ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Strašný dojem robí na človeka rozsiahla a hlboká Malužinská dolina, ktorá vedie na liptovské Boce, sídlo to starodávnych baníkov. Ozrutné žulové a vápencové balvany, s oboch strán strmých grúňov do doliny sa nachyľujúce, podobajú sa srúcaninám prastarých zámkov, z ktorých život dávno vymizol: strašné sú najmä v noci, lebo podobajú sa desným príšerám, ako by z celého sveta, sem sídeným. Dolina a grúne tieto sú domovom divej zveriny, ktorá je postrachom okolitého obyvateľstva. Okrem nej ale ešte i pre inú príčinu obával sa pokojný roľník vniknúť do tejto doliny. Medzi ľudom na široko bola rozchýrená povesť, že v Malužinskej doline zariadil si svoje stále bydlisko zbojnícky kapitán Jánošík, ktorý bol postrachom najmä ľud sdierajúcich zemänov Liptova, Zvolenskej a súsedných stolíc. A povesť ľudu bola pravdivou. Jánošíkovo bydlisko bolo tu v Malužinskej doline: bola to jaskyňa, ukrytá v ozrutných skalách, kam sa odváži len noha hôrneho chlapca. Do jaskyne viedol úzky otvor, zatarasený hustým skoruším. Potom bol väčší a širší otvor s viacerými bočnými kuticami. Uprostred veľkého priestoru stál kamenný stôl a okolo neho trinásť okresaných balvanov skál, slúžiacich za sedadlá. Na stenách visely pušky a šable a v bočnej komore vidno bolo z hrubého dreva zhotovené skrine na živnosť. Nepríjemný puch zaváňal z týchto dier. V kúte blkotala vatra, dym z nej vychádzal von skulinami a tratil sa v hore. Takáto bola rezidencia Jánošíkova. Nebola prázdna. Vodca Jánošík sedel pri stole v úplnom vyzbrojení, brnkajúc koncom šable o kamennú dlážku.

„Aké chýry doniesol si mi, Ilčík, z Likavy?“ spýtal sa hajtman oproti sebe stojaceho chlapa v hajdúskom obleku.

„Dosiaľ dobré, kapitán!“ povedal Ilčík, v ktorom my na prvý pohľad poznáme Ďuriša, zbrojnoša z Likavského zámku.

„Rozprávaj teda, ako stojíme!“

„Odkázali sme ti, kapitán náš, od baču Muríňa, teda vieš, že nás do služby v zámku prijali, mňa i Hrajnohu, nešípiac ani najmenej, čím sme vlastne. Dosiaľ sa nám dobre vodilo, hoci musíme byť veľmi opatrnými, aby sme nijakého podozrenia nevzbudili. V zámku majú múry oči i uši. Najmä starý Blažej, hradník, pozorným krokom stopuje každý náš pohyb.“

„No, len k veci, Ilčík; radšej mi povedz, či ste niečo vykutali z toho, na čo som vás vlastne ta poslal?“

„Vykutali, vykutali, kapitán, ale to je ťažko vykonať. Musíme dočkať na príhodný čas!“ odpovedal Ilčík.

„A viete, dozvedeli ste sa, či o tom majú známosť v zámku?“

„Nemyslím; aspoň by sme to boli slovom spomnieť počuli od starých sluhov.“

„Nuž a aké kroky ste porobili ohľadom vyzdvihnutia toho…“

„Dosiaľ nijaké. Do podzemných pivníc zámku vniknúť nám nebolo ešte možno. Železné, do vnútra vedúce dvere vo dne i v noci stráži nemý Chabo, žalárnik, a nedovolí nikomu ani len nakuknúť do podzemia zámku.“

„Azda stráži…“

„Nie to, čo ty, kapitán, myslíš, a za čím my pasieme, ale stráži on tam niečo celkom iného. Ty nevieš, že v podzemnom žalári zámku Likavského uväznenú drží zámocký prefekt svoju vlastnú dcéru Elenu?“

„Nuž a prečo?“ spýtal sa Jánošík zvedavo.

„Deva tá, poriadna stvora, sedí tam už niekoľko týždňov pre svojho milenca. Ona totiž pustila oblokom do svojej izby jedného kuruckého kapitána. Smelý kuruc vydriapal sa do tej výšavy po povraze. Ale zbadali ho v zámku a Turánsky, nenajdúc viac ušlého kuruca v dcérinej izbe, sipiac zradu, dal svoju dcéru zavrieť do žalára.“

Ďalší rozhovor hôrnych chlapcov pretrhol silný hvizd. Jánošík skočil na rovné nohy a vytiahol zpoza opaska cifrovanú pištoľ; pozrel, či je dobre podsypaná. Druhou rukou stisol šabľu. Hvizd ozval sa i druhý a tretí raz.

„To sú naši!“ riekol pokojne. „Vyjdime von a pozrime, čo nám nesú.“

Oba, zanechajúc veľký priestor, zmizli v menšom otvore.

Smerom nahor od potoka Bocianky viedli chlapi, od hlavy do päty ozbrojení, medzi sebou cudzinca so zaviazanými očami a sputnanými rukami. Za nimi viedol hôrny chlap vranného koňa, cez balvany skál namáhave kráčajúceho. Sprievod došiel pomaly pred jaskyňu, kde zastal. Opätovný hvizd bol kapitánovým znakom, že ich očakáva.

„Koho to tu privádzate, kamaráti moji?“ spýtal sa Jánošík veliteľsky.

„Neznámeho jazdca, kapitán náš,“ ozval sa Surovec. „Chytili sme ho tu v hore a myslíme, že je z bandy Cabanovej, vyslatý od stolice na pohon za nami.“

„Doveďte ho dnu,“ odpovedal bystro Jánošík, „nech ho vyskúmam! Vy stojte na stráži!“

Chlapci doviedli cudzinca pred Jánošíka. Garaj sosňal mu závoj s hlavy.

Mladý, driečny šuhaj nemo poobzeral sa po miestnosti, v ktorej sa z nenazdania našiel, potom smelo pozrel Jánošíkovi do očú.

„Či dobre vidím?“ zvolal udivene. „Ach, Jánošík!“

„Jánošík som, to môžeš vedieť! A tras sa pred mojou rukou!“

„Ďurko!“ uprel cudzinec znovu svoj zrak na vodcu zbojníkov, „my dvaja sa dobre poznáme. Ja som Stano Tomanovský, kurucký kapitán! Spolu slúžili sme pod Rákóciho zástavou!“

Jánošík z blízka obzrel si Stanka a priznal sa mu.

„Tak je, bučku-hrabcu prisám! To ste vy, hadnaď!“ povedal s úsmevom a podal zajatému ruku. „Dolu putá, Ilčík! Tento človek je naším hosťom. Ani vlas na hlave sa mu nesmie skríviť, kamaráti. Je to môj dobrý priateľ!“

Putko s rúk Tomanovského padlo a situácia v Jánošíkovej jaskyni sa celkom premenila.

„Chlapci, musíme niečim uctiť pána kapitána,“ hovoril Jánošík. „Doneste, čo máme! A vy musíte s nami jesť a piť, až vám brucho pukne. Hej, pamätám sa, ako ste mi hen pri Sajave, keď mi jeden Cabanec do ruky sekol, krv ručníkom zastavovali, a nezabudol som vám to. Chlapci, upečte kus dobrého mäsa a dajte z toho vína, čo sme vo Východnej Heisterovi odňali! Vivat, chlapci, buďme veselí!“

Jánošíkovi súdruhovia dali sa na rozkaz svojho kapitána do pripravovania večere. Jánošík s Tomanovským zostali v jaskyni sami.

„Čože vás ale, pán kapitán, do čerta doviedlo do týchto hôr, či ste sa neobávali, že vás moji chlapci hneď neodbakajú alebo na prvú jedlicu nezakvačia?“

„Ďuro môj,“ hovoril Tomanovský, „mňa celkom iná pohnútka pobádala cestu konať cez tieto hory a nemysli si, že by som azda bol z bandy Cabanovej, idúcej vás prenasledovať a chytať. Nie! Počuj ma, rozpoviem ti príčinu mojej cesty. Idem si vysvobodiť zo žalára moju milenku do Zvolenskej Lupče. Tam ju predo mnou schoval jej otec, Ďuro Turánsky, prefekt z Likavského zámku.“

„Tak Elena Turánska je vaša milenka, kapitán?“

„Ako ty vieš o tom, Jánošík?“

„Ja viem o všetkom, čo sa po svete deje. A vy ste sa k nej po povraze na Likavu vyškriabali?“

„Tak, tak; kto ti to povedal?“

„A zasa ste sa po tom istom povraze dolu spustili, keď vám ho otec dievčaťa preťal!“

„Hej, a od tých čias pokuľhávam trochu, lebo som si pri padnutí v členku nohu vytkol.“

„No, už viem o všetkom. A vy ani na krok nepôjdete, kapitán!“ povedal Jánošík. „Vaša holubička nie je v Lupči, ale doma na Likave, v najspodnejšej temnici zavretá. Turánsky klame svet, keď rozhlásil, že svoju dcéru poslal do Ľupče.“

„Ja tú nevinnú stvoru musím vysvobodiť, i keby ma to malo život stáť!“ trpko zvolal Tomanovský. „Ďurko, buď mi na pomoci, a odmením sa ti po zemiansky!“

Jánošík sa trochu zamyslel.

„Bol by čert, aby som ja to nevykonal. Tu je moja ruka, kapitán! Pomôžem vám. Nežiadam nijakej odmeny.“

„Jánošík, ďakujem ti za ochotnosť. Dúfam, že sa nám to spolu podarí!“ riekol Tomanovský a podal mu ruku.

Vtom doniesol Potúčik ražeň s mäsom a súdok vína.

Nasledovala zbojnícka večera.

Okolo kamenného stola zasadli si všetci dvanásti kamaráti bandy Jánošíkovej. Plný krčah vína koloval z ruky do ruky a Tomanovský musel s nimi.

Prvý vzal do ruky krčah vodca, kapitán Jánošík.^[1]

„Nech žije svoboda ľudu a nech zhynú tyrani!“ riekol, pripíjajúc.

Po ňom pil Ilčík^[2], postavy ako jedlička štíhlej, pravá ruka a tajomník Jánošíkov.

Potom vzal do rúk mohutný korbeľ Hrajnoha^[3], ohnivý, svalovitý, prísneho pozoru chlap, opatrovník pokladu Jánošíkovho.

Potúčik^[4], územčistý, červený, hrubý chlap, zastával v bande úlohu krčmára a kuchára.

Zapil si i Garaj^[5], veselý, žartovný šuhaj uhladenejších mravov. Bol špehúnom bandy a tým cieľom slúževal ako hajdúch u pánov v stolici.

Surovec^[6], mohutnej postavy valach. Bol to chlap samý svoreň od sekov, v potýčkach utŕžených. Bol mäsiarom bandy.

Adamčík^[7] bol ako panenka a vždy sa usmieval. Vyznamenával sa veľkou bystrosťou rozumu a vtipu.

Uhorčík^[8] bol zádumčivý, ukrutný.

Tarko^[9], úbehlý študent, vedel i latinsky a konával bande dobré služby ako špehún medzi pánmi.

Mucha^[10] a Ďurica^[11] boli valach z Detvy. boli jednoduchí valasi.

Gajdošík^[12], výborný gajdoš a muzikant bandy.^[13]

Po vyprázdnení jedného krčaha koloval medzi hôrnymi chlapci druhý a tretí, až konečne v hojnosti užité výborné tokajské tak rozihralo krv v ich žilkách, že v jaskyni bolo čím ďalej veselšie.

Gajdošík nadul svoje gajdy a sadol si na sud. Preberal zručne po dieročkách kozičky, ako najlepší rechtor po klávesoch organa.

Ilčík pustil sa prvý do hajduchovania a pritom vyskakoval skoro až do povaly jaskyne. Za každým skokom vystrelil z pištole.

Adamčík tiež ukázal svoje umenie. Desať ráz jedno za druhým hodil nožom do steny a vždy trafil koncom noža do jedného a toho istého miesta.

Surovec pochytil Tarku za nohy a vyzdvihol ho do povaly. V tej polohe počal Tarko kamarátom rečniť a spievať:

Strakatá, bezuzdná zábava kamarátov Jánošíkových trvala v jaskyni dlho do noci, až konečne niektorých uložilo víno na zem, kde ich i ráno našlo.

Tomanovského včas ráno na druhý deň hôrni chlapci vyviedli i s jeho koňom ďaleko od jaskyne do doliny a dali mu úpravu na zpiatočnú cestu.

Plán na vysvobodenie svojej milenky z pivníc hradu Likavského mal Tomanovský hotový dohovorený s Jánošíkom.