Na Likave

Svitalo. Povetrím zatriasajúci výstrel z dela rozľahol sa po okolitých horách mohutného Choča. Prvá vystrelená guľa kurucká udrela mocne a so zjavným účinkom do hradieb mocnej Likavy. Petrovský začal dobýjať a šturmovať zámok. Šťastie mu prialo, lebo i pevnôstka ružomberská padla včera do jeho moci. Prišiel teda rad i na Likavu, ale v akom poľutovaniahodnom stave nachodili sa jej obyvatelia! Prefekt dokonávajúci následkom hlbokej rany do hlavy a jeho dôstojníci, zväčša tiež poranení, ztratili odvahu na obhajovanie zámku. Odpovedali síce i zámockí streľbou kurucom, ale mdlo, a výsledok nebol prajný pre Likavu.

Ešte toho istého dňa padla Likava do rúk Petrovského, hlavného kapitána kuruckých vojsk, ktorý víťazne vtiahol do zámku.

Prefekta našiel mŕtveho.

Zbrojnoši a kapitáni složili zbraň.

Petrovský, zaujmúc hrad v mene Tököliho, rozložil sa v ňom.

Dal častovať svoje čaty vínom z pivníc zámockých.

Sám však so svojím pobočníkom a ešte jedným zbrojnošom, ktorý niesol fakľu, išiel do podzemia zámku. Po dlhšom chodení v rozličných smeroch sem i tam, dostal sa Petrovský do tajnej komory pivnice podzámockej.

Našiel dvere otvorené, kosti z človeka, rýľ a čakan, našiel tiež i prázdnu jamu, v ktorej zakopaný bol poklad Tököliho — pokladu tam nebolo…

Strašne zaklial sklamaný náčelník a opustil toto desné miesto.

Tököľovci vládli Likavou len na krátky čas.

Po úplnej porážke vojsk Rákóciho pri Trenčíne pripadol Likavský zámok znovu kráľovskej komore a zostal v jej držaní až do toho času, keď táto prepevná hradba sokolov liptovsko-povážskych neskôr na rozkaz stolice od bocanských haviarov rozbúraná bola.

Tak sa pominula sláva Likavy a jej pánov, o ktorej ešte i dnes svedčia príšerné múry zboreniska.

(Orol, 1880.)S