ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Medzitým časom, čo slavná kommissia vykonávala svoju „duchamornú prácu“, v byte notárovom panoval nepokoj, bo doktor Horniak neprichádzal. Miklúš, ktorý nemal nič na práci, musel každú chvíľu do bytu doktorovho pozreť, či ešte neni doma. Drkotay ležal na posteli a potil sa nemálo strachom. Tiež Annica pozerala úskostne oknom, či nevidí dakde stín Horniakov a občas smútnym pohľadom zahľadela sa na otca a trpela mnoho. Len pani notáriuška bola v dobrej miere. Ona bola presvedčená, že Horniak nezabúdne na tú česť, ktorej sa mu dostane, keď do jej rodiny vstúpí, a bude všemožne usilovať sa, čo najskôr peniaze priniesť. O to, čo páni v kancellárii robia, ani najmenej sa nestarala a po prípade, žeby Horniak do poľudňa neprišiel, bola odhodlaná pánov k obedu pozvať a ích treba až do večera zabávať. Poznala ona svojích ľudí! Len s Faludym nevedela čo robiť. Toho ku stolu pozvať nechcela.

Asi 10 minúť pred dvanástou zvestoval konečne Miklúš, že pán doktor už prijel. Tu rozhodla pani notáriuška, že nebude ďalej čakať, až by sa snaď Horniak naobedoval a teprv sem prišiel, keď bude pánov častovať, lebo mohlo by to nepríjemno účinkovať na obe strany. Nechcela totiž, aby páni zbadali, že ten pansláv má jakési práva v dome jejím; bude času dosť, až sa svet dozvie, že voda a oheň spriatelily sa, keď bude celá vec hotovým faktom.

A preto musela zase Annica vypomôcť. To jest: ona musela zabehnúť doktorovi, vec mu rozpovedať a peniaze priniesť skôr, než by kommissia ku obedu zasedla. Do tej doby chcela pánov pobaviť v kancellárie a Annica mala peniaze podstrčiť otcovi.

Annica zapýrila sa pri pomyšlení, že má sama do bytu slobodného doktora ísť, ale pomohla si. Vzala Miklúša so sebou, aby ju sprevádzal. Veď otec bol chorý a dal sa teda tento krok objasniť. Sluhu mohla potom na dvore necháť čakať.

Pani notáriuška ale išla do kancellárie.

Práve prišla ku dverom, keď Petrikovič hlásal! „Skončené! Drkotay si má posedeť zopár rokov pre toľkú krádež, malversácie a všelijaké kúsky!“

Pani sa len usmiala a otvorila dvere: „Počula som spomínať môjho muža meno! nuž prišla som sa podívať, za jakým účeľom ráčili ste nás poctiť svojou návštevou?“

„Sluha Váš, milostpani!“ — „Ponížený služobník!“ „Ruky bozkávam!“ — znelo razom z úst pánov.

Predstúpil Petrikovič a rozpovedal: „Je to trochu nemilá záležitosť. Boli sme upozornení z istej strany na pána Drkotaya, tedy na základe našej úradnej povinnosti držali sme za potrebné, aby sme účty a kassu Vášho pána manžela prerevidovali. A bohužiaľ, že musíme i proti svojmu najlepšiemu priateľstvu vydať svedectvo pravdy: našli sme tu veľký neporiadok! Peňazí chybuje 1500 zlatých; mimo toho sú aj iné peniaze pravde podobne hlboko načaté. Hovorím, robí nám to veliký zármutok, ale preminúť nám račte, ináč sme jednať nemohli a nesmeli!“

Reč táto ale nevyrušila pani notárku z jej pokľudu. „Prosím, pánovia, myslím, že by sa mal brať ohlad i na to, že je môj muž práve nemocný; on zajiste dá Vám objasnenie. Že tie peniaze chýbajú, bude v tom iná náhoda, než ako sa domnieváte; môj muž viedol v záležitosťách úradných veľký poriadok, leda žeby jeho pisár Faludy narobil chýb. Tie peniaze má bezpochyby lebo u seba, lebo dakde v našom byte. Nie je riadno každomu dôverovať!“ Pri tom mrskla okom po Faludym.

A tento úder sadnul na Faludyho chrbát s dvojnásobnou silou. Zbadal, že práve mihnula sa okola okna postava slečny Anny; cítil, že nesie peniaze, bo vyzerala veľmi veselá. Ale nepoddal sa ešte a smelo odvetil: „Bohužiaľ, milostpani, ale reviziu sme už ukončili. Tuto je hotový protokoll! Meniť sa na tom rozhodne nedá!“

„Ohó, pane Faludy!“ zvolala pani. „Vašu mienku som si nežiadala; neni to mojou obyčajou s pisárom môjho manžela vyjednávať. Ale, ačkoľvek neni som ani advokátom, ani úradníkom, predsa toľko viem, že keď páni našli tu chyby a chýbajú peniaze, musia sa predsa len môjho muža zopýtať, kam sa podely, alebo kde-že sú? Či predpisuje to zákon, že musia byť v tomto ládliku? A kto má o ních dať vývod, keď nie ten, kto ích má mať? Azdaj v tomto páde Vy, pane Faludy? Veď ste len pisár a nie notár! — Preto prosím, páni, keď ste sa presvedčili, či vykontrolorovali, že tu má byť 1500 zlatých, musíte sa aj mojho muža zopýtať, kde sú, a až keď ích nemôže preukázať, potom ho vyhlaste za defraudanta a zatvorte ho; nedbám!“ A obrátíac sa ešte raz k Faludymu, oborila sa na neho: „A čo Vy tu vlastne hľadate? Ako viem, môj muž Vás už včera vyhnal z kancellárie a zakázal Vám, do týchto miestností vstúpiť.“ — „Nech sa páči, páni, k mojmu mužovi!“

„Ja z mojej stránky nemám nič proti tomu,“ — hovoril nesmelo Dermiškay.

„Ja myslím, že je to našou povinnosťou prehovoriť s pánom Drkotayom a že sa týmto neprehrešíme proti našej úradnej povinnosti. — Skutočne, toľko duchamornej práce sme snáď nikdy nemali! — Ba už z púhej zdvorilosti to musíme urobiť,“ — odpovedal Petrikovič, a obrátiac sa k Faludymu, dodal: „Vy síce neprináležíte k údom kontrollnej kommissii, ale predsa Vás musím žiadať, byste išli s námi. Pani veľkomožná musia to dovoliť, aby ste nemohol snáď hovoriť, že sme sa nechali uprosiť, alebo podplatiť. — Pojďme, teda, páni!“

„Račte, prosím!“ ponúkla pani.

Vstúpili všetcí do izby, kde ležal Drkotay na posteli.

„Výtajte, pánovia! Služobník. — Jaká šťastna náhoda Vás priniesla?“ — pýtal sa dosť zvučným hlasom Drkotay, výtajúc zároveň hosťov.

Dermiškay podávajúc mu ruku: „Servus, Edo; prišli sme revidovať. Tuto tvôj pisár narobil kriku, že si vykradol kassu.“

„Faludy sa pomýlil. Nie ja, ale on vykradol moju kassu, to jest môj stolik. Potiahol môj budelár a peniaze prekartoval, toť, keď sme mali úradný deň. Prázdny potom hodil mi na stôl,“ — odvetil Drkotay a usmial sa.

„Neslýchano!“ vyhrkli všetci.

„Nuže, a čose ste vykontrolórovali, páni?“ pýtal sa Drkotay ďalej.

„Že má byť v kasse 1500 zlatých! Kde-že sú?“ zkríknul Faludy.

„Asnáď nebudem tak sprostý a zase ích vložím do šúplika, abys ích potiahol, ako ten budelár, ty zlodej! Pane Petrikovič, tam v tom pisacom stoľku sú peniaze! 700 zlatých, lebo tých druhých 800 zlatých som už dávno odovzdal a je na to kvietancia v slúžnovskom úrade pri aktách našej obci. — Idzte a pozrite!“

Petrikovič a Dermiškay idú ke stolku, otvoria ho, a skutočne peniaze sú tu. „Pozri, Dermiškay, hovoril som ti, že je to len hanebná pomluva!“

„Ba ja som hovoril, že na lačný žalúdok odprisahám, ak je to pravda,“ — hájil sa Dermiškay.

„A nech sa na baranní roh obrátim, ak som si iné myslel, ako to, že je náš Edo najpoctivejší človek z nás!“ — ujištoval opät Petrikovič.

„Dosť na tom, že všetko je v poriadku!“ — podotknul i kancellista.

„Všetko v poriadku?! Toľké defraudácie!“ ozval sa ešte raz Faludy. Ale zle pochodil. „A ty mizerný chlap, ty sa odvažuješ tvojho pána žalovať?“ oboril sa naňho podslúžny. „Von s ním!“

„Von s ním! Sluha, kde ste? Rychtáru! Vyhoďte tohto chlapa von!“

„To bych si nebola myslela o ňom,“ — zahundrala pani; — „Fi donc, on sa chcel pomstiť! Aký všemohúci pidimužík! Marš von z mojho bytu!“

Faludy už vonku, zahrešil: „Však ja mlčať nebudem, Vy zlodeji!“

„Neslýchaná drzosť!“ — vzkríknul Petrikovič. „Ja tomu chlapovi hlavu rozbijem!“

No, nerozbil mu ju. Už zajtrá sedeli spolu v kasíne a zabávali sa.

V tom, keď vyhnali Faludyho, vstúpil do domu doktor Horniak. Usmial sa. „Kto u nás tak začína, ten sa môže stať pri nejmenej podžupanom!“ — zahundral si pod fúzy. —

„Servus, doktorko!“ privýtal ho Petrikovič.

„Dobrý deň!“ zvolal Dermiškay. — „Máš pacienta!“

Pani notáriuška ale volala pánov do druhej izby ku stolu. Vedela, že treba doktora s jej mužom samotného nechať. Nedali sa dvakráť núkať, obzvláštne keď zbadali v izbe i slečnu Annicu. Vytratili sa razom.

Keď boli takto notár a doktor osamotení, po malej pomlčke rečie doktor Horniak! „Začínam badať, že vec je v poriadku a Vy že ste prijali moje podmienky.“

„Neviem Vám ani dosť naďakovať,“ koktal zo seba Drkotay. „Neviete si predstaviť, z jakého položenia ste mi pomôhol!“

„Viem, že som spravedlnosti zachytil vyzdvihnutú ruku!“ odvetil vážne Horniak. „Dopustil som sa nepekného skutku!“

„Ach, Vy ste dobrý človek!“ lichotil notár. „Všetko je v poriadku. Oj, je to život!“

„Ale pane, hneď teraz si odbavíme, či objasníme i našu rodinnú záležitosť,“ — mienil Horniak.

„Ale prosím, ja som Vám už povedal, že proti tomu nemám ničoho. Dcéra je na Vašej strane, — moja žena sa tiež hádam nebude zpierať. Traja zvíťazíme proti jednomu!“

„Tak tedy dobre,“ zvolal Horniak. „Ruku na to!“

„Ale trebárs i obe!“ riekol radostne Drkotay a podajúc si ruky, obejmuli sa, ačkoľvek dosť chladno. —

Ale namiatol sa k tomu výstupu, keď Faludyho vyhodili, tiež staviteľ Felner. „Čo to? vykrikuje, ani čo by mu bakoňskí zlodeji kožu dreli,“ — hovoril k sebe a vstúpil do izby, práve keď sa notár s doktorom boli objali. „Služobník! V obci počut chýre, že ste pane Drkotay, vážne onemocnel. A hľa, je tu aj doktor! A že vraj i úradné medzítka! Snáď testament? Alebo je to k vôli mojím účtom, pane Drkotay?“

„Prosím, račte sadnúť,“ — núkal Drkotay.

„Čo sa chcete zase vyšmiknúť? To je jasné! No, je tu pomoc, pane Drkotay, sem tie účty!“

Notár prišiel do rozpakov. „Prosím, milerad — — ale snáď ráčite poshoveť, kým — —“

„Nečakám, nie, ani okamihu! Počul som hrozné — To je jasné!“ vykrikoval Felner a obrátiac sa k Horniakovi, dodal: „A ty čo mlčíš? Včera si sľúbil, že ich vymôžeš, tedy — — —?“

V tom vstúpila pani notárka, očujúc ten povyk. Horniak ju ihneď uchopil za ruku, odviedol k oknu a šeptom s ňou hovoril. Dohovor bol uspokojujúci.

Medzitým sa boli páni od úradu posilnili a nemajúc s kým sa baviť, bo i Annica bola vybehla a stála tu u otcova loža, povstali a vyšli do prednej izby. Ďakovali za občerstvenie a ujišťovali opät Drkotayho, že nikdy nepochybovali o ňom a že všetko je v poriadku.

„Ďakujem, páni, ale teraz nepôjdete domov!“ zvolal rozradostnený Drkotay. „Mám Vám česť oznámiť, že pán doktor Horniak a moja dcéra Annica slávia dnes svoje zasnúbenie! A na to musíte nám pripiť!“

Prekvapení páni, podávajúc ruku rad-radom, gratulovali. Len Felner zustal nepohnute stáť. Potom podajúc ruku Horniakovi, hovoril: „Taáák?! Blahoželám tedy! To je jasné!“

„Teraz račte pánovia ku stolu!“ núkala pani notariuška a vezmúc Annicu za ruku, podala ju Horniakovi, rieknúc! „No idzte v predu! Tak sa sluší!“

Vonku ale zakríknul plným hrdlom Miklúš: „Vivat! Ihuhu!“