ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Izba Tesnošilova.)

Madlena, Cverna, Anička.

ANIČKA: Čo kto hľadá, to nájde.

MADLENA: A ty mi srdce ešte viac raníš! Veru som sa peknej radosti dožila. — Svadba hotová, ale sa mi na posmech a žalosť premenila. (Lomí rukami.)

CVERNA: Co by to tam! Tady on eščik preto nepojdze proci Turkovi. I mne už mali v harsci a tu som, budz bohu hvala.

MADLENA: Ach, veď mi urobil nádeju ten pán kaprál. Ale, vraj, dobre pomastíte.

CVERNA: No ta vidzice, čože mace teľo narikac?

MADLENA: Veď on sebe svadbu premastil! — Ach, nešťastná hodina!

Žid a predošlí.

ŽID (ríf v ruke a batoh na chrbte): Nichts zu handeln, nichts zu schachern? ^[119]

MADLENA: Handle, čachre! Ani mi nič iného nechybí. Veď mne tuto, hľa, pán syn narobil handle, čachre.

ANIČKA: Nur her da, Mauschel. ^[120]Priniesol si dačo nového?

ŽID: Jo! Šecko na nofý modu, šecko! (Skladá tovar.)Ešči ani nepyt Mikuláš, ani Hunctorf.

CVERNA: Hefka ku oblaku, bo tam cma.

ANIČKA: Ukáž, čo máš! Asnáď sa niečo kúpi, ak sa porovnáme.

ŽID: Locny tofar a nofučičky nofý, čo len šerco zašata.

ANIČKA: Čepce máš? — A vapér? — A mušelín? — A tulanglé?

ŽID: Čo šerco zašata! Šipky, pentele, šmizle, šepce, jeten krajší na truhý, pet, tesat i dvacet slatý; veliký jako mlynský koleso.

MADLENA (pomaly sa prikradla, oči utierajúc): Čože to tam za rukavičky?

ŽID: Rukafičky ot koronácí; tu karuna i tu karuna, mám i ot Košút, ale to starý mót.

CVERNA: Hutor, za co trimaš tote rukafky?

ŽID: Jako vam sa tva slaty rofno.

ANIČKA: Ani sám nie si toľko hoden.

ŽID: To si vyprosit! Ani Šit ne je pes.

MADLENA: Nie je pes, nie, len povedz ostatné slovo, Maušl.

ŽID: Nachše vam pude po starý snámost — tva slaty pes dva kroš.

ANIČKA: To si si dobre premyslel.

ŽID (hladí hradu): I Šit chce mat rebach! ^[121]Ot pol tarmo, to nemoše; tak prišol na šebracky palic.

CVERNA: Dześec dudky, to mu i pres hlavu dosc.

ŽID: Tu tá Mauschel chlavu otresat, jestli kúpi sa tverdy táler; radši šecko ta vysyp to plato a nochami pošlap. Ani Šit ne plázon.

ANIČKA: Ale šibal jeden ako druhý.

ŽID: Co? Šipal? Po nemesky hunsfot.

CVERNA: I ten śi nedá do počlivosci stupac.

ŽID: To vy statečnemu šlofek povedal! Ja fas nauči mores netky. Myslím, že i v Kocurkof kupit sprafelnost. (Zbiera svoje veci.)Poškaj, ja fas naučí.

Kaprál, Honzík v mundieri a predošlé.

ŽID: Vaj mir! Molmachema! (Skrčí sa za stôl, na ktorom je jeho tovar, takže mu hlavu a bradu vidieť.)

KAPRÁL: Kožamrdíner, Anička! (Čáko chcejúc na stôl zložiť, schválne ho Židovi na hlavu postaví. Žid robí divné posunky a na tvári ukazuje veliký strach.)

ANIČKA: Dienerin! (Urobí kompliment.)

MADLENA (beží k Honzíkovi): Ach, čože si nám to urobil, ty ničomník, čože si nám to urobil?

HONZÍK: To ste vy urobili, moja drahá pani matka! Radšej budem tejto šabli prisahať ako tej starej Trasoritke.

KAPRÁL: To je po vojensky! To sa mi ľúbi. — A Tesnošil je kde?

ANIČKA: Len by sa nám i on nezverboval.

CVERNA: Muśim ho spravdy isc pohledac, bo čert neśpi.

MADLENA: Povedzte mu, že nás pán kaprál navštívil. (Cverna ide a Žid chce tiež uvrznúť s čákovom.)

KAPRÁL (chytí Žida za bradu): Hop, Žide, stoj! Hedervár szedte vette! ^[122]Ty si chcel za lacné peniaze tento čáko kúpiť. — Ty si môj, chlape, a tú krádež dobre zaplatíš.

ŽID: Vaj mir! Ja nekrateš, ja chcel fen, ja sa pojí fojak jako čert. —

KAPRÁL: Teba čert hneď schytí. Abrahám! Sem tú šabľu!

ŽID: Vaj mir! Izak, Jakob, Abrahám! Ja pojí šablu, ja kref nefitet, netky po mne.

KAPRÁL: Neboj sa, ani kvapky neuvidíš! Ale ti bradu odrežem, to mi ver. Sem tie nožnice!

ŽID: Herr Karpral! (Objíma mu nohu.)Mám šenu toma, und Kinder, tva, tri, tefet sirot. Ale co šata Herr Karpral?

KAPRÁL: Sem na dlaň desať dukátov! Dovtedy ani krok!

ŽID: Vy šertuje, Herr Karpral, kte by vzal pocesny Šit teset dukat?

KAPRÁL: No veď sa pojednáme. Ale tie hodinky sú moje. (Vytrhne mu ich z vrecka.)

ŽID: Vaj mir! Moj hodinka.

KAPRÁL: Tvoje hodinky dnes ostatný raz vidíš. A mojim chlapom každému na pintu vína.

ŽID: Vaj mir!

KAPRÁL: Od toho ťa ani Izák neoslobodí.

ŽID: Vaj mir!

KAPRÁL: Nevajmíruj mi toľko za ušima, síce ti naskutku bradu oholím. Sem dva zlaté!

ANIČKA: To za tie rukavičky.

ŽID (otvára mešec, ktorý mu na hrdle visí): No tu má Herr Karpral. (Zbiera svoje veci.)Gott befohlen, Herr Karpral. ^[123] (Odíde.)

KAPRÁL: Zdraví, zdraví, pán Abrahám, he, he, he!

Predošlí krem Žida.

ANIČKA: Tomu ste dobre vedeli nahnať strachu, Herr von Dunaparti.

KAPRÁL: Toho jeho zlý duch sem privliekol. (Vytiahne hodinky a k uchu priloží.)Ako by vás bol našiel. — Práve minulej noci som moje preferbľoval.

ANIČKA: Tieto ste veru za lacné peniaze kúpili.

KAPRÁL: A ty, Honzík fiam, čože stojíš taký zamyslený? Len čo tá tvoja stará mladá nevesta na to povie?

Trasoritka a predošlí.

TRASORITKA (urobí poklonu): Služobkyňa! Dienerin, panna Anička! — Tak, ani sa mi netreba mnoho spytovať, či pravda. Sama ho na vlastné oči vidím, tohoto pekného gavaliera. Veru ste mi pekný posmech urobili! Ja neviem, ako som to od vás za moju úprimnú lásku zaslúžila.

HONZÍK: Iďte mi do čerta s vašou plesnivou láskou a s vašou tabačnicou.

KAPRÁL: He, he, he! Teda kišasonka o láske hovorí? To mi je veľmi milá vec. Vojak sa vám hneď prilepí ako na lep.

TRASORITKA: Veru som ani desiatich tak nemilovala ako jeho.

ANIČKA: Das gfalt mir! Vy ste veľmi aufrichtig. ^[124]

TRASORITKA: Z toho sa i pred kňazom vyspovedám, lebo všetko pri počestnosti.

KAPRÁL: Veď to i my husári tak. Honzík teda bol jedenásty a do tucta jeden chybuje.

ANIČKA: Akurát.

KAPRÁL: Či by ja nemohol byť ten dvanásty?

TRASORITKA: Ach, Herr von Dunaparti, vy žartujete.

KAPRÁL: I menovať ma už viete? No, to mi robí nádeju.

TRASORITKA (sklopí oči): Veď ak sa vám ľúbi, môžete ma navštíviť. Ale mám i mladú v dome. Teda unter der Bedingung, ^[125]aby od vás ani len jedného márneho slova nepočula.

KAPRÁL: Za to dobre nestojím. Husár ani nevie ako mu jedno teremtette za druhým vypáli. (Poťahuje si fúzy.)

TRASORITKA: Zato nič, ale ja iné mrzké reči rozumiem, ktoré kresťanskej matróne ani počuť sa nesluší.

KAPRÁL: Nič sa nebojte! Ja sa vúbec len na tri kroky k vám zblížim: Eins, zwei, drei! No, či tak dobre?

ANIČKA: O tri kroky bližšie, nicht wahr, Fräulein von Trasoritka? ^[126]

TRASORITKA: Vy ste veliký erdeg jeden i druhý. (K Aničke.)Ein schöner Mensch! ^[127]

ANIČKA: Že ste, vraj, pekný šuhaj, povedá panna Trasoritka.

TRASORITKA (zapcháva jej ústa): Ich bin bés. ^[128]Takto človeka zahanbiť! Ja vám tu za celý svet ďalej neostanem. (Utekajúc z dverí volá):Herr von Korporal, do šťastného videnia!

Predošlí okrem Trasoritky.

KAPRÁL: Áno, na Tokajskom vrchu s ohrablom v ten večer pred Luciou.

ANIČKA: Za ten kompliment by sa vám špatne poďakovala.

KAPRÁL: Honzík, od tej starej harfy ťa oslobodím, ale mojim chlapcom to dobre zaplatíš.

Tesnošil, Madlena, Cverna a predošlí.

KAPRÁL: Isten hozta, atyamester uram! ^[129]Vy ste pánom v dome.

TESNOŠIL (utiera fúzy): Tak sa i úfam, pokuď mi forditó slúžiť bude.

KAPRÁL: S vami sa teda o tohoto mojeho regrúta pojednám.

TESNOŠIL: Veď mu ja s touto trstenicou vyjednám.

KAPRÁL: Ale mňa s tým odbaviť nemôžete, síce by vás hrozne vykardlapozoval.

TESNOŠIL: Tak ďaleko neprídeme, kedves káplár uram, veď ja nad husára nič milšieho nemám.

MADLENA: Lenže milosrdne, pán Dunaparti, len milosrdne.

KAPRÁL: Päťdesiat zlatých, posledné slovo! A kým ho nevymeníte, Aničku do zálohu.

MADLENA: Vy žartujete. A keby vám záloh na krku ostal?

KAPRÁL: Veru keby taký bol slobodný, aký nie som. — —

TESNOŠIL: A ona je tiež už nie slobodná.

KAPRÁL: A vy ste to, Anička, predo mnou zatajili.

MADLENA: Mladý zať, hľa, tu stojí.

CVERNA: To hej, ja mladý žec.

KAPRÁL (hlavou krúti): Vás by ja mal znať.

CVERNA (predesený): Nemal som to ščesce.

KAPRÁL: Ale ja som mal! Vy ste tam od Prešova.

TESNOŠIL: Áno, tam zo Śvini.

CVERNA: Jako chlopec — —

KAPRÁL: Nie ako chlopec, nie, ale mne pán Cverna uvrznul z Prešovskej kasárne. Pravda, tak sa menuješ?

TESNOŠIL: On sa Czérnay po maďarsky menuje.

KAPRÁL: Veď ja tu cvernu navoštím a odrežem na ypsilon. — Fúzy a druhý mundier — preto ma pán Cvernay nepoznal.

CVERNA: Prośim ponižene, to bul moj pan brat.

ANIČKA: Ach, to nie je možné.

KAPRÁL: To sa hneď uvidí. Za štyridsaťosem hodín nakrátko železo a on sa k tomu prizná, že Jeruzalemský chrám ozbíjal.

MADLENA: Ach, preboha!

ANIČKA: Ach, čože som ja urobila!

TESNOŠIL: Lám odkundes! nedarmo som ja teba vystríhal od takých odkundesov, lapátos teremtette.

KAPRÁL: Lepšie to bude navrátiť sa z pol cesty. (K Honzíkovi.)A ty mi ho zavedieš pod holou šabľou. Vicekaprál bude vedieť, čo má s ním urobiť.

TESNOŠIL: Úgy, fegyver alá, amint a magyar mondja. ^[130]

HONZÍK (vytiahne šabľu): Pán švagor, marš! A svadbu si jeden i druhý na príhodnejší čas odložíme.

KAPRÁL: O neho žiadna starosť; on si vytancuje, kadenáhle príde ku regimentu.

ANIČKA (lomí rukami): Ach, ich unglückliche Madel. ^[131]

MADLENA: To je posmech nad všetky posmechy.

KAPRÁL: Nolen von! (K Honzíkovi.)A ty sa mi hneď vrátiš. (Anička, Cverna, Honzík odídu.)

Kaprál, Tesnošil a Madlena.

TESNOŠIL: Náni leányomat meglábszíjazom! ^[132]

MADLENA: Svadba bez mladého zaťa a mladej nevesty! To budú ľudia na nás prstom ukazovať.

KAPRÁL: Ukazujte i vy, a ak sa bude smiať dakto, vy neplačte. Naposledy sa ľudia zunujú a bude koniec.

MADLENA: Len keby tá panna Trasoritka — — —

KAPRÁL: Čert po nej! Miesto Trasoritky dostane Honzík prepeličku. Za to vám dobre stojím.

TESNOŠIL: Nem gondolnám. ^[133]

KAPRÁL: Ako ma tu vidíte.

TESNOŠIL: Nuž a čože, akože sme s tým oplanom? Nech sa páči sadnúť, vitéz káplár uram!

KAPRÁL: Husár vám nesedí, iba na koni a keď pintovka svieti na stole. —

TESNOŠIL: Értem, értem. ^[134] (K Madlene.)I ty si sa mala dávno domyslieť. My, káplár uram, jednaké gusto máme: pohár vína a pre mňa môžu byť všetky mandermilchy a čokolády.

MADLENA (ide na stranu a prinesie pintu vína): Ja som pána kaprála s prázdnou rukou neočakávala.

TESNOŠIL: Miesto svadobníkov ho my pomaly strovíme, kedves feleségem. — Tessék, Dunaparti uram! ^[135] (Nalieva.)

KAPRÁL: Na zdravie môjho regrúta!

TESNOŠIL: Bodaj radšej bol zahynul, akasztófáravaló! ^[136]

KAPRÁL: Pretože sa zverboval? To by i ja musel byť podobný akasztófáravaló. A za to by sa vám zle poďakoval.

TESNOŠIL: To ja tak nerozumiem.

MADLENA: A uznať len musíte, že sa z toho radovať nemôžeme.

TESNOŠIL: Ördög vigye! ^[137]Nech tam skúsi, aký je to život.

KAPRÁL: To je život, to je svet! Kam prídeš, všade doma. Iné mesto, iné dievča. — Vojna predo dvermi. Tesnošil uram, ak sa vám váš mladý pán šťastlivo navráti, ako strážamešter na tátošovi pripáli.

TESNOŠIL: Kedves káplár uram, ^[138]alebo sa vráti, alebo sa nevráti.

KAPRÁL: Či sa tam vyvráti, či tu z toho čižmárskeho stolca a krk vylomí, všetko jedno. A ja som slúžil i v tureckej vojne, i vo francúzskej, i v nemeckej, a čert ma neschytil.

MADLENA: Taký mladý a tak mnoho podstúpiť!

KAPRÁL: Sotva mi bolo pätnásť rokov, keď som sa zverboval.

TESNOŠIL: Nem hittem volna. ^[139]

MADLENA: Nuž a potom?

KAPRÁL: Hneď na druhý rok sa mašírovalo ku Belehradu. — Mňa kapitán všade dopredku. A to bolo jeho šťastie. I on by bol nosom do zeme zaryl, keby ho táto moja verná manželka (ukazuje na šabľu)nebola sprostred celého pataliónu vysekala.

TESNOŠIL: Z celého pataliónu?

KAPRÁL: Streľba! Ako by sa boli všetky hromy zhrnuli dohromady. — Okolo mňa lietali pumy a granáty ako jasné strely a chlapi ležali ako snopy.

MADLENA: Ach, môj úbohý syn! Ach, môj že ty premilený jedináčik! (Narieka.)

KAPRÁL (po strane): Päťdesiat zlatých už mám v hrsti.

TESNOŠIL: Szívem, to nie je pre ženy. Von, Madlena, von. Tvoje srdce je ako hlina. (Tisne ju ku dverám.)Tam si pozri do kuchyne; veď sa to stroví i bez svadby. (Madlena vyjde.)No tovább! ^[140]

KAPRÁL: Mne sa ani vlas nepohol na hlave. Ale nám potom pri Rábe vyplatili.

TESNOŠIL: Hallottam felőle. ^[141]

KAPRÁL: I mne tu na krku kartáč pamiatku nechal a pri Dižóne druhý. Bonaparte behal ako zdivený — allón! allón! — Ale sme ich veru vyčistili a našeho pol švadróna celé dva regimenty rozprášilo. Ja dám môjmu sivkovi ostrohy a cvalom do nich.

TESNOŠIL: Ebugatta magyara! ^[142]

KAPRÁL: Bonapartovi len o vlas chybelo, že som ho nespálil. I ten by nebol viacej kašu dúchal.

TESNOŠIL: Hogy a kőbe? ^[143]

KAPRÁL: Môj kapitán celým hrdlom: Rajta, Dunaparti, rajta! ^[144]Bonaparte sa v behu zastaví ako srna.

TESNOŠIL: Domnieval sa, isten engem, ^[145]že jeho volá.

KAPRÁL: A ja ako jasná strela do neho. Ale vám mal koňa, ten letel, a nie bežal. — Len sa tak za ním prášilo, až mi z očí zmizol. Zubami škrípem, kedykoľvek si na to pomyslím.

TESNOŠIL: Hijába, mikor darmo.

KAPRÁL: Ešte i vtedy bola o tom reč, keď som ho na Helenu šikoval.

TESNOŠIL: Tam do Turčianskej stolice?

KAPRÁL: Tam do čerta! Ešte päťdesiatdve míle za Londýnom.

TESNOŠIL: Pokolba! ^[146]

KAPRÁL: Ako tú sklenicu tu vidíte. (Nalieva a pije.)On v reťaziach, a ja s päťdesiatimi chlapmi na koňoch až ta. — Ale vráťme sa do Rábu. (Pije.)

TESNOŠIL: Rád by vás cez celú noc počúvať.

KAPRÁL: Bonaparte uvrznul; ale vám dohoním jedného železníka.

TESNOŠIL: Vasas német, amint a magyar mondja.

KAPRÁL: Megállj, kutya faja! ^[147]Chlap ako buk! Vypálim do neho karabín, čert sfrkne z koňa, ja skočím a sivka priviažem o vŕbu. Chlapa prerevidujem, zlaté hodinky strčím do nohavíc. — Vtom celý švadrón husárov tu. — „Ha bugr, sakrdie!“ a rovno mi jeden s palošom do hlavy letí. — „Pardon!“ — Skočí z koňa a šabľu mi odpáše. Vtedy som po prvý raz zaplakal v mojom živote.

TESNPŠIL: A potom do Komárna, úgyé, káplár uram!

KAPRÁL: Až po Paríz sme sa ani nezastavili. Tu som vám, či veríte či neveríte, dvoch olejkárov videl. — „Musie ^[148](počujem jedného), kdeže tu, vraj, pivo predávajú?“ — Ja som sa dal do smiechu. — Vás, hovorím, čerti sem privliekli.

TESNOŠIL: Lánczos adta olajosa! ^[149]

KAPRÁL: Tí vám, Tesnošil uram, nevedeli, čo robiť od radosti.

TESNOŠIL: Slováka v Parízi a Paríz a olejkár!

KAPRÁL: Slovák vám ta zájde s rascou a s čipkami, s kolomažou a Hačavan so svojím dreveným porcelánom až do Kánanejskej zeme. — V Prahe — tam drotára máš, kedy len chceš.

TESNOŠIL: Lehetetlen! ^[150]

KAPRÁL: A čože na to poviete, keď vám poviem, a to verte, ako že som ja statočný verbunkoš, že som neďaleko Moskvy našiel zamrznutého šefraníka na ceste a koňa s prázdnymi škatuľami vedľa neho. — Ten vám bol z Kláštora z Turčianskej stolice.

TESNOŠIL: Môžbyť, že nejaký príbuzný nášho nebohého pána z Chudobíc — pánboh mu daj veselé zmŕtvychvstanie.

KAPRÁL: V jeho pase o tom ani slova. Ale to viem, že ten viacej nerozkladal šiator vo Svätom Martine na Laurinca, ani na Bartolomeja.

TESNOŠIL: Vy ste, káplár uram, mnoho pochodili; szép ekszperiencziája van, amint a magyar mondja. ^[151]

KAPRÁL: Veru, ani z tisícich jeden nebol tam, kde ja. Ja som vám, gazda uram, bol až tam, kde slnce zapadá.

TESNOŠIL: Hu! — to musí byť ďaleko!

KAPRÁL: Na samučičkom kraji sveta. — A tma, uram, ako v segedínskej temnici.

TESNOŠIL: Ott is volt? ^[152]

KAPRÁL: Tak ďaleko som nezašiel, ale tak sa hovorí. — Až hrúza hľadieť dolu do tej priepasti. — I dnes mi vlasy dupkom vstávajú, keď si pomyslím, ako som na brucho ľahol a na samom kraji dolu hľadel. Mesiac, ten vám nebol väčší ako turák.

TESNOŠIL: Keby ste sa boli prevážili, veru, veru — —

KAPRÁL: Veru mi závrať len tak pomútil hlavu. Keby ma môj kamarát nebol prikľakol, bol by sa vám dolu hlavou zvrátil a na tisíc kusov roztrieskal.

TESNOŠIL: Až sa mi samému hlava krúti. Ale veru nie od vína. Akosi som na všetko zabudol. Igyunk egyet, Dunaparti uram! (Pije.)De jól esett! ^[153]

KAPRÁL (pije): Na zdravie môjho regrúta!

TESNOŠIL: Ten ničomník mi tiež hlavu krúti.

KAPRÁL: Nič sa nebojte, Tesnošil uram. Ja mám nádeju, že vám ho sama Trasoritka vymení pre svoju Johanku.

TESNOŠIL: To by musel byť div a zázrak.

KAPRÁL: Ja som ju už trochu ošialil a nádejem sa, že ju celkom zbláznim. — Stará krava rada soľ líže a ja ju požiadam za ženu. To jej bude po srsti a mne kvôli všetko urobí.

TESNOŠIL: Csupa fortély, ^[154]amint a magyar mondja.

KAPRÁL: Honzíka ja o hodinku s Johankou zosobášim.

TESNOŠIL (pije): Kedves egészségére. ^[155]Vy musíte byť družbom mojej Aničky.

KAPRÁL: Veľmi vďačne. Ja som sa s tým dievčaťom dobre dištrahoval.

TESNOŠIL: Veď sa veru mohla v tom Spiši vyklavifikovať.

KAPRÁL: Nuž ale akože! My o svadbe a mladý zať na železe!

TESNOŠIL: Serzujeme jej napochytre druhého.

KAPRÁL: To je blahoslavené mesto, kde si nevesta chlapa nájde, a to v okamžení! Inde to ide naopak. — To by mohol dnes, tuším, i môj verbunk oženiť.

TESNOŠIL: Na každú taršoľu desať!

KAPRÁL: He, he, he! Ešte za pohár na zdravie bieleho pohlavia!

TESNOŠIL (utiera si fúzy): Pánboh živ každého hrdinského husára!

KAPRÁL: I poctivého remeselníka. (Štrngajú pohármi.)No, majte sa dobre!

TESNOŠIL: Na svadbu vás teda ani nebudem viacej invitovať. Len mi tam pošlite mladého zaťa a mladú nevestu bežím sám vyhľadať, aby mi do studne neskočila.

KAPRÁL: A moji muzikanti vám majú hrať do bieleho rána.

TESNOŠIL: To si ešte i ja na moje staré dni zakrepčím. (Udrie dlaňou na sáru a poskočí; kaprál von, za ním Tesnošil.)

(Opona spadne.)