ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý deň ráno po snídaní, ostal Drkotay v izbe sedeť a ceľkom utrápeno dúmal pred seba. Spozorovala to jeho ináče neveľmi všímavá manželka a pýtala sa, že čo mu je? Drkotay dlho neodpovedal; konečne ale na vyzvedanie preriekol: „Tak predstav si, Faludy pýtal našu Annu!“

Anna, ktorá bola tiež prítomna, vyhrkľa zo seba: „Mňa? — Hahaha!“

„Ale ten?“ ozvala sa manželka. „Faludy? To je impertinencia! Hovorím, títo ľudia stávajú sa zo dňa na deň drzejšími; ostatne, žiaden div, nedostane to poriadnej výchovy…“

„Ja som mu ju sľúbil!“ odvetí trpko Drkotay.

„Čo táraš? Sľúbil? Či si sa zbláznil? — Faludy! Veď je to hotový škandál! Na žiaden pád neprivolím k tomu! Človek Boh vie odkiaľ, obyčajný pisár, ktorý nemá ani toľko vzdelanosti, aby vedel jako sa má oproti mne držať, ktorý mi ani ruky nepobozká!“ horlila paní notáriuška.

„Ale apa, veď ty len žartuješ,“ — nadhodila Anna.

„Dosť som sa ho naprosil, nechcel popustiť. On vie všetko. Ja som musel — —“ hájil sa Drkotay.

„Čo všetko? Aké všetko?“ vyzvídala manželka.

„Nuž, že som — — že mi chýbajú peniaze,“ — stonal Drkotay.

Manželka sa zarazila a zľaknutá, hladiac na svojho muža, vyrazila zo seba: „Ako sa to mohol dozvedeť? Patrne ty si zase všetkému príčinou. Nedáš si pozor na svoje písma a na svoje veci. Koľkoraz som ti už hovorila: never tomu človekovi, a teraz — tu máš! Môžeš si robiť čo chceš, ale ja k tomu nikdy neprivolím! Pre mňa nech sa robí čo chce, ja odídem s Annicou k tetke!“

„Prosím ťa, prestaň! Bez toho neviem, kde mi stojí hlava od starosti! — Dnes mám i účty vydať zo Žofiných peniazí, — čo mám robiť? — povedz! Kam sa obrátiť? Ja žiadnej pomoci neviem.“

„Bože, a takého muža som dostala!“ s plačom hovorila žena. „Nevie si rady v tej najmenšiej maličkosti. Veď je to bagatell. Čože môžem ja za to? — Potroví peniaze, nevie sa uskrovniť, a potom mu mám ja pomáhať?!“

Ako vidno, pani Drkotayka už zapomenula na výstupy, jaké mužovi spôsobovala skrz peniaze.

Drkotay spľasknul len rukámi a ľutostive prerieknul: „Všetko je fuč! Ostatne ty si príčinou všetkého, tvoj nemierny luxus, tvoje — — —“

No to už si nedala žena lúbiť. Vzdorovite odsekla: „Toto je originálné! Či som ja vedela, aké ty máš dôchodky? Či som sa ja starala, s tvojími vecmi zaoberala? Či ja môžem za to, že si ty taký slaboch a dal si mi peniaze, keď som od teba pýtala? Ja na tvojom mieste nebola bych dala, ani čo by si bol na kolenách prosil! — A teraz sa na mňa vyhovára!“

„Dobre, dobre, všetko dobre! Len čo si teraz počať?“

„Čo počať? Povedz tomu doktorovi, aby počkal. Veď už nebuď taká baba! Veď keď moja tetka zomre —“ troštovala žena, ale muž jej skočil do reči:

„Ach, tvoja tetka, tvoja tetka! Ja to nemôžem doktorovi, a či vlastne Felnerovi povedať. Ten chlap je ma vstave zabiť. Doktor mnou opovrhuje.“

„Tak ti treba!“ rozhorlene odpovedala žena. „Mám mu to snaď ja povedať? Ja mám prosiť toho nadutého pansláva, aby sa ráčil smilovať nad tebou?! Oj, ach! No, ani pomysleť! To si vyhoď z hlavy!“

„Nie ty, to ja ani nehovorím, ale — —“

Žena tratila už trpezlivosť. „Ale, čo za ale? Nuž kto?“

Drkotay neodpovedal, ale len mlčky ukázal na Annicu.

„Tedy Anna? A prečo práve Anna?“ pýtala sa zadiveno žena.

Annica, ktorá stála u okna a mlčky celý výstup poslúchala, teraz nemálo sa zhrozila. „Čo, mama?“

Drkotay sa spamätal. „Nie, nehovor jej to, nie; radšiej všetko sám vybavim!“

S tým zase nebola žena spokojena. Ona vždy opak toho chcela, čo jej muž a preto odfrkla: „Sám, sám! Veď ťa doktor nenávidí, tebou opovrhuje, hovoríš. A Felner ťa chce zabiť! Annica to musí povedať, to bude najlepšie! Snaď bude ešte trochu galantnosti v ňom!“

„Ty nemáš citu, ty nie si ani žena! Ty si — —“ hundral otec.

„Ja som rodená Rybayka de genere Omodé,“ — vskočila mu do reči žena. — „Tie vždy vedely v pravom čase pravý prostriedok! Počkaj, pošlem pre toho doktora!“ A hneď aj zavolala z kuchyne služku a riekla jej: „Zuzka, choď pre pána doktora Horniaka!“

„A to už? — Ale už? — Či to musí byť hneď? Veď počkaj ešte trochu!“ bránil muž.

Teraz dala sa matka rozpovedať Annice, že ich otec premárnil Žofkyné peniaze a doktor i Felner ích pýtajú. Musí doktora uprosiť, aby pomohol, alebo počkal a nesúril tie účty.

Annica dala sa do plaču. „Ach, Žofine peniaze pomíňal! — Otec môj! Och, ja nešťastná! — A ja to mám všetko doktorovi povedať, keď som ho tak rada mala!“

„No, vieš, pomíňaly sa pre teba,“ — chlácholila ju matka.

Anna len povzdýchla: „Chudiak otec! Bedár!“

„Môj ty Bože! Že chudiak, bedár!“ zvolala matka. „Ako môžeš takých výrazov užívať proti svojmu otcovi? Najprv hovoríš, že si ho mala tak rada, a teraz ,chudiak, bedár‘? Čo to za reč?“

„Veď som ja myslela doktora,“ preriekla nesmelo dcéra.

Matka cúfla o krok zpäť. „Toho ty máš rada? Ah taaák? — Pekne, moja dcera! Patrne si sa udala po otcovi. — A ten doktor má ťa tiež rád? — Ako by aj nie?“

„Má, veľmi!“ odpovedala skrúšeno Annica.

„No pravda, rozumie sa samo sebou!“ trpko proniesla matka. „No, ale nič; teraz ho lepšie pohneš a skôrej docieliš, by sa nehneval pre biedných 2000 zlatých!“

Drkotay nemohol už ďalej očúvať; bolo mu dieťata ľúto. I sobral svoju všetku zmužilosť oproti žene a riekol odmerene: „Nechaj tak, dcéra moja! Radšiej ja urobím všetko!“

No, toto si žena už nedala ľúbiť. Dupla nohou a zvolala: „Ticho! Musí to ona povedať!“

„Ale mama,“ prosila dcéra, — „ako mu ja to môžem povedať, keď ma on tak má rád?! Radšiej urobím čokoľvek. Zaviažte sa mu, že mu splatíte všetko. Ja vám budem pomáhať platiť; pôjdem slúžiť, pôjdem za guvernantku, lebo za hoc čo! Len to, drahí rodičia, nežiadajte odomňa!“

„Slúžiť? — za guvernantku?! Ty hus!“ uľavovala matka so zlosťou. „A otca zavrú, a škandál na veky!“ — Teraz uznala za dobré, dať sa do plaču, „Bože, Bože, čo si už len mám počať!“ a obrátiac sa k Drkotaymu, vyhrkla: „Čo že sedíš, ako drevo!? Povedz už dačo! Veď popros tvoju dcéru, aby ťa ratovala!“

Ten sa ale nehýbal. Len so sklopenou hlavou stal tu ako obraz zúfalosti. I porozumela Anna, že tu treba jednať, a k čomu by ju darmo boli prehovárali, to sama od seba ustanovila.

„Dobre, poviem mu všetko!“ — — „A ja som ho mala tak rada,“ zavzdýchla ako pre seba.

„No, konečne! Predsa vidno moju výchovu!“ zajásala žena.

Ale Drkotay nebol ešte hotový. Po chvíľkovom premýšlaniu, ozval sa nesmelo: „Ale mi i daňové peniaze chýbajú a Faludy to vie a niet ích čím nahradiť! Som úplne v moci Faludyho. Lebo sa mu musím dajako vypliesť, alebo mu musíme dať Annicu!“

„Ty bedár!“ vykríkla žena, ale ďalej nemohla nič dodať, bo v tom otvoril dvere Horniak.

„Ah, vítajte, pane doktor! Račte sa posadiť. Ako sa zriedka ukážete u nás! A čo robí Žofka? — Tiež by mohla častejšie poctiť nás svojou návštevou!“ habrala jedno pre druhé pani notárka a pri tom veľmí sladko sa usmievala.

Horniak sa posadil. Drkotay priblížil sa so škríňkou na cigáre. „Ráčite cigaru?“

„No regalitu vyfajčím,“ odvetil Horniak prekvapený toľkou úslužnosťou so všetkých strán. Ani nevedel uhádnuť, čo toho príčina.

„Račte odpustiť musím do kancellárie,“ ospravedlňoval sa Drkotay, aby mohol čím skôr zmiznuť z tohoto ťažkého ovzdušia a skutočne sa aj vytratil.

„Počula som, aký pekný článok ste napísal do ,Národných Novín‘,“ — započala rozpravu pani notariuška. „Musím Vám povedať, že áč práve nesúhlasím s Vašimi slovenskými náhľaďami, — však tak sa to volá, myslím, — tak predsa páči sa mi muž, taký charakter silný, ktorý si vie svoje obrániť.“

Prekvapený Horniak pozeral kolem do kola. Kde-že sa to nachodí? Či je ozaj u notáriušov? Celý pomätený odpovie: „Račte odpustiť, milostpani, že Vaše uznanie so skutočným podivením prijímam.“

„No dovolte,“ odvetí pani notáriuška, „ja už len podľa pravdy jednám. Dostávam to presvedčenie, že Vy ste z celej intelligencie našej najviac hoden. Ostatne do videnia! Musím na chvíľu odbehnúť.“ To hovoriac vytratila sa von.

Mladí ľudia zostali samotní. Horniak sa zamyslel. Tu sa volačo deje, hútal; takéhoto prijatia nečakal. Čo to má znamenať? I pozre po očku na Annicu. Ale čo-že to? Veď ona tuším plače! Prizre ešte raz a vidí, že veru ona plače. Zarazil sa. „Tu sa volačo deje, čo nepochopujem. — Čo tá osoba len chce odo mňa? Tak, ale tak hlúpo lichotiť!“ Prisadnul bližiej ku Annici. Veď sa on dozvie!

„Tak, čo chybí mojej Annici?“ prerečie a hľadí upreno jej do tváre, ku ktorej ona šiatku pridrža a do nej tíško slzí.

Žiadná odpoveď.

Keď Horniak nedostáva odpovedi, stane, chytí ju za bradu, dvíha jej hlavu. „Ach, Annica plače? Čože je, povedz-že mi moja Annica?“

„Netykajte mi, prosím Vás!“ odpovedela trhano. „Vy ste si mysleli, že ja Vás mám rada? A to nie je pravda. Ja Vás nemilujem. Ak som aj, — — to je tomu konec!“

„Čo-že je to za hádka?!“ zvolal Horniak. „Čože sa stalo? Nečím som sa prehrešil?“

„Ja už nie som takým dievčatom, aké čestný človek milovať smie. Večná škvrna ostane večnou,“ zastonala žalostne Annica.

„Bože drahý, dievča, nemuč ma! Povedz, čo ti srdce tľačí!“ riekol tlumeno Horniak a chopil dievča za ruku. „Chcem poznať celé tvoje nešťastie. Klamala si ma azdaj, Annica?“

Annica dlho váhala. Konečne dala sa s plačom rozprávať: „Môj otec, — — Bože môj, Bože! Nemôžem, nemôžem Vám to povedať! — Ach, sama ho mám odsúdiť, sama mám i seba samú zatratiť!“ A zalomiac rukámi, zakryla si tvár. „Môj otec — — ukradol Vašej sestre mnoho, — — mnoho peniazí a teraz mňa vo svojej biede prinútili, aby som — — Vám to povedala, poneváč — — poneváč ste ma mali radi.“

Horniak vzdychnul, ale odľahčilo sa mu. „Tak, to je všetko! Len o to sa jednalo? — To som ja už dávno tušil! — — Ej, ej, — — je to predsa podivné!“

„Môj otec je ľahkomyseľný a matka? — Bože, radšiej ani nehovoriť! Vo Vaších rukách je ích osud. Pane Horniak, nezahubte rodičov mojích! Ak ste ma mal dakedy rád, zachráňte ích od haňby!“ prosila vrúcno zdárna dcéra.

Horniak povstal a rozčuleno po izbe prechádzal. „Tak, až sem veci dospely! Hrozné! — — Ubohé dieťa, jako ťa ľutujem! — — A oni ju posielajú ku mne, aby ona šla kajať za hriechy jejích! — Bedárstvo, že človekovi až vlasy stávajú na hlave, keď si na to pomyslí! Čo teraz robiť?“ — — „A či všetko premárnil?“ zpytá sa na raz Annici, ktorá so strachom naňho bola pozerala. „Koľkože defraudoval z tých peniazí?“

Annica zaplakala. „Ja neviem… mnoho! Myslím dva tisíce zlatých, — — alebo viac — —“

„Len dva tisíce zlatých?!“ zvolal Horniak. „Ale, ale prečože plačeš, Annica? Veď je to maľučkosť!“ Pri tom pristúpnul ku nej a chcel ju v pasu objať, ale ona sa mu bráni. „Neplač-že duša moja! Ja som myslel, že všetko! No neplač, utíš sa! Buď zase veselá, ako si bývala! Neboj sa, všetko sa vyrovná!“

Anna sa mu stále vymyká a pláče. „Ale nechajte ma, dajte mi pokoj, pusťte ma! Medzi nami je všetkému konec.“

„Ale, ale, urazená duša; všetky posbierané nemilé city teraz na mňa vrhá! Buď rozumnou!“ chlácholil Horniak. „Vidíš, nehnevám sa už na tvojho otca. Zabudni i ty. No — no — ukáž mi zase veselú tvár! No Annica! — Zasmej sa mi zase! Neboj sa, bude všetko dobre. Ja teraz požičiam tvojmu otcovi tie peniaze a on mi ích pomaly zplatí. Bude môcť, — jedna starosť mu odpadne a to veliká a drahá! Však Annica budeš mojou? Však? — No dolu tie rúčky z tváre! Tak pozri na mňa! Tak — a povedz, či ma máš rada. No povedz!“

Už sa nemohla ďalej udržať, vrúcne ho objala. „Ach, rada, rada, — ty si veľmi, veľmi dobrý!“

Dlho si ležali v objatiu; bolo ím tak milo. „Uvidíš, nebude šťastlivejších ľudí, ako my, — — v celom svete, ty moja, ty moja duša!“ — Oni v zapomenutiu ani nezbadali, že do izby vstúpil obecný sluha a že nie len videl, ale i slyšal posledný výjav. Konečne zakašlal.

Anna odskočiac od Horniaka, rozdráždeno zkríkne na sluhu: „Apa je nie tu! Mikulášu, Vy si mnoho dovolujete; či neviete, že máte vždy zaklopať?“

„Veď vždy klopávam, ale nikto ma neočul. Ale oheň na streše a gazdu niet doma. Ale, ja som bol tiež voľakedy mladý, čierne fúzky, tvár ako ruža, junák ani buk! Keď som pozrel mojej Helene do očú — —“

„Celý svet sa s Vami točil,“ — skočil mu Horniak do reči a vtisknul mu strieborňák do ruky. „Teraz ale idzte po svojej práci! Tu nemáte čo robiť!“

„Veď už idem a od razu si vypijem na Vaše zdravie, vlastne na obydvoch. Sluha Váš!“ pri tom sa potmešile usmial a vyšmyknul sa zo dverí.

Hneď za ním otvoril dvere Drkotay a vstúpil nesmelo núter. Bojácno pozrel na Annicu, ona ale akoby to ani nebola spozorovala. Však Horniak priamo vesloval k cieľu. „Dozvedel som sa, — —“ započal.

Drkotay ale skočil mu do reči:

„Teší ma, že ste bol tak laskavý vyzvanie naše —“ a obrátiac sa k Anne: „Choď, matka ťa volala!“

Nedala sa dvakráť núkať. „S Bohom!“ rečie Horniakovi a podá mu ruku.

Po jej odchode nastala pomlčka. Po chvíľke prehovorí Horniak: „Ale, to je hrozné, čo o Vás počujem, pane Drkotay!“

Tento bľadý, nanajvýš pohnutý, nesmelým hlasom hovorí: „Hrozné, ale pravdivé. Neviem, čo počať; neviem sa vyhovoriť. Naše hrozné pomery, moja slabosť a ten zlostník Faludy vohnaly mňa obutého do vody. Prosím Vás, ustrňte sa nadomnou, zachráňte ma a moju rodinu, budem Vám večne povďačný!“

„To sa ľahko povie, pane Drkotay,“ odvetí doktor; „povďačným, — ale kde je svedomie? — Dajme tomu, že tie peniaze by boly dajakej úbohej vdovy a Vy ju i drobné jej dietky privediete na žobrácku palicu?! Teraz je už neskoro kajať!“

„Veď som sa dost bránil,“ — hájil sa notár; „ale kamaráti, domácnosť a druhé pohromy vohnaly ma do toho. Nahradím Vám všetko — —“ Ďalej nemohol od hanby; zakryl si tvár rukama a zastonal.

„Avšak aby sme prišli na konec, poďme ďalej,“ — odvetí Horniak. „Slečna Anna mi povedala o čo Vám ide. Dobre, ja Vám pomôžem, avšak iba pod jednou podmienkou!“

Drkotay sa zaradoval.

„Budem krátkym,“ pokračoval Horniak; — „viete, prečo ste použili slečnu Annu, aby mi sdelila Vašu žiadosť. Nuže, peniaze dostanete, avšak Annicu musíte mi dať za ženu. To hovorím s jej usrozumením.

„Moju dceru?“ pýtal sa rozpačite Drkotay. „Račte odpustiť, nie som na odpoveď prichystaný. Čo povie žena?“

„To je úplne Vaša vec. Pristávate?“

Drkotay sa zamyslel a rozpačite, nerozhodne odpovedal: „A potom, veď je moja Anna už zasľúbená!“

Horniak bol prekvapený. „Komu, kedy, a jako ste ju zasľúbili?“ vyhrknul takmer razom zo seba.

„To je ešte tajomstvo,“ — tíško odvetil nesmelý notár.

„Naposledy mi všetko jedno,“ — hovoril ďalej doktor. Ja Annicu chcem, a ona mňa. Čo ma po celom svete a konečne veď ja i Váš prospech mám pred očima, i Vašej panej chcem iba dobre, keď chcem odvrátiť túto hanbu od Vášho domu.“

Drkotay zamýšleno chodil po izbe. „Nepríjemná situacia! Snáď sa mi podarí s jeho pomocou striasť sa Faludyho!“ hovoril k sebe a dodal na hlas: „Ja rád príjmem Vašu podmienku, pane doktore, a teším sa jej. Avšak musí i moja pani pristať na náš dohovor.“ —

Táto rozmluva mala ale svojho svedka. Sluha obecný, ktorý pomimo rečeno, bol ako u nás hovoria: dvoch dvorov pes, pri polo otvorených dveroch naslúchal, tak že mu ani jedno slovo neušlo. Teraz ale, aby azdaj lepšie očul, pootvoril ešte viacej dvere, a tieto drgly na stolicu.

Drkotay sa obzrel a poznajúc situaciu hneď na prvý pohľad, rozkríknul sa: „Čo chcete, kto Vás volal?“

„Prosím ponižene, pán notár, — — poslali ma — — aby som pozrel — —“ koktal prekvapený sluha.

„Nech pán Faludy vybaví zatiaľ, čo je tam. Rozumiete?“

„Áno, prosím, hneď!“ vyhrknul sluha a vytratil sa.

„Špehún!“ vyrazil zo seba notár. „Teraz to čo očul, vybrabonce Faludymu, ten ničomník!“ — „No tak teda poďme k mojej žene,“ dodal, obratiac sa k Horniakovi.

Tento sa rozmýšľa, potom ale chladno odvetí: „Nedbám, poďme!“