ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V krčme u Jeitelesa.

Výstup prvý

Jeiteles a Rifke.

JEITELES sedí rozvalený pri stole, drží v ruke list a fajčí): Tak poď sem, Rifke, duša moja! Pozri, tu mi pán vicišpán píšu, vieš, — pán vicišpán — že pozajtra prídu ku mne na kompliment. — Rozumieš dobre? Vieš, čo to znamená, keď pán vicišpán príde ku Jeitelesovi na kompliment? To je pre mňa veliká česť. A to preto, lebo páni dobre vedia, kto som, čo som. I pán vicišpán vie, že bezo mňa nič nezmôže. Rozumieš tomu?

RIFKE: Rozumiem, rozumiem. Ale jako ho uhostiť? Čo mu dáme, keď príde?

JEITELES: To, čo máme najlepšie, veď nám to on dobre zaplatí. A on nepríde sám. Takí páni sami nechodia, ale vždy ho sprevádza viacej pánov od stolice. Vieš, že má byť voľba ablegáta a pán vicišpán chce byť ablegátom, ale má konkurrenta. Znáš pána Ďurnu? To je velice múdry pán a toho chcú si vyvoliť sedliaci za ablegáta. Ale pán Repcsányi je vicišpán, bohatý zeman — veľký pán, čo si aj so samými ministrami tyká, preto jeho budú voliť páni.

RIFKE: To ho teda my tiež budeme voliť.

JEITELE: Nuž akože! Ja dám len pánu Repcsányimu svoje votum. Priateľstvo takého pána je hodné mnoho, a to môže aj nášmu synovi veľmi osožiť. Móric môže byť slúžnym alebo i väčším pánom.

RIFKE: Ale z mojej Faninky musí byť tiež veľká dáma.

JEITELES: To sa rozumie. O tú sa tiež postarám. Vieš, Rifke, ja mám veľké plány a čo si raz vymyslím, to musím aj previesť.

RIFKE: Ja vždycky hovorím, že ty si mal byť fiškálom, alebo aj ablegátom.

JEITELES: I to sa ešte môže stať. Ale počúvaj! Nuž vieš, všetkých pánov dohromady spolu je málo a pán Repcsányi, ak chce vyhrať, musí nakloniť si aj sedliakov. Bezo mňa však v Černiciach nič nezmôže, preto si ma musí nadchádzať. Keď teda chce, aby, som bol na jeho strane, musí mi za to niečo dať, lebo ja za darmo nikomu nič nespravím. A keď Repcsányi stane sa ablegátom, môže nám byť veľmi prospešný. Vieš, že on mne všade chytí stranu. A ablegát mnoho zmôže.

RIFKE: Vieš; čo, Mojšl? Žiadaj odneho, aby železnicu aj do Černíc došikovali.

JEITELES: Ale choď, ty si sprostá. Poviem ti, čo ja chcem. Rád by som dostal obecné hory, ako som bol dostal pred dvoma rokmi za bagatel lúky. Hory by nám však o mnoho viacej osohu niesly. A v tomto dome bolo by ti tiež milšie bývať vo svojom, ako v cudzom. Kým ale úradskí neprivolia, nemôžeme nič dostať. Musíme teda predovšetkým nakloniť si rychtára. To vieš, že mladý Koreň je zaľúbený do našej Faninky a chcel by si ju vziať za ženu.

RIFKE: Hi-hi-hi! Blázon, myslí si, že ho Fany ľúbi a že by šla za kresťana.

JEITELES: Vidíš, aká si ty sprostá. Prečo by z nich nemohol byť párik? Rychtár je boháč, Jozef jedináčik, bude, keď nie fiškálom, ale trebárs vicišpánom, keď to budem ja chcieť. Civilné manželstvo bude zanedlho uzákonené, môžu byť teda svoji, tak že každý podrží svoje náboženstvo. A potom rychtára ľahko nahovorím k odpredaju obecných hôr a krčmy.

Výstup druhý

Predošlí, Fany, Móric.

RIFKE: Faninka, moje dieťa, povedz mi, máš rada mladého pána Koreňa?

FANY: No, tak trochu.

RIFKE: A chcela by si ísť za neho?

FANY: Nuž, keby to šlo, nedbala by som.

JEITELES: My nemáme nič proti tomu. Ba práve radi by sme to mali.

RIFKE: Hľaď si ho teda k sebe pripútať.

MÓRIC: Čo ten zákon nenarobí. Naposledok si i ja vezmem nejakú kresťanku. To by hneď boly dve civilné manželstvá v Černiciach. He-he-he!

Výstup tretí

Predošlí, Jozef.

JEITELES: Ah, pán Koreň! Práve sme ich spomínali.

JOZEF: Nuž to, jako sa hovorí, vy o vlku a vlk za humny.

RIFKE: Oni nás len predsa radi majú, pán Koreň.

JOZEF: Ich nie, ale Faninku.

FANY (pritúli sa k Jozefovi. Chytí Fanu za ruku): A ja ich tiež veľmi rada mám.

JOZEF: Tak teda už nám nechybí nič, iba ten zákon. Peňazí máme dosť, však pán Jeiteles.

JEITELES: Zákon bude a peniaze sa nájdu.

JOZEF: Teda prichystajte mi hneď niečo.

JEITELES: Áno, áno, pán Koreň, ale čo povie na to pán otec?

JOZEF: To je už moja starosť.

JEITELES: Prečo to máme pred pánom otcom tajiť, keď to musí raz von. Toho sa veru už hodne nasbieralo, a ja chcem svoje peniaze predsa niekdy aj nazad dostať, a na kohože pôjdem, ak nie na pána otca?

JOZEF: Počkajú ešte; až si Faninku veznem, vyrovnajú si to potom s otcom, ako chcú.

JEITELES: Ale či pán otec na to pristane? A pani matka tiež nebude chcieť židovku do domu.

JOZEF: Keď ja chcem, musejú. Ja sa budem ženiť a nie otec, ani mať.

RIFKE: A či to oni do opravdy myslia, pán Koreň?

JOZEF: Do opravdy. Faninka musí byť mojou. (Objíme ju.)

MÓRIC: Pán Koreň, ja som to hneď vedel, že my budeme švagrovia.

JOZEF: Veru budem mať vtipného švagra.

JEITELES: A múdreho tesťa.

RIFKE: A dobrú testinú. (Túli sa k Jozefovi.)

JOZEF: To bude ráj! — Tak pán Jeiteles, dajte mi teraz len 50 zlatých, ale musím ich hneď mať. Pozvali ma do mesta na zábavu.

JEITELES: 50 zlatých! Hm, hm! No nájde sa. (Vytiahne smenku zo stola.) Pán Koreň, musia mi ale niečo priložiť. Dajú mi 40 percentov?

JOZEF: Vedia poriadne svojho nastávajúceho zaťa naťahovať, ale jako chcú, len sem peniaze, lebo nemám času.

JEITELES (píše na zmenku): Teda 70 zlatých. Na moju hriešnu dušu, to je nie moc; nikde by lacnejšie nedostali.

JOZEF (podpíše).

JEITELES (vyloží z pudilára peniaze): A čo im je tak náhlo?

JOZEF: Lebo ma už tam čakajú. (Soberie peniaze do pudilára.) Tak s Bohom, Faninka moja. (Objíme a bozká Fanu.)

Výstup štvrtý

Predošlí, Koreň.

KOREŇ: Aj, aj, čo to vidím? Môj syn v náručí švárnej susedky. Aj, aj!

JOZEF a FANY (odchádzajú).

MÓRIC: Mýlite sa, pán rychtár. Fany mu bola v náručí.

KOREŇ: Teda je otázka, jako sa ta dostala?

RIFKE: Pán syn prišiel k nám.

KOREŇ: Viem to, že chodieva k vám. A tak sa mi zdá, že sa to veľmi často stáva, aj často stáva. (Sadne si.)

JEITELES: Kde sa dobre vodí, tam sa rado chodí. Veď sme vari súsedia a dobrí súsedia. (Postaví flašu a pohár pred Koreňa.)

KOREŇ: Môj syn ale chodí k súsedke, a jako som videl, už sa veľmi dôverní a už im ani nebránite.

RIFKE: Pán rychtár, čo je mladé a pekné, to sa vám vždy rado videlo a čo im máme brániť, keď sa oba pekní. Ani my sme lepší neboli.

KOREŇ: Veď je tak. Ale čo na to ľudia povedia?

RIFKE: Nuž soberú sa a budú svoji a my im dáme naše požehnanie. Nech si potom hovorí, kto chce, čo chce.

KOREŇ: Hádam len z toho nemá byť svadba? Veď sa vari svet hore nohami ešte neobrátil, aj neobrátil?

MÓRIC: Prečo by nebola? Viete to, pán rychtár, že je sloboda sa ženiť.

KOREŇ: Akože by nebola, aj ako že by nebola. — Pán súsed, čo to ale za peniaze dávali môjmu synovi?

JEITELES: Bol som mu dlžen, vlastne mal ich u mňa uschované.

KOREŇ: Môj syn že mal u nich peniaze uschované? Také veci mi nehovoria! Ja znám svojho syna predobre. Rozhadzuje peniazmi, ani hrachom a ten by si u nich peniaze schovával?

JEITELES: Na moju hriešnu dušu hovoril, že ide do mesta, že tam potrebuje, teda som mu ich dal.

KOREŇ: Nuž veď pred chvíľou odo mňa vylúdil 25 zlatých. Či mu to nebolo dosť? Koľkože mu požičali? Povedia mi pravdu.

JEITELES: Keď už tak nasilu chcete vedieť —

KOREŇ: Pravdaže to musím vedieť.

JEITELES: Nuž 70 zlatých.

KOREŇ: Kýho čerta! 70 zlatých? Nuž ako mu to mohli požičať toľké peniaze a to bez môjho vedomia?

JEITELES: Pán syn hovoril, že vy o všetkom viete.

KOREŇ: Nič neviem! Koľkože im je to dlžen?

JEITELES: No, vyše 600 zlatých.

KOREŇ: 600 zlatých?! Ach, ach! Ja to chlapčisko zmárnim. (Vstane a chodí sem i tam.) 600 zlatých! Nuž veď by ma ten na takýto spôsob zanedlho o všetko priniesol. Vari ma už dosť nestál?

JEITELES: Nerobte si z toho nič, pán rychtár. U mladých ľudí to už ináč neide. A kto chce byť pánom, musí medzi pánov. A to stojí peniaze. Ale keď sa raz stane samostatným pánom, potom mu už peniaze stonásobne nazad potečú. A z vášho syna bude veľký pán, to vám ja, Mojžiš Jeiteles, prorokujem, lebo váš syn je veľmi otvorená hlava. No a čo sa tej dlžôbky u mňa dotýče, nuž viete, keď sa s mojou Faninkou soberú, nuž my to potom už spolu nejako vyrovnáme.

KOREŇ: Čože? Môj syn s ich Faninkou sa sobrať? Vedia, Mojžiš, vy ste síce poriadni ľudia a Faninka pekné a vzdelané dievča, ale sobrať sa im predsa nedovolím. 600 zlatých im zajtra vyplatím a synovi nohy polámem, ak sa opováži ku vám vkročiť. (Chce odísť.)

JEITELES: Je toho trochu viac, pán rychtár. Bude toho vyše tisíc.

KOREŇ: Ako? — Vyše tisíc zlatých?! Nuž hrmen tatárskych bohov sa im do duše, jako sa opovážili dávať mu toľké peniaze? Há?!

JEITELES: To nič nerobí, pán rychtár, len sa uspokojte. My sa už vyrovnáme. Vidíte, Jožko s Faninkou sa majú radi a keď sa soberú. —

KOREŇ (rozzlobený): Ale netrepú mi už toľko s tým sobraním!

JEITELES: Všetko vám odpustím.

RIFKE: Zanedlho dovolia civilné manželstvo —

MÓRIC: To jest, že si môže slobodne vziať kresťan židovku a židovka kresťana.

JEITELES: Áno, takýto zákon príde — tak nám nebude nič prekážať — aby sa naše deti sobraly.

KOREŇ: Viem, ale ja takého zákona nepotrebujem. (Sadne.)

Výstup piaty

Predošlí, Mandák.

MANDÁK: O jakom zákone že to hovoríte? Vari, že budeme i od krpcov daň platiť? Budeme chodiť bosí!

KOREŇ: Hovoríme o tom civilnom manželstve, čo to má ten nový zákon priniesť.

MANDÁK: No, vari nebudeme i od manželstva daň platiť?! To by som ja moju starú hneď odprášil. (Sadne si ku stolu.)

JEITELES: Že rozdiel medzi kresťanstvom a židom prestane.

RIFKE (postaví víno pred Mandáka): Že vy nemusíte byť kresťanom a ja nemusím byť židovkou.

MANDÁK: A varí to bude naopak? Ja budem židom a oni budú kresťankou. Ha-ha-ha!

JEITELES: Choď, ty to nevieš vysvetliť.

RIFKE (odíde po chvíle).

MÓRIC: Ja vám to najlepšie vysvetlím. Civilné manželstvo bude, keď ja milujem vašu Zuzku a chcem si ju vziať, nuž to budeme môcť spraviť bez všetkej prekážky.

MANDÁK: A vari ju majú naozaj radi, Móricko?

MÓRIC: Akože, veľmi!

MANDÁK: Tak si ju vezmú. Budeme v rodine! Ha-ha-ha!

JEITELES: A nový zákon to všetko dovolí.

MANDÁK: Veď som už počul o tom zákone. Ale to je zákon len pre veľkých pánov, čo sa ženia len pre peniaze a nectia si svoju vieru. Tí nech si to robia, ale my sedliaci budeme sa držať, ako nám to naša viera nakladá.

KOREŇ: Nuž, nebolo by to zle, lenže je to podivné, aj podivné.

MÓRIC: Keď to už v iných krajinách také zákony panujú, prečo by aj u nás nemohlo tak byť?

JEITELES: A bude to pre celú krajinu prospešné.

MANDÁK: To už neviem, ako? Hádam, že by bolo potom viacej židov v krajine.

JEITELES: Keď si nedáte povedať. Z toho by mala krajina preto prospech, lebo ľudia by sa nebrali len z lásky, ale i pre peniaze, lebo viete, že sa židia všade bohatí a bohatú nevestu nikto nepovrhne.

MÓRIC: A za bohatého židáka sa každá kresťanka rada vydá.

JEITELES: A práve sme hovorili, že by z mladého pána Koreňa a z našej Faninky bol hodný párik.

MANDÁK: A jaký že oni chcú mať z toho prospech?

JEITELES: Ja prospechu nehľadám, ale chcem tým pánu rychtárovi a jeho rodine osožiť.

KOREŇ: Mne?! Nuž a jako?

JEITELES: Ako som vám už povedal, pán rychtár, zostalo by to — veď viete, čo — medzi nami. Ja by som na to nebral ohľadu. Ináč by vám to mohlo byť nepríjemné. Viete, že mám veľké známosti medzi pánmi, váš syn môže urobiť veľké šťastie. Dostane sa do vysokého úradu, dostane veľkú plácu, že mu bude každý závideť. Pozajtri prídu sem pán vicišpán i pán slúžny a viacej iných pánov, môžeme si s nimi o tom prehovoriť a hneď i oddávky sláviť, lebo také manželstvá nespojujú kňazi, ale svetská vrchnosť a pán vicišpán mne všetko k vôli urobí.

KOREŇ: To by veru bolo mať takých pánov na oddávkach a hádam i na svadbe. Ej, to by veru bolo. Nuž, kmotre — ale krem špásu — daj ty svoju Zuzku za Mórica, a môj Jozef nech si vezme Faninku. Ak ty zvolíš, zvolím i ja a budeme mať dve svadby naraz. Ha-ha-ha!

MANDÁK: Vystaviť sa celej obci, ba celému svetu na posmech toho si ja nežiadam. A ty si pre mňa urob, ako sa ti páči.

KOREŇ: Veď máš pravdu. Ale som myslel, že keby sme boli dvaja, že by sa nám to skorej prepieklo.

MANDÁK: No už to ja raz nechcem.

KOREŇ: Nuž, pán Jeiteles, necháme to civilné manželstvo na pokoji. Synovu dlžobu im vyplatím, a zapovedám im môjmu synovi peniaze požičiavať, lebo ja viacej za neho platiť nebudem.

JEITELES: Ale, pán rychtár! Vari by ste si nechceli tak hodného syna pohnevať. Vidíte, jaký ste vy zatvrdilý človek. Prečo by sme taký pekný párik neurobili šťastným? Ja im kúpim v meste na rynku dom a budú si tam žiť ani pávy.

KOREŇ: Bolo by to, aj bolo by to, ale čo by svet povedal, keď niečo takého dosiaľ ešte nebolo chyrovať medzi sedliakmi. Keby tak kmotor chcel pristúpiť, ja by už potom tiež nedbal, ale samotný nechcem začínať, aby zlé jazyky len na mne sa vozily. Dvom by to už skorej ušlo. To by sa ľudia ani neopovážili posmievať, keby videli, že to také časy nastaly.

JEITELES: Veď pán vicerychtár dá Zuzku za môjho Mórica.

MÓRIC: Ašak mi ju dáte. Veď jej bude u mňa veľmi dobre, ani s očú ju nespustím, budem ju chrániť ani vlastné oči. No však mi ju dáte?

MANDÁK: Ej, to veru nie. Zuzka nerástla pre nich!

KOREŇ: Tak teda z nášho civilného manželstva tiež nič nebude.

JEITELES (vezme Mandáka stranou a tajne sa s ním shovára).

KOREŇ (k sebe): No to je pravda: bola by to dobrá partia. Z Jozefa bez tak už nič dobrého nebude. Hádam by títo židia ešte dačo z neho vykresali. A ten blázon (ukazuje na Mandáka) môže byť rád, že sa mu Jeiteles sám ponúka.

JEITELES (ku Koreňovi): Teda pán vicerychtár zvoľuje, teraz už však aj vy pristávate?

KOREŇ: Ak je tak, nuž nechže bude, keď má byť. Deti sa majú radi a keď sa svet točí, budeme sa aj my s ním krútiť. Či tak kmotre?

MANDÁK (zamyslený sadá): Bude, jako bude.

MÓRIC: To bežím hneď Zuzke oznámiť. (Odbehne.)

JEITELES: Až pozajtri prídu páni, urobíme hostinu a pri tej príležitosti aj naše deti zasľúbime.

KOREŇ: Pán vicišpán s pánom slúžnym budú nám pytačmi, kmotre. Moja stará bude rásť od radosti. Tá má pánov veľmi rada.

Výstup šiesty

Koreň, Mandák, Jeiteles, Vrabec.

VRABEC(vstúpi).

KOREŇ: Nuž, akože ste našli všetkých doma, či prídu?

VRABEC: Pán kasír vraj odišli do mesta, Zrebala je chorý, ostatní sa prisľúbili.

KOREŇ: A jakože stoja veci, o komže sa hovorí?

VRABEC: I o tom, i o tom. O pánu Ďurnovi ale najviac. Aj mne sa lepšie páči.

KOREŇ: Vy mlčte! Vám sa nemá čo páčiť. Vy ste tuná len piata noha aj piata —

VRABEC: Snáď piate koleso, chcete povedať, pán rychtár. Ale veru i to piate koleso je dobré, keď sa daktoré zo štyroch poláme; a to sa stáva aj najlepšiemu furmanovi.

JEITELES: Ja myslím, že poniektorí občania to len tak strašia s tým Ďurnom.

KOREŇ: Veď im ja vystraším, aj vystraším.

MANDÁK: Ej, kmotre, veru tí horia za neho.

KOREŇ: Horia, nehoria, nech tam zhoria, ale bouprisám budú tak tančiť, ako im ja zahudiem.

JEITELES: Hajej! Až sa zjavia pozajtri páni tuná, hneď budú všetcia za pána Repcsányiho.

MANDÁK: No ja tvrdím, že pre našu obec je len pán Ďurna súci.

KOREŇ: Veď si sa vari nezošalel? Či si aj ty Ďurnista?

MANDÁK: To je moja vec, čo som. Ale teraz už poďme, aby na nás boženíci nemuseli dlho čakať (Vstane a berie sa von.)

VRABEC: Veru už budú všetcia na obecnom dome sídení.

MANDÁK, KOREŇ, VRABEC (preč).

Výstup siedmy

Móric a Jano, vnídu.

MÓRIC: Ba veru! Lebo Mandák mi už Zuzku prisľúbil a zanedlho budeme mať svadbu.

JANO: Vari sa budete po židovsky na smetisku sobášiť. Ha-ha-ha! Kohúti vám budú spievať, husy budú organovať a moriak vás bude oddávať. Ha-ha-ha!

MÓRIC: No však uvidíš, že Zuzka bude mojou ženou.

JANO: Civilnou manželkou a či židovkou a bude tu aj pálenku predávať. Ha-ha-ha!

MÓRIC: Darmo sa posmievaš. Už je to tak. Mladý pán Koreň vezne si moju sestru a tak budeme mať dve svadby odrazu.

JANO: Nuž, veď Jozef chce Zuzku a jeho mať chodí k nám už i na vohľady.

MÓRIC: Keď neveríš, ako chceš. Ale ja hovorím pravdu. Práve pred chvíľou boli u nás pán rychtár i s Jozefom žiadať moju sestru a my sme privolili. A bol tu aj Mandák a ten tiež zvolil. A preto Zuzka nekvitne pre teba, ani by ti ju nedali. Ale nerob si z toho niš. Keď tá nie, bude druhá: dievčat dosť v Černiciach. A taký hodný šuhaj ako ty, dostane, ktorú chce.

JANO (stranou): Počkaj, však ti ja vykážem! (Na hlas.) No, darmo je! Už im verím. Čo komu súdené, toho ver’ neminie. Aj im bola Zuzka súdená. Nechže si ju teda radi majú a nech sú s ňou šťastný. Preto teda ich tak často spomínava. Mne to bolo hneď podozrivé.

MÓRIC: Ty si statočný mládenec, Janko. Ani nevieš, ako ťa mám rád. Naozaj ma Zuzka spomínava?

JANO: No vždycky! Lenže im to nemohla povedať, keď sú žid. Ale teraz, keď to také zákony nastávajú, že bude taká sloboda, i ona už bude smelšia a úprimnejšia k nim.

MÓRIC: Naozaj? A to tebe rozprávala?

JANO: Veru dosť sa za nimi už navzdychala.

MÓRIC: Janko, vieš, ja sa ti dobre za to odmením, povedz mi, kde by som sa mohol s ňou sísť o samote?

JANO: Nuž večer. Sekáva ľan pod sypárňou. Môžete sa tam samotní do vôle pomazliť a si pohrkútať. Tak vinšujem im dobrú zábavu. (Odíde.)

MÓRIC: S Pánom Bohom, Janíčko. (Trie si ruky od radosti).

(Opona spadne.)