ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Chyža u Mandákov.

Výstup tretí.

Mandák a Eva.

MANDÁK: Tak vidíš, nechcela si mi veriť a teraz si sa sama presvedčila.

EVA: Ktože by bol na to i len pomyslel, že je rychtárka taká nehaneblivica. Ešte mi sľúbila, že večer príde k nám na prepačky a ja jako blázon som jej verila a čakala som ju. Chcela som ju ešte i pohostiť. To sa mi zato tak odslúžila, že som jej pomáhala zadarmo celé dopoludnie hrabať.

MANDÁK: Každý ti to len svoj prospech si hľadá. Rychtárovci majú sami dosť a predsa ešte sa po bohatej neveste obzerajú, trebárs je to židovka. To nie jako my, čo sme sa z čistej lásky sobrali, a keď sme si dačo usporili, Pán Boh nás ohňom prividel i prišli sme o naše mozole.

EVA: Ľudia, pravda, pri ženbe aj na majetok pozerajú, ale pre peniaze vieru si zapredať? Fuj! To je hanba! Radšej by som zhynula od hladu, jako by som mala za židovský groš dačo preglgnúť. A ešte židovskú nevestu! Nie je to do neba volajúci hriech? Veď by som sa hanbila do kostola pred Pána Boha vstúpiť. Vari budú spolu chodiť: raz do nášho, raz do židovského. Ha-ha-ha! Ale počkaj! Však tých Pán Boh musí prividieť.

MANDÁK: A prečo? Veď židov tiež jeden Pán Boh stvoril. A veď sú židia nie zvery, ale ľudia jako my, ba práve vyvolený národ Boží, jako biblia hovorí.

EVA: Ešte sa ich zastávaj. Hádam ešte i ty nemyslíš na dákeho židáka pre našu Zuzku?

MANDÁK: Nebolo by to nič tak hrozného. Móric má Zuzku rád.

EVA: Tu máš! Nehovorím? Tak nech si ju však vezme! To by mi ešte bolo treba! Nenadarmo mi teda rychtárka nadhadzovala Mórica. Už to teda máme. Móric Jeiteles má našu Zuzku rád, nuž nech si ju vezme. Jako čo by to bola nejaká kravička, len odviazať od válova a odviesť do inej maštale. To by sme pekne vygazdovali, jako sme už raz aj vygazdovali s tým židom. Či nemal si s ním už dosť priučného? Krk ti vykrútim, ak sa opovážiš zase dačo s tým židiskom počínať.

MANDÁK: Ale, keď to musí byť!

EVA: Čo to hovoríš? Že to musí byť? Tvoju hlavu plešivú! Vari si sa mu nepodpísal zase?

MANDÁK: Ba veru skoro. Jestli nepovolíme a nedáme Zuzku za Mórica, vypovie nám obligácie; ak povolím, odpustí všetko. Kdeže soberieme peniaze? Iba ak by sme pole predali.

EVA: Bože, Bože! Teda tak draho nám príde tento nešťastný dom. Preň i svoje dieťa zamárnime. Bože, Bože! Prečo náš toľkým krížom navštevuješ? (Poplače si.) Človek hrdúsi sa od mladi jako kôň a keď k dačomu príde, to ti žid chce sobrať i na vlastné dieťa ti ruku položí. — Nuž a nedal by sa ináč uspokojiť? Veď Móric môže dostať bohatú nevestu a sebe rovnú židovku a nie sedliačku. Ja ani nemyslím, že by židia to naozaj chceli. V tom bude iný háčik. Jeiteles je prebíjaný žid.

MANDÁK: Pravdaže. Lebo na našom majetku by on už moc nezískal, veď má ho už z polovice v gápli, ale má on iné ciele a nás chce teraz na oko tým civilným zákonom, či už zákonom o civilnom manželstve oslepiť.

EVA: Či by sme si niekde inde nemohli vypožičať peniaze, aby sme sa židovi vyplatili? Či by nám rychtár nespomohol?

MANDÁK: Prosím ťa, len s rychtárom maj pokoj, čo je horší jako žid. To by sme prišli z blata do kaluže.

Výstup štvrtý.

Predošlí, Zuzka.

EVA (s plačom objíme Zuzku): Ach, dieťa moje, už si mi ztratené. Ja to ani neprežijem. Ach, ach! Dieťa moje radostné!

ZUZKA: Ale, mamička, čože vám je? Vari ste dačo chorí?

EVA: Nie, nie, dieťa moje, ale s tebou je zle. Čože si ja len počnem, úbohá stvora? Máš ísť za žida, Mórica. (Odhodlane): Ale nie, ja ťa nedám! A čo sa čo stane, ty nesmieš za neho ísť!

ZUZKA: Nuž a ktože to hovorí, že idem za Mórica?

EVA: Židia chcú, lebo teba, alebo aby sme im dlžobu vrátili. Ale predáme pole, všetko predáme a čo by nám nič nezostalo, teba im predsa nedáme. Však nás Pán Boh neopustí a zase prídeme k dačomu.

Výstup piaty.

Predošlí, Vrabec.

VRABEC (vo dverách): Či sú doma pán vicerychtár?

ZUZKA: Vy ste to, sváko? Poďte dnu! Otec sa doma.

VRABEC (vníde): Čože ste také uplakané? Daj pán Boh šťastia!

EVA: Daj Pán Boh, daj, Juríčko i vám!

ZUZKA: Veď viete, čo je vo veci.

EVA: Jeiteles zase na nás dobíja.

VRABEC: Veď viem, veď viem, bodaj ho čerti trhali. Však ten má u mňa rováš. Či som ja musel dneská sluhom byť, keby nie ten židisko. Mali sme gazdovstvo, jakých málo bolo, vyhoreli sme, tak hľa, jako i vy, tiež sme si od neho vypožičali na nové stavy a ani sme nezbadali, iba keď nás odrazu dal na bubon. On to kúpil z poly za darmo a my sme zostali na holej dlani. Ale však príde na psa mráz. Ja mu to neodpustí. — Pán vicerychtár, máte ísť k pánu rychtárovi.

MANDÁK: Čože zase chce?

VRABEC: Dnes prídu tí páni, nuž sa chce s vami poradiť.

MANDÁK: Veď ten nič bez mňa. (Odchádza.)

VRABEC: Veru vy ste jeho rozum. (Chce za ním.)

Výstup šiesty.

Mandák, Eva, Zuzka, Vrabec, farár.

FARÁR: Pozdrav vás Pán Boh!

MANDÁK: Pán Boh uslyš! Vítajte, pán farár! Prichádzate do domu zármutku, keby ste nás ráčili potešiť.

FARÁR: Ako vždycky slovom Božím, ktoré každého veriaceho posilňuje. Znám už váš žiaľ, ale nezúfajte, len sa na Boha spoľahnite a on uľaví vašim bôľom. Hľadajte v modlitbách útechy a Boh smiluje sa nad vami. Len netraťte nádeju.

MANDÁK: Netratíme, netratíme, velebný pane, ale nám už sotva bude pomoci.

FARÁR: Keď je núdza najväčšia, vtedy je pomoc Božia najbližšia. (K Zuzke): Dcéra moja, ty nesmieš do takého manželského sväzku vstúpiť, ani ťa nikto nesmie prinútiť. Zákon nie je ešte platný a kto vie, či aj dakedy bude. Radšej utraťte majetok pozemský, jako by ste si mali na duši uškodiť. Pán je nad nami, ktorý všetko vidí. Vy ste verné ovce stáda jeho, pomôže vám nahradiť zase, čo vám zlí ľudia odobrali.

ZUZKA: Radšej smrť podstúpim, velebný otče, jakoby som si mala svoju vieru zneuctiť.

EVA: A čo by sme mali hladovať, nikdy si viery nezapredáme.

FARÁR: Tak je dobre, deti moje. Ja som o vás nikdy nepochyboval a smelo spolieham sa na vás. Ale povinnosť ma už inam volá. (Obráti sa k odchodu.)

MANDÁK: Veď aj ja idem ku rychtárovi.

ZUZKA: Ďakujeme vám, velebný pane, za útechu!

FARÁR: Neďakujte, neďakujte! Som sluha Boží. (Odchádza.)

VRABEC: Ten to vie človeku vyložiť a ho posilniť!

FARÁR, MANDÁK, VRABEC (odchádzajú).

(Opona spadne.)