ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kastelán Likavského zámku, Benko Podhoránsky, vstúpil do komnaty prefektovej, prichádzajúc mu oznámiť najvážnejšie udalosti dňa.

„Zbrojnoši Ďuriš a Matis vrátili sa z domova, kam som ich na pohreb ich matky na tri dni bol prepustil, zasa na zámok a nastúpili v zámku svoju službu. Prestrojení za valachov, cestujúc po celom Liptove, donášajú nám neveľmi potešiteľné zvesti. Tvrdia, že sa v posledných dňoch väčšie-menšie tlupy kurucov potĺkajú okolo Ružomberku a Nemeckej Ľupče. Ba že sám Petrovský, hlavný kapitán Tököliho vojska, táborí vraj s viac tisíc vojakmi okolo Hrádku. Cisárskeho vojska, okrem nepatrnej posádky v pevnôstke ružomberskej, na tento čas niet.“

„To toľko značí, milý Podhoránsky,“ odpovedal prefekt, „ako by sme i my tu mali kurucov na chrbte. Treba sa nám mať na pozore a byť ostražitými vo dne i v noci. Lepšie nám je byť pripravenými na útok, ako ignorovať kurucov. Odkazujem teda kapitánovi Radičovi a všetkým oficierom zámku, že dnes večer chcem mať vojenskú poradu v zámockej sieni, kde všetkých budem čakať.“

Prefekt už chcel prepustiť svojho kastelána, keď prišlo mu niečo na um a on, zavolajúc nazpäť Benku, pristúpil bližšie k nemu:

„Čo počnem s Elenou, ak kuruci napadnú zámok?“ spýtal sa tlumeným hlasom.

Kastelán pokrčil plecami.

„Ja viem, že medzi napádateľmi zámku bude i smelý odvážlivec Tomanovský a že na vydobytie hradu použije nielen všetku silu, ale i vojenskú lesť, jestli sa dozvie, že je Elena v zámku uväznená.“

„O to, že by kuruci dobyli zámok, sa tvojej milosti netreba strachovať,“ povedal kastelán.

„Kuruci sa do Likavy nedostanú a Tomanovský tvojej dcéry neukoristí.“

Týmito slovami kastelán akiste potešil prefekta — i rozišli sa.

Večerom toho istého dňa v zámockej dvorane prefekt Turánsky s podriadenými svojimi mal vojenskú poradu o obrane zámku pred nápadom kurucov. Z porady vylúčení boli zbrojnoši, ktorým za ten čas rozdeľované bolo v hojnosti víno…

Na tesnej, úzkej chodbe, vedúcej k dverám podzemia zámku, vidíme neskoro večer stáť zbrojnoša Ďuriša, s plným krčahom vína. Na lavičke pri železných dverách Eleninho žalára sedel, ako obyčajne, na stráži nemý Chabo. Ďuriš pristúpil k nemu a ponúkol ho vínom.

„Napi sa, starý, je to najlepšie víno nášho pána. Kto vie, či ho zajtra budeš mať stihu piť a či ti kuruci ešte druhú polovicu jazyka nevyrežú. No, pi, no, len pi, no!“

Chabo zalalotal a urobil dúšok.

„Ešte raz, starý, a potiahni si, veď neplatíš!“

Chabo krútil hlavou, že piť nebude.

„Ba musíš, prisám… lebo ťa oblejem ním!“

Konečne nemý žalárnik ešte sa napil.

Bolo poznať na ňom, že mu ho je dosť.

Ďuriš odišiel k súdruhom, posmeľujúcim pri korbeľoch do nastávajúcej im krvavej práce.

Z hradnej izby zavznieval hluk, krik a spev potrundžených zbrojnošov.

Priblížila sa polnočná hodina.

V úzkej, do podzemného žalára vedúcej chodbe zjavily sa znovu dve mužské postavy. Tichým, líščim krokom blížily sa k žalárnikovi. Jeho mocný chrapot bol im vítaným znakom, že Chabo, vínom, potrudžený, spí. S rýchlosťou dravých zverov priskočili oba zakuklenci k spiacemu žalárnikovi — a v momente bol Chabo poviazaný. Jeden z mužských zmocnil kľúčov od žalárov a v najbližšej sekunde boli obidvaja zakuklenci vo vnútri žalára. Štrkot kľúča v zámku značil, že zavreli bránku zvnútra. Zakuklenci boli na schodoch, vedúcich do podzemia. Tu jeden z nich zapálil fakľu a pri jej tmavom svetle poznáme v zakuklencoch Ďuriša a Maťka, zbrojnošov Likavského zámku.

„Za mnou, bratku!“ povedal jeden z nich. „Máme ťažkú prácu pred sebou — a nemáme mnoho času.“

Stúpali schodmi a poberali sa sem i tam križujúcimi podzemnými chodbami. Prišli k druhým zamknutým dverám. Kľúč zaškripel a dvere sa otvorily.

„Potrafili sme!“ povedal Maťko. „Teraz pozor, kde nájdeme znak?“

Ďuriš osvetľoval dookola žalárné steny.

Dlho nič, konečne jeho bystré oko spozorovalo na stene vyťatý kríž.

„To je znak, ktorý hľadáme!“

Ďuriš odmeral od znaka na pravo päť piadí v rovnom smere, a tam našiel zasa dieru pre kľúč. V momente, sotvaže kľúč zaškripel v hrdzavom zámku, otvorily sa samy od seba úzke dvierka. Vošli obidvaja dnu. Fakľa v zkazenom povetrí slabo horela, skoro zhasla. Maťko potkol sa na akýsi predmet. Pri slabom svetle chlapi poznali, že je to človečia kostra.

„Čo tento tu chce?“ spýtal sa Maťko kamaráta.

„Nevieš? To je iste ten murár, ktorého sám Tököli mečom preklal, keď už bol zamuroval tu na tomto mieste jeho nesmierny poklad, aby bol tým istejší pred vyzradením svojho tajomstva…“

„Tak sme na mieste?“

„Na mieste, bratku! Teraz len chyťme sa do roboty!“

Ďuriš premeral krokmi malý priestor krížom-krážom a, zastanúc v prostriedku, kázal súdruhovi:

„Tuto kop, kamarát, tu leží složený ohromný poklad Tököliho!“

Maťo dal sa čakanom do práce, a po niekoľkých sekoch objavil sa chlapom vrchnák železnej truhly. Onedlho bola truhla von zo svojho hrobu. Bola ťažká, že len napnutím všetkých síl mohli ju títo mocní chlapi vytiahnuť zo zeme. Ale vynaložili všetky svoje sily, veď táto truhla bola cieľom ich poslania na Likavský zámok.

Potešenie a nemalá radosť nad zdareným výkonom ich úlohy dodala chlapom ozrutnej sily v nesení ohromnej ťarchy. Truhlu s pokladom vyniesli von.

„Ešte jedna práca nám nastáva!“ povedal znovu Ďuriš ku súdruhovi, „a tú tiež musíme vykonať. Prísne nám to naložil náš kapitán.“

„Viem, viem!“ dosvedčoval Maťo. „Ešte máme vysvobodiť zo žalára Elenu — kurucovu milú…“

Podali sa iným smerom chodbou, až zastali pred dverami, vedúcimi do Eleninho žalára.

Sami hôrni chlapci zdesili sa nad hrozným stavom nevinnej obeti prísneho otca. Nazdali sa pred sebou vidieť mátohu. Cúvli o krok nazad. Elena sa tiež naľakala. Vidiac pred sebou stáť v noci dvoch zbrojnošov, nemyslela ináč, ako že sa jej posledná hodina priblížila, že ju idú vyviesť na lešenie.

„Preč, preč, kati!“ zvolala a hodila rukou.

„Panička“, oslovil ju Ďuriš, „vstaňte, hodina vášho osvobodenia udrela. Stanko Tomanovský očakáva vás túžobne pred hradom.“

„Ponáhľajme sa! Nemáme zbytočného času. Chytro poďte s nami, ak nechcete zahynúť.“

Konečne odhodlala sa Elena. Vstala a pri slabom svetle fakly nemo nasledovala zakuklených chlapov. Chôdza podzemných cestovateľov trvala dosť dlho, na prekážke bola im ťažká korisť, ktorú v podzemí Likavského zámku ukoristili. Ale ani Elena, oslabnutá väznením, nemohla ich rýchlejšie nasledovať úzkymi podzemnými chodbami.

„Ešte pár sto krokov,“ povedal Ďuriš, „a sme von z tajnej podzemnej chodby Likavského zámku!“

Ponáhľali sa, ako mohli.

Zrazu počuli za sebou v ďalekých chodbách štrngot zbrane, krik, ba doletelo k nim i slabé svetielko.

„Prenasledujú nás!“ zvolal Ďuriš na súdruha. „Sú nám za pätami!“

Strach pred nápadom zámockých ozbrojencov, ženúcich sa za zbojníkmi, dodal obom zbrojnošom ešte väčšej sily. I sama Elena, hoci na smrť slabá, pustila sa do behu za utekajúcimi, zbrojnošmi.

Vďaka bystrosti a obozretnosti Ďurišovej, utekajúci boli von z tajnej podzemnej chodby, práve keď dohorela a zhasla im fakľa.

Prenikajúci hvizd ozval sa z úst Ďurišových.

Utekajúci našli sa v pustej hore, do ktorej popod zem viedla tajná chodba zo zámku. Plnotvárny mesiačik jasne osvetľoval toto skupenie.

Razom, ako by sa zpod zeme dostali na jej povrch, žoldnieri s Elenou boli obklopení čudnými, tajomnými postavami, na ktorých leskla sa zbroj.

„Daj Boh šťastia!“ zvolal mohutný hlas. „My sme to! Čakáme vás hodnú chvíľu. Podarilo sa?“ pokračoval ten istý hlas, a my poznávame v ňom Jánošíka.

„Všetko je dobre!“ odpovedal Ilčík. „Kapitán, tu máš žiadanú vec, tu je truhla s pokladom!“

„No,“ vmiešal sa do reči Hrajnoha, „netraťme čas, lebo ženú sa za nami zámockí. Utekajme, kade ľahšie!“

Dosiaľ neveľmi si všimli súdruhovia Jánošíkovi medzi tlupou nachádzajúcej sa prostovlasej devy. Elena triasla sa strachom na celom tele, lebo zbadala, že je medzi zbojníkmi.

Z húštiny vystúpil driečny, štíhly muž. Mal na sebe rovnošatu kuruckého kapitána. Jeho oči pátraly po hľadanej osobe. V tlupe čiernych postáv skoro zbadal ženskú postavu v bielych šatách.

„Elenka moja drahá!“ skríkol hlasno Stanko Tomanovský, objímajúc svoju milenku. Ale zhrozil sa nad jej stavom. „Ó, ty nevinná mučedlnica! Ha! pomsta tomu hniezdu!“ hrozil sa pozdvihnutou päsťou proti Likave. „Pomsta tvojim žalárnikom!“

„Utekajme!“ povedala Elena, na ktorú čerstvé povetrie počalo priaznivejšie účinkovať a ona na svobode viac sily dostávala. Cítila sa dosť silnou utekať cez neschodné hory.

Na dané znamenie svojho kapitána hôrni chlapci pochytili ťažkú truhlu s pokladom a celé skupenie stúpalo rezkými krokmi nadol smerom k Váhu.

Ako obyčajne mával vo zvyku starý Blažej, hradník Likavského zámku, v pozdných nočných hodinách, najmä však pri takých príležitostiach, keď panstvo a zbrojnoši hradu pri plných korbeľoch si hovievalo, svojím ostražitým okom nakukávať do každého kúta zámku, cieľom bezpečnosti, tak to urobil i tejto osudnej noci. Nevidiac v tlupe polonapitých zbrojnošov oboch zbrojnošov Ďuriša a Matisa, bolo mu to neobyčajné, a keďže ich nikde najsť nemohli, oznámil ich neprítomnosť kapitánovi. Prišlo mu ísť cez úzku chodbu, ktorá viedla k žalárom. Tu našiel na zemi do kozla poviazaného lalotajúceho Chabu. To mu bolo ešte neobyčajnejšie. A keď nemý ukazoval na dvere žalára, domyslel sa, že sa tu muselo stať niečo neobyčajného. Blažko urobil poplach v zámku, na ktorý sbehli sa úradníci i zbrojnoši a obstúpili Chabu, ktorý všelijakými posunkami dával im na známosť, že ho poviazali a vošli do žalára. Teraz svitlo v hlave kapitánovi, kto bol pôvodcom toho činu a domysleli sa hneď o príčine toho skutku.

„Ďuriš a Maťo,“ hovoril Blažej, „poviazali žalárnika, zmocnili sa jeho kľúčov, vnikli do podzemia, aby uväznenú odtiaľ osvobodili. Sú to oba tajní kuruckí nájomníci!“

Mienka hradníkova zdala sa každému pravdivou.

„Za nimi durte, verní moji!“ rozkazoval Turánsky, a sám sa postavil na čelo svojich zbrojnošov.

Pravda, trvalo to hodnú chvíľu, kým poshľadúvaly sa fakly a kým sa mocné dvere vyrazily sekerou z čapov. Ale podnapití zbrojnoši nešanovali ničoho. Konečne dvere povolily a pri rozžatých faklách vstúpili do žalárnych miestností sám prefekt s dôstojníkmi a zbrojnošmi. Stúpali rovným smerom k žaláru Eleninmu — ale ako sa začudovali, keď lôžko našli prázdne.

Starý Blažej, znajúc smer podzemnej chodby, vedúcej ďaleko von zpod zámku, radil únoscov devy prenasledovať. Na velenie prefekta celá tlupa dala sa tým smerom. Utekajúci únosci pokladu a dievčaťa počuli v úzkej chodbe ohlas blížiacej sa, ich prenasledujúcej posádky.

Družina Jánošíkova a Tomanovský s Elenou s nemalými prekážkami, ktoré pod nohy kládla im neschodná hora, len pomaly stúpali smerom na dol k Váhu. Ešte niekoľko sto krokov chybovalo im na dostihnutie brehu práve na tento čas neobyčajne rozvodnenej rieky, kde čakala ich plť, aby ich previezla na druhý breh. Bystrému sluchu Jánošíkovmu a jeho súdruhov neušlo, že v zápätí prenasledujú ich zámockí. Len dostať sa chytro k brehu — a bude po nebezpečenstve. Ale čo to? Na mieste, kde sa hôrni chlapci s pokladom preplaviť mali, plti viac nebolo.

Hôrni chlapci boli v prvom momente ohromení, a Jánošík premýšľal na možný spôsob uniknutia.

Ale darmo. A tu vidia blížiť sa k nim postavy ozbrojencov. Majúc v čele kapitána Radiča a prefekta Turánskeho, obkolesili zámockí zbrojnoši všetkých zbojníkov. Náhly útek nebol viac možný. Váh burácal rozvodnený, prievozu nebolo naporúdzi, nepozostávalo hôrnym chlapcom teda nič iného, iba zastať si do šíku — na obranu.

„Poddajte sa, zbojníci!“ hromovým hlasom kričal Turánsky, blížiac sa so svojimi ľuďmi k tlupe, „lebo ináče vás rozsekáme na márne kusy.“

„Sprobujte, hrdí páni!“ odpovedal na to Jánošík. „Merajme svoje zbrane! My sme nie zajace!“

Posádka zámocká rútila sa slepo na zbojníkov.

„Hej, hor sa, chlapci!“ zvolal Jánošík, a v tom momente rútilo sa desať hôrnych chlapcov na mohutnú presilu zámockých zbrojnošov so svojimi valaškami.

Tomanovský, krytý hôrnymi chlapcami, držal nevládnu a zoslabenú Elenu v svojom náručí, i použil potýčky oboch tlúp na odskočenie na bok, chtiac utiecť ďalej do hory. Ale biele šaty devine prezradily ju samému otcovi.

Niekoľkými krokmi zamedzil im cestu.

S napriahnutým palošom skríkol na Tomanovského:

„Stoj, zbojník!“

Nepripravený na obranu seba a milej ťarchy svojej, Tomanovský ľahko položil na mäkký trávnik omdletú devu — a vytiahol svoj paloš. A bol najvyšší čas. Rozsŕdený prefekt máchnul palošom po nenávidenom únoscovi svojej dcéry, bezmála mu hlavu rozštiepil. Tomanovský odrážal údery jeho zručne, a hoci naň dorážajúceho prefekta mohol viac ráz prebodnúť, jednako neurobil toho. Šetril v ňom otca svojej milenky… Dlhý čas dorážali oba na seba.

V tom pripojila sa k strane prefektovej druhá osoba s napriahnutým palošom, Turánsky poznal ju na prvý pohľad.

„Hľa, Budatínsky, viď únoscu svojej nevesty!“ zvolal naň, a Budatínsky rútil sa odvážlive na Tomanovského.

Hrozná seč a potýčka vyvinula sa teraz na dvoch miestach brehu rozvodneného Váhu. Tam sekali do hláv zbrojnošom zámockým hôrni chlapci valaškami udatne a víťazne. Jánošík bojoval ako lev. Tu však dvaja dorážali na jedného, ktorý, ako sa zdalo, počínal oslabovať a cúvať. Tomanovský, hoci sa udatne bránil, jednako dvom odolať nemohol.

Paloše zablysly ešte raz.

Z úst Tomanovského vydral sa strašný výkrik.

Temer v jeden moment prevalili sa na trávnik dvaja potýkači. Prefekt Turánsky klesol s preťatou hlavou na zem, zasiahnutý palošom Tomanovského, ale hneď zatým padol i Tomanovský, preklatý šabľou Budatínskeho.

Budatínsky začal kriesiť poraneného prefekta.

Kde sa vzal tu tak z nenazdania tento mladý zemän? Ako by bol s neba spadol. Budatínsky bol medzi obrancami pevnôstky ružomberskej. Tejto noci pošťastilo sa mu tajne vzdialiť sa z pevnôstky, obliehanej a dobývanej kurucmi, aby zvesť o nastávajúcom nebezpečenstve cisárskych okolitou cestou doniesol zavčasu prefektovi na Likavu. Na svojej nočnej ceste podal sa pozdĺž brehu Váhu, a tam zazrúc na druhom brehu prievozníka s plťou — za sľúbenú dobrú odmenu — dal sa od neho previezť.

Prišiel práve v príhodný čas na druhý breh. Tu našiel prefekta, potýkajúceho sa s Tomanovským, i prispel mu pomocou.

Potýčka pre prefekta sa zle skončila.

I Tomanovský umieral. S ubývajúcou krvou z hlbokej rany jeho pŕs mizol i jeho život.

„Elena moja, s Bohom!“ vydralo sa ešte temno z jeho úst.

A akoby nadprirodzenou mocou z mdloby prebudená, zodvihla sa Elena so zeme. Jej očiam predstavilo sa desné divadlo. Tu otca, tam milenca videla zápasiaceho so smrťou.

Zúfalý výkrik vyšmykol sa jej z hrdla a, rýchlo priblížiac sa k Tomanovskému, hodila sa mu na prsia.

„Stanko! Nešťastná ľúbosť!“ vyriekla ešte a nastalo hrobové ticho.

Budatínsky priviedol k pamäti prefekta s roztrepanou hlavou. Smyslov zbavený starec potácal sa s boka na bok.

Ale divno! S miesta potýčky zbrojnošov bo zbojníkmi nepočuť už viac rinčania zbrane, ani silných úderov. Zavznievajú len úpenlivé stony ranených, medzi ktorými sú i kapitán a kastelán Likavského zámku.

O hôrnych chlapcoch niet už ani stopy.

Kam sa podeli?

S Budatínskym pripluvšia plť odviezla ich na druhý breh Váhu, kam ich zbrojnoši viac prenasledovať nemohli.

Päť zámockých zbrojnošov zahryzlo do zeme a viacerí boli značne ranení.

Budatínsky svolal posádku.

Smutné shliadanie!

„Dieťa… dieťa… kde je moje dieťa?“ pomätene volal Turánsky a potácal sa po bojišti.

Blažej našiel ju pri mŕtvom Tomanovskom. Chceli ju od mŕtvoly odtrhnúť, ale — nemohli.

Dve mŕtvoly, ležaly pri sebe.