ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už aj z dosavádnych, hlavne ale z nasledujúcich riadkov vysvitá, že Maďari nepodmanili Slovákov mečom a že ani na začiatku, ani pozdejšie neustanovili supremacie, alebo hegemónie svojho maďarského plemena nad Slovákmi, ďalej, že na založení a utvorení štátnych inštitúcií a teda štátu samého — ako národ kočovný, nomádsky — pomerne malú, ak nie najmenšiu účasť mali.

O zaujatí terajšej vlasti Maďarmi píše Ignác Acsády: „Kedy a jako zaujali tieto priestranstvá, je tiež hustým závojom zakryté.“^[40] Oni neprišli sem s tým úmyslom, aby sa tu stále osadili, veď boli kočovný národ, ktorý žil podchvíľou na iných rovinách, ktorý za dobrú plácu raz tomu, raz onomu panovníkovi pomáhal znepokojovať nepriateľa. Po porážke, ktorú im zapríčinil cár bulharský, Simeon a Pečenegovia, hľadali si novú vlasť blízko ruského Kijeva, odkiaľ ale odrazení boli. Prišlo im práve vhod pozvanie nemeckého cisára Arnulfa, ktorý ich zval na pomoc proti Svatoplukovi. „Ale Svatopluk nezľakol sa ani tohoto nového nepriateľa; roku 892. zahnal ích do akýchsi horských užín a bol by ích cele zničil, keby im Arnulf a Bratislav neboli na pomoc prišli.“^[41]

Aby si boli podmanili národ slovenský mečom, nebolo možné už ani preto, že počtom boli na to veľmi slabí, vojsko mali mnohými vojnami vybité, deti, starcov, ženy od Pečenegov vyvraždené.

I teraz, r. 892, kým Maďari oproti Svatoplukovi márne bojovali, Simeon, cár bulharský spolu s Pečenegmi prepadol maďarský „koš“, to jest dľa tureckého spôsobu zanechané rodiny bojovníkov, a ukrutne ích vyvraždil; podľa slov Porfyrogenita; úplne zničil, v čom neni nič nepravdivého.^[42]

Acsády myslí,^[43] že keď prišli do Uhár, Maďarov nebolo viac než asi 100.000 duší, medzi nimi 20 — 25.000 duší vojska.

So všetkých strán tiesnení a znepokojovaní, hľadali pusté kraje, kde by si oddýchli a svoje stáda opatrovať mohli. Za takéto boly im už z dávnejších lúpežných nájazdov známe močaristé roviny pozdĺž Tisy a medzi Tisou i Dunajom. Kraje tieto boly ešte od sťahovania sa národov — ktoré sa všetky týmito rovinami valily — slabo obydlené, ochrany, útulku a skrýše málo poskytujúce.

Pádne a vieryhodne tvrdí Vámbéry,^[44] čo, pohlo Maďarov k tomu, aby prišli do Uhorska a jako to vykonali: „U nomádov žiaden vopred ustálený plán, žiaden vytýčený cieľ nie je smerodajný, ale jedine potreba daného pádu; a nie dedictvo Attilovo, ale strach pred Pečenegmi a uzavretý mier Byzanca s pomstychtivými Bulharmi bolo príčinou, že sa Maďari v Atelkuze nedobre cítili a za novými pastvami slieďac k južným Karpatom podišli a popri Dolnom Dunaji tou istou cestou vnikli do Pannonie, ktorou i Avari, Hunni a pravdepodobne pred týmito mnoho iných ural-altaiských plemien vniklo do bohatých pastvami rovín, ktoré na brehoch Dunaja a Tisy ležaly.“ — „Nie od severa na juh, ale od východu na západ postupovali Maďari a jestli prví nepriatelia, na ktorých natrafili, boli Slovania, predpokladať treba, že to boly len poriedku nachodiace sa osady slovanské, ktoré sa v tie časy na severnej a južnej strane Dolnej zemi nachodily a ktoré sa voči novo prišlým nomádskym bojovníkom nechovaly nepriateľsky, a voči tomuto silnejšiemu nepriateľovi ani neboli v stave. Dľa mojej skromnej mienky, Maďari s tejto strany Dunaja nijakého zvláštnejšieho, otvoreného nepriateľstva nezkúsili.“

Slovensko ešte ani za časov sv. Štefana nepatrilo celé pod korunu jeho,^[45] tým menej možno teda predpokladať, že by ho, a jeho obyvateľov bol už Árpád alebo jeho syn mečom podmanil.

„Maďarský národ — hovorí dr. Ladislav Réthy^[46] — jehož najväčšia časť sosústrednila sa v Pannonii, okupované územia NEPOKLADAL ZA DEFINITÍVNU DOMOVINU. Túžba preniknúť ďalej na západ bola v maďarskom národe; táto túžba ích viedla k útokom proti západu, a keby národy západnej Europy vtedy neboly tvorily silnejších štátov a organisovaných spoločenství, Maďarstvo by sa nebolo zastavilo na svojej víťaznej ceste iba až pri Atlantickom oceáne, a možno, že dnes niektorá západnejšia časť Europy menovala by sa Magyarországom.“

Nuž či v takýchto okolnostiach mohli Árpádovci pomýšľať na utvorenie stálej domoviny, stáleho štátu na území terajšieho Uhorska? Alebo či mali príčiny sriadiť nadvládu národa svojho nad národom slovenským? Zaiste že nie. Veď dostali sa do súsedstva pokojamilovných Slovákov, ktorých pre túto ich vlastnosť „tót“-mi nazvali a ktorí nikdy nesiahali na cudzie, lebo žili hlavne zo svojho hospodárstva, remesla a kupectva. Tým menej sa jednalo Maďarom o to, aby ich podmanili mečom, lebo Arnulfom zničení synovia Svatoplukovi sami zavinili, že sa Slovensko rozdrobilo, decentralisovalo na župy, z ktorých bolo vzniklo. Takto rozdrobené župy, pod vedením svojich županov (pohlavárov jednotlivých rodín), pod výmienkou, že Maďari šetriť budú ich majetok a všetky privilegia, dobrovoľne, federatívnym spôsobom spojovaly sa jedna za druhou s Maďarmi, ktorí sa tiež len preto do žúp sriaďovali a prevzali od Slovákov celé ich župné sriadenie. Maďari, od priamych súsedov takto zabezpečení, smelo mohli podnikať nábehy temer po celej západnej Europe. V húfoch po 50 — 100 — 200 i viac hlavách, na bystrých, vytrvalých koňoch prepádali nepripravené na odpor dediny a mestečká, podpálili, vylúpili ich a v chvíli už ďalej uháňali so svojou korisťou. Neboly to vojny, ale len krvavé, úžasné výpravy lúpežné, ktoré Maďari do západných krajín Europy skoro každý rok i z viacej strán podnikali. Väčším bitkám a pevnostiam sa vyhýbali, záležalo im len na rabovaní.

Pokojná federácia žúp diala sa pravdepodobne pod tlakom biskupov, lebo Rímu záležalo na tom, aby Veľká Morava — ktorá sa viacej klonila k Byzantu, než k Rímu — neutvorila sa znova. — Pamätné sú urputné intrigy nemeckých biskupov oproti Cyrillovi a Methodovi. Preto i pápež Sylvester II. nielen že podporoval založenie kráľovstva uhorského, ale r. 1001 poslal sv. Štefanovi korunu a dal takto formálne základ k utvoreniu štátu uhorského.

Ovšem len formálny základ; korunovaním sv. Štefana štát ešte nebol utvorený. Mnohí župani neuznávali Štefana za kráľa. Dlhé doby prešly, kým sa hodnosť kráľovská tak vyvýšila, ako je dnes. Veď známe je skutočné panovanie „princepsa“ Matúša Čáka nad všetkými slovenskými župami ešte i roku 1304.

História pričíta sv. Štefanovi zásluhu o založenie štátu uhorského. Zaiste i on mal zásluhy na tom. Avšak keď povážime, že práve on to bol, ktorý za instruktorov (učiteľov) vojenských, politických, cirkevných atď. povolával Nemcov, Čechov a iných cudzincov do svojho dvora,^[47] že svoje zákony takmer doslovne prevzal z francúzskych zákonov,^[48] že štátnu organisáciu Slovanov prevzal, ponechajúc župy v tom istom stave, v tých istých rámcoch, jako ich Slováci boli ustrojili: musíme konštatovať, že na založení štátu najväčšiu zásluhu mali Slovania a Nemci. Maďari ale často i so zbraňou v ruke povstali oproti sv. Štefanovi a jeho civilisátorským, kulturálnym poriadkom, ktoré nenávideli z celej svojej duše.

Píše o tom Acsády:^[49] „Vo svojích tvorbách sv. Štefan bol odkázaný nielen na cudzozemské príklady, ale — menovite na začiatku — i na cudzozemských pomocníkov… Ako k stavaniu veľkolepých chrámov potrebných staviteľov, sochárov, maliarov, ku razeniu peňazí majstrov, nadarmo hľadal medzi svojimi poddanými, tak musel si tiež z cudziny opatriť cirkevných, politických a vojenských spolupracovníkov. Takto sa dostali na jeho dvor Radla, Astrik, Gerhard a iní výborní kňazia a s nimi cudzozemskí rytieri, ktorí poznali vojenskú organisáciu Západu, taktiež i tamojšie obyčaje vojenské a domobranné, i vládne ustanovizne. Poniektorí prišli už v sprievode kráľovnej Gizelly a tu zostanúc, celé ich bytie záviselo od kráľa, ktorý nimi bezpodmienečne nakladal. Zo začiatku pokladal ich za spoľahlivejších než domorodcov; tak vymenoval cudzínca Václava za kapitáňa telesnej stráže svojej, Nemcovi, Huntovi a Poliakovi, Poznanovi sveril vážne vojenské úlohy a dal im veľké majetky.“

Dolunižšie uvidíme, že nielen základy, ale i celú stavbu uhorského štátu vykonali Slovania, Nemci a Taliani a že za celých 1000 rokov oni ju naprávali a zdokonaľovali, taktiež i to, že celú dnešnú maďarskú kultúru dali Maďarom Slovania, Nemci a Taliani. Maďari k nej len kde-tu malým príspevkom prispeli.

Ako som už spomenul, Maďari Slovákov nepodmanili mečom, lebo títo sa — po zabezpečení svojej osobnej a majetkovej slobody — dobrovoľne pripojili federatívnym spôsobom ku Maďarom. No i keby sa toto federatívne spojenie nebolo stalo, keby Maďari v krvavej bitke boli zlomili Slovákov: oni ich predsa nepodmanili, ale dajúc im úplnú slobodu, ponechajúc im majetky a privilégia, vieru, reč i všetky národné obyčaje, v bratstve a priateľstve nažívali so Slovákmi bez toho, žeby boli založili dáku hegemóniu, alebo supremaciu (nadvládu) Maďarov nad Slovákmi a inými tu bývajúcimi národami. Všetky národy v Uhorsku bo1y medzi sebou rovnoprávne.

Je to teda nesprávne tvrdenie, že Maďari tvorili akúsi privilegovanú triedu a Nemaďari že boli viacmenej bezprávni.

O národnostnej nadvláde alebo o nejakých výsadách niektorej národnosti, nebolo v uhorských zákonoch — až do nedávna — ani stopy. Nemohlo byť už ani preto, lebo nebolo ani národnostného povedomia nikde. Ako jednotlivci, tak i celé národy starali sa len o svoje hmotné záujmy a len pozdejšie o náboženské ideály, pokiaľ tieže neprotivily sa ich hmotným záujmom. Slovenského rodu zeman bol práve tak „členom sv. koruny“ (membrum sacrae coronae), ako maďarský lebo rumunský; naproti tomu slovenského rodu poddaný bol práve takým poddaným, ako maďarský, nemecký lebo rumunský poddaný.

Hovoria-li teda dnešní maďarskí politikovia o historickej hegemónii a supremacii Maďarov, alebo o 1000-ročnom národnom-maďarskom-ráze krajiny uhorskej, zúmyselne falsifikujú históriu, aby týmto politickým podvodom zjednali svojmu národu také predpráva, akých si maďarsky národ za 1000 rokov nezaopatril, ani nemohol zaopatriť.

Ich dnešnú politickú prevahu ovšem uznávame, ale tvrdíme, že je neprirodzená, slabá, len umele udržiavaná, že za ňu ďakovať môžu v prvom rade zemianstvu, ktoré sa k vôli zabezpečeniu svojich privilégií vrhlo do objatia maďarisácie, v druhom rade ale šťastným politickým okolnostiam posledného polstoletia, ktoré vedeli obratne využiť.

Nielen Árpád, Zoltán, Takšoň, Géza, ale ani sv. Štefan neutvorili národnej nadvlády. Ani v dekrétoch prvých kráľov, ani v zákonoch pred r., 1790, neni ani spomienky o tom, žeby maďarské plemä bolo požívalo nejaké výsady voči ostatným plemenám, alebo že by nad nimi bolo panovalo. Obyvateľstvo krajiny sv. Štefana delilo sa na dve triedy: na slobodných a na otrokov, lepšie rečeno — sluhov (Liberta persona — servus). Medzi sluhami boli Maďari práve tak, ako iné národnosti. To dokazuje prvá kniha dekrétov kráľa Kolomana (panoval od r. 1095. do r. 1114.), kde v 77. odseku stojí, že „Akých sluhov možno predať von z Uhorska? Nikto nesmie predať sluhu z maďarského kmena, alebo kohokoľvek, kto sa v Uhrách z iného kmena narodil, ani slúžku, výjmúc sluhov iného jazyka, ktorí boli z cudzích zemí sem dovedení.“^[50]

Ešte jasnejšie hovorí o tom „Tripartitum“ (začiatkom XVI. stoletia), kde v III. čiastke, 25. odseku stojí: „… keď som práva a obranu i nápad slobodných miest vysvetlil, teraz už o dedinčanoch, ktorých poddanými menujeme, musím hovoriť: 1. § Ich okolnosti sú mnohoraké. Lebo niektorí sú Maďari (Hungari), iní Sasi a Nemci, iní zase Česi a Slováci, ktorí vyznávajú kresťanskú vieru. Mimo týchto sú niektorí Rumuni a Rusi, iní zase Ráci čili Srbi a Bulhari, ktorí vyznávajú bludy Grékov. — Sú mimo týchto Jási a Kumáni…“

Slobodní občania sa za časov sv. Štefana na troje delili: na županov (comes), vojakov (miles), a na velikú triedu slobodných (liberi). Župani a vojaci nesmeli slobodného zotročiť. (… statutum est, ut nemo comitum vel militum, posthac aliquam liberam personam servituti subdere audeat. Liber secundus. Caput 20.) Keď k tomuto doložíme, že akú úctu sv. Štefan prechovával k cudzincom a hosťom, ktorí nové zvyky, zbrane a vedy prinášali so sebou, a jakú váhu kládol na mnohojazyčnosť štátu, nikto nebude pochybovať o tom, že kultúrne vyššie stojací Slováci a Nemci zvláštnu lásku a ochranu jeho požívať museli. V 6. kapitoli prvej knihy dekrétov takto hovorí ku svojmu synovi Imrichovi: „O prijatí cudzíncov a opatere hostí. Z hostí a prišlých mužov taký osoh kynie, že ích kráľovská výsosť podľa zásluhy na šieste miesto môže postaviť… 2. § Lebo ako z rozličných čiastok provincií prichodia hostia, tak aj rozličné jazyky a obyčaje, a rozličné známosti a zbrane donesú so sebou, čo všetko kráľovský dvor zdobí a zveličuje i pohrozí namyslenosti cudzincov. 3. § Lebo krajina jednej reči a jednej obyčaje je bezcenná a krehká. 4. § Preto rozkazujem ti, synu môj! aby si ích s dobrou vôľou opatroval a poctive s nimi zaobchodil, aby radšej u teba ako inde bývali.“ Nuž či možno so zdravým rozumom predpokladať, žeby sv. Štefan — alebo jeho potomci — Slovákov a iných Nemaďarov do otroctva maďarského bol zapriahol, alebo žeby ích vôbec pod nejaké nadpráva Maďarov bol podrobil! Naopak: táto idea sv. Štefana stvorila to, že — ako to Vámbéry úprimne konštatuje^[51] — „korene rodostromov dnešnej uhorskej aristokracie sú z väčšej čiastky v cudzine.“ Nebolo teda v Uhrách panstva jednoho národa nad druhým, ale bolo panstvo triedy zemianskej nad triedou poddaných.

Po smrti sv. Štefana pomaly začala sa tvoriť v Uhrách ustanovizeň privilegovaného zemianstva, ktoré za panovania kráľa Ondreja II. (r. 1205 — 1235) už tak ohromne zmohutnelo, že bolo v stave prinútiť kráľa, aby mu v takzvanej Zlatej Bulle zabezpečil priďaleko siahajúce, ale moc kráľovu obmedzujúce práva. — To sa stalo roku 1222. a bolo snáď najosudnejším činom v histórii Uhorska. V tieto časy nerobil sa rozdiel medzi Maďarmi a Nemaďarmi. Soznáva to i dr. Ladislav Réthy, hovoriac:^[52] „V starých stoletiach, keď zemianstvo tvorilo štát, kráľovstvo uhorské nerobilo rozdielu medzi maďarským a nemaďarským občanom krajiny. Tak sa stalo, že v našej aristokracii všetky krajinské kmeny sú zastúpené, ale sú v nej aj iné živly, ktoré — ako prisťahovalí jednotlivci, alebo rodiny — pre osobné zásluhy zaujali miesto vo vývodiacej spoločnosti krajiny.“