ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý deň bol „úradný deň“. To jest deň, ktorý sa každý mesiac raz vydržiaval, a kedy všetcí notári, po prípade i rychtári celého slúžnovského okresu sa sjeli, aby vyslúchnuli všetky ministerské a stoličné nariadenia, rozkazy hlavného slúžného a porokovali nad otázkami politickými, administratívnymi a všeobecnými. Dopoludnia, ba i ďalej trvaly tieto porady, za to ale odpoludnia a večier bol venovaný zábavám. Síšli sa tarokári, ferblisté, a často sa prihodilo, že niektorý notár až na druhý deň domov sa poberal a to buď s plnou, alebo ceľkom i prázdnou tobolkou. —^[2]

Zajdeme si podvečier do kasína, umiesteného v panskom hostinci.

Všetky stoly sú obsadené. U prostredného stolu sedí pán hlavný slúžny Szályi, podslúžny Petrikovics, gruntovný Pekáry, advokát Dr. Steiner, a iná honorácia. Kol do kola pri menších stoloch sedia notári, pisári, úradníci a iní pomenší ľudia. Mimo hlavného stolu, skoro na všetkých hrajú v karty; tu taroky, tam ferbľa, inde zase jedenadvadsať. Pri ostatných sa politizuje.

Blízo okna pri jednom stole sedia naši známi, ktorých nastavajúce voľby stoličných výborníkov sem doviedly: Dr. Horniak, jeho švagor Felner a s ními advokát Vetký. Vlastne teraz neni advokátom, lebo pre akýsi článok v slovenských novinách bol pre búrenie posúdený na jeden rok väzenia, a keď si trest vytrpel, advokátska komora ho ešte raz posúdila na peňažitú pokutu a povzbavila ho na 6 mesiacov práva pravotárstvo provozovať. Mal teraz kancelláriu zavretú.

Zo začiatku hovorili medzi sebou tíško, až keď dobré víno rozvázalo ím jazyky, potom už hlasitejšie. Obzvláštne Vetký, ktorý mnoho pil, — akoby zo žiaľu, stával sa hlasitým.

„Hej ten! Ten Drkotay! Nikdy ani jeho rodina nebola dobrá,“ — hovoril Vetký, — „že je vraj môj bratranec! — Cigáň, žobrák, perepuť mizerný!“

Horniak videl, že musí okríkať. „Ale mierni-že sa Miško! Necharakterizuj tak živo pred cudzími.“

„Hej, ani nedoštuduje a — pán! Ešte mi povie — ľaľa — že ho! A odkiaľ že sme, pán brat? Takto z Trhanovej, chudoba de Badin a psota de Garamszeg! A jeho pani ako föispánka! Pravda! A groše kdeže berieme? — Oj vieme: Áron, zmenky, dlhé ruky!“

„Á — teraz rozumiem!“ zamiešal sa Felner. „To je jasné! Ja sice tiež nedôverujem, ale chcem jasné dôkazy!“

Horniak zase chlácholil: „Nože nehovor! Iba ho podpichuješ. Vetký všetko dokáže, keď chce. Však Miško?“

„Ja viem všetko, — — — posmech! Preto ma aj odstránili. No, ale ty nechceš hovoriť, to viem, no hej, keď — — — Annica v hlave! Ale ti hovorím: ja som poctivý človek. Odkopli ma, — — služba fuč! Ešte zakážu advokatúru; klientov odlúdia. A Drkotay sprosťák. Maďarsky nevie a vraj Maďar! U nás Maďar, — fuj!“

„Veď-že aspoň tak nekrič! Odľahčuj si tichšie; všetko sa škandalizuje!“ chlácholil opät Horniak.

„Škandál!“ a obráti sa Vetký k Felnerovi.

„Ja tiež neverím nikomu. To je jasné!“ odpovie tento.

„Nemožno, žeby Drkotay — —“ zastáva Horniak.

„Chceš povedať pri najmenej bral,“ — odvetí Felner, — „ó prosím, všetko je možné. Vetký zaiste vie, že — — —“

„Kradne!“ skočí do reči Vetký. „Luxus, groša niet, — sirotská kassa, dojná kravička! Vraj výchova Žofiiná, — mnoho peniazí! Hej, keď treba dane oddať — výchova Žofi… Vieme, čo sa robí na svete!“

Felner obrátiac sa k Horniakovi, povie mu vážne: „Zajtrá pôjdeš k Drkotaymu, aby určite povedal, kedy vydá peniaze alebo účty! To je jasné! Ja mu neverím!“

„Pôjdem! — Chudiatko Annica!“ vzdychne Horniak.

Medzi tým, čo takto hovorili naši známi, pri hlavnom stole mali iný rozhovor, ale často sa na Vetkého obzerali. Aby asnáď Vetkého napaprčili, keď umĺknul, začali inú.

„Nuž tak sa to stalo!“ ozve sa podslúžny Petrikovics. „Bude si ten Dobzse pamatovať, kedy u nás chodil.“

„Ahá, to je ten von Przibram? O tom rozprávaš?“ pýta sa advokát Steiner.

„O tom,“ — odvetí so smiechom Petrikovics.

Vetký keď spozoroval, že tieto reči sú na neho adressované, zopýtal sa: „Čože to za historia?“

„Ale išiel tadiaľto akýsi Čech a hovoril, že je von Przibram a že sa volá — —“ odpovedal slúžny Szályi, lež nedopovedal, lebo mu podslúžny skočil do reči: „Skočdopole, hahaha, a že je vraj professor, hahaha že si chce vraj Slovensko — —“

„Slovensko, počuli ste,“ — pretrhol reč Szályi; — „čo tí panslávi nevymyslia! Slovensko obzreť!“

„Hej a Skočdopoľa!“ riekol podslúžny. „A ja som mu povedal, že by to mohol každý Rus — —“

Teraz sa zamiešal do reči aj gruntovný Pekáry: „A Petrikovics sa ho pýtal, či sa vie legitimovať. Ale pán Dobzse nevedal sa. Hm, to je bieda. A Petrikovics veru ho privrznul, kým sa nedozvieme, kto je.“

„Telegrafoval som a Dobzse sedel v chládku. Potom sme si išli šľuhnúť, lebo bolo isté, že je Rus!“ doplňoval Petrikovics.

„Hrozné! Rus!“ ozvali sa hrozou naplnení kolemstojáci.

„Dobzse sedel celý deň o hlade a smäde. Jaj, že čiže bohoval! A kujon Jancsi stál pri dveroh a pýtal sa, ci chce jesť a píť? A keď povedal, že pre Boha, aby mu dačo doniesol, povedal mu, že: ohoho! Dobzse!“ pokračoval Petrikovics a prítomní sa smiali, až sa za bruchá chytali. — „Večer prišiel telegramm von Przibram, že je to naozaj Skočdopole, professor na reálke, nuž sme ho pustili.“

„Ale vám nasakramentoval, ten chlap,“ — smál sa Pekáry, — „nikto by to nebol myslel, že to i Čech vie!“

Vetký počúval, ale nehovoril nič. Za to ale Felner prohodil: „Pekná to spravodlivosť! To je jasné!“ a obrátiac sa k Vetkému dodal: „Ale s tým Drkotaym je mi kuriósno!“

„A čo je s Drkotaym?“ pýta sa slúžny.

„Že berie často a mnoho zo sirotskej,“ — odvetil pokojne Felner.

„Mne samému je to podozrivé,“ mienil Dr. Steiner.

„Čože to?“ skočí do reči Petrikovics.

„Hej stará vec!“ ozval se teraz Vetký. „Drkotay — švindlér. Poťahuje, kde sa dá; povedzte mu, veď ste kamaradi, aby si pazúrky trochu osekal! — Ale ty a on — — par nobile fratrum!“

Petrikovics skočí na nohy: „Čože ja? Ja ti ty hladoš — — —“

„Ale sadni!“ a sťahne ho na stolicu Dr. Steiner.

V tom vstúpil Drkotay, ktorý bol v meste dačo nakupovať. Keď zbadal pri okne Horniaka a Felnera, zachmúril sa. „Dobrý večer, páni!“ pozdravil a podávajúc rad radom ruku, doložil: „Tu je dnes jaksi veselo!“

Vetký pozorujúc hráčov, zahundre: „Ako si páni hrajú! Hej, plné vačky! Berie sa, kradne! Ale som poctivý človek.“ A zbadajúc Drkotayho, ku nemu : „Hej i ty pán brat berieš! Však hej, Edo? Servus!“ — a podáva mu ruku.

Drkotay robil, akoby nepočul. „Á, pán Felner, tiež tu? Sluha Váš! A pán Horniak tiež?“ pri tom podal každomu ruku.

Vetký už hodne podnapitý, drkoce: „Brat môj, mám ťa rád!“ a do ucha šepoce Drkotayma, ale tak, že to i ostatní očuli: „Ale ty si zlodej! Však hej? Všetko vieme!“ a otočiac sa, ukáže na posledný stôl, kde Faludy hral karty: „A Faludy s tebou! Tam!“

„Jaká to drzosť! Choď si lahnúť!“ branil sa Drkotay a pozrel v tú stranu, kde Faludy sedel. „A čo ten tu robí? Nemá práce doma? Odíšol ani neviem kedy! Musí vždy karty hráť.“

Vetký ale stanúc, postaví sa rovno. „Čo drzosť, — spať? Celé mesto vie, čo robíš…“ a pri tom ukazuje rukou krádež.

Slúžny Szályi popadne Drkotayho za rukáv a tiahnúc ho na bok, prehovorí: „Odstráňteže Vetkého! Celý večer vykrikuje nemilé veci; urobí dáky škandál. Snáď by Horniak mohol — — —“

Horniak porozumel. „Pojďme už domov, Miško,“ volá a tiahá ho.

„Nič domov! Hej kellner! Cigáni zahrajte: ,A ja som z Oravy debnár,‘ tak, len vesele!“ kričal Vetký.

Tu naraz počuť vonku výkriky: „Sláva, nech žijú Slováci!“

Petrikovics skočí na rovné nohy. „Kto to vykríka? Kde sú žandári?“ Vidiac ale, že sa mu Vetký do očí smeje, uderí na neho: „Pán Vetký nech sa nerozdrapuje, lebo ho dám zavreť pre rušenie pokoja!“

„Mňa zavreť? Vás všetkých povešať! Ja nekradnem ako —“ rozkríkol sa Vetký, ale prerušili ho úradníci.

„Neslýchane drzý chlap! Von s ním! Zavreť ho pre urážku na cti!“ ozývaly sa hlasy.

V tejto trme-vrme priskočil Faludy a Vetkému spíla: „Opili sme sa? Držte jazyk na úzde!“

Vstúpili žandári. Podslúžny ihneď ím rozkázal, aby Vetkého zatvorili do rána.

Tu predstúpil Felner: „Dovoľte páni! Ten človek je už v nepríčetnom stave. To je jasné! Ak dakoho urazil, nech si sjedná iným spôsobom a inakedy zadostučinenie; ak hovorí nepravdu, netreba si jeho výkrikov všímať! To je jasné! Ja si ích aspoň nevšímam…“

A Horniak dodal: „Pána Vetkého odvedem sám domov, preto netreba žiadného hluku tropiť!“

„Ľaľa, osie hniezdo! Mňa zavreť? — Vás!“ — odvetil Vetký. „Pojďme radšiej domov!“

Horniak a Felner ukloniac sa, poberali sa s Vetkým domov.

I páni notári nechali zaprahať, lebo už bolo hodne pozde. Za štvrt hodiny bola miestnosť prázdna. Tí, ktorí ostali, uvelebili sa do najzadnejšieho kúta a miešali ďalej karty. I Faludy bol medzi ními. Avšak nežli Drkotayov kočiš bol so zaprahaním hotový, vyskočil Faludy a hodiac tobolku na stôl, zvolal: „Peniaze sú fuč! — Ťuhaj, ale sa chytro minuly!“

Drkotay stal neďalako a vidiac Faludyho a tobolku, zakýval na neho.

Faludy dvihnul tobolku a šiel za Drkotaym do druhého kúta miestnosti. Tu si sadli a Drkotay pozrúc prísne na Faludyho, pýta sa: „Pane Faludy ako tá tobolka prišla k Vám?“

Podnapitý Faludy sa smial: „Kuriósna otázka!“

„Zdá sa mi, že ste už v nepríčetnom stave,“ — pokračoval Drkotay; — „tá tobolka je moja, poznám ju po tom znaku na vrchu, ktorý je na nej vyšitý. Mal som ju v pisacom stolíku. Vy ste ju musel odtiaľ vytiahnúť, — povedzme skrátka a dobre, — ukradnúť; bez otázky i s peniazmi, ktoré boly v nej.“

Faludy sa opät smial: „Hehehe! Tak podľa znaku ju poznáte?“

„Ale veď je to neslýchaná impertinencia!“ zvolal Drkotay. „To bych predsa nebol od Vás očakával! Viete, že Vás to môže stáť pár rokov žaláru?“

„Myslíte?“ — pýtal sa posmešno Faludy. — „Ja som o tom presvedčený, že z toho nič nebude, ač práve by Vám to veľkú radosť robilo. Hehehe!“

„Teraz ale naskutku mi vydajte tobolku,“ — žiadá Drkotay. „A to hneď! Ináče zakročím súdne proti Vám. Vy naničhodný človek! Viac sa neukážte v mojom dome!“

„Vidíte, máte pekný plán, pane principálu! Toto bych bol od Vás neočakával! Tu máte Vašu tobolku, ale groše sú už fuč! Nota bene, ani jích tam nebolo tak veľmi mnoho. Just na jeden večierok! Musíte zo Žofiných zas nové zaopatriť. Dobrý prameň tá Žofi! Hehehe! Teraz budeme dvaja z neho pumpovať.“

„Čo to tárate za hlúposti? Čo za prameň? Čo za Žofi? — Sem moju tobolku!“ vyzýval Drkotay.

„Bože môj, Vy ste ako beránok!“ pokračoval Faludy. „Na koniec mi nadišputujete, že Žofia nikdy ani neexistovala, keď sa teraz k nej ani prihlásiť nechcete! Čo za Žofi? Hehehe! Genialno, na môj dušu! — Nebudete museť zo sirotských po stovôčke — po dvoch ťahať; naraz šnapnete na celú historiu! Hehehe! Výborne, pane Drkotay, ale sme takto šikovní!“

Drkotay bol ceľkom zmatený nad túto rečou svojho pisára. „Vy mi tu o jakýchsi defraudaciách chcete rozprávať,“ hovoril bezrozumne.

„Myslím, že sa to defraudováním menuje. Hehehe!“ smál sa pisár.

„Ale, veď je to hanebná klebeta! Ktože to roztrusuje?“

Faludy položil na to dôverne ruku svojmu principálovi na plece, a tíško hovoril: „No len no! len tichšie, tichšie! Čítali sme i lajstrá v pisacom stolku, čítali!“

„Taák!“ zvolal sostrašený notár. „Tak som ztratený! O ja biedný, ja nešťastný! Oh, moje dieťa, moja Annica zlatá!“

Škodoradostne pozeral Faludy na svojho principála. „Pekná to novinka, čo? — Kto myslíte, že si teraz posedí, há?“

„Bože môj, pane Faludy!“

Tento sa ukloní, a s pathosom rečie: „Rozkažte, som k službám hotový!“

„Tak som ztratený!“ ako pre seba hovorí Drkotay. — „Počujte pane Faludy, ja — — ja — — všetko urobím, len — — len — —“ Konečne dodal: „Len nepovedzte to pre Boha nikomu! Aspoň pár dní času mi dajte, kým soženiem potrebné peniaze!“

„Ako ma Vy zle znáte,“ odvetil Faludy, — „ani mi nenapadá to rozprávať. Čo by som mal z toho? Takto užijeme ešte spolu svetskej slávy za Žofiné peniažky. Hehehe ! Vidíte, ja som humanný človek. Leben und leben lassen!“

Drkotay načúval so svesenou hlavou, avšak zpamätajúc sa, rozhodne odpovedel: „Nie, z toho nič nebude! Vyrovnám ešte celú vec, — alebo vyzradím sa súdu sám! Nepotrebujem Vašeho biedného spoluvinníctva!“

„Jaj, čiže ste náhlivý! Keby to počula Vaša pani! — A chudinka Anna, ktorú ja tak milujem! Vidíte, buďte múdry; dajte mi Annicu a všetko sa napraví!“

„Bože môj, ešte i to!“ vzdýchnul Drkotay. „Nemučte ma aspoň, Annicu Vám predsa nemôžem dať!“

Teraz Faludy ale do opravdy hovoril: „Prisahám Vám, že ak mi dáte Annicu, všetko sa napraví. Doštudujem práva a — — —“

Drkotay ho prerušil: „Ale veď to odomňa ani nezávisí! Akože Vám môžem dať Annicu? Veď ona sama nad sebou rozhoduje a mimo toho viete, že som takrečeno pod pantofľou. Moja žena to nikdy nodovolí.“

Faludy sa usmial: „Mne postačí, keď budem mať Váš sľub a keď vyložíte Vašej panej, ako sa veci majú.“

„Dajte mi aspoň trochu času, abych si to mohol rozmysleť,“ modliká Drkotay. „Do zajtrá… Prosím Vás,… svoju dcéru, — — svoju Annicu Vám pane? Veď je to nemožné!“

Teraz Faludy stanul a prísne hovorí: „Dáte? — Ináč máte zajtrá na krku kontrollóra kassy — — i tam chýbajú groše, — — — i Felnera!“

Drkotay mlčí a rozmýšla! Konečne hlavu skloní a rukama zalomí: „Pane Faludy, majte-že rozum! A majte-že dačo ľudského v sebe! Smilujte sa, netrápte ma! Annicu Vám dať? — — Pri všetkom, čo Vám je svätého, prosím Vás, smilujte sa!“

„Tak, lebo onak!“ odpovie s určitosťou Faludy. „Ako chcete, čakám!“

Drkotay chodí sem i tam, rozmýšlá. Hlboko zranený zakryje si tvár. Po chvíli odvetí: „Dobre!“

„No to je slovo! Konečne! Stálo to namáhania! — Hej, hollá, kelner! Vína sem ešte!“

Avšak Drkotay sedí so sklopenou hlavou, kryjúc tvár dlaňami. Kočiš už podruhé prišiel hovoriť, že je zapriahnuté. Konečne sa zvedne Drkotay, dá dobru noc a odíde. —