ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nenadarmo sa Drkotay obával, že obecný sluha Miklúš vyzradí Faludymu všetko čo očul. Rovnou cestou bežal tento do kancellarie, aby čo možná najskôrej dostal dačo na víno.

Faludy sedel vtedy za stolom a prezeral písma. Nikdo iný nebol v tomto času na úrade. Tu pribehne sluha a ukazujúc na byt notárov, opaterno, ale potmešile riekne: „Novinka, novinka!“

Faludy akoby nič, preriekne len tak medzi zuby: „Čo za novinka? Povedzte určite!“

Sluha ale robil drahotu. Priložil prst na ustá a tajomne s pritľumeným hlasom odvetil: „Myslia si, že som ja dáka klebetná baba?“ A vážne dodal: „Ó, ja viem čo je tajnosť!“

„Nech Vás parom vezme aj s Vašou tajnosťou,“ odfrknul Faludy. „Čo chcete? Čo že sa stalo?“

„Nič sa nestalo,“ urazeno odpovedá sluha. „Keď oni tak, i ja tak. A teraz ak chcú vedeť, musia mi dať — —.“

„Nič nedám!“ skočil mu do reči Faludy.

„Budú banovať!“ na to sluha.

„Počkajte; viete že nerád dlhých orácií; ak mi chcete dačo dobrého a nového povedať, samo sebou sa rozumie, že na víno nevystane!“

„Čo-že je to ,na víno?‘ Moja zásluha je viac hodna!“ pýši sa sluha.

Vidiac Faludy, že takto nič nesriadí, vytiahol mešťok a pýta sa: „Von s tajnosťou! Kolko-že chcete?“

Miklúš dvihol 2 prsty.

„Dva šestáky?“ pýta sa Faludy.

Šibal sluha ale krúti hlavou. „Dve zlatovky; týka sa to slečny!“

„Nemám; dám Vám 50 grajciarov,“ — licitoval Faludy.

„Vedia, ja neni som dáky žid, aby som licitoval; ale za jednu celú zlatku ím poviem. Jeden Pán Boh, teda jednu zlatovku!“

„Vy ste horší, ako pijavica!“ hovoril Faludy a dal mu peniaze.

„Jaj, ani v raji nám tak nebude! Tri sudy, alebo viac ešte, čistého jágerského, — pán veľkomožný hovorili.“ Pri tom prerátajúc peniaze, zbadal, že nie úplná zlatovka. Rozhorlene dodal sluha: „Jaj, veď je to len 93 grajciarov…!“

„Nemám viac, až neskôršie!“ omlúval sa Faludy.

„Tri týždne bude cigáň hráť! Áno, toto som na vlastné uši očul!“ dokladal sa sluha.

Už to Faludyho mrzelo, toto táranie a preto zhurta udrel na sluhu: „Vykoktajte už dačo rozumného! Komu že to budú hráť?“

„Nuž teda: mne, jím a všetkým. Celý svet bude skákať!“

„Bláznite sa?“

„Nie, nebláznim sa! Aj, to bude veselie!“ dodal veselo Miklúš.

„Vari, slečne Anne?“ pýta sa zadiveno Faludy.

„Veru áno! Hej, ja som ích neraz varoval!“

„Hrom a peklo!“ zvolal rozkatený pisár. „Čože sa to robí a ja to po prvý raz počujem! — Kto Vám to povedal?“

„Teraz, tuto… na vlastné uši som očul. Pán notár sa trochu ondiali, ale ja viem, čo je to,“ — vystatoval sa Miklúš.

„Ale kto to hovoril a komu?“ netrpezlivo dotazuje sa Faludy.

Miklúš pomaľučky odpovedá: „Pán doktor sa budú ženiť a vezmú si našu slečnu. Ja som to už dávno vedel, ale keď sa nikto nepýtal, — načože bych klebetil?“

Faludy ostal bez seba. Keď sa spamätal, priamo zúril: „Nuž tak hanebne ma klamú? Za chrbtom kujú s tým panslávom! Mňa za nosom chcú vodiť?“ Po chvíľke dodal: „Koniec všetkému! V tej chvíli idem udať! Toľko klamstva, zlodejstva! Uvidíme, kto zvíťazí! — Mal by som mu hneď nadať?“

„Jaj, veď nech nerobia zlú vôlu! Veď sa môžu aj oni pekne zabávat!“ — chlácholil Miklúš. „Nech tak nekričia, ja za ních nebudem trpeť, keď nás počujú!“

Faludy hodí rozhorčeno písma na stôl. „Nech diabol vezme všetko! Posmech nedám robiť zo seba. Nebudeme už ďalej kradnúť, pane Drkotay! Hneď idem udať!“

V tom vstúpil Drkotay do kancellárie. Na tváry mu bolo vidno, že rozhovor so ženou dobre skončil. Očujúc Faludyho kričať, pribehnul pozreť, čo sa deje.

„Mal by ste sa hádam slušnejšie chovať! Čo to za krik robíte?“

Faludy prekvapený zostal chvíľku stáť, ale zlosť v ňom zvíťazila. „Vy ste hanebný klamár!“ vyhrknul zo seba. „Rozumiete? Slečnu ste sľúbili mne, a teraz…!?“

„Ktože Vám to na nos obesil? Veď je to nepravda!“ hájil sa Drkotay.

„Nepravda?“ zvolal zlostne Faludy. — „Známe sa dobre, pane principal!“ A ukazujúc na rozhádzané písma, dodal: „Tuto máte Vaše aktá; viac ma tu neuvidíte! — Tuto sú dôkazy,“ — pri tom ukázal na náprsný vačok, — „hneď idem k súdu! Neslýchané šibalstvo!“

„Nože sa miernite! Majte že trochu rozumu! Chcem len trochu času získať, stúpili mi na krk s tými účtami!“ — vykrúcal notár.

Ale Faludy neveril. „Za tak sprostého ma držíte? Dostanete peniaze, zariadíte všetko a potom ma odoženete! Prosím Vás, nepodceňujte môj rozum! Teraz Vás môžem ešte udreť a udrem Vás!“

„Pane Faludy! Buďte opaterný, pokazíte si všetko, za to Vám na česť ručím,“ tíšil ho Drkotay.

„Hahaha! Vaša česť! Čo je to? Kde je to?“ smial sa Faludy. — „Ale viete čo, dajte mi revers na papieri, že ste kradol, defraudoval, a tak budem mlčať!“

„Pane Faludy, všetko Vám urobím po vôli, ale toto nie; to nemôžem! To nežiadajte odomňa!“

„Tak nie?“ pýtal sa ešte raz pisár a bral klobúk do ruky.

„Ale veď že si dajte!…“

„Eh, nech Vás hrom zabije!“ zkríknul Faludy. „Počujete o mne, ručím Vám za to!“ Rychlým krokom vybehnul z kancellárie.

Drkotay pozeral za ním. Potom sa hodil na stolicu a ťažko vzdychal. — „Už je preč. Ja utrápený, zničený človek! No teraz mi už nič nepomôže! Či je hodno na tomto svete žiť? Čo to len kuje ten darebák? No, ale počkaj! Počínaj len so mnou, však ti ja krkom zatočím! — Ale je to do zbláznenia, čo sa so mnou robí… Takto sa zapliesť; vyhovím-li jednomu, druhý bude zúriť. Z oboch strán som v ohni. Jako sa to len skončí?“

Rozmyslel si celú vec. Horniak nie je doma, odcestoval pre peniaze. Navráti sa až zajtrá. Kontrola ale môže skôrej priísť a potom čo? — Kde vziať peniaze? V noci predsa len nepríndú, na to sú kommótní. — Eh, poviem žene čo sa stalo a urobím sa chorým; tak aspoň nebudem pri tom, a potom — — uvidíme!

Zamknul kancellár a odíšol do bytu.

Porada dlho trvala a konečne vyzliekol sa Drkotay a ľahnúl do postele. Pani notárka ale zavolala Miklúša a rozkázala mu, aby zabehnul k doktorovi Horniakovi a povolal ho sem, bo pán notár naraz ochorel; keďby ale nebol doma, nuž nech nechá tento listok, — pri tom mu podala zapečatené pismo, — tam, a potom nech dáva pozor po Faludym a keďby ho voľakde videl, nech ho zavolá sem.

Miklúš odíšol a asi za hodinu priniesol zvesť, že pán doktor nie je doma a Faludy že si najal vôz a tiež odjel voľakam; hádam do mesta, ako to častejšie už urobil.

„Teda predsa! Ten kujon ledajaký!“ vzdychnul Drkotay.

Deň ale minul; ani doktor, ani Faludy, ani kto iný neprišiel. Drkotaymu sa trochu uľavilo. —

Nastalo ráno. Doposiaľ žiadná zmena. Pred obecným domom stal Miklúš na stráži a dával pozor, jestli sa Faludy navráti, aby to zvestoval pani notáriuške. Tiež sa musel každú chvíľu dopytovať na doktora Horniaka.

Okolo 10. hodine naraz pribehne Miklúš do kuchyne a hovorí panej, že jakýsi páni prijeli na koči a zastavili pred rychtárovom.

Teraz dávali všetcí pozor a onedlho zbadali od bytu rychtárovho štyroch pánov i s rychtárom kráčeť k obecnému domu. Boli to: Petrikovič, podslúžny; Dermiškay, berný kontrolor; jeden slůžnovský kancellista a Faludy. —^[3]

Teda Faludy previedol svoju obžalobu a kommissia bola tu. Len keďby už aj Horniak bol doma!

Nevítaní hostia vstúpiac do domu, pýtali sa Miklúša, ktorý ich už čakal, na pána notára.

„Veru, pán veľkomožný, oni sú chorý. Už od včerajška poludnia ležá, a myslím, že to povážlivá nemoc, lebo veľmi stenajú,“ — odvetil tento.

„Prineste kľúč od kancellarie; povedzte, ideme kontrollovať kassu!“ rozkazoval Petrikovič.

„Páni, Drkotay si robí z Vás bláznov! Prisahať môžem, že som ho videl včera úplne zdravého. Oni nás zbadali a Drkotay utiekol sa teraz k pretvárke, lebo viem, že mu je nič. To je detsky nápad!“ Tak vysvetloval Faludy.

„Ten nespomôže,“ — odvetil podslúžny. „Len núter!“

„Hovorím, v kasse je nesmierný neporiadok!“ dodával Faludy.

Vstúpili. Úradníci sa poobzerali po miestnosti, pozreli na seba a na Faludyho a vyzliekli sa z vrchných kabátov.

„Páni, ako vidím, my sa tu znamenite pobavíme,“ prehovoril Petrikovič podslúžny. „Len keby bolo trochu dákeho moku, mám nesmierný smäd po včerajšiej, respektive po dnešnej lumpačke.“ Pri tom stanul pred stolkom notárovým. „Aj, aká krásna slečinka!“ zvolal a už aj do ruky vzal jednu podobiznu dievčata zo stolka. „Anjel, páni; ztelesnený anjel!“

Dermiškay pozrel na obrázok. „To mi je známa tvár!“

Čo páni obdivovali obraz, Faludy preberal písma na stolíku. Prizrúc na obrázok, prehodil: „Divím sa, že ju neznáte! Veď je to dcéra Drkotayova. Hja, páni, to je pravá nympha!“

„No dovolte, ale ja bych sa stavil, že to nie je Drkotayova dcéra. Tá postava, tvár, ústa, nos, účes — ani reči! Čo Vám napadá?“ — mudroval Petrikovič.

„Ba veru je!“ odvetí Faludy.

„Ba tuším, že ju pozná toť pán kancellista?“

„Vyzerá práve tak, ako keďby to bola kellnerka z ,magyar korona‘,“ — odpovie pisár.

„Ale si ty naivný človek,“ hovoril so smiechom Faludy. „Myslíš, žeby sa Drkotay opovážil vyložiť fotografiu kellnerky, aby ju aj pani videla? Kde máš logiku?“

„Logika sem, logika tam!“ zamiatol sa do reči Dermiškay. „Keď máš 6—7 litrov v žalúdku, nepoznal by si ani vlastnej matky, nie to fotografiu! Na to si ale zapijeme! Ba ja bych navrhol, kým sa tu odbavíme, pošlime si pre dáky koňak, alebo borovičku; mne ide hrdlo shoreť smädom!“

„A mne tiež,“ prisvedčil Petrikovič. „Počkajte, pane Faludy! Povedzte mi prv, či nemáte na porúdzi dáky šnaps; mňa vari šlak trafí! Takého kacenjammeru som už nemal výše týždňa!“

Faludy mrzuto pokrčil ramenami. „Neviem, — — Ba áno! Tam hľa za Drkotayovom stolíku v tom spodnom priečinku býva nekdy niečo. Či tam je teraz volačo, neviem!“

Všetcí troja hnali sa po priečinku. Ale Petrikovič bol prvý. Šťastlivo vytiahnul dve flaše. „Ťuj, za to bych dal celé panstvo! Dáky pohárik hladajte! Nemáte? — Dobre, oprobujeme tak,“ — a hneď aj pil z flaše. — „Ah, to je nad ambroziu bohov!“

„Teda pusťme si od oka,“ riekol Dermiškay.

A tak pili všetcí rad radom, a každý po dva razy. Faludy bol už netrpezlivý.

„A teraz, keď sme sa telesne i duševne pripravili ku tej zpráve, počujme pána Faludyho!“ prehovoril konečne podslúžny Petrikovič.

Faludy už nedočkavo zamával papierom: „Tak prosím, tu máte jasný dôkaz, čierno na bielom, ako sa choval náš pán notár pri kommassácii: 500 zlatých dostal od urbarialistov; zaplatili a on ích predsa ošudil, podviedol! Prosím, nech sa páči!“ podal doklad Petrikovičovi.

Tento ale siahnul napred po fľaši. „Berie sa v známosť; ale to je predsa na môj dušu šikovnosť, že tých sedliakov vedel tak dostať! Ja som sa nabehal, natrápil pri delení hory, ale bouprisám neposlali mi ani len prasiatko na pečienku!“

Teraz upil si zase Dermiškay. „Podíváme sa vari i na tie protokolle a na kassu. Kdeže je kľúčik?“

„Prosím, tu je všetko a náhodou trčí i kľúčik vo stolku,“ prizvukoval Faludy. „Prosím!“

„Tak teda pozrite, čo je to za historia,“ hovoril Petrikovič, — „mne sa na moju statočnost veru nechce! Tak suchopárna záležitosť!“

„Keby tu bola aspoň dcéra jeho,“ — nesmelo pripomenul kancellista. „Jak by sme sa zabavili!“

Dermiškay pustil sa do prezerania protokollov a účtov. Ale len posledných asi deset stránok si vzal pod kontrollu. Netrvalo to ani pol hodiny a bol hotový. Za ten čas prichystal si pisár pero a papier, aby mohol hneď zápisnicu písať a Faludy vysvetloval Dermiškaymu položky, Petrikovič ale nudiac sa, pozeral von oknom, pritom ale častejšie nahýbal si z flaše.

Dermiškay zrátajúc poľožky, vykríknul! „Páni, neslýchané! Vyše 600 zlatých chybí! Kde je kassa?“

„Nehovoril som!?“ usmievavo riekol Faludy; — „toľké švindlérstvo, defraudacia!“

„Dovoľte, pane Faludy,“ zamiešal sa konečne Petrikovič do reči, — „utrhovať nesmieme! Kde je kassa?“

Na to Faludy ironicky ukázal na šuplík: „Oh prosím, v kasse je toľko peniazí, že ích ani pár koní neuvlečie! Nech sa páči!“ Pri tom otvoril šuplik a fúkne doňho. „Ako sa môžete presvedčiť, je preplnená čiročistým vzduchom!“

„Hrozné!“ zvolali Dermiškay a Petrikovič razom. „A kde-že je rychtár?“

Tento hneď zo začiatku, keď páni boli si pripíjali, nemu však nezavdali, vytratil sa von a prechodil sa pred domom, hundrajúc pri tom nesrozumiteľné slova. Len občas vybúchlo z neho: „Všetcí jednací; čert ako diabol! — Vrana vrane oči nevykole!“

Pisár ho zavolal.

„Pane rychtár, tu má byť výše 600 zlatých hotových peniazí! Kde-že sú?“ pýtal sa Dermiškay.

„A čož ja viem? Ja som neodobral nič, ani nekvittoval. Kto brál, nech povie!“ odvetil tento.

„A čo-že ste Vy za rychtára, keď neviete o peňazoch?“ oboril sa naňho Dermiškay, — „no, budete platiť!“

„I veľmi,“ — odpovie rychtár pokojne. „Všetko, čo som ja kvittoval a peniaze zmizly, zaplatím. Lenže, páni, musíte mi to ukázať, čo som ja kvittoval!“

Odmlčali sa páni. Rychtár mal pravdu a tak sa nedalo nič robiť.

„Defraudoval! Haňba pre nás všetkých!“ preriekol Petrikovič.

„A ešte sa ukazuje medzi čestnými ľudmi! To je podlosť, drzosť, bezočivosť!“ dodal Dermiškay.

Teraz už zase vyhľadal Faludy jakési písma. „Prosím, račte sa pozreť i na tiato zajímavé dáta: zo sirotských peniazí jakožto tútor pod menom slečny Žofii Horniakovej, ktorú už pred rokom vyhlásil za dospelú, vybral výše 2000 zlatých. Tie sú tiež už fuč!“

„To už prestáva všetko!“ zhrozil sa Petrikovič. „Toľko zlodejstva!“

„Mne sa pozdáva, že pán Dermiškay sa v rátaniu zmýlil; tam chybí výše 700 zlatých. Račte si len povšímnúť tých vyškrabovaní v lajstroch! Pán notár ráčil aj vyškrabovať konečné summy na stranách a falšovať. Ja za ten čas vyhľadám ešte jedno písmo!“

Dermiškay popadnul fľašku. Bola prázdna. „Jaj, páni, to neide! Vy ste ích dokonale vypumpovali!“

„Páni, ja navrhujem, aby sme si trochu odpočinuli,“ prohodil ďalej Dermiškay; — „ja som už celý ustatý!“

„Dobre, ale prezri ešte tie falšované summy!“ navrhnul Petrikovič.

„Nedbám, ale si na večer na tvoje konto zalejem túto duchamornú prácu,“ — odvetil Dermiškay a počal rátať.

Nastalo na chvíľu ticho. Každý sa zaberal s inším. Petrikovič obrezával nochty, pisár maloval tintou polonahé ženy na podložke a Faludy sbieral aktá.

„Aha, už to mám,“ zvolal konečne. „To je soznam voličov pri poslednej voľbe. Daškovič priviedol 300 falošných voličov z dedín, lebo dal i mrtvým hlasovať!“

„Čo i voličov falšoval?“ zahundral Petrikovič. „A na ktorú stranu ich viedol?“

„Na Kossúthovú,“ dodal nesmelo Faludy.

„Hm, to nie je naša vec vyšetrovať,“ — zahundral opät Petrikovič. „Zachoval sa aspoň pri tom vlastenecky. To mu môže byť skôrej zásluhou.“

„Pánovia, bez žartu, tento chlap je horší ako si myslíte!“ ozval sa Dermiškay. „Teraz som dobre rátal a počujte: chybí mu 1500 zlatých; toľko ukradol! Na grajciar 1500 zlatých!“

„1500 zlatých ukradnúť, mrtvých kriesiť, z urbarialistov vyprešovať 500 zlatých, miesto sirôt peniaze brať: v tomto človekovi je lebo sám Lucifer, alebo je strygoň!“ rozumoval Petrikovič.

„A pre takého človeka musíme tu pol dňa zabiť tak fádne!“ dokladal mrzute Dermiškay. „Či sme radšiej nemohli doma sedeť?“

„Ba ja bych ho rozštvrtil, že tak komisne viedol lajstre! Každú maľučkosť zaznačí a predsa mu chybí 1500 zlatých. Ja na môj dušu 3—4 zlatkové položky ľahkým svedomím vynechám! Štát z toho nezbohatne a ja mám aspoň na víno. Och, ale si len sprostý človek, pane Drkotay!“ zahorekoval Petrikovič.

„Ja bych ho dal hneď do chládku,“ pomerkoval kancellista; — „že nás tak trápi, že úrady tak klame!“

„Zavedie sa protokoll?“ pýta sa Dermiškay.

„Doista,“ rečie Petrikovič! — „a hodne prísnych výrazov doňho! — Pane Faludy, Vás to zajíma, diktujte Vy ten protokoll a kancellista nech píše; my potom podpíšeme. Ale, rezko, lebo už poludne a naše žalúdky potrebujú posilnení!“

„Mali by sme snáď aj všetko zapečatiť, aby nemohol naprávať,“ mieni Faludy.

„Hlúposť! Načo si prácu rozmnožovať? Veď ho už máme!“ dokladal Petrikovič a preto sa pustil Faludy ihneď do protokolla a sostrojil koncept, ktorý mal pisár potom opísať.

Ctená kommissia zatiaľ pozerala oknom, ako sa ľud hrnie k obedu.