ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V pravo obecná krčma, v ľavo dvorný stav, v pozadí dedina. Dvere na krčme sú haluzinou a kvietim okrášlené. Pod stenou lavička.

Výstup prvý

Jeiteles (v čiernych šatách), Rifke (zásterkou opásaná vystupuje zo dvier), potom Móric a Fany.

JEITELES: No, je už Faninka hotová? Musíte sa poponáhľať, lebo hostia môžu tu byť čo chvíľa, aby nás nenašli nepripravených.

RIFKE: Faninka je už prichystaná, len si ešte chce bielu ružičku vložiť do vlasov. Vyzerá jako pravý anjel.

JEITELES: A kde je Móric?

RIFKE: Vyšiel niekam, ale je už tiež oblečený. Vyzerá jako pravý gavalier.

MÓRIC (vystúpi s ľava v čiernom obleku, nohavice má vysúkané, pod pazuchou trčí mu chumáč hrachoviny): Tato, ešte sa tu nie naši hostia?

JEITELES: Ná! Podívajme sa, jako vyzerá. Tvár umazaná, kabát zaprášený, nohavice pokrčené a zafúlané. Kde si to bol?

MÓRIC (utiera si tvár šatkou): Bol som sa podívať, či kone dobre žerú. Dal som im kus hrachoviny, nech i tie majú hody.

JEITELES: Ty si sprostý chalan! Nevieš si šaty zašanovať.

MÓRIC (oprašuje si šaty rukami).

RIFKE: To sa musí kefou! Zavolaj si slúžku, nech ťa očistí.

MÓRIC (odíde a zanedlho zjaví sa vo dverách so slúžkou, ktorá mu kefuje na ňom šaty. Móric štípe ju po tvári, ona sa bráni.)

FANY (vystúpi ustrojená a v bielej zásterke): No, mami, jako mi pristane tá ružička s kameliou? Nemala by som si priložiť ešte nejaký klinček, alebo —

RIFKE: Ba ešte celú záhradu. A čo chceš v tej zásterke? Či máš rozum?

FANY: Ale, mami, veď ty máš tiež zásterku.

RIFKE: Ja musím mať, ako domáca pani hostiteľka, ale ty si nevestou. Naskutku si ju odpáš, aby ťa ľudia nezbadali.

FANY (odpáše zásterku, prehodí si ju cez hlavu a máta Mórica vo dverách).

OBA (vojdú dnu).

Výstup druhý

Jeiteles a Rifke.

RIFKE: Mojšle, mne jakosi tá celá vec nechce ísť do hlavy.

JEITELES: Aká si krátkozraká. Čo ma ešte nepoznáš?

RIFKE: Tak to nejde naozaj!

JEITELES: Pravdaže komedia zo špekulácie. To je len zásterka, pod ktorou chcem loviť. Z manželstva so sedliakmi nebude nič. Natoľko ma už môžeš poznať, že by som takú hlúposť nevyviedol.

RIFKE: Veď tak! Lebo ja som mala strach o Faninku. Celú noc som nespala.

JEITELES: Ty si blázonko.

RIFKE: A prečo si mi to hneď takto nepovedal?

JEITELES: Lebo som sa obával, že sa prezradíš. Ale ešte nemám nič v hrsti, preto musíš všetko vážne brať a dávať si pozor na svoje reči.

RIFKE: Neboj sa! Budem teraz ešte vlúdnejšia. Ale prečo si aj Mandáka do toho vtiahol?

JEITELES: Lebo Mandák je rozum obce a rychtár bez Mandáka nič nespraví, preto som musel i Mandáka obmotať, aby mi sieť nepotrhal a tak plány nepokazil.

RIFKE: No, ty si, Mojšl, ani naozajstný pavúk, šikovný a múdry.

Výstup tretí.

Predošlí, Mandák.

MANDÁK (vystúpi).

RIFKE: Á — pán vicerychtár je už tu! Ale kdeže ste nechali svojich? Hádam obidve len neochorely naraz?

MANDÁK: Neochorely, neochorely, ale s nimi nesvediem nič. Nechcú a nechcú. A ja som si to už tiež ináč rozvážil.

JEITELES: To by bolo najkrajšie. Zo mňa si nebudete blázna robiť. Keď ste dali svoje slovo, musíte ho teraz i dodržať.

MANDÁK: Musím, ako musím. To ma nik neprimusí.

JEITELES (rozhorlene): A viete, čo vám potom vykážem? (Mierne.) Ale už idú rychtárovci. Tak, pán sused, sotrvajte už len, ako sme sa dohovorili, dobre sa vám to vyplatí.

Výstup štvrtý.

Predošlí, Koreň, Žofia a Jozef.

JEITELES: Pekne vítam, pán rychtár, pani rychtárka. (Podáva im ruky.)

RIFKE (podáva im ruky): To je pekne, veľmi pekne. (Objímajúc okolo drieku, vníde do krčmy.)

KOREŇ: Kmotre, nuž a vaši sú už tu?

MANDÁK: Neprídu.

KOREŇ: Čo? — Ako?

MANDÁK: Neide to, kmotre. Proti našim ženám nič nezmôžem. Nechcú o tom ani počuť. A ja už tiež nahliadam —

KOREŇ: Nuž, čože vám to zase vošlo do hlavy, aj čože vám to vošlo? Z pol cesty sa vracať.

JEITELES: A toľké šťastie zavrhovať, aké sa im ponúka.

MANDÁK: Horké jeho šťastie! Po celý život by som nemal pokoja. To radšej neviem čo, utratím.

KOREŇ: To by si si pekne podkúril, kmotre, aj podkúril.

JEITELES: Veď si to pán vicerychtár ešte rozmyslí, ašak pán vicerychtár?

MANDÁK: Ja už ani na krok neustúpim. Ako bude, tak bude.

KOREŇ: Ale netárajže! Veď si vari nie dnešný, ani nie včerajší, máš predsa rozum. Samovoľky rodinu si do nešťastia donášať, či to dakto videl?

MANDÁK: Práve preto nechcem dievčaťu proti jej vôli život zaviazať a byť svetu na posmech. Aj tak už celá dedina šomre na nás. Nech sa stane, čo sa stane! Ja som vám už svoje povedal a vy si robte, čo chcete. (Chce odísť.)

KOREŇ: Nuž, pán Jeiteles, to ja tiež neviem, ako to medzi nami teraz dopadne. No ale, však je ešte nie pozde z kratšej cesty sa vrátiť.

JEITELES: Ale, pán rychtár, vari by ste sa nedali zviesť? Veď by to bola veliká hanba pre vás i pre mňa, keď už celá dedina o tom vie.

KOREŇ: No, to sa dá ešte zabudnúť; ale čo sa raz stalo, to sa už viacej odstať nemôže, aj nemôže.

JEITELES (rozhorlene k Mandákovi): Tak chcete, alebo nie? Ak nie, zajtra vás dám na fiškála. — Nuž, či volíte si radšej žobrácku palicu, alebo dáte svoju dcéru. Keby to bol iný na mojom mieste, ten by vám bol už dávno na krátko odrezal. Ale ja mám dobré srdce. Čakám vám, ešte i do rodiny chcem s vami vstúpiť. Dostanete exekúciu a na licitácii predám vám všetko, a budete musieť pod holým nebom na tvrdej hrude spávať.

MANDÁK: No, no, pán Jeiteles, tak zle to nebude.

JEITELES: Že nebude? Nuž a 6000 aj 500 zlatých, to je vosk? Nebude teda zle?

MANDÁK (zarazený): Ale čo-čo-čo? 6500 zlatých?! Akože to môžete také slovo povedať?

KOREŇ: Hm, to sú veru pekné groše, aj pekné groše.

JEITELES: Ako? Lebo to stojí čierno na bielom.

MANDÁK: To nemôže byť; ja viem len o troch tisícoch. Viacej som vám už nie dlžen.

JEITELES: To by bolo najkrajšie! Ešte povedzte, že ste mi už nič nie dlžen. Ale ja sa s vami hádať neidem. Mám to na písme a dosť. Urobím s vami krátky process.

MANDÁK: Hej, rád by som tie písma vidieť.

JEITELES: Ak neveríte, presvedčím vás. (Ide do krčmy, za ním Mandák.)

KOREŇ: 6500 zlatých! Že sa mohol tak zadlžiť. (Vníde do krčmy.)

Výstup piaty.

Borka, Marka, Hanka (prídu z rozličných strán), potom Móric.

BORKA: Videli ste rychtárku, jaká je vyfintená?

MARKA: Išla si ani pávica, ale Mandáčky s dcérou som nevidela.

HANKA: Bezpochyby sú už tam.

MÓRIC (objaví sa vo dverách, usmievajúc sa na dievčatá, šústa nohami jakoby tancoval a spieva si).

DIEVČATÁ (sa mu smejú).

MÓRIC (spieva):

MARKA: Ľaľať ti ho! Mladý zať a takéto pesničky vyspevuje!

MÓRIC (koketuje s Markou a spieva ďalej):

Marienčiatko, šak by si si zaskočila so mnou?

Výstup šiesty.

Predošlí, Vrabec, s bubnom.

MÓRIC: Aha! Jurko prišiel cakumpak i s bubnom: to vidno, že zná akurátne vojenskú regulu.

VRABEC: Veru ja by som ich naužil rovno sa držať. Pod mojou rukou vystrel by sa im chrbát ani struna na base.

MÓRIC: Vy ste kujon, Jurko! Ale zabubnujte nám dáky marš.

VRABEC: Marš? Tak teda dobre — marš! (Bubnuje.)

MÓRIC: Ahá! Už nám idú muzikanti. (Ukazuje v ľavo.)

VRABEC (prestane bubnovať).

Výstup siedmy.

Kôpor, muzikanti, ľud, potom Rifke.

KÔPOR (stane si pred muzikantov): Muzikanti, hrajte! A dievčatá do kola! Ti hop! (Tleskne si do dlane a podskočí.)

MUZIKANTI (hrajú).

MÓRIC: Len sa ta! Ti hop! Jurko, poďte natočiť zo súdka a počastujte všetkých!

MÓRIC a VRABEC (odídu do krčmy a po chvíle sa vrátia s fľašou a s pohánkami).

RIFKE (zjaví sa vo dverách).

KÔPOR: Pst! Ticho teraz! Pani krčmárka chcú nám niečo povedať!

MUZIKANTI (prestanú hrať).

RIFKE: Len sa tak veselo, susedia! Marienka, skočže pre pani vicerychtárku a Zuzku, že aby sa im už páčilo prísť a vy, Kôpor, podívajte sa, či už neidú páni.

MARKA (preč v ľavo).

KÔPOR: Ba už vidno pri močiaroch prach sa kudliť od kočiarov.

RIFKE: Keď sa budú sem blížiť, nuž nám príďte povedať. (Odíde dnu.)

VRABEC (s pohárom v ruke stane si pred muzikantov a spieva, pri čom mu hudba pomáha).

MÓRIC (medzitým nalieva z fľaše do pohára a ponúka rad-radom).

VRABEC: Muzikanti, muzikanti, komu hráte? Ej, Mórickovi, veď ho znáte.

VŠETCIA: Ej, Mórickovi, veď ho znáte. (Pijú.)

Výstup ôsmy.

Predošlí, Mandák.

MANDÁK (výnde z krčmy skľúčený): Ach, Bože! Čoho som sa dožil!

KÔPOR: Čože vám je, pán vícerychtár?

MANDÁK: Dcéra aj majetok! (Sadne si bezvládne na lavičku.)

ĽUD (zarazený obkľučuje Mandáka).

BORKA: Čože sa vám stalo, ujček?

VRABEC: Ej, to nebude nič dobrého. Pán vicerychtár, pán Mandák! Čo vám je? (Chytí ho a potrasie za plece.) Veď je vari zamdletý.

ĽUD: Zamdletý?!

KÔPOR: Museli mu v krčme voľačo urobiť.

MÓRIC (zalezie do krčmy).

VRABEC: Ej, bohuprisám, to je už nie s kostolným riadom.

HANKA (prinesie pohár vody a ponúka Mandáka): Ujček, napite sa vody, prejde vám to.

BORKA: Aký je, chudák, zbiednený!

VRABEC: Pán vicerychtár, pán vicerychtár, napite sa trochu vody!

MANDÁK (napije sa): Ach, Bože — Bože!

VRABEC: Zpamätajte sa, pán Mandák!

MANDÁK: Veď tak!

VRABEC: Povedzte, čo vám urobili?

MANDÁK: Veru urobili, veru urobili.

KÔPOR: Nepovedal som?

Výstup deviaty.

Predošlí, Eva, Zuzka, Marka, Jano.

EVA (derie sa cez zástup): Kdeže, je, kde?

BORKA: Tuto sa!

EVA: Pre Pána Boha, Mišo, čo sa ti stalo?

VRABEC: Už mu to prešlo.

MANDÁK: Ach, deti moje, všetko je ztratené!

EVA: Čože je ztratené?

MANDÁK: Chcú nás na vnivoč priviesť.

EVA: Na vnivoč?

MANDÁK: Žeby nám nezbývalo, — len palicu vziať.

ĽUD (prejavuje podivenie).

EVA: Ba ešteže čo?

MANDÁK: A ja som už starý — slabý na to, aby som mohol i ďalej tak mozoliť, ako doposiaľ.

EVA: Nuž, vari si privolil?

MANDÁK: Prinútili ma! (Vstane.) Musel som sa podpísať, že jakonáhle príde zákon o civilnom manželstve, že dám Zuzku Móricovi a do tých čias Jeiteles že mi bude dlžobu čakať.

ĽUD (prejavuje pohnutie).

EVA: Ťaj! Bože! Ale starý, máš ty rozum? Či som ti nenakladala, aby si nezvoľoval? A načo si sem aj len chodil?

MANDÁK: Evička, veď si len pováž! Čo som mal robiť? Keby som nebol privolil a hneď písmo nepodpísal, nuž o krátky čas by nás bol dal z domu vyhnať.

ĽUD: Z domu vyhnať.

MANDÁK: Všetko by nám bol popredal.

EVA: Nuž a koľkože je tej dlžoby?

MANDÁK: Ja viem len o troch tisícoch, a na to by som mohol aj prisahať, ale on narátal šesťtisíc aj päťsto.

ĽUD (prejavuje pohnutie).

EVA: Ľudia boží! Či ste počuli, čo to za zbojníctvo?

ĽUD (vykrikuje): Hanba! Posmech! Zbojníctvo!

Vrabec: Hľa, tu to máme, kam sme my už prišli s tou našou slávnou slobodou! Židia nás budú z domov vyhadzovať a naše dcéry nám násilne brať!

KÔPOR: To je neslýchaná potupa pre nás!

ĽUD: To je potupa! Zderstvo! Zbojstvo!

VRABEC: To nemôžeme trpeť.

ĽUD: Nebudeme trpeť! Nedáme sa! To nedovolíme!

ZUBEC (pribehne): Ticho, Pst! Ticho! Páni idú! (Ukazuje v ľavo, odkiaľ počuť rachotenie voza.)

VŠETCIA (dívajú sa v ľavo).

ĽUD (sa rozchichoce): Páni idú! Páni idú!

MANDÁK, EVA, ZUZKA (odídu preč v pravo).

Výstup desiaty.

Predošlí, Jeiteles.

JEITELES (vybehne z krčmy): Kde sú páni?! (Obzerá sa.)

VRABEC: Tam v tých sudoch na tom voze! (Ukazuje v ľavo.) Ha-ha-ha! Nech žije pán Ďurna!

ĽUD (smeje sa a kričí): Nech žije pán Ďurna! Sláva mu!

JEITELES: Ale, ľudkovia, čo sa vy blazniete, či ste ožratí?!

KÔPOR: Stotisíc hrmených! Kto je ožratý?!

ĽUD (kričí): Preč so židmi! Nechceme civilné manželstvá! Sláva pánu Ďurnovi!

JEITELES: Prečo robíte taký krik! Čo chcete?

JANO: Chceme od vás to písmo, čo vám Mandák podpísali.

KÔPOR: Áno, chceme to písmo!

ĽUD: Písmo! Písmo!

JEITELES: Do toho vás nič! Practe sa odtiaľto! Lebo vás naučím móresu, až páni prídu!

ZUBEC: Tu je krčma, obecná krčma! Chceme do krčmy!

ĽUD: Chceme do krčmy! Do krčmy! (Tisnú sa ku krčme.)

JEITELES: Veď je to rebélia! Pakujte sa preč, lebo vás dám všetkých pozatvárať!

JANO: Pán krčmár, pozor, aby sme vám kačku nenaparili! Ak nevydáte na skutku to písmo, bouprisám neviem, ako bude. Dáte ho, alebo nie? (Pokročí k Jeitelesovi.)

JEITELES (ustupuje do krčmy).

Výstup jedenásty.

Predošlí, Koreň, Rifke, Žofa, Móric, Fany.

KOREŇ: Čože je to tuná?

VRABEC (zabubnuje): Dáva sa na známosť!

KOREŇ: Nevrieskajte tuná, lebo — lebo —

VRABEC: — že dneska sem žiadni páni neprídu, že zo židovských oddávok už nič nebude a že pán krčmár pánu Mandákovi to písmo, čo na ňom teraz vynútil, ihneď vrátiť musí!

ĽUD: Písmo hneď vrátiť musí!

KOREŇ (ku Vrabcovi): Ach, vy oplan! To ste teda vy túto neplechu nastrojili? No, počkajte, to si odpikáte!

VRABEC: A veru spravedlivú vec zastávať sa ja nikdy nebojím. A tu sa pána vicerychtára zastávam, keď ste sa ho vy nezastali.

ĽUD: Hanba! Hanba rychtárovi!

ZUBEC: A prišli sme sa na vás podívať, ako sa budete so židmi objímať. Ha-ha-ha!

KÔPOR: A so židovkami bozkávať! Ha-ha-ha!

ĽUD (smeje sa).

ŽOFA: Chytlianska vás metala! Ale to proti rychtárovi takto? A viete vy, čo je rychtár? Veď vás môže dať všetkých pre zburu pozatvárať!

ZUBEC: Vari Vrabcovi do toho bubna? Nože nás, Vrabec!

ĽUD (smeje sa).

ŽOFA: Len počkajte, hneď sa tu páni, potom budete ináč húsť!

JANO: Len si na nich počkajte! Máte sa ich načakať!

KÔPOR: Tí o vás nestoja!

Výstup dvanásty.

Predošlí, Eva, potom farár, Mandák, Zuzka.

EVA (vystúpi z pomedzi zástupu): Veru nestoja a preto neprídu. Nikdy by som sa nebola nazdala, že ste vy taká falošnica. Ale to si nemyslite, že vám toho vášho šťastia nežičím — oj, to nie! Ja radšej budem biedu trieť, akoby som si mala vieru zapredať a takejto hanby sa dožiť, ako vy teraz.

ĽUD: Fí! Hanba! Posmech! Židia! Židia!

FARÁR (za ním) MANDÁK a ZUZKA.

FARÁR: Dobrí ľudia, rozíďte sa v pokoji. Pán rychtár, ľutujem, srdečne ľutujem, že ste sa dali na krivú cestu zviesť a že ste si vieru tak na ľahko vzali. Dali ste sa zaslepiť Jeitelesovi, ktorý má pri tom svoje plány a keď by bol tie previedol, bol by vás odsotil. No prerátal sa. Z vašich oddávok už nebude nič a zo svadby tým menej; lebo (vytiahne noviny) práve tu stojí v novinách, že zákon o civilnom manželstve v nižšej snemovni prepadol a tak teda do života uvedený nebude.

(Všeobecné pohnutie a smiech.)

MANDÁK: A že pán Jeiteles podľa našej smluvy musí mi dlžobu čakať, pokým páni na diete nad zákonom o civilnom manželstve sa nezmilujú. Do tých čias ale bude Zuzka Janovou ženou.

JANO a ZUZKA (pri jasote prítomných padnú si do náručia).

FARÁR: Toho ste sa však, pán Jeiteles, nenazdali. To je iste veliká rana pre vás. Verím, verím — zrútily sa vaše plány. (K rychtárovi): Pán rychtár, viete, čo zamýšľal? Chcel dostať všetky obecné majetky do svojich rúk. Vy ste nechceli privoliť, nadovšetko ale pán vicerychtár brojil proti tomu, pán Jeiteles teda chytil sa civilného manželstva, mysliac si, že svoje plány pod takýmto kepienkom ľahko prevedie.

KOREŇ: A — tak teda? Teraz tomu rozumiem! To nás teda do tých čias chcel šalbiariť, pokým by nás nebol ozbíjal o všetko. Tu majú, pán Jeiteles, za syna tisíc zlatých! (Hodí mu banknótu.) Na Jána vyprší im kontrakt, preto do tých čias nech sa vypracú z krčmy.

JEITELES (zronený klesá na lavičku).

RIFKE, MÓRIC a FANY (bežia ku nemu).

V zástupe hluk a smiech.

(Opona spadne.)

Poznámka. Kus tento vytlačený je aj v osobitnom vydaní, tak že naši divadelní ochotníci budú môcť na úlohy pre hercov si ho zadovážiť.