá sa mi.

TRASORITKA: Bitt mir aus! ^[66]Richtárom po dva razy. — A moja pani matka bola zemianskeho rodu, rodená Nemanický.

HONZÍK: To sa mi ľúbi.

TRASORITKA: Len sa máte dobre spravovať.

HONZÍK: Ja si vás chcem ako vlastnú matku ctiť.

TRASORITKA: To by sa mi ľúbilo! Ako ženu máte ma verne milovať.

HONZÍK (zmraští celú tvár): I to sa stať môže.

TRASORITKA: Nie môže, ale tak byť musí.

HONZÍK: Nuž poručeno bohu, nechže sa stane.

TRASORITKA: Podajte mi tam tú tabačnicu.

HONZÍK (po strane): Či i to prináleží do manželstva?

TRASORITKA: Pravdaže ju vám kvôli neodhodím. Ó, ja mám dobré uši, nebojte sa! Vari vám to taká ťažká vec podať tabačnicu?

HONZÍK (podá ju): Veľmi vďačne, veľmi vďačne.

TRASORITKA: A tak sa i úfam. Ja vás budem chovať a nie vy mňa, Herr von Tesnošil. (Šnupe.)

HONZÍK: Na taký spôsob teda remeslo na klinec.

TRASORITKA: Pravdaže mi čirišom smrdieť nesmiete.

HONZÍK: Viktória! V tom okamžení sa dám s vami zosobášiť.

TRASORITKA: Sem ruku!

HONZÍK: Tu máte i obe, ak chcete.

TRASORITKA: No tak! Ak budete tancovať, ako sa vám bude pískať, nemáte lepšieho života.

HONZÍK: Ja som krem toho ako čert do tanca.

TRASORITKA: No a na znamenie mojej lásky tu je, hľa, ruža a fergismajník. ^[67]

HONZÍK: Tá ruža a vy — všetko jedno.

TRASORITKA: Vy ste, ako Nemec povedá, veľký šmajchliar.

HONZÍK: Mne to veru tak ide od srdca.

TRASORITKA: To je dobré znamenie. Tu máte i šatku do vrecka. (Vezme okuliare a ihlu.)Ale vám ju musím prifercovať, aby ste ju nestratili. (Prišíva.)

HONZÍK (robí smiešne posunky): Vy ste ako moja mamička. I tá mala obyčaj tak robiť, keď ma s abecedou do školy posielala.

TRASORITKA: U mňa musí byť všetko vo svojom poriadku. Nestraťteže si. Súkno sa vám tiež pošle ku krajčírovi a ten vám hneď i atilarok odmeria.

HONZÍK: Čože to za atilarok?

TRASORITKA: Školy vychodil a to nevie. Samé šnúry a veliké gomby ako vajcia, všetko gombárska robota.

HONZÍK: To ako miškári —

TRASORITKA: To, to, to, ale o voľačo cifrovanejšie.

HONZÍK: Ale to je pre takých, čo sú v úrade.

TRASORITKA: Versteht sich! ^[68]A ja sa úfam, že sa ani vy úradu nezariekate. Ja som to už tak privykla k tej richtárskej palici.

HONZÍK: Peniazmi sa, pravda, mnoho dá vyviesť.

TRASORITKA: A komu pánboh dal úrad, tomu dá i rozumu, koľko dosť.

HONZÍK: Všetko to dobre vypadne.

TRASORITKA: A svadba pre mňa trebárs i dnes. Zaplatí sa za špenzáciu a potom punktum.

HONZÍK: Tak by teda bolo všetko vo svojom poriadku. Majte sa dobre, panna Trasoritka. (Odchádza.)

TRASORITKA: A prsteň kde, Herr von Tesnošil?

HONZÍK: O tom sa tak nanáhle ani myslieť nedalo.

TRASORITKA: Nuž počkajte! V tom, hľa, sa moja mati sobášila; tu ho máte a darujte ho mne a ja vám dám tento od môjho starého otca.

HONZÍK: To je utešené prstenkovanie! Nuž nechže bude! (Vstrčí jeden prsteň sebe na prst a druhý dá jej.)

TRASORITKA: Nechže bude naša spoločná láska tak spojená ako tieto dva prstene.

HONZÍK: Amen!

TRASORITKA: A pyštek — nič?

HONZÍK (zakryje si oči): Ja sa hanbím. Potom, na druhý raz. (Uskočí.)

TRASORITKA (sama): Nemá ten chlapec ešte smelosti. Samá nevinnosť! Ale sa to s vekom všetko premení. — To bude manžel po mojej vôli. (Volá.)Johanka! — Len čo to dievča na to povie? — Myslím, že preto len neskočí do studne. — Počkaj! — Aby mi voľačo nevyviedli! — Poznávam, že sa tajne schádzajú. — Čert nespí. — Ona v záhrade až za mestom a on — — Počkaj, prejdem vám cez rozum. — Musím ja ta bežať, aby mi voliakeho čerta nevyviedli. (Odíde.)

Honzík a Johanka.

HONZÍK: Tak pálila do tej záhrady, až sa kúrilo.

JOHANKA: To som napred vedela, a preto som za tebou striehla.

HONZÍK: Ale mne ako zverenému mládencovi nesluší sa kúty hľadať.

JOHANKA: Všetko som počula a niečo cez kľúčovú dierku i videla.

HONZÍK: Prsteň, fergismajník a šatka. (Odtrhne ju a schová.)

JOHANKA: To ste sa ďaleko pustili.

HONZÍK: Veru, kebys znala Herkulesa, ako som ho ja v Kežmarku poznal, vedela bys, že ani neviem, či mám napravo, a či naľavo ísť.

JOHANKA: To jest: či mňa vziať a či tú bohatú slečinku.

HONZÍK: Ty si, pravda, pekné dievča a mladé a hodné milovania, ale — —

JOHANKA: Za to „ale“ toto zasluhuješ! (Dá mu oflinok, ale znesiteľný.)

HONZÍK: No na moj dušu, ty nebudeš po svadbe menší lucifer ako tá tvoja pani matka. A ja si tým viac pomyslím, čo urobiť.

JOHANKA: Z pol cesty je lepšie vrátiť sa. (Podá mu ruku.)Maj sa dobre! (Fiká.)A šťastné manželstvo!

HONZÍK (po strane): Až mi srdce preniká. (Nahlas.)Johanka!

JOHANKA: Uršuľou sa pani matka menuje.

HONZÍK: Tie ženské slzy sú samé čarodejstvo. Johanka!

JOHANKA: Ach, ja nešťastná nešťastnica.

HONZÍK (so slzami): Johanka!

JOHANKA: Ja sa v tom Dunaji utopím. (Beží.)

HONZÍK (ťahá ju naspäť): Blázonko, uspokoj sa! (Bozká ju.)Ja ti sľubujem tu (kľakne)— — —

JOHANKA: Pst! To ona prichodí. Von! Večer tam pod lipou!

HONZÍK: Tam, čo by i hromy lietali. (Objíme ju a bočnými dvermi uskočí.)

Trasoritka a Johanka.

TRASORITKA (hodí sa na stolec): Ach! Ach! Veď si — mne ty — nahnala strachu! Ako osika, tak sa trasiem na celom tele. Ta cvalom a domov behom. Tak som sa ešapírovala, že — suchej niti na — mne — nezostalo. —

JOHANKA: Pre mňa to podstúpiť! To je predsa veliká láska.

TRASORITKA: Hovor, kde si sa podela?

JOHANKA: Na šope som sedela.

TRASORITKA: A čo si tam robila?

JOHANKA: Slzy som vylievala.

TRASORITKA: A ako si dnu vošla?

JOHANKA: S kľúčom sa dá vojsť i do pevnosti.

TRASORITKA: A s kým si tu diškurovala?

JOHANKA: Sama so sebou.

TRASORITKA: Ako blázon?

JOHANKA: Veď ste ma už o rozum priniesli.

TRASORITKA: Toto je na čertovom kolese vybíjaná jazyčnica.

JOHANKA: Mala som dobrého učiteľa.

TRASORITKA: Amen! Bude sa stúpať do záhrady.

O chvíľku i ja prídem. — Das geht nicht! ^[69]Capa za záhradníka! — Pôjdeme vedno. Vezmi tie dve motyky a potom sa pôjde krompachy okopávať. (Vyjde.)

JOHANKA: A potom sa pôjde krompachy okopávať. (Odíde.)

(Izba Tesnošilova.)

MADLENA (sama): No, peňazí by už bolo i vyše potreby. Teraz len nakúpiť, čo treba. Za kuchárku zavolám len tú starú Kudrlinku. — Dva funty cukru i kávy, geršničky a gágorčekov po pol funte, pol centa hovädziny, štyri husi a kačice, pol okova páleného, pre kňaza a rektora dve pinty vína. — A krem toho čo človek pri dome má. — To bude svadba, ktorej nechytí ani tá v Káne Galilejskej. — Ale sa musím i s mojím Tesnošilom poradiť; on vraj zná, aké sú inde sokáše, amintamadar monda. — Len by tá Nemkyňa z toho Spiša došla! O rok, o dva — stará mama! Tu pán syn, tam pani nevesta, chi, chi, chi!

Tesnošil a Madlena.

TESNOŠIL (vbehne ako bez duše): Katonáci, angyalom, katonáci, plné dva vozy! Chlapci ako paničky. Číri Maďari! A v červených nohaviciach a tak teremtetujú, až sa len tak iskrí. —

MADLENA: I — to je dávno, čo som žiadneho husára nevidela.

TESNOŠIL: A muzika, szívem, ako v nebi! Bunkó nech sa skryje, ani im sám Piťo nechytí.

MADLENA (počne sa cifrovať): Sem ten čepiec! Ani som nie učesaná, ako sa svedčí. — Len skoro, len skoro! Kdeže sú tí verbovanci, srdce moje?

TESNOŠIL: Toto sa mi páči. Zdá sa mi, že i táto stará harfa vetrí za uniformou. Jasná flinta! Ak sa tu pobavia za deň, za dva, to i Tesnošil bude na svoje staré dni rohy nosiť. De majd megkoszorúzlak! ^[70]

MADLENA: Ach, len by ste sa nevysmievali! Či ma tam pánboh po nich. Ale mi ten chlapec v hlave vrčí, aby mi ho dajako nezvábili. — Naozaj musím nazrieť. —

Anička, Cverna a predošlí.

ANIČKA: Guten Morgen, guten Morgen. ^[71]

TESNOŠIL: Isten hozta, fiam. ^[72]Ty si sa akosi telom i dušou ponemčila.

MADLENA: Vy ste divný človek, veď sme ju preto poslali do Spiša, aby — —

TESNOŠIL: Aby sa navrátila s takým hromovým klobúkom na hlave a aby zabudla dobré ráno zavinšovať.

ANIČKA: Herr Vater!

TESNOŠIL: Uram atyám, a nie herfáter! (K Cvernovi.)A vy že ste kto?

ANIČKA: On je mit Respekt zu sagen ein Kleidermachermeister. ^[73]

TESNOŠIL: Kládrimachrimástri! Az apám se hallotta. ^[74]

CVERNA: Sčeślivy dobry dzeň vinčujem. Ja som na službu sabóvlegíň.

TESNOŠIL: Krajčírsky tovariš, a nič viac.

ANIČKA: Bitt mir aus, ^[75]on je majster.

TESNOŠIL: To on musí najlepšie znať.

CVERNA: Ja už robel i na svoju ruku a po śvece som śe dosc natuľal a rad bym śe priženic.

ANIČKA: Nač to také mnohé umštendy a grad heraus! Herr Vater, ^[76]on je môj muž.

TESNOŠIL: Hrom a peklo!

MADLENA (lomí rukami): Zosobášená?

ANIČKA: Kopulírovaná nie som.

MADLENA: Zverili ste sa?

CVERNA: To hej, v Novejśi.

TESNOŠIL: Vari vši taký odkundes za golierom priniesol a nič inšieho.

ANIČKA: On má, čo mu je nothwendig ^[77]do remesla.

TESNOŠIL: To je dosť málo. Krajčíra s celým jeho verkštatom — muštou a jedným kopytom vyplatím.

CVERNA: To sebe vyprośim! Jedno remeslo tak počlive jako druhé, do počlivości nikemu nestupajce. (K Aničke.)A či ty nič nepisala?

ANIČKA: Das versteht sich, ^[78]kde je môj list? Nech mu s ním oči vyštechujem.

MADLENA: Ta ho vzal pán notáriuš so sebou.

ANIČKA: Ani mi nič inšieho nechybovalo. Nech sa mi list hneď tu šteluje! —

TESNOŠIL: Veď ho on sám prinesie. Potom uvidíme, či tam stojí Kládrimachrimástri.

ANIČKA: Herr von Cverna, prineste tam môj kufer a pán kaprál nech nás navštívi.

CVERNA: Po kufer idzem, ale ci kapraľa verabože neprivedzem, to možeš veric. —

ANIČKA: Bez neho mi nesmiete prísť, Herr von Cverna.

Predošlí okrem Cvernu.

TESNOŠIL: Valami Herfon Cverna! Már miért nem Czérnay uram? — Náni leányom, ^[79]ty si sa veru za taký krátky čas hodne emberšígu naučila.

ANIČKA: To tak Lebensart ^[80]so sebou prináša. Ak je dievča nie bystré, v Spiši ho hneď dummergansom ^[81]pokrstia.

MADLENA: Srdce moje, to je človek odkuďruka-odkuďnoha; taký trpák sa nehodí do nášho Kocúrkova.

TESNOŠIL: Tá jeho reč!

ANIČKA: Genug an dem, ^[82]mne sa i tá páči.

MADLENA: Nech si on ide, kam ho oči zanesú; ty môžeš inakšie šťastie urobiť v Kocúrkove.

ANIČKA: Ha, ha, ha! Ja a Kocúrkovo — himmelweiter Unterschied. ^[83]

TESNOŠIL: Pre takú paničku — —

ANIČKA: Či taká, či nie taká, ale ja vám za žiadneho nepôjdem, čo pece lepí alebo kravy zdiera alebo za volmi páchne. Fuj Teufel! ^[84]To by sa radšej zostarala ako panna Trasoritka.

MADLENA: A práve tá má byť tvojou švagrinou.

ANIČKA: Ba asnáď macochou, ak sa nám po tretí raz oženíte.

TESNOŠIL: Nem kell nekem. ^[85]Ale to pre Honzíka veru dobrá bude.

ANIČKA: Lauter Spass! ^[86]

MADLENA: To sa ešte dnes uvidí, či špás a či naozaj. A ty sa tiež máš vydať pri tej príležitosti.

ANIČKA: Zato som si i mladého zaťa priviedla.

TESNOŠIL: Abból semmi sem lesz. ^[87]Ale ten notáriuš! Anička, ten pán notáriuš!

ANIČKA: Ani po smrti!

TESNOŠIL: No, veď sa nahľadíme, kto je pánom v dome. Majd megtánczoltatlak, amint a magyar mondja. ^[88]

Notáriuš a predošlí.

MADLENA: My o vlku a vlk za humny. Ale odpytujem, že musím odbehnúť. (Ide von.)

NOTÁRIUŠ: Lupus in fabula? De eo utrum. He, he, he! Tedy som ja vlk? Vlk, ovšem, keby bolo uchytiť takúto vlčicu, hen to sem to tak a tak. (Chytí Aničku za ruku a váľa komplimenty.)

ANIČKA: Ein schönes Komplement! ^[89]To je pravda, vy ste sa naučili flatírovať! (Vytrhne sa mu z ruky.)

NOTÁRIUŠ: Gratulor — gratulor, že mám to dávno túžobne očakávané šťastie.

ANIČKA: Zdá sa, že ste sa za mnou zbláznili. (Chce von.)

NOTÁRIUŠ (ťahá ju naspäť): Deus avertat! ^[90]Hen to sem to tak a tak. Dnes je takej paničke nebezpečno vláčiť sa po ulici. Verbovanci, kamkoľvek sa človek obráti.

ANIČKA: Apropo, Herr von Kvasivero, môj list.

NOTÁRIUŠ (k Tesnošilovi): Ecce, my sme korespondovali spolu, a vy o tom ani slova neviete.

TESNOŠIL: Dehogy! ^[91]To je čosi nového!

ANIČKA: U mňa čosi neslýchaného. — Sem ten list!

NOTÁRIUŠ (s velikou gráciou jej ho oddá): In memoriam si ho ale od vás naspäť vyžiadam to archívum srdca môjho.

ANIČKA (chytí list a roztrhá): Tu, hľa, zbierajte si, koľko chcete a vyštopfujte si to archívum srdca vášho.

NOTÁRIUŠ (stojí ohromený): Domine Tesnošil!

TESNOŠIL: Počkaj, ty nemecký grobian! — Ja vám dám sakfakciu, Kvasivero uram, za to vám dobre stojím, lapátos teremtette! (Pochytí forditó.)

NOTÁRIUŠ: Deus avertat! Za to nech sa jej ani vlas na hlave nepohne. (Uštipne ju v líce.)Ja sa, eo non obstante, ^[92]nemôžem na ňu hnevať. — (Chytí ju za ruku.)

ANIČKA: Drei Schritt von Leib, Herr von Kvasivero! ^[93]

NOTÁRIUŠ: Oleum et operam perdidi. ^[94]Na dnes akosi nič nebude, hen to sem to tak a tak.

ANIČKA: Ani dnes, ani zajtra, in Ewigkeit amen. ^[95]

NOTÁRIUŠ: Quod differtur, non aufertur, ^[96]he, he, he.

MADLENA (von z divadla): Verbovanci, Tesnošil uram, verbovanci! (Na ulici počuť hudbu a výskanie verbovancov. — Anička prvá vybehne a ostatní ju nasledujú.)

(Ulica v Kocúrkove.)

Verbovanci vystupujú, kaprál vedie predok. Zastavia sa a tancujú. — Počet divákov sa množí. Kaprál priskočí k Aničke a čosi jej šepce, i ona jemu a ukazuje na notáriuša. Kaprál k nemu a podáva mu ruku. — Ten odskočí. Smiech a Anička rukami tlieska.

VERBOVANCI, JEDEN: To je život, to je svet, to sú chlapci ako kvet. —

DRUHÝ: Hop, hop, hop! nič nerob, otrhaný, bosý choď! — Madlena sa hemží. — Tesnošil sa zhovára s kaprálom, utierajúc fúzy. Verbunk odchádza.

TESNOŠIL: „Ez az élet a gyöngy élet!“ ^[97]— Pochytí Madlenu a vykrúti.

(Opona spadne.)