ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ešte i dnes, po uplynutí dvoch storočí, na úpätí Choča rozvaľujú sa srúcaniny kedysi mocného zámku Likavy, a ešte i dnes okúzľujúco-strašný dojem robia na pozorovateľa. Predstavuje sa tu oku ľudskému desný obraz pominuteľnosti prepevných, v predošlých stoletiach veľkú a svetovú úlohu hrajúcich hradov, bydlísk to strašných, mocných pánov na liptovskom Považí. Kam sa podely tie slávne časy, v ktorých zemianstvo slovenské v dejinách Uhorska takú veľkú a slávnu úlohu hralo?

Pominuly sa tie časy ako tieň, ale svedkovia ich hrdinských činov sú tu, nepremeniteľní. Tu je ten mohutný, búrkam času vzdorujúci Choč so svojimi ozrutnými balvanmi skál, tu tečie vlnami svojimi sa pohrávajúci Váh a tamto na severe hrdo do výšky čnejúci panuje nad šumným Liptovom praotec Tatier, Kriváň. Pominuly hrady liptovské i ich sláva, a len rozpomienka, povesť na tie časy dosiaľ ešte žije v ústach ľudu, sviežeho dosiaľ národa tatranského, a dediť sa bude s pokolenia na pokolenie.

Povesť ľudu nám často nahradzuje historiu dejín našej domoviny, našich predkov, ktorú nám súčasní dejepisci azda zabudli opísať, alebo aspoň jednotlivé príbehy až do nepoznania spotvorili.

Zámok Likava, na homoľovitom kopci južných výbrežkov mohutného Choča ležiaci, počas kuruckých vojen a nepokojov, v kvete a na vrchole slávy svojej, hral vážnu úlohu. Na ňom odohralo sa dosť pamätných dejov v zemiansko-šľachtických rodinách, ktoré týmto hradom vládly.

Táto povesť padá do tej doby 17. storočia, v ktorej po úteku Irma Tököliho (nočným časom za dievku preoblečeného) zámok Likava cisárskym do rúk padol a ktorým, z naloženia kráľovskej komory, vládol prefekt Juraj Turánsky. V tom čase bol hrad Likava v dobrom stave, stála tu Likava ako prepevná bašta, od ktorej múrov a hradieb odrážané bývaly nepriateľské útoky s neprekonateľnou srdnatosťou.

Napriek tomu, že v slovenských stoliciach mnohé zámky a hrady vo svojej moci mali kuruci, prívrženci Rákóciho a Tököliho, jednako zámok Likavský, ako sa raz dostal do rúk kráľovského fiškusa, kuruci viac nazpäť vydobyť nemohli, hoci nejednu guľu vystrelili do jeho hradieb a nejeden vojak Tököliho vykrvácal pod ním.

Cisár Leopold I. prevzal vládu a dosadol na rakúsky trón. Panovník tento našiel Uhorsko vo veľmi rozorvanom a smutnom stave. Vojna kurucká rozmohla sa na všetky strany po krajine: „kuruci“ a „labanci“ prenasledovali sa so strašnou rozhorčenosťou. Leopold vynasnažoval sa všemožne týmto nešťastným rozbrojom koniec urobiť, ale všetky rokovania o tom neviedly k cieľu. Nepokoje panovaly po celej krajine.

Prefekt Likavy, Jurko Turánsky, bol v zámku vždy ostražitým. Jeho nepriatelia, kuruci, zjavovali sa často na okolí hradu. On už od dlhšieho času chystal sa, ba bol už úplne pripravený na obranu proti útokom a nápadom kurucov, odhodlaný brániť zámok až do posledného chlapa a radšej voliť hrdinskú smrť na jeho hradbách, ako na milosť a nemilosť vydať hrad, seba a posádku kurucom. Jeho špehúni donášali mu zvesti, že Petrovský, hlavný kapitán Tököliho, tiahne s mocnejšími oddielmi vojska, hoci od Košíc len pomaly postupuje, proti Likave a ešte niekoľkým zámkom na trenčianskom Považí, chciac dostať i Trenčín do svojej moci a týmto činom vytisnúť cisárskych úplne z horného Uhorska. Labanci tiež na všetkých stranách chystali sa k rozhodujúcej bitke, od výsledku ktorej malo závisieť ich ďalšie panstvo alebo porážka v stoliciach na Slovensku.

Turánsky, na ktorého mal prísť prvý rad dobýjaním hradu Likavy, bol na obranu úplne hotový a zdalo sa, že je úplne pripravený na odrazenie i najsilnejšieho útoku, jestli len zrada medzi žoldniermi neotvorí kurucom bránu do zámku. Aby svoje vojsko rozmnožil pre nastávajúci boj, prefekt zámku najímal nových a nových vojakov z ľudu, tak že neminulo takmer dňa, aby sa v zámku k vojenskej službe noví cudzinci neboli hlásili.

Jedného dňa pri zámockej bráne zastali dvaja pocestní a prosili na stráži vždy stojaceho vratného ohlásiť ich zámockému prefektovi, či by ich neprijal do služby. Vrátnik, starý Blažej, obzrel si najprv z okna svojej strážnice oboch prezpolných, premeral ich okom od päty do hlavy a zmizol. O chvíľu otvorila sa malá brána, za ňou spustil sa dvíhací mostík a oba cudzinci vošli po ňom do spodného dvora zámku. Prišlých mohutného vzrastu šuhajov, ktorým ani hlad, ani bieda nevyzerala z očú, obstúpilo hneď niekoľko zámockých zbrojnošov. Došiel i prefekt zámku, starec sriebrovlasý, mohutnej, skoro obrovskej postavy, prívetivej tvárí, v sprievode zámockého kapitána Radiča a kastelána Benku. Panstvo zámocké postavilo sa do širokého pitvora spodného dvora a pokynulo vratnému predviesť oboch cudzincov.

„Čo si žiadate od milostivého pána prefekta tohto zámku?“ spýtal sa driečnych šuhajov kastelán hradu Benko Podhoránsky.

Prefekt so zaľúbením hľadel na predvedených šuhajov, ktorých zovňajšok musel na neho urobiť dobrý dojem, lebo niečo šeptal do ucha kapitánovi.

„Ja i brat môj prišli sme sa pánom zámku tohoto ponúknuť do služby!“ prehovoril jeden zo šuhajov. „Počuli sme u nás, že na Likave najímajú šikovných chlapcov pod šable, lebo vraj má byť veľká vojna s kurucmi. Tak teda ja a toť brat môj, soženúc do domu ovce so salašov a nemajúc na zimu čo doma robiť, prišli sme sa ponúknuť. Vidíte nás, páni kapitáni, že sme súci parobci pod šable a vieme veru narábäť i s drúkmi…!“

„Pravda, muselo vtedy hodne pršať, keď ste vy rástli!“ hlásil kapitán. „Ale my musíme prv vedieť, odkiaľ ste a ako vás volajú.“

„My sme deti jednej matere,“ odpovedal hrdo jeden, „my sme dvaja vlastní bratia. Mňa volajú Ďurišom a tu môjho brata Maťkom. Tak nás krstili na Pribyline. Veru, v chudobe sme vyrástli. Od mala valašíme, ale držali sme sa rúče a statočne. My sme ešte, pánovia, nelízali dereš, ani sme nie takí, ako druhí valasi — — zbojníci!“

Zámocký prefekt sa pousmial a tíško povedal kapitánovi pár slov. Kapitán oslovil takto šuhajov:

„Dobre tak! Vy šuhajci teda radi by ste zamenili váš valaský vatráľ so šabľou a puškou, ale to tak ľahko u nás nejde. Kto chce u nás dostať vojenskú službu, ten veru musí niečo viac rozumieť, ako len zvŕtať vatráľom po holi, hajduchovať a preberať na gajdách!“

„To sme si my, pane, hneď mysleli, keď sme sa sem poberali, že veru bojovník musí niečo viac vedieť a rozumieť, ako sprostý valach. Nuž ale, veľkomožní páni, nenazdávajte sa, že sme my už takí celkom naničhodní. My sa všeličomu rozumieme. Hej! však my vera vieme i pár pekných kunštov…!“

„Preukážte, čo viete!“ povedal kapitán Benko.

„Čo chcete najprv vidieť?“ spýtal sa Ďuriš. „Chcete vidieť, ako sa ja viem škriabať po stromoch a strechách? Ak chcem, i na tento váš zámok sa vám vyškriabem. A či chcete vidieť, ako viem skákať i ponad najhlbšie priepasti? A tuto môj brat…“

„Nuž veru i ja len niečo viem,“ preriekol Maťko. „Ja sa trochu rozumiem do flinty. Dajte mi pušku a ukážte cieľ, kam mám trafiť, potom uvidíte, že necigánim. A ak netrafím do cieľa, zdržím i päťdesiat palíc na dereši. Hm! len sa vy spýtajte pribylinských valachov, či jesto medzi nimi takého, ktorého by som ja nebol mal v pasoch pod kolenami. Ale mňa veru ani jeden nehodil o zem…!“

Zámockí páni, ktorým sa tieto vlastnosti valachov dobre zdaly, ztratili medzi sebou pár slov a potom preriekol kastelán k nim:

„Nuž dobre, šuhajci! Tu pred milostivým pánom prefektom tohoto zámku ukážete každý, čo viete. Budete skladať próbu, ekzámen zo svojho umenia. A keď sa vaše slová dosvedčia byť pravdivými — budete od nás prijatí do služby!“

Zbrojnoši obkľúčili oboch šuhajcov, chtiac každý oči popásť na ich zručnosti. Kapitán Benko pristúpil k nim a začal hovoriť:

„Ty, Ďuriš, keď hovoríš, že vieš dobre liezť po stromoch a zámkoch: vyjdi na strechu tohoto zámku, ale tak, že by si si nepomáhal nejakým rebríkom. Zkús to, kade si nájdeš ta hore cestu… Ty však, Maťko, keď si taký vycibrený strelec, ty budeš strieľať do cieľa, ktorý ti priam ukážeme!“

Valach Ďuriš dostal ťažkú úlohu, ale smelý šuhaj nedal sa zahanbiť. Rozhľadel sa po staväní hradu, premeral výšku hradu okom, pokrútil hlavou a sobul si krpce. Za ten čas doniesli zbrojnoši pušku a dali ju Maťkovi. Dlho nemohol Ďuriš bystrým krahulčím okom svojím najsť cestu ta hore na zámockú strechu, konečne zazrely oči jeho dolu pilierom vedúcu drevenú riňu, ktorou v čas pŕšky voda do zámockej priekopy odtekala. Táto cesta pozdala sa mu. Zručný valach, dieťa svobodnej prírody, neotáľal dlho — popľul si ruky a na počudovanie všetkých divákov za pár sekúnd, podobne veverici, lezúcej na vrchol stromu, i on vyliezol na pokraj strechy a tu, vyšvihnúc sa rezko, zastal si na nej. Diváci dali na javo svoje prekvapenie nad šikovnosťou valacha. Ďuriš nachádzal sa čosi-kamsi na štíte strechy zámockej.

Teraz pristúpil kapitán ku druhému bratovi, a podávajúc mu nabitú pušku, riekol mu, že bude strieľať.

Prv zavolal na Ďuriša na streche, aby zodvihol s hlavy klobúk, ktorý že bude Maťkovi cieľom streľby.

„Nože ty, šuhaju!“ kázal kapitán Maťkovi, „prestreľ svojmu bratovi cez ten klobúk a budeme ti veriť, že si súci medzi nás…“

Maťkovi sa zdala byť streľba prismelou, ale nerozmýšľal dlho.

„Bratku! ale že sa drž!“ zavolal na toho tam hore, namieril a vypálil…

Ďuriš zatým shodil dolu so strechy klobúk, a keď ho prítomní poobzerali, videli, že guľka preletela cezeň.

„Súci ste vy chlapci!“ hlásil sám zámocký prefekt. „Dokázali ste pravdivosť svojich slov. Môžeme vás potrebovať!“ kývnul rukou a pobral sa potom do svojho obydlia v zámku.

Ďuriš ešte potom, akoby na doplnenie svojej schopnosti, skočil so strechy zámku na múrovú, hrad otáčajúcu strechu, a s tejto nižšej výšky rovnými nohami skočil na zámocký dvor.

Zbrojnoši s úľubou prijali do svojho hradu nových súdruhov, ktorým sa v tomto umení ani jeden nemohol vyrovnať. Kastelán kázal potom uhostiť a občerstviť nových obrancov hradu, potom upravil ich nové bydlisko a vykázal obom každodennú službu v hrade.

Medzi zbrojnošmi, ktorých Likava na tento čas v sebe chovala, nachádzali sa opravdu šikovní a odhodlaní šuhajci, a keďže im ani na strave, ani na nápoji a plate nechybovalo, úfal zámocký pán, že bude sa môcť postaviť s čeliadkou svojou na odpor i mnohonásobnej presile zovňajšieho nepriateľa.

„Braček! kamarát!“ preriekol nový zbrojnoš Likavského zámku Ďuriš k súdruhovi, keď osameli. „Bola ti to veru prísna zkúška s nami. Bodaj beťah vychytil toho kapitána, ten ti vie zapínať chlapcom do živého…! Ale čert ma po ňom, len keď sme tu. Plán sa nám vydaril, náš hajtman bude s nami spokojný. Muríň, bača z Likavky, mu zanesie chýr, že sme oba prijatí do služby na Likave.“

„Ej, veru, bratku, veru som ti tŕpnul, keď som ti mieril do klobúka!“ povedal Maťko, „ale som ho predsa našiel!“

„A ty, Maťko!“ pošepol mu ešte Juro, „dajže si ty pozor na seba. Držže jazyk za zubami, lebo ináče vieš, čo nás očakáva. Ľahko by sme mohli vyzváňať nohami na šibeničnom vŕšku pri Ružomberku.“

„Pst, ticho buď! Na taký vysoký úrad by som ešte veru nerád vyšiel!“

Z pribylinských valachov stali sa v krátkom čase najobľúbenejší zbrojnoši na Likavskom zámku.