ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nad celým okolím rozprestieral sa hustý závoj tmavej noci. Z desnej tmy, ako nočné strašidlá, vyčnievaly biele múry a bašty Likavského zámku a dávaly okoliu báječne romantický výzor. Noc pokročila už valne. Na hradbách Likavského zámku prechádzaly sa nočné stráže, brnkajúc zbraňou, a zamieňaly sa. Ostatné obyvateľstvo hradu odobralo sa už na odpočinok, len niektorí zbrojnoši hoveli si ešte pri plnom krčahu nápoja v hradnej izbe. Svetlá v oblokoch zhasly, len jedno slabé svetielko z obloka, vysoko nad najstrmším úbočím hradného kopca, trblietalo sa až dosiaľ ako svätojánska muška. Oddelenie toto obývala prefektova dcéra, svojou krásou ďaleko rozchýrená deva: Elena.

Elena Turánska bola v tom čase prvou krasavicou, ktorej medzi zemianskymi dcérami Liptova nebolo rovnej.

Elena v pozdnom tomto čase ešte nespala.

Sedela v nádhernej, skvostnej komnate svojej na drahocennom operadle, zahrúžená do myšlienok, podopierajúc si bielunkou rúčkou ružovú tvár. Dumala. Časom bojazlive a skúmavým okom obzrela sa dookola. Často zrak svoj opierala na otvorený oblok, práve na tej strane hradu, kde pod ním čnela najpríkrejšia skalnatá stráň — a pod ňou priepasť. Z toho dalo sa zatvárať, že deva v nočnom čase niekoho očakáva. Už-už zdalo sa jej, že nadarmo bdie a dlie v tomto položení, keď v pár sekundách ukázala sa z tmy nočnej zvonku v obloku mužská tvár, a hneď v nasledujúcej chvíľke vskočil do komnaty devinej — mladík krásnej postavy…

„Stanko!“ pološeptom vzdychla deva, vyskočiac zo sedadla a hodila sa do náručia mladíka.

„Tu som ti už predsa raz, drahá moja!“ povedal mladík, objímajúc svoju milenku.

Vypustiac devu z vrelého objatia, podišiel mladík ku dverám komnaty, a uvidiac tu zatiahnutý zápor, presvedčil sa o svojej bezpečnosti.

„Nemaj starosti, drahý môj,“ povedala pološepky deva, „dvere sú zavreté. Si bezpečný pred nápadom. Celý zámok spí. Stráž sedí si pri plných krčahoch nápoja. Dnes si tu, milý môj, bezpečný.“

Oba milenci, Stanko Tomanovský a Elena Turánska, posadili sa do sedadla. Ruka v ruke dleli ako dva nežné holúbky v úkryte. Zdalo sa, že si majú mnoho vážneho rozprávať. V tichom, utlumenom rozhovore zahrúženým míňala sa hodina za hodinou. Strážnik odhlásil predpolnočnú hodinu, a milenci ešte vždy boli spolu.

„Nie, to nikdy nie!“ povedala razom hlasnejšie Elena, vstanúc. „Žiadaj odo mňa, Stanko môj, čo chceš iného, ale toto, čo žiadaš odo mňa, ti vykonať, prisľúbiť nemôžem, nesmiem!“

„A ty, drahá, ľúba Elenka moja, predsa vždy si ma uisťovala, že z lásky ko mne ochotná si všetko urobiť, o čo ťa kedy prosiť budem. A hľa, moju prvú prosbu zdráhaš sa splniť!“

„Áno, uisťovala som ťa o nezlomnej a stálej láske svojej, prečo i hotová bola som obetovať ti srdce, samú seba, ba i život svoj. Drahý Stanko! na dotvrdenie toho vezmi si moju svobodu, môj život, jestli to potrebuješ, len čiernu a hriešnu zradu na mojom otcovi nežiadaj odo mňa. K tomu ti ja, Stanko môj, pomocou nikdy neprispejem.“

Mládenec sa zadumal, jeho tajné plány sa ztroskotaly na statočnosti devinej.

„Teda ma oslyšíš, Elenka moja ľúba?“

„Hoci môj otec, prefekt tohoto zámku, len dočasne ním vládne a na strane Tököliho kynula mu väčšia sláva, predsa je verný sluha kráľov. Ja ho do rúk jeho nepriateľov nikdy nevydám. Stanko, ty žiadaš odo mňa hriešnu podlosť, pre ktorú, keby som ju vykonala, by ma budúce veky ako nevďačnú dcéru v dejepise poznamenaly. Zrada je ďaleko odo mňa. Nie — a nikdy nie! Stanko, toto sú moje posledné slová!“

„Tak teda, anjel môj. Elenka, ty prestaneš ma od týchto čias i ľúbiť — mňa, nepriateľa otca svojho, mňa, kapitána kurucov?“

„O stálosti mojej ľúbosti buď presvedčený!“ odpovedala deva. „Neviem síce, či nehreším proti detinskej povinnosti, keď usnadnila som ti, ako nepriateľovi nášho zámku, možný prístup do neho: ale láska nedá sa ohradiť ani nepriateľstvami. Stanko, ja ťa ľúbim i ako kapitána…“

Touto výpoveďou hrdinskej devy rozohriaty, abjal Stanko Tomanovský svoju milenku a v tichom rozochvení oddali sa milenci sladkobôľnym myšlienkam.

Na dvere komnaty zámockého prefekta zaklepal tíško hradný strážca Blažej. Bolo to v tej chvíľke, keď milenci v komnate Eleninej viedli zamilovaný rozhovor. Prefekt, ktorý čujno spával, počul ten klepot a ozval sa. Hradný Blažej prosil o čím skoršie vypočutie.

„Čo mi donášaš, môj verný Blažej, v túto pozdnú nočnú hodinu?“ spýtal sa Turánsky udivene svojho sluhu.

„Milostivý pane, prichádzam vám oznámiť nemilú, ba poviem: hroznú zvesť. Ale darmo je, moja vernosť, tomuto domu od mnohých rokov preukazovaná, nedá mi zanedbať a zamlčať, aby som neoznámil môjmu pánovi, čo práve teraz zbadal som v hrade.“

„Hovor skorej, Blažej, a nenapínaj moju zvedavosť!“ preriekol prefekt.

„Ako obyčajne,“ rozprával Blažej, „každej noci, keď sa obyvatelia zámku už na odpočinok odoberú a stráž ustatosťou skľúčená drieme, zvykol som popozerať do všetkých kútov zámku, či niekde oko moje niečo podozrivého neuvidí. Tejto noci, kráčajúc tíško chodbou toho oddielu zámku, kde vaša dcéra Elenka má komnaty, začul som v jej komnate tichý, utlumený rozhovor…“

„V komnate mojej dcéry?“ zvolal prekvapený prefekt. „No, hovor rýchlo, čo z toho rozhovoru zaletelo do tvojho čujného ucha.“

„Čo som počul, je hrozné!“ hovoril ďalej Blažej. „Počul som vnútri mužský hlas, a naslúchajúc ďalej, dobre som počul vyriecť vašu dcérku slová: Stanko môj drahý, a i zradu som počul spomínať. Vaša dcérka dala tejto noci neznámemu mladíkovi dostaveníčko.“

„Ach, to je hrozné!“ zvolal Turánsky. „A kto myslíš, Blažej, že je ten dobrodruh?“

„Stano Tomanovský, kapitán kurucov!“

Oči prefektove zahorely divým plameňom a vlasy na hlave sa mu naježily.

„Kuruc na Likave!“ zalomiac rukami, vykríkol prefekt. „Ako sa ten dostal do komnaty mojej dcéry?“

„To ja veru neviem. Obyčajnou cestou sa ta iste nedostal.“

„Musíme ho živého dostať do svojej moci!“ zvolal prefekt, a už sa obliekal, v čom bol mu sluha na pomoci. „Blažej, zavolaj v tichosti nočnú stráž!“ rozkazoval ešte Turánsky, snímajúc s vešadla svoj ostrý paloš.

Blažej rýchlo doviedol zámockú stráž, ozbrojenú ťažkými sekerami a šabľami. Všetci, na čele s prefektom, pánom svojím, pri svetle pochodní pobrali sa chodbou ku komnate Eleninej.

A prišli ta dosť zavčasu.

Hrobová tichosť panovala v komnate — milenci posiaľ dieli v tichom zadumení. Silný úder na dvere komnaty vyrušil ich zo zamyslenia.

„Elena, otvor!“ kričal silno otec vonku.

Ako s lože svojej poľovníkmi splašený jeleň, tak vyskočil Stanko z objatia svojej milenky, nevediac v prvom momente, čo robiť.

„Ha, zrada! Môj otec! Stanko, utekaj! Beda mi!“ zvolala Elena, a predesená nemohla urobiť kroka napred.

Búchanie na dvere sa opakovalo, ba počuť bolo už i ich práskanie. Zbrojnoši priložili k nim železné páky na vypáčenie dvier z čapov.

„S Bohom, drahá!“ zvolal Tomanovský, a urobiac jeden pohyb, už bol v obloku, chytil sa mocného povraza a zmizol.

Dvere praskly a povolily.

Ohromená nenadálym objavením sa otcovým v svojej komnate, Elena klesla v mdlobe na operadlo.

„Nešťastné dieťa!“ hrmel prefekt Turánsky, iskriacim svojím zrakom pátrajúc po hľadanom nepriateľovi. Ale v komnate dcérinej ho nevidel.

„Kam sa podel ten padúch?“ zvolal znovu. „Musí byť tu ukrytý! Uletieť ako netopier nemohol. Hľa, patrný znak svojej prítomnosti tu zanechal.“ Zámocký prefekt zdvihol s pohovky pás, aký nosievali kapitáni kurucov. „Hľadajte ho!“ rozkazoval stráži do izby sa hrnúcej.

Elena, nachodiaca sa v mdlobe, nevedela, čo sa okolo nej deje, pozbavená smyslov, ležala ako povalená socha.

Daromné bolo prekutávanie Eleninej komnaty.

V tom bystré oko Turánskeho zazrelo otvorený oblok a na jeho tráme upevnený uzol hrubého povraza. Skokom bol prefekt pri obloku a nahnúc sa cezeň, videlo oko jeho spúšťať sa dolu povrazom do zámockej priekopy, slabou žiarou mesiačka osvetlenú, mužskú postavu. Jeden pohyb ruky — jedným seknutím paloša preťal prefekt na obloku upevnený povraz, a v tom momente sletel povraz i s človekom do hlbiny. Ťažký pád a výkrik k jeho uchu doletivší bol mu znakom, že odvážlivec roztrieskal svoje telo na ostrých skalách priekopy.

„Von, za ním!“ skríkol prefekt na stráž. „Toho kuruca musíte mi priviesť živého alebo mŕtveho. Strašnú pomstu prisahám tomu odvážlivcovi!“ hrmel ešte, a vyšiel v sprievode stráže von z dcérinej komnaty.

V pár sekundách boli zobudení zámockí zbrojnoši, dané im boly fakly a malou bránkou von zo zámku vypustení išli hľadať, stopovať a priviesť ušlého nočného hosťa. Na čele hľadajúcich nachodili sa i zbrojnoši Ďuriš a Maťko, kliesniac si cestu hustým krovím, po ostrých skalách, až k naznačenému miestu, kde uprchlík padol do hlbiny. Dostanúc sa dosť namáhave na označené miesto, našli tam sliediči po plochej skale useknutý povraz a mláku čerstvej krvi, ale stopovaného utečenca nenašli.

„Jestli nie je sám diabol,“ poznamenal Ďuriš, merajúc okom výšku obloka od spodku hlbiny, „tak je aspoň v spolku s ním, keď sa padnutím do ohromnej hlbiny neroztrieskal na drobné kúsky. Ten človek musí byť z ocele.“

V diaľke za tichej nočnej chvíle bolo počuť temný rýchly dupot konského kopyta. Ďalšie prenasledovanie utečenca zdalo sa byť všetkým bezvýsledným. Zámocká stráž a zbrojnoši vrátili sa prázdni do hradu, uvedomiac prefekta o bezvýslednosti svojho nočného hľadania. Bol veľmi rozčúlený a nahnevaný. Turánsky rozkázal znovu sedlať kone a ponáhľať za úskokom. Jemu veľmi záležalo na ňom. Ale kapitán Benko Podhoránsky a kastelán hradu odhovorili ho od toho, kladúc váhu na to, že jazdec, ktorým neomylne bol Stano Tomanovský, kapitán kurucov, musí byť už ďaleko od Likavy.

Turánsky zúril hnevom, ktorý teraz obrátil proti svojej dcére, domnelej zradkyni. Zamdletú a smyslov pozbavenú kázal dopraviť do zámockej dvorany a rozhlásil, že v túto nočnú hodinu ide držať súd nad ňou.

Elena ležala na pohovke, nevediac, kde sa nachádza, keď ju zbrojnoši dopravili do dvorany a predstavili pred rozhnevaného otca.

„Zradné dieťa!“ kričal prefekt pri zazretí svojej dcéry. „Ty had, vychovaný na mojich prsiach!“

Elena mlčala, trasúc sa na celom tele. Poznala z okolností, v akom položení sa nachádza. A musel byť veľký jej priestupok v očiach jej otca: ľúbiť najúhlavnejšieho nepriateľa svojho otca a umožniť mu vniknutie do zámku, kurucom pevne vzdorovavšieho.

„Zodpovedaj sa zo svojho previnenia proti svojmu otcovi, proti vlastnej krvi!“ skríkol otec na dcéru.

„Milosť, otec môj!“ zvolala Elena a klesla na zem.

„Nijaká milosť, hadie plemä!“ kričal Turánsky. „Zradcom nedávam nikdy milosti, i keby to bola moja vlastná krv. Podľahneš i ty, nočná holubica, môjmu prísnemu súdu!“

Turánsky zamlkol, ako by rozmýšľal na výroku súdu nad vlastnou dcérou. Ozval sa v ňom síce i vnútorný hlas, žiaľ rodičovský, ale predsa výrok pokuty musel vyriecť na odstrašujúci príklad iným zradcom.

„Ty si poskytla milencovi svojmu, Stanovi Tomanovskému, nočné milostné dostaveníčko, s úhlavným naším nepriateľom smlúvala si sa o zrade a vydaní Likavy do moci kurucov?“

Otče môj, nedomýšľaj sa zrady od dcéry svojej! Niet v tom nijakej zrady, ba ani len myšlienka na zradu nezrodila sa v mojom srdci. Otče, na tvrdenie tohoto nemáš proti mne nijakých dôkazov!“

„Drábi!“ pretrhol reč svojej dcéry Turánsky, „tejto nočnej holubici ustelete hospodu v temnici tohoto zámku. Zatvorite ju tam mocne, aby ani slnca božieho nevidela. Tvoj holúbok však nech si hľadá k tebe ta prístup, jestli ho nájde. — Podhoránsky!“ dodal ku kapitánovi, „môj rozkaz musí sa do slova vyplniť!“ s patrným pohnutím povedal prefekt a vzdialil sa rýchlo do svojej komnaty.

Zámockí drábi dali sa hneď do práce. Na pokynutie kastelána chytili úbohú obeť a pri svetle fakieľ, stúpajúc chodbami, viedli ju do zámockej temnice, pochovať ju za živa. Bol to pre Elenu, prvú krásavicu liptovských zemäniek, živý hrob, z ktorého tak ľahko nebolo možné vysvobodenie.