ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dvíhací most na zámockej bráne sa zodvihol dohora, reťaze zarinčaly, brána sa roztvorila do korán, a vrátnik oznamoval obyvateľom zámku príchod troch cudzích jazdcov. Dvaja medzi nimi, do dlhých vojenských plášťov zahalení a na bujných koňoch sediaci, zdali sa byť staršími, ale tretí bol ešte mladík. Bol silného vzrastu, sedel hrdlo na bujnom vraníkovi a šiel miernym klusom napred. Keď cudzinci prišli do zámockej brány, privítal ich vrátnik s hlbokou poklonou; ale sotvaže boli v zámku, zatvoril bránu. Na dvore stojaci sluhovia odobrali od hostí kone a zaviedli ich do stajne. Hostia brali sa do toho oddelenia zámku, kde býval prefekt Turánsky.

„Čože je to tu tak smutné, ako keby živej duše nebolo v zámku, ako keby ste boli všetci vymreli?“ ohlásil sa jeden zo starších pánov.

„Azda sa prefektovi niečo prihodilo?“ poznamenal druhý.

„Vari len neochorel, alebo neumrel?“ povedal mladík, a začal klopať na dvere izby prefektovej.

Traja hostia vošli do izby na veľké prekvapenie Turánskeho, ktorý, vidiac tak z nenazdania pred sebou svojich najdôvernejších priateľov, ani nemohol najsť slova, ktorým by ich bol privítal.

„Azda ste s neba spadli, priatelia? Svätojánsky… Okoličánsky… Kto by sa bol nazdal, že tak vhupnete ko mne?“

„Chceli sme ťa, Ďurko, návštevou prekvapiť. Nemaj nám za zle, že sme ti svoj príchod vopred neoznámili. Prišli sme len tak inkognito — ako chodievajú pytači!“

„Pytači?“ spýtal sa Turánsky, pozrúc skúmavo na svojich hostí a jeho oči utkvely na treťom hosťovi, mladom Budatínskom.

„Veru, Svätojánsky, skoro si vyzradil nášmu priateľovi opravdový cieľ nášho príchodu,“ hovoril Okoličánsky, „veru, mal si s tým ešte počkať a zaobaliť to do krajšej formy.“

„Čo na srdci, to na jazyku, pán brat môj. Načo robiť dlhé okolky? Veď sme priatelia, starí známi — jedna krv! Nie sme azda v Španielsku, kde všetko ide prísne podľa predpisov etikety. Starí slovenskí zemäni, tí si povedia rovno, bez okolkov, čo myslia, čo chcú, čo žiadajú.“

„A kdeže teda máte perká, kde družbovské odznaky, keď ste pytači?“ hovoril Turánsky k zemänom. „U nás chodia družbovia pekne podperení.“

„Ľaľa, veď ti hovorím, že sa nedržíme prísne obyčaja a predpisu, s touto ceremoniou spojeného,“ odvetil Svätojánsky.

„Nuž tak mi veru vaše vyjadrenie sa neočakávane a podivne prichádza.“

„Tak, milý pán brať“, začal hovoriť Svätojánsky, „musíme konečne s farbou von. Nemaj nám za zle, že sa bez všetkých poeticko-retorických pravidiel vyslovím. Známo nám je dobre, bližšiemu i ďalšiemu zemianstvu, že máš poriadnu, krásnu, ctihodnú a milovania hodnú dcérku Elenku. Chýr, krása, telesné vnady a ctnosti jej duše doletetly do ušú i tomuto statočnému mladíkovi, mladému zemänovi Budatínskemu, pánovi v Budatíne a Predmieri. I požiadal nás tento náš mladý pán brat, aby sme mu boli prostredníkmi v záležitosti, ktorá nazýva, sa stavom manželským. A my sme tú úlohu vďačne na seba vzali, prihovoriť sa u teba, milý pán brat náš, a vyprostredkovať mu to, čo si on v srdci svojom zaumienil, po čom duša jeho túži: ruku tvojej Elenky. Vidíš ho tu pred sebou stáť — kandidáta ženby — a ďalej ti ho netreba vychvaľovať.“

To povediac, Svätojánsky stisol ruku Turánskemu.

„Tak je, páni bratia,“ ujal sa slova dosiaľ tichý Budatínsky. „Šťastie poprialo mi viac ráz vidieť a poznať vašu milú dcérušku, pán brat Turánsky. Jej ctnosti, ktorými sa skvie, okúzlily ma natoľko, že som si umienil a odhodlal sa popýtať vás o ruku vašej dcérky. Prednášam teda moju prosbu, dúfajúc, že azda nevyskytne sa prekážka, pre ktorú by som bol oslyšaný,“ s hlbokou poklonou vyriekol mladý zemän.

Turánsky dlho nič neodpovedal; konečne so zrakom do zeme upretým riekol:

„A jestli naskytnú sa prekážky, pre ktoré by tvoja prosba, mladý pán brat, mohla byť oslyšaná?“

„Stav ich nedelí, krvi sú zemianskej!“ ozval sa Svätojánsky.

„Mladí sú oba, súci jeden k druhému!“ dodal Okoličánsky.

„Poznáš ty, synku, dobre moju dcéru?“ s trpkým výrazom na tvári vyriekol Turánsky. „Či neklame ťa jej zovňajšok?“

Táto otázka natoľko pomútila mladého zemäna, že si nevedel vysvetliť jej pohnútku.

„Poznám ju dokonale!“ odvetil Budatínsky.

„A či si o tom presvedčený, že ťa ona ľúbi, alebo že by ťa neskoršie ľúbila?“ spýtal sa otec.

„To bude jeho vecou,“ zamiešal sa Svätojánsky: „keď bude mať tvoju priazeň, tak si priazeň a lásku dievčaťa vydobyje.“

„Veru,“ doložil Okoličánsky, „mladý Budatínsky dokázal srdnatosť a chrabrosť svoju v boji proti kurucom, no a hrad ľúbosti u tvojej dcérky vybojovať bude tiež vedieť.“

„Kto to vie?“ hovorí Turánsky, sklopiac hlavu. „Tak to vždy nebýva. Teším sa nemálo, páni bratia, nad prejavením vašej prosby; veď i ja rád by som vidieť svoje dieťa dobre zaopatrené a nenamietam ničoho proti tomu. Ale, odpusťte, páni bratia, že práve v tento čas musím sa opačne vysloviť.“ Týmito slovami prefekt pravdepodobne zakrýval svoje vnútorné pohnutie a po malej chvíli pokračoval ďalej: „Na svadby teraz u nás nemáme času. Či nevidíte, páni bratia, okolnosti, v akých sa práve teraz nachodíme? So všetkých strán chystá sa útok na tento zámok so strany kurucov, hord odbojníka Tököliho, čo stane sa v najbližšom čase. A tak by sa ľahko mohlo stať, že práve v tom čase, keď by sme my tu veselú svadbu vydržiavali, z vonku mohly by do nás prať kurucké gule. Nie, páni bratia, svadbu odložíme si na pokojnejšie časy.“

Zemäni stáli bez slova. Takú odpoveď od Turánskeho neočakávali.

„Aby ste si však zle nevysvetľovali moje slová, alebo rovno za odbytie vašej žiadosti, na dôkaz môjho privolenia a na uspokojenie mladého zaťa, dovolil by som hneď tu vo vašej prítomnosti sa mu s mojou dcérou zasnúbiť, keby moja dcéra práve dnes bola v zámku.“

„Elena že nie je na hrade?“ spýtali sa razom všetci.

„Niet jej tu,“ odpovedal sucho Turánsky. „Pred niekoľkými dňami poslal som ju pre jej bezpečnosť na Lupčiansky zámok k môjmu švagrovi Dócimu na dlhšiu návštevu rodiny.“

„Tak sme si teda zlý čas vybrali na pytačky!“ riekol Svätojánsky.

„Nebanujte, páni bratia, veď čo sa dnes nemohlo stať, môže sa uskutočniť budúcne. Ani Likavu za jeden deň nevystavili. Majte úfnosť a buďte uistení o mojej ochotnej vôli žiadosti vašej vyhovieť.“

Zatým prefekt zavolal na sluhov, ktorí onedlho donášali do hosťovskej izby fľaše vína a misy príjemne zapáchajúcej pečienky.

„Páni bratia, pozývam vás na skromnú večeru,“ preriekol Turánsky, ukazujúc na pristrojenú tabulu, „a môžem vás prekvapiť zriedkavou lahôdkou: medvedími labami, pripravenými na studeno.“

„Výborne, pán brat!“ zvolal Okoličánsky. „A kde ste zabili medveďa?“

„Mám ja od nedávna v zámockej službe šikovného chlapca z Pribyliny, z toho hniezda medveďov, znamenitého strelca. Keď chceš, vystrelí ti medenák zpomedzi prstov. Šuhaj vystopoval kdesi v doline pod Chočom medveďa a zastrelil ho. Tieto laby sú z neho.“

„Šikovný chlapík!“

„Nedal by som ho za sto iných. Dieťa svobodnej prírody, na všetko súci. Má oči a uši vo všetkých kútoch zámku. A vie samý prvý všetky noviny z celého Liptova.“

Páni sadli a jedli. Pečienku zalievali dobrým tokajským.

Pri večeri prišla reč na bežné veci okolia.

„Som naozaj zvedavý, čo vykoná náš Martin Caban, stoličný kapitán hajdúchov, na lapanie Jánošíkovej zbojníckej bandy, z naloženia stolice vyslaný do bocianskych hôr. Či sa mu ozaj podarí chytiť niektorých z bandy tohto povestného zbojníka?“ hovoril Svätojánsky, ktorý v stolici zastával úrad podžupana.

„Ďura Jánošíka veru tak ľahko nelapí, stavím sa,“ povedal Okoličánsky; „Jánošík vie fortiele, fígle a lesť, že ho nevykutá ani celý regiment hajdúchov!“

„Lebo má sriadenú bandu podľa vojenských predpisov, ktorým sa priučil ako Rákóciho zbrojnoš; má i dobrých špehúnov, ktorí mu rýchlo dajú zvesť o hroziacom mu nebezpečenstve. I nedávno sa dokázalo, že istý stoličný hajdúch bol jeho kamarátom a špehúnom.“

„Nuž akože ho teda chytia, keď má taký ostrý nos, že vopred vie, čo sa na neho strojí?“

„Ej, zlé časy žijeme teraz v Liptove, páni bratia!“ povedal Turánsky. „Zbojníkov je plná stolica, okrem toho kurucké vojsko sdiera ľud a zemianske kúrie po mestách a po dedinách. Ba či sa cisárovi už raz podarí urobiť poriadok v krajine?“

„Ja myslím,“ odpovedal Svätojánsky, „že sa mu nepodarí, kým Tököli, ten večný burič, žije. A po ňom príde zas druhý a tretí nespokojenec.“

Takto a podobne besedovali zemäni až dlho do noci, kým konečne spánok ich nepremohol…

Pozrime na chvíľku do podzemia Likavského zámku a soznámme sa s obyvateľkou hlbokého žalára.

„Be, be, be!“ bľabotal shrbený, územčitý chlap, stúpajúci so sväzkom kľúčov v ruke dolu početnými schodmi do žalára, v ktorom bola Elena.

Kto bol tento podivín, úlohu a službu kľučiara zastávajúci? Nešťastný Chabo, bývalý zbrojnoš Likavského zámku. Nevedel vravieť, len ľalotal. Pred niekoľkými rokmi bol ako posol od prefekta zámku s vesťou na Hrádok, a cestou chytili ho kuruci. Keďže ako verný sluha svojho pána nechcel vyzradiť tajnosť buričom, kuruci úbohému zbrojnošovi vyrezali kus jazyka a zohaveného potom prepustili. Turánsky urobil Chabu žalárnikom, lebo ho pre vojenskú službu potrebovať nemohol. Chabo slúžil verne svojmu pánovi — a teraz sverený mu bol dozor nad väznenou dcérou prefektovou.

Kľúče zaštrkotaly v zámke dverí, za ktorými bola Elena už od pár dní svojho žalárovania. V akom poľutovania hodnom stave sa nachodila! Na drevenej lavičke oproti malému oblôčku, dobre zamrežovanému, ktorým lúče slnka len skúpo vnikaly, sedela Elena, podobná mramoru, do poly umučená, s rozpustenými vlasmi, majúc ruky v lone založené, vzdychajúc, so stopami sĺz na bledých lícach, kedysi pekne prekvitajúcich.

„Be, be, be!“ prihovoril sa jej strážca, kladúc pred ňu na lavicu misu s jedlom a krčah s vodou.

Elena nepozrela na žalárnika, ani doneseného jedla si nevšimla. S nemým shovárať sa nemohla a od neho ani nijakého vysvobodenia neočakávala. Trpela svoje žalárovanie s čistým svedomím, veď nebola si povedomá hnusného prečinu zrady, z ktorej bola obvinená. Trpela v nádeji a tajnej predtuche, že jej väzenie dlho nepotrvá.