ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Večer na ulici. V zadu javišťa sypáreň, pred ňou trlica, v pravo lipa, u nej lavička.

Výstup prvý

ZUZKA (seká na trlici konope a spieva):

Čo som sa dnes už naplakala, to by druhá ani nevydržala. Div, že sa mi srdce nepuklo od žiaľu. (Spieva.)

Ešte dobre, že Jano zostal u nás. Ja neviem, čo by som si bola počala bez neho. Mať by ma bola hádam uhryzla a takto aspoň po tajomky môžem sa s ním potešiť.

Výstup druhý

Zuzka, Jano.

JANO: Tak potešme sa teda, Zuzanka, potešme. (Objíme ju a bozká.)

ZUZKA: Povedz mi, prosím ťa, kde si bol, že som ťa celé odpoludnie nevidela? Hádam si to naschvál urobil. Alebo si sa zaviazal mamke, že sa mi budeš vyhýbať?

JANO: Ani jedno, ani druhé. Tvoj otec vyčítal mamke kapitolu a musela čušať.

ZUZKA: Teda otec nám praje?

JANO: „Ani otec, ani mať, ani celá rodina“, práve tak ako je to v tej piesni. Otec ťa dnes prisľúbil Móricovi a zanedlho, vraj, budeš mať svadbu. Nehovoril ti otec ešte nič?

ZUZKA: Prekáral ma s Móricom, ale ja som si myslela, že to len žartuje, alebo matku chce trucovať.

JANO: No, už je to veru spravené. Jozef si vezme Fanu a Móric teba. A to sa bude volať civilným manželstvom.

ZUZKA: Prosím ťa, aspoň ty netrep také daromné reči a neposmievaj sa mi. Počkaj, budem sa hnevať na teba.

JANO: Nie, bezo žartu, Zuzanka. Ani ja som nechcel veriť, pokým som sa nepresvedčil. Ten starý židisko všetkým hlavy pomútil. Neviem ešte, čo v tom väzí.

ZUZKA: Ale je to veru podivný zákon. To sa budú ľudia búriť proti nemu a nedopustia také veci, aby sa židia s kresťanmi aj v manželstve pomiešali.

JANO: Ja, zákon je zákon. Proti zákonu neslobodno sa búriť. Ale čo bude teraz s tebou? Otec ťa chce dať Móricovi, matka Jozefovi a ty chceš mňa. To sa musíš teda na troje podeliť.

ZUZKA: Aj tak urobím. Jozefovi dám ruku (ukazuje s pak ruku), Móricovi nohu (ukazuje kopnutie) a Janovi dám — srdce. (Hodí sa mu okolo krku.) Vieš, Janko, ak ma za teba nedajú, nevydám sa nikdy.

JANO: To bude hodná patália v dome, ak nikto od svojho neodstúpi.

ZUZKA: Radšej všetko prenesiem, ale za druhého sa nevydám.

JANO: Vieš čo, Zuzanka? Ak prijmeš moju ruku, môžeme v tejto vojne vyhrať.

ZUZKA: Vďačne prijmem, čo len budeš žiadať.

JANO: Tak počúvaj. S Móricom musíme niečo vyparatiť, aby sme ho od teba tak odpudili, že by mu navždy prešla chuť na teba a potom rozkmotríme mamku s rychtárkou. Či pristávaš?

ZUZKA: Ja pristávam; ale jako to prevedieš? A či to zle nevypáli, aby sme pri tom oba nepohoreli.

JANO: Neboj sa. Nič sa nám nestane. Móric vie, že ty tu sekáš ľan; zanedlho príde sem a jakonáhle bude ťa chcieť objímať, hľaď mu poriadne načesať, že mu aj hrb nabehne. Ja budem na blízku a keď by ti chcel ublížiť — ale toho sa nemáš čo báť — priložím mu ešte i ja: Aha, už vari ide. (Skryje sa za lipu.)

ZUZKA (seká na trlici).

Výstup tretí

Jano, Zuzka, Eva.

EVA (s fľašou): Zuzka, tu máš fľašku a tu peniaze. Kúp za štyri groše petroleja, za 10 groší pálenej kávy, ale nech ti dá z tej drobnej, potom kúp zo tri rošteky — — a, ja, hej, cukru za 10 groší. Ale chytro sa obráť.

ZUZKA: Hneď som tu. (Úzkostlive hľadí na Jana a odíde.)

JANO (k sebe): Tú starú nám čert sem poslal.

EVA (začne sekať na trlici): Musím si uhostiť kmotru: kávu rada pije a moja jej obzvlášte dobre chutná. Keby ona viacej kávy zomlela, nevyplakovala šochtár a dbanku, nemiešala do mlieka vodu, ale radšej čistej smotánky pridala, mohla by aj ona dobrej kávy si navariť. Ale čože skývražnica, ani len dobrej kávy si nedožičí. A už veru aj ide. (Nechá trlicu a ide v pravo oproti.)

Výstup štvrtý

Jano, Eva, Jozef.

JOZEF: Ach, Faninka, ty si už tu? (Objíme Evu.)

EVA (vyvinie sa mu): Nuž tak teda — Faninka?! A to má byť potom môj zať, ktorý chodí za kadejakými Faninkami! Pekný panáčik! So židovkami sháňať! Mužovi som ani veriť nechcela a teraz som sa sama presvedčila. A tomu ja mám dať moju Zuzku?

JOZEF: Čo mňa po vašej Zuze! Mne sa jej nežiada. Mojou bude Faninka. A tu mi je už — moja Faninka. (Objíme ju.)

Výstup piaty

Predošlí, Fany s ľava.

FANY (pritúli sa k Jozefovi).

EVA: Fi, hanba! Pekný párik! Hanbite sa! To mi je veru za frajla, čo po noci behá za frajerom!

JOZEF: Ale nám závidíte, krstná! Veru ja Faninku s vašou Zuzkou nezačarujem.

EVA: Ale ty budeš také ledačo k mojej Zuzke prirovnávať! Ty ošemetník! Veď si ty nie hoden, aby moja Zuzka čo len pozrela na teba!

FANY: Pani suseda, vy darmo lamentujete: Jožko je už môj.

EVA: Ach, ty škrata strapatá! Practe sa mi odtiaľto, lebo vás do potoka sotím!

FANY: Mandáčka, vy ste veľká striga!

JOZEF: Poďme radšej preč, aby nám nepočarila. (Odídu.)

Výstup šiesty

Jano, Eva.

JANO (k sebe): To sa nemohlo lepšie nahodiť.

EVA: Jaj, tresne ma od zlosti. Že som vraj striga. To mi ešte nikto nepovedal. No, len nech sa mi tá rychtuľa ukáže, však ja jej poviem, čo sa vohľady. Hádam to sama tak nastrojila, aby si mohla zo mňa posmech urobiť. Hej, však ti ja urobím posmech, ale taký, že naň akživ nezabudneš. (Odíde.)

Výstup siedmy

Jano, Móric, potom Žofa.

MÓRIC (vystúpi): Čo? Zuzky tu nieto? Jano ma vari oklamal? Aha, tu je to, čo sa na ňom ľan seká. Tak to Zuzka len niekam odbehla. To si na ňu počkám. (Ťapká trlicu.)

ŽOFA (vystúpi s kúdelou): Ktože je to tuná?

MÓRIC (priskočí k nej): Ja som to, duša moja. (Rýchle ju objíme a bozká.) Už ťa mám a viacej ťa nepustím!

ŽOFA: Ľudia! Pomoc!

MÓRIC (prekvapený rýchle od nej odskočí).

ŽOFA: Čo to za hnusné, opovážlivé židisko! Ale ty ma budeš objímať a bozkávať?! (Odpľúva a rukávom utiera si ústa.) Fuj! To ti neodpustím! (Strhne kužel a začne ho s ním obšívať.) Tu máš, tu máš!

MÓRIC (uteká): Ale pani rychtárka, ja som myslel, že to Zuzka.

ŽOFA (zastane): Tak? Zuzka? Tak ty tedy so Zuzkou sa svádzaš. Bola by to teda pravda, čo mi muž hovoril! A ja blázon nechcela som mu veriť a dám sa od tej velebnej kmotry takto za nosom vodiť. — Pekná čeliadka! Dcéru za takého smradľavého žida vydávať!

MÓRIC: Čo vás do toho?! Ešte vám môže náš smrad voňať.

ŽOFA: Ach ty potvora! Ja ti dám tento kužel privoňať. (Ženie sa na neho s kužlom.)

MÓRIC (utečie).

JANO (k sebe): Tá nám to teraz s Móricom pokazila.

Výstup ôsmy

Jano, Žofa, Eva.

EVA (vystúpi): Pre Boha, čože je to tu za krik?

ŽOFA: Škoda, preškoda, že ste prv, neprišli, pani kmotra. Bol tu váš pán mladý zať s čaptavými nohami. Fuj! Či to tak poriadne ženy statočných ľudí podvádzajú?

EVA: Ja že dakoho podvádzam? Vy sa môžete hanbiť, vy! Po židovských nevestách sa sháňať. Fi, hanba! (Odpľuvne.)

ŽOFA: Chvála Bohu, ešte mám rozum, ale vy ste ho potratili, keď si dcéru do krčmy za žida vydávate! Haj! Budeže to za krčmárka. Pani krčmárka, dajte mi za groš pálenky! Hi-hi-hi!

EVA: Nuž ale, stvorička, vari ste šialená? Či to môj syn bude vicišpánom a Jeitelesova Fana vicišpánkou, jeho veľkomožnou paňou?!

ŽOFA (podopre si boky): Ale ty vižla suchá, čože to klebetíš? To len tvoja nevypláknutá huba môže také ohyzdné reči rozprávať!

JANO (k sebe): Už to pôjde do živého.

EVA (podopre si boky): Ale ty bachra bachratá, veď tvoja papuľa je jako tvoj šochtár neumitý. Azda je to nie pravda? Na moje vlastné oči som videla a na uši tiež som nie hluchá.

ŽOFA: Ba hluchá i slepá si, ty kváka surová, — ty — ty. Nuž, či to moja dcéra vláči sa po nociach so židom?

EVA: Ach ty buchta nedopečená! Či to môj syn oblizuje sa so židuľou? Ty — ty — ty, hneď ťa namočím do toho močidla! (Ženie sa k nej.)

ŽOFA: Poď len, poď, ty mačka šedivá; veď ťa tým kužlom prepichnem, že nikdy viacej nebudeš kýchať!

Obe (oddajú sa do seba a rujú sa.)

Výstup deviaty.

Predošlí, Vrabec.

VRABEC (vystúpi s trúbou a palicou): Ak si dobré, chváľ Boha, lež, ak neznáš pokoja, naučí ťa zbroj moja! (Zdvihne palicu.)

Obe ženy (pustia a rozutekajú sa každá v inú stranu).

VRABEC (spieva):

(Trúbi desať.) Nech som dobrý, ak to neboly strigy!

JANO (vystúpi z poza lipy): Ba na môj veru, sváko, boly.

VRABEC: Videl si ich?

JANO: Nuž veď som sa na ne tu díval, ako sa ruvaly.

VRABEC: A ako naraz zmizly, ani čo by sa boly prepadly.

JANO: Ani čo by ich bol vietor zfúkol.

VRABEC: Ba vari na motlách odletely. Hádam to boly čertove frajerky.

JANO: Bezpochyby, nuž sa tu zo žiarlivosti pochytily.

VRABEC: A tu leží praslica. (Zodvihne spodnú časť praslice.)

JANO: A tu trlica.

VRABEC: To už nestačily na ne vysadnúť, keď som ich začal zariekať.

Výstup desiaty.

Predošlí, Zuzka, s balíkmi a s flaškou.

JANO: Zuzka, nestretla si ich?

ZUZKA: Koho?

VRABEC: Nuž tie strigy?

ZUZKA: Ja som nič nevidela.

JANO: A kdeže si bola tak dlho?

ZUZKA: Ale Mičulka nemal cukru, musela som bežať až na nižný koniec. (Stranou k Janovi): Bol už tu Móric?

JANO (stranou k Zuzke): Bol. Ha-ha-ha! Potom ti rozpoviem.

VRABEC: Ale, detičky, vy sa však ver radi máte. Hej, ja som to už dávno pozoroval, kde Jankovi slniečko svieti.

JANO: Veď hej, sváko. Ale čože máme z toho, keď sa nesmieme sobrať.

VRABEC: Ktože vám prekáža? Veď ho hneď strčím do tej trúby.

ZUZKA: Moja mať, ba už i otec.

JANO: Mať ju núti za Jozefa a otec za Mórica. Ale mať už popustí, lebo sa pohnevala s rychtárkou.

ZUZKA: Ale veď predsa —

JANO (skočí jej do reči): Potom ti poviem. Len bodaj, aby sa nepridala k otcovi.

VRABEC: Veru vás ľutujem, detičky, a keby som vám mohol v dačom pomôcť, veru by som vám pomohol.

JANO: Veru, sváko, mohli by ste nám pomôcť.

VRABEC: Ale s radosťou v čomkoľvek, lebo mám vás tak rád ako vlastné deti. Krajšieho páru ani nieto v dedine. Jakože pomôžem, pomôžem, len mi povedzte, jako.

ZUZKA: Aký ste vy dobrí, sváko (Položí mu ruku na plece.)

JANO: Nuž, keď chcete, môžete nám pomôcť.

VRABEC: Ale, Bože môj, trebárs hneď, len sa mi zdôverte a uvidíte, že sa vo mne nesklamete.

JANO: Teda takto, sváko. Pánov z mesta očakávajú na pozajtre, však ver. A vtedy chcú oddať Zuzku židovi. A keď je to už raz spravené, gazda od toho viacej neupustí. Však ho znáte. Oznámte teda rychtárovi a Jeitelesovi, že páni prídu sem už zajtra odpoludnia a rozhláste to i po dedine, že budú dnes u Jeitelesov oddávky a veľká hostina. Chcel by som celú dedinu pobúriť proti Jeitelesovi. Ostatné povieme si zajtra.

VRABEC: Čo len to! To ja spravím a pobúrim hoc aj celý svet. Nech sa len opovážia prevádzať v Černiciach civilné manželstvá.

JANO: Tak, sváko, dobrú noc vám. A spolieham sa na vašu pomoc. (Podá mu ruku.)

ZUZKA (tiež podáva Vrabcovi ruku): Prosíme vás o to.

VRABEC (tiskne obom ruky): Moja pomoc je istá. Preto môžete už teraz pokojne spať.

JANO, ZUZKA: Tak dobrú noc vám, sváko.

VRABEC: Dobrú noc daj Pán Boh i vám. (Spieva.)

(Počas spevu pomaly opona padá.)