ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Chyža u Koreňa. Dvere uprostred a v pravo.

Výstup prvý.

Koreň a Žofa.

ŽOFA: Len si pomysli, keď sa ti Mandáčkina Zuza s Móricom svádza. Či to dakto slýchal — so židom? A tú by som si ja mala vziať do domu? To by mala radšej cigánku zpod mosta jako takú — takú — fľandru. Včera večer idem tam okolo a tu ti ich nájdem pred sypárňou spolu sa objímať.

KOREŇ: Nuž, čože je na tom podivného. Náš Jozef tiež za Faninkou pozerá.

ŽOFA: Čože? Náš Jozef za židovkou? Ani nám inšie netreba. Teda to mi Mandáčka vyhadzovala na oči. Hádam už celá dedina o tom rozpráva.

KOREŇ: A vari by si Fanu nechcela mať za nevestu?

ŽOFA: Porazí ma! Starý, máš ty rozum? A či si šialené huby pojedol? Ešte vraj za nevestu. Ale si ty otec? — Ale si ty rychtár? – Ale si ty kresťan? – Či sa Pána Boha nebojíš také reči z úst vypustiť?!

KOREŇ: Hovorím ti: Jozef má Faninku nesmierne rád a on ju chce a bude to, aj bude to.

ŽOFA: Ešte mi duplikuj! Dívajmeže sa naňho! Ale si ty muž? Len sa mi ho opováž dačo proti mojej vôle robiť!

KOREŇ: Do tvojej vôle ma nič, ja to chcem a dosť! Z tvojho hnevu si ja mnoho nerobím, aj nerobím.

ŽOFA (dupne nohou): Sto striel okovaných, ale som ja nič?! Najkrajšie, vyžeň ma z domu, keď som ti ja nič. Však ty potom budeš pätu lízať.

KOREŇ: Rob si, čo chceš, to ma ani najmenej nepohne.

ŽOFA (plače): Bože môj, Bože môj! Čoho som sa to dožila. To je za moju lásku. Čo som sa nahrdlačila, čo som sa nahanobila a teraz ma vyháňa z domu. To sa vari ešte žiadnej žene nestalo. Syna si žení a mňa sa ani len neporadí, jakoby to ani nebolo moje dieťa. Ach, ach! Takého muža mať, čo si ženu neváži! Ach, Bože, Bože!

KOREŇ: Veď sa ty nafikáš! S tebou by to ani čert nevydržal, nie to človek. Veď ja dobre chcem, aj dobre chcem. A ty preto nemusíš hneď plakať.

ŽOFA (pokojnejšie): Akože by som neplakala, keď také reči hovoríš, ako by nám to bolo treba. Či sme my Mandákovci, aby sme boli dačo židovi dlžni? Máme všetko, čo nám treba. Poľností dosť, na hotovosti dosť. Nik sa nám nevyrovná. Nuž či nám je treba so židmi do rodiny vstupovať? Ako by si Jozef inú bohatú nevestu kresťanskú nenašiel. A on ani na svadbu s tou židovkou nemyslí, on si len s ňou zahráva. A pamätaj: žid pachtí po našom majetku; rád by ho do svojho pažeráka dostať, preto takéto fígle vymýšľa a ty starý somár chceš mu sadnúť na lep.

KOREŇ: Tak, ty si pre Jozefa Zuzku obecala?

ŽOFA: Ach, choďže mi s ňou, nechcem o nej už viac ani počuť.

KOREŇ: A kohože si si tak vyhliadla? (Po malej prestávke): Tak, hľa, prečože nehovoríš? Dievčat dosť v Černiciach i v meste. Vyberže si. Ktoráže sa ti najlepšie páči? Jedna je zadlžená, druhá ožobráčená, tretia nemá čo do úst vložiť; táto je len hofierska, tá zase darobná, tamtá svárlivá — nuž, ktorúže si teda? Ešte Zuzka by bola zo všetkých najlepšia, ale tá ide za Mórica, lebo má rozum, aj má rozum.

ŽOFA: To je veru za rozum, za šťastie — za smradľavého žida.

KOREŇ: A čože je žid? Človek ako druhý. Že je inej viery? Veď sa katolíci s evanjelikmi tiež soberajú a predsa je to nie nič tak hrozného. Prečo by to nemohlo tak byť aj so židmi, keď to zákon dovoľuje. A vieš, čo je teraz žid? Teraz je len žid pánom. A vieš ty, kto je Jeiteles? Skoro pol Černíc je už jeho. Znajú ho všetci páni, s každým je za dobré, ba mnohých má už i v kapse. Poklonkujú sa mu tak, div že mu ruky nebozkávajú. A zajtra príde sám pán vicišpán so všetkým stoličným úradníctvom k nemu na kompliment. Tak teraz už vieš, kto je Jeiteles. A ty si veru nemysli, že z Jozefa bude dakedy fiškál. Darebák a lump bude, jako na to treba. Môžeme byť radi, že nám Jeiteles dáva svoju dcéru. A vieš, aké šťastie môže náš syn potom urobiť? Jeiteles je veľmi prefíkaná hlava: zaopatrí mu úrad pri stolici a tak bude veľkomožným pánom. Kdežto takto nebude z neho nič.

ŽOFA: Len či sa s tými židmi nesklamene. Jeiteles je falošný človek: ja mu neverím. Ten nedbá o nášho syna, tomu ide o inšie.

KOREŇ: Ale bude dbať o dcéru a o jej muža.

Výstup druhý.

Predošlí, Jozef, potom Vrabec.

JOZEF (vníde).

ŽOFA: Jožko, ozaj sa ti Faninka páči?

JOZEF: Pravdaže sa mi páči, a vám vari nie?

ŽOFA: Veď je nič. Ale len reku, keď je židovka.

JOZEF: Židovky sú pôvabnejšie jako kresťanky.

ŽOFA: Ty si predsa šibal, Jožo; nadarmo si do škôl nechodil.

JOZEF (odíde v pravo dvermi).

VRABEC (vo dverách): Doma sú pán rychtár?

KOREŇ: Doma som, doma! Čože chcete?

VRABEC (vníde): Bol som ráno na Porube a tam stretol som sa s vicišpánskym hajdúchom, ktorý práve chcel ísť k vám, aby vám a Jeitelesovi oznámil, že páni prídu sem ešte dnes odpoludnia. Preto som prišiel vám to zavčasu oznámiť.

KOREŇ: Tí páni sa jakosi ponáhľajú, aj ponáhľajú. — Juro, čože ste sa to včera opovážili?

VRABEC: Nuž veď viete, pán rychtár, že ja len každému pravdu prosto do očí.

KOREŇ: Ale vy viete, kto som ja, aj kto som ja a vy ste len môj sluha. Lebo veru ľahko môžete vyhajduchovať

VRABEC: Ja viem, pán rychtár, že vy to neurobíte, lebo veru takého človeka nenájdete, jako som ja, čo by vám vedel vo všetkom vyhoveť.

KOREŇ: Veď hej, ale nesmiete sa rozdrapovať, kde vám netreba, aj netreba.

VRABEC: Nuž, keď to, pán rychtár, človeku ani nedá, keď vidí také neprávosti.

KOREŇ: Aké neprávosti, čo za neprávosti? To zákon tak káže, aj zákon káže.

VRABEC: Ktorý zákon? Ten o civilnom manželstve, či ten o voľbách?

KOREŇ: I ten i onen. Vy sa nemáte do ničoho miešať. Vy ste obecný sluha, nemáte teda nikomu čo nadržiavať a tým menej protiviť sa mne.

VRABEC: Veď sa ja vám neprotivím, pán rychtár. Ja len myslím, aby sme si pri voľbách dali dobrý pozor a hľadeli, aby bol i vlk sýty i baran celý. Ale ja len to hovorím, že tí páni to s nami dobre nemyslia. A zákon o civilnom manželstve sa mi nijako nepáči.

KOREŇ: Nuž, keď sa vy do toho nerozumiete. Páni sú múdrejší jako vy a trebárs my všetcia; oni vedia, čo majú robit, aj vedia.

VRABEC: Ale nič dobrého pre nás. Ja vždy hovorím: len s pánmi nič nemať a so židmi najmenej.

KOREŇ: No len už čušte a dajte si pozor na jazyk. Teraz ale choďte vybubnovať po obci, aby svet zvedel, že páni prídu dnes odpoludnia. Musíme ich, ako sa patrí, privítať. Čo myslíte, čo by bolo tak najlepšie. To už hádam viete, že chceme mať vtedy aj oddávky.

VRABEC: Počul som, pán rychtár, veru počul. To veru musíme náležite osláviť, lebo niečo takého v Černiciach ešte nebolo, ani nikdy nebude. Ja myslím, aby sme čečinou a kvietim okrášlili obecný dom a krčmu, strielali z mažiarov, zavolali muziku a všetcia shromaždili sa pred krčmou a tam vyvolávali pánom na slávu a novomanželom na zdravie a šťastie.

KOREŇ: Dobre bude tak; len už všetko vykonajte.

VRABEC: Všetko na vlas. Teda už idem. (Preč.)

KOREŇ (trie si ruky): Tak teraz, Žofka, ta sa do práce. Nesmieme sa dať zahanbiť.

ŽOFA: Čože urobiť na rýchle za tak krátky čas?

KOREŇ: Zavolaj si jednu ženu vymyť podlahu a druhú ženu priedomie vybieliť. Ty napeč koláčov, ja natočím vína a pozveme pánov i k nám. Teraz máme deväť hodín, tak do odpoludnia ešte času dosť; môže sa ešte všeličo porobiť. Len sa ta, ta. (Rozchádzajú sa.)

(Opona spadne.)