ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Priedomie na ulici.

Výstup prvý

Zuzka, potom Móric.

ZUZKA (vije pierko a spieva):

MÓRIC (s bezočivým zaľúbením hľadí s boku na spievajúcu Zuzku, konečne, vpadnúc jej fufnavým hlasom do spevu, chce ju objať).

ZUZKA (obráti sa a pretrhne spev): Ej, či vedia pekne spievať, pán Móric!

MÓRIC: Hí, to verím! Tomašovské židovky dobre sa nešalejú, len aby som im spieval a spieval.

ZUZKA: To verím, lenže u nás musejú si dať pozor, aby ich psi nepočuli.

MÓRIC: Čože? Psi, Zuzanka?

ZUZKA: Nazdali by sa, že vlk zavýja, a to neviem, či by som ich pred nimi ubránila.

MÓRIC: Si ty len veľká šelma, Zuzanka. Ale ty by si ma predsa len bránila.

ZUZKA: Musela by som, pokým by niekam neuvrzli.

MÓRIC: To by som mohol len do tvojho srdiečka.

ZUZKA: Tam už nieto miesta.

MÓRIC: Tak už tam máš niekoho na kvartieli?

ZUZKA: Pravdaže.

MÓRIC: Ale mňa tiež, ašak, Zuzanka?

ZUZKA: To sa rozumie. Ich už mám až hen potiaľto. (Ukazuje na hrdlo.)

MÓRIC: Ale ja by som rád ešte vyššie. (Špúli ústami a chce Zuzku bozkať.)

ZUZKA: Hohó, Móricko! Na takú smelosť mám veľmi dobrý flajster. (Ukazuje mu proti tvári dlaň.) Ak chcú, nuž im ho priložím, že im prejde chuť.

MÓRIC: Ale, Zuzanka, jako môžeš byť taká nemilosrdná? Vidíš, ja by som ťa hneď zjedol od samej lásky a radosti.

ZUZKA: No, to ešte tak skoro nebude. Ja nie som ani pečená, ani varená.

MÓRIC: Jaj, ty si iba posmech zo mňa robíš.

ZUZKA: A oni zo mňa blázna. (Chce odísť.)

MÓRIC: Zuzka, Zuzanka, počkajže! Mám ti niečo povedať.

ZUZKA: Mne?

MÓRIC: Tebe, Zuzanka. (Chytí ju za ruku, v ktorej drží kytky.) Vidíš, ja ťa tak rád vidím — naozaj, veľmi ťa rád vidím, daj mi to pierko.

ZUZKA (vytrhne sa mu z ruky): Čo, pero? — Im? — Nedajú sa vysmiať.

MÓRIC: Tak komu si ho uvila?

ZUZKA: Pre nich iste nie.

MÓRIC: A druhý ho mať nebude. (Chce jej vytrhnúť kytku.)

ZUZKA (bráni si kytku, ktorá padne na zem, kde ju Zuzka zašliapne nohou): Ale ani oni nie.

MÓRIC: Tak natrhám si v tvojej záhradke kvietkov sám! Aj tak je to všetko už naše. Porúčam sa, pani kišasoňka, hore nosom dierky. (Odchodí s posmešným, ťarbavým komplimentom.)

ZUZKA (zarazená): Bože môj, Bože môj! Takáto nestydatá bezočivosť. Ach, radšej by som v hoci jakej kolibe bývala, jako v tomto našom novom dome, aspoň by som takúto potupu nemusela znášať.

Výstup druhý

Zuzka a Jano.

JANO (s kosou na pleci): Čože si taká nadurdená?

ZUZKA: A čo ty dnes tak neskoro chodíš, Janko?

JANO: Chcel som dokosiť. Čo si takej nedobrej vôle? Čo ti chybí?

ZUZKA: Nič! Tŕň mi vbehol do dlane.

JANO: A za to si i pierko rozšliapala? Ale si len hnevlivá! (Chce kytku zodvihnúť.)

ZUZKA (pristúpi kytku): Ani sa ho nedotkni! Druhé ti uvijem.

JANO: A načo? Veď je aj toto pekné. Ja chcem ho mať.

ZUTKA: Nesmieš také, čo mal už v paprčkách —

JANO: No, kto?

ZUZKA: — ten bezočivý židák, Móric.

JANO: No, no, veď ti vari kus nosa neodhryzol?

ZUZKA: Ale kus poctivosti. Vieš, čo mi povedal, keď som mu nechcela dať pierko? „Tak si natrhám v tvojej záhradke kvietkov sám, aj tak je to všetko už naše!“ — to mi povedal. (Plače.)

JANO: To že ti povedal? No počkaj, žide, to ti neodpustím, hej prisámbohu nie!

ZUZKA: Janko, neprisahaj sa.

JANO: Už sa stalo, a čo sa ešte stane, uvidíš.

ZUZKA: Janíčko. Janko, ak ma len trochu máš rád, nože maj rozum. Dosť, keď ja trpím, nie, aby si ešte i ty prišiel do dákej galiby.

JANO: Netrápže sa, nie, dušička. Tebe k vôli všetko urobím, ale za teba ešte viac. (Objíme ju a pobozká.)

Výstup tretí

Predošlí. Eva a Žofa.

EVA: Ach, abyže ťa, aby ťa Pán Boh skáral! Nuž ale sa ho praceš?! Ale ty budeš moju dcéru objímať a bozkávať?!

JANO a ZUZKA (pustia sa a zostanú zarazení stáť).

ŽOFA (zalomí rukami): Nuž a ty to trpíš, kmotrička? Pekného to máš čeľadníka v dome. (K Janovi.) Tak ty tak? Zvádzať poriadne dievča za rodičovským chrbtom, ty pán urodzený z Trhanoviec a z Nemaníc?

JANO: Pani rychtárka, chudoba cti netratí.

EVA: Vari ty máš kúska cti v tele? Keby si jej mal, čo len toľko, jako sa nechtom blata, nuž by si nezabúdal, že si bol horší jako ten cigáň zpod mosta. Há?!

ZUZKA: Mamka moja, zato on nemôže, že je sirota.

EVA: To ja viem. Ale ja som ho vyriadila, ja som sa s ním od malička trápila a nikto iný. A teraz, keď by sa mi mal hľadieť odslúžiť — takúto hanbu a neúctu mi urobí.

ŽOFA: Veru pekná to odmena.

JANO: Na vašu lásku a dobrotu nikdy nezabudnem. Ale za darmo ste ma predsa tiež nechovali: slúžil — robil som vám vždy spravodlive a poctive, jako dobre viete. Nevďačným som nebol, ani nechcem byť, totka moja.

EVA: A ja som ti nie žiadna totka, aspoň od dneska viacej nie! To si zakazujem! Ale to viacej ani netrpím —

ŽOFA (pretrhne ju v reči): Ktože by to aj trpel v dome takého podvodníka.

JANO: Pani rychtárka, neurážajte ma! Vás predsa celkom nič do toho. Nepodkúšajte ľudí proti človeku, ktorý vám v ničom nikdy neublížil.

ŽOFA: Čo? Ty sa opovažuješ mňa ešte móresu učiť?! Ty, ty —

JANO: Nekričte tak, veď sa ľudia sbehnú, a to potom už bude ozaj hanba.

ŽOFA (pochytí Evu za ruku): Jaj, kmotrička, porazí ma!

EVA: Nuž ty nepodarok! Ale ty budeš ešte aj mojej vzácnej pani kmotre ubližovať?!

ZUZKA: Ale mamička, krstná mamka, nehnevajte sa!

EVA (k Zuzke): Hybaj mi s očí, ty nezdarné dieťa. (Ženie sa na ňu.)

ZUZKA (uteká ku Žofe): Krstná mamka, krstná mamka!

ŽOFA (krotko): Nieže tak, kmotrička, veď je dievča nevinné.

EVA (obráti sa k Janovi): Veď je tak! Tento nevďačník je všetkému príčina. Naskutku sober si svoje randy! Ani na okamih ťa v dome viacej netrpím.

ZUZKA: Mamka moja drahá, radostná! Robte so mnou, čo chcete — zabite ma: ja som všetkému príčina, ale Jana nevyháňajte!

EVA: Už som povedala a od toho viac neodstúpim. (K Janovi): Hneď a hneď pakuj sa mi z domu! Cesta ti je otvorená hore i dolu! Choď, kam chceš, ale mne sa neukazuj viacej na oči!

JANO: Ľutujem, pani gazdiná, veru ľutujem, že sa s vami na takýto spôsob rozísť musím. Nechcem vám byť ani na urážku, ani na prekážku. Keď tak chcete — dobre — pôjdem. Ďakujem vám za všetko dobré, ktoré ste mi preukázali. S Bohom, Zuzka! Nikdy nezabudnem na teba.

ZUZKA: Janko!

JANO: Dobre sa tu majte! (Odíde.)

ZUZKA (plačúc, pritúli sa ku, rychtárke).

Výstup štvrtý

Eva, Žofa, Zuzka.

ŽOFA: Neplač, dievča! Čo ťa po ňom! Pre takého paholka plakať! Čo by to tam! Neplač!

EVA: Veď ja jej vyplačem! Ty nezdarné dieťa! Takú sprostnosť vykázať! Tak sa zabudnúť! S takým trhanom sa popliesť! Ale ty máš rozum?! Ale ty máš srdce pre rodiča? Takú hanbu nášmu domu urobiť! Rozdrapím ťa, ty! (Dupne nohou.)

ŽOFA: Eh, kmotrička, nebuďže taká prísna. Mladosť, pochabosť. Veď sa ona už nebude s ním vodiť — ašak, Zuzka?

EVA: Len ju ty nevyhováraj, kmotrička. To sa nedá nijako vyhovoriť, lebo sa veľmi prehrešila. (K Zuzke.) Ty si musíš Jana vyhodiť z hlavy. Moja dcéra nesmie sa vláčiť s takým odkundesom.

ZUZKA: Ale, mamička, veď je Jano veľmi poriadny a usilovný — ani nie je márnotratník. Sami ste ho vždycky chválievali. A že sa my radi máme — to je hádam nie hriech?

EVA: No ty nebudeš matku učiť, čo je hriech a čo nie. To ja musím lepšie vedieť. Ja viem, čo mám robiť a viem aj to, kto pre teba najlepšie pasuje. Jano nemá ničoho. Ešte aj to, čo má na sebe, sam mu ja darovala.

ZUZKA: Veď ste mu za jeho robotu inšie ani nedali, iba čo zjedol a čo znosil. A, mamička, veď ste vy tiež boli chudobní, keď ste sa s otcom pobrali.

EVA: Lať! Hm! Vtedy boly inakšie časy. Ale dnes, keď chceš žiť a rodinu mať, musíš mať aj dačo v priečinku, lebo z holých rúk nevyžiješ. Ty pôjdeš za Jožka.

ZUZKA (udivene): Za — Jožka?

EVA: Hej, za Jožka! A na nedeľu bude prvá ohláška. Nuž tak! A teraz si o tom prehovorím s mužom. (Odíde.)

Výstup piaty

Žofa a Zuzka.

ŽOFA: Dieťa moje, čo si urobilo, nemúdre si urobilo. Vidíš, i matku si si pohnevalo. Ale viem, že si to tak zle nemyslelo. No, všetko sa dá napraviť. Musíš len matku poslúchať. Prvá láska obyčajne je len hračka. Vieš, že i prvé mačky do vody hádžu. Zajtra ti bude, jako by sa ti to len prisnilo. A potom každý si musí len svoju roveň hľadať. Ty si ešte nezkúsená. Nevieš, čo je svet. Ale tvoji rodičia už mnoho vo svete zkúsili, preto musíš sa podľa ich rady chovať a robiť im radosť a nie zármutok.

ZUZKA: Ach, krstná moja drahá, veď ja svojich rodičov nikdy nechcem zarmútiť.

ŽOFA: Či by som ťa bola zastala, keby som to nebola o tebe vedela, že si dobré dieťa? Veď som ťa ja pri tom svätom krste na rukách držala. A potom tak sa tešila z teba, jako si mi rástla jako z vody: krásna, milá ani ružička voňavá. Kedykoľvek som ťa videla i stáť u oltára v kostole, vždy som si oči pásla na tebe, na tvojej štíhlej postave, na tvojej peknej tváričke a tak som si vzdychala a vrúcne k pánu Bohu sa modlila: ach, chráňže nám ju, Pane Bože, aby sme sa toho dočkali, že by sme si ju dobre vydali. A keď som ťa videla s mojím Jozefom dakde pospolu, to mi srdce len tak rástlo od radosti, jako vám to spolu svedčilo, a jaký by bol z vás šumný párik.

ZUZKA: Ach, krstná mamka! Z Jožka bude pán a ja som len sedliacka dievka.

ŽOFA: Nuž a či sme my tiež nie gazdovskí? To by bolo pekne, keby sme sa mali za to hanbiť. Môj Jožko sa celkom na mňa udal: má dobré srdce a nie je pyšný. Ešte len pred včerom mi povedal: „Mamka, Zuzke nieto pod slncom páru; keby ma len trochu rada videla.“ Ty blázonko, reku, vari dievča bude za tebou chodiť? To sa ty musíš okolo nej obracať, a ak sa pochlapíš, nuž to ti sľubujem, že sa u nej za teba prihovorím. Nuž vidíš, Zuzanka, čože si máš hlavu daromne mútiť s takým — och!

ZUZKA: Jaj, krstná moja, mňa nejako hlava rozbolela.

ŽOFA: To ti prejde, všetko prejde. Poď, dám ti obkladok zo zemiakových krížalok na hlavu, to ti hneď bôľ vytiahne. (Odídu.)

Výstup šiesty

Mandák a Jozef.

JOZEF: Za Repcsányiho sú celé Tušice, v Horanoch má aspoň 200 hlasov, v Jedlovom, v Bráničke, Hadovníku po vyše 100, tak že za Ďurnu bude v našom okolí najviac 200 hlasov.

MANDÁK: Pred voľbou by som nikdy nevýskal. A čo zostanem len sám, budem hlasovať podľa svojho presvedčenia.

JOZEF: Marná práca plávať proti prúdu a keby sa to aspoň vyplatilo.

MANDÁK: Ja si svoje svedomie nezapredám za nič na svete.

JOZEF: Ale uškodí to obci. Pán Repcsányi sľúbil, že nám bude, v processe proti panstvu na pomoci, ak bude obec na jeho strane. Ak nie, bol by blázon i len prstom pohnúť.

MANDÁK: Keby obec nemala pravdu, neboli by sme process ani začali. A pán vicišpán nám to už od šesť rokov sľubuje, že nám naše právo napomôže — a predsa vždy len panstvu nadržuje. Myslí si: sľuby sa sľubujú a blázni sa radujú. Však ja to dobre viem, že vrana vrane oko nevykole! Páni len k sebe hrabú a nie k sedliakom. Preto my musíme si voliť človeka, o ktorom vieme, že je náš a že bude aj za nás pracovať.

JOZEF: A veru pán vicišpán Repcsányi robí za sedliakov, koľko len môže, to ja viem najlepšie. On to robí tajne a to tak rýchle neide — proti pánom.

MANDÁK: Veru pán vicišpán dosiaľ ani tajne, ani verejne za nás krížom slamy nepreložil.

JOZEF: Tak to teraz iste urobí. Či neviete, že žid Wiener kúpil milutínske panstvo a že teraz aj s tým budete sa musieť pravotiť?

MANDÁK: Wiener že kúpil milutínske panstvo?

JOZEF: A že Tagányi Laci, najväčší nepriateľ pána vicišpánov, ide si brať Wienerovu dcéru?

MANDÁK: Židovku?

JOZEF: Áno, pán krstný, veru tak. Podľa zákona, ktorý už v nižšej snemovni prijali, môže si brať kresťan židovku a žid kresťanku. A to je celkom v poriadku. Všetci sme ľudia.

MANDÁK: Hm, hm! To sa divné veci dejú na svete. To sa svet na ruby obracia. Jožko, z teba bude znamenitý fiškál.

JOZEF: To si myslím, pán krstný. Keby už len parom vzal tie voľby. Pre samé kortešačky zase som sa nemohol pripraviť na zkúšku. Ale, keď si ju raz odbavím, potom uvidíte, pán krstný, kto je Korényí József. Potom i pán viceišpán môže sa skryť predo mnou. Na pozajtri má prísť sem. Naša obec ho musí privítať, ako sa patrí. Dobre sa majte, pán krstný. (Odíde.)

Výstup siedmy

Mandák sám.

MANDÁK: Vari si aj on chce dáku bohatú krivonosku uloviť. Ha-ha-ha! Chvastavé chlapčisko! — Ani školy nevychodil a že ho viceišpán potľapkal po pleci za jeho kortešstvo, nuž sa nazdá, že už je sám vicišpánom. Bič a styk mu mal dať otec do ruky, ale nie ho dať do škôl — lumpovať. Rozhadzovať sa, bol by sa aj u nás v krčme naučil, aspoň by to otca nebolo toľko peňazí stálo. To som ja mohol Jana skorej dať do škôl, hoc je aj nie môj, ale to je poriadny a usilovný hneď od malička a teraz je z neho aj dobrý gazda.

Výstup ôsmy

Mandák a Jano.

JANO (vystúpi v halene a s palicou).

MANDÁK: A ty kamže tak vyobliekaný?

JANO: Najprv k vám, ujček, a potom — šírym svetom, kam ma oči zavedú.

MANDÁK: Čože sa ti robí? Čo to má znamenať?

JANO: Musím preč od vás, aby som vám neprekážal.

MANDÁK: A komuže prekážaš? Čože ti to sadlo na nos? Čo ti kto urobil? Takto nenazdajky —

JANO: Pani gazdiná ma vyhnali: musel som sa hneď spratať.

MANDÁK: Gazdiná? Čože sa jej rozum čistí? Čože si jej urobil?

JANO: Zabudol som sa, ujček. Ja, chudobná sirota, zahľadel som sa, ani neviem, ako — do vašej Zuzky. Preto nieto pre mňa viacej u vás miesta.

MANDÁK: To si si pravda smelo rubnul, ale preto predsa nemusíš od nás utekať. A čo ti gazdiná v hneve povedali, to nemusíš hneď tak zle brať. Jedným uchom dnu, druhým von. Len ty choď po svojej práci. Ty si predsa náš, ako vlastný, teba teda jako nejakého čeľadníka vyhnať nemôžeme.

Výstup deviaty

Predošlí, Eva.

EVA (vbehne): A ty ešte tu?! Berieš sa ho s pred nášho domu?! Či ťa mám metlou vyprevadiť?!

MANDÁK: No-no-no! Čože sú to za reči?

EVA: Len mu ešte chytaj stranu — takému nehanebníkovi, čo nás chcel o poctivé meno pripraviť.

MANDÁK: O svoje poctivé meno môžeme sa iba sami pripraviť.

EVA: Ba veru chcel, lebo ti zmámil dcéru a tým urobil celému domu posmech a hanbu.

JANO: Nezmámil som ju. Naša láska sama vyrástla — čistá — nevinná.

EVA: To je pekná čistá — nevinná láska, keď ju už objímaš a bozkávaš! Há?! To je nevinná? Há?!

MANDÁK: Ale stará, stará. Veď si sa ty za devojstva dosť nabozkávala s inými — a predsa som ťa len ja vzal a nikdy som ti tvoje lásky na oči nevyhadzoval, ani ťa preto za nečistú nepovažoval. To sú pletky!

EVA: Ale moji frajeri boli všetko poriadni mládenci.

MANDÁK: Vari som ich nepoznal! A preto môžem povedať, že Jano hocktorému z nich by sa vyrovnal. To hovorím tebe aj jemu do očú. A to ty aj vieš najlepšie, lebo Jana si si sama vychovala. A čo ty vychováš, to nemôže byť zlé. Od desať rokov považuješ Jana jako vlastného syna a neraz sama si si ho za zaťa zažiadala.

EVA: Jah, reči sa vravia a chlieb sa jie!

MANDÁK: Ale deti pri takých rečiach rástly a vinuly sa k sebe láskou a svornosťou. To semeno si ty zasiala a teraz: sa zlostíš, keď ti má niesť zdravé ovocie. My bez Jana už byť nemôžeme, lebo ja už nezastanem v dome všetko, čo treba. Som už na to pristarý a slabý.

EVA: No, ja ho ani minúty v dome viacej netrpím!

MANDÁK: A, už či trpíš, alebo netrpíš, to mi je jedno, ale Jano zostane u nás! Jano, choď si po svojej práci!

EVA: Tak teda ja mám ísť z domu. Ale pôjdem i s dcérou, lebo ja toho pod jednou strechou s mojou dcérou bývať nedopustím.

JANO: Pán Boh vás tu opatruj a požehnaj, ujček. Ja vám nechcem robiť nepokoj v dome. (Podáva mu ruku.)

MANDÁK: Nie, ja som ti tútorom a rozkazujem ti, aby si tu zostal!

EVA: Tak pôjdem ja preč. (Plače.) Svoju vernú, sprisahanú ženu vyháňa k vôli takému trhanovi odkiaľ ruka — odkiaľ noha. (Odíde s plačom.)

JANO: S Pánom Bohom, ujček! (Odchádza.)

MANDÁK: Tu zostaneš! (Opona spadne.)