ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Spomenul som už, že ešte príchodom Maďarov do Uhorska, niektorí súvekí historikovia menovali niektoré kraje dnešného Uhorska: Hungariou. Po utvorení sa štátu uhorského, tento názov prešiel na všetkých jej obyvateľov, ktorých menovali: Hungarmi. No menom: Hungari, zvali specielne i Maďarov.

Tento dvojsmyseľný názov v zákonoch a historických dielach narobil mnoho osudných nedorozumení a škody pre nemaďarské národnosti v Uhorsku: Maďarov vyvyšoval, Nemaďarov zatajoval.

Až do roku 1848 len zemianstvo tvorilo „národ“. Poddanstvo stálo mimo národa, bez ohľadu na to, či bolo maďarské, alebo slovenské, rumunské atď. A tento politický, ideový národ „Hungarie“, nazýval sa — bez ohľadu na rassu, jazyk, národnosť: „národom uhorským“ — „natio hungarica“. Maďarský historik Hunfalvy píše o tom: „V uhorskom politickom práve vyvinul sa veľký rozdiel medzi zemanom a nezemanom, ale ani najmenšieho politického rozdielu nebolo medzi Maďarom a Nemaďarom. Zeman mal prílišné privilégia, ale zemanmi boli nielen Maďari, ale i Slovania, Nemci, Rumuni, slovom ľudia všetkých národností.“ Všetky privilégia, všetky práva, všetky majetky zemianske úzko súvisely s pojmom „natio hungarica“. Ako u drievnych Rimanov: „Civis Romanus sum“ (Som rimský občan) znamenalo nielen pôvod, ale i všetky tie práva, ktoré Rimanovi patrily — tak slová: „Som uhorský zeman“ znamenaly toľko, ako: som slobodný, mám tie a tie privilégia, práva atď. Veľká hmotná výhoda závisela od názvu: „membrum sacrae coronae“, lebo „nationis hungaricae“. V zlatej bulle Ondreja II. sú obsažené všetky základné výsady zemianstva:

§ 1. Právo účasti na krajinskom sneme.

§ 2. Zemana neslobodno zlapať, ani trestať, pokým riadny súd nad ním nesúdil.

§ 3. Zeman neplatí dane.

§ 4. So svojím majetkom nakladá voľne.

§ 5. Župan len v peňažných otázkach môže súdiť nad zemanom.

§ 7. Mimo hraníc krajiny zemania nie sú povinní bojovať, len ak im kráľ za to zaplatí; doma ale povinní sú všetci brániť krajinu.

§ 8. Nádvorný župan môže súdiť nad zemanmi, avšak kde ide o život, alebo o majetok, bez vedomosti kráľa nemôže súdiť.

§ 10. Synovi zemana, v boji padnutého, kráľ má dať dar, aký sa mu ľúbi.

§ 11. Cudzinci nemajú dostať žiadnej hodnosti, ak to krajinská rada nedovolí.

§ 15. Kráľovi sluhovia nemajú práva do zemianskych dedín sa ubytovať.

§ 16. Celú stolicu (župu) kráľ nesmie nikomu darovať.

§ 17. Zemiansky majetok nesmie byť nazpäť vzatý.

§ 22. Kráľove ošípané nesmú sa pásť na zemanovej pasienke.

§ 23. Komorskí župani, soľno-skladoví úradníci a colníci majú byť volení zpomedzi zemanov; židia a izmaeliti nemôžu nimi byť.

§ 24. Cudzinec nesmie dostať majetku.

§ 30. Mimo nádvorného župana, bána, kráľovho a kráľovnej sudcu, nikto nemôže mať dva úrady.

§ 31. Kráľ dovoľuje, že jestliby on alebo jeho následníci zákona tohoto nezachovávali, vtedy zemania bud všetci, alebo jednotlive majú právo kráľovi sa sprotiviť a odporovať bez toho, žeby spáchali nevernosť.^[53] Nie div, že zemianstvo tak žiarlive bdelo nad svojimi výsadami: veď mu boly chlebom i celým jeho životom! V iných zákonoch zase zemani majú zabezpečenú ochranu svojich životov, zdravia a majetku priamo drakonickými trestami, sami ale len ľahkou pokutou sú trestaní za akékoľvek ublíženie, zabitie nezemana, alebo poškodenie jeho majetku.

Za takýchto okolností je vecou pochopiteľnou, že každý zeman, nech bol pôvodom Norman, Ital, Nemec, Litvan, Poliak, Čech, Slovák, Rumun atď. bol pyšný na svoje „uhorstvo“, na názov: „nobilis Hungarus“, a pochopiteľná je i jeho žiarlivá bedlivosť na neodvislosť tej „Hungarie“, ktorá mu dala a zaručovala všetky jeho neobyčajné privilégia, akých v žiadnej inej krajine nebolo. „Extra Hungariam non est vita“ (Mimo Uhorska niet života) bolo heslo zemanov.

Národnostného povedomia až asi do francúzskej revolúcie u ních za celých 900 rokov nebolo; bolo im jedno: či Slovák, či Maďar, nech len boly majetky, privilégia, mastné úrady, sloboda, sláva a panovanie nad poddanými. Za „Hungara“ považoval sa Slovák: pán Ján z Podmanína (zakladateľ maďarónskej rodiny barónov Podmanických), Čech: pán Bogat-Radovan (zakladateľ kniežacej rodiny Rákócich), Nemec: Gut-Keled (zakladateľ kniežacej rodiny Báthorych), Rumun: Drag (zakladateľ rodiny Dragffy), Rumun: Janko Dan (dedo kráľa Matiáša Huňadyho), Horvát: Mikuláš Šubič Zrinský, atď., atď., tisíce a tisíce zemanov pôvodu nemaďarského.

V tomto ideovom svete žilo celé nemaďarské zemianstvo cez dlhé veky. Čech, Nemec, Francúz, Ital, snadno zabudol na svoj pôvod a telom i dušou pridal sa k národu Hungarov. S nimi pridávala sa k Hungarom i najväčšia čiastka domorodých slovenských, nemeckých a niečo menej rumunských a srbských aristokratov a malých zemanov. Rumunov a Srbov ich pravoslávie zdržiavalo od splynutia sa s ostatným uhorským zemianstvom.

Avšak ani maďarské zemianstvo nezaujímalo sa za svoju maďarskú národnosť, až do doby Marie Terezie. Klassické svedectvá tohoto tvrdenia podávajú sami maďarskí historikovia. Tak na príklad Vámbéry ponosuje sa,^[54] že „i za doby Árpádovcov maďarská reč považovaná bola za reč najnižších tried ľudu, a ako reč hlboko pod kresťanskou kultúrou stojacej luzy, opovrhovaná bola.“ „Čože sa mohol i — cudzieho pôvodu — Veľký Ludvig a Žigmund o Maďarov starať! Ich ideál bol trón, vláda, panovanie a politická veľkosť pod ich žezlom stojacieho Uhorska, ale nie národná hegemónia maďarstva.“ Historik na dvore kráľa Matiaša Huňadyho, Talian, Martius Galeotti, píše: „Nemci, Česi, Poliaci dakedy v materinskej reči, zväčša ale po latinsky píšu: v celom kresťanstve iba Uhorsko píše po latinsky.“ Hunfalvy píše: „Maďarské evanjelium z roku 1466 poukazuje na určitú, usadlú reč, ktorou boli by mohli práve tak písať, ako latinskou: ale spoločenstvo za doby kráľa Matiaša nepotrebovalo maďarskej literatúry.“^[55]

Ešte i za panovania Marie Terezie (1740 — 1780), keď sa Maďari začali prebúdzať k národnému povedomiu a keď vo Viedni v „uhorskom dome“ zemanskí leibgardisti kráľovnej Marie Terezie započali pestovať maďarskú literatúru — i vtedy ešte maďarská reč bola práve taká neúradná a práve tak bezo všetkých hegemoniálnych práv — ako ktorákoľvek iná reč uhorských národností. Urbárne nariadenia — na príklad — boly roku 1767 v celej krajine len po latinsky, slovensky a maďarsky vyhlásené.^[56] Na nove založenej universite v Trnave (1769 — 70.) a na gymnásii pri nej sriadenom, maďarská reč bola práve tak podriadenou rečou ako slovenská; tu učilo sa roku 1772. po nemecky 30, po francúzsky 12, po slovensky 2 a po maďarsky 2 žiaci.^[57] Keď františkáni prevzali kremnické gymnásium, kráľovná požadovala od každého professora znalosť nemeckej a slovenskej reči.^[58] Vo všeobecnosti ale natískala nemčinu, tú chcela spraviť za úradnú reč v Uhorsku, všetky ostatné reči boly jej jednako málo vzácne. V jej školskom nariadení: Ratio Educationis hovorí, že v Uhorsku je sedem rečí, a tieto sú rovnoprávne.

Ako vidno, Maďari nielen že nemali v Uhorsku národnostnej hegemónie, ale ani ich reč nepožívala žiadnych hegemoniálnych práv. Jasné je, že hovoriť o 1000-ročnom maďarskom ráze (charaktere) Uhorska a o hegemónii Maďarov môže len šovinistická nevedomosť alebo politická intriga.

Čo teda zapríčinilo, že maďarčina tak rýchle postúpila a za pol stoletia stala sa úradnou rečou štátu? Za času Jozefa II. pri sčítaní ľudu r. 1785. Maďarov bolo pomerne najviac medzi všetkými uhorskými národnosťami. Najbohatšie a najúrodnejšie kraje — Dolniaky a Zadunajsko — mali Maďari, a preto vývodili majetkove. Ich zemianstvo bolo najbohatšie a preto nemaďarské zemianstvo rado sa „priženilo“ do bohatých rodín maďarských, čím otvorily sa maďarisácii nové žleby a prítoky. Názov: „Hungarus“ celých 1000 rokov suggeroval šľachte, že je nielen uhorská, ale i maďarská, keďže „Hungarus“ znamená nielen „Uhra“, ale i „Maďara“. Zemianstvo, žiarlivo chrániace neodvislosť Uhorska od Rakúska a Česka, a v neodvislosti krajiny zase svoje veľké hmotné výsady, videlo tieto istejšie a lepšie zabezpečené, keď sa odlúčilo, odtrhlo od súsedných pokrevných kmenov: Slovanov a Nemcov a pridalo sa k úplne ojedinelému v Europe národu: k Maďarom. Známe sú predsa nároky českých, poľských a nemeckých panovníkov na uhorský trón, ako i veľké odboje Uhrov za svoju samostatnosť a v nej za vzácne privilégia zemanov. Samostatnosť a neodvislosť Uhorska znamenaly toľko, čo privilégia, výsady, nadprávo, panovanie zemanov nad nezemanmi.

Rozšíreniu sa maďarstva v poslednom polstoletí veľmi pomáhalo i prenasledovanie Nemaďarov. Tento predmet je tak široký, že k úplnému vyčerpaniu jeho potrebná je zvláštna kniha, akú napísal blahej pamäti Ambro Pietor, bývalý redaktor „Národných Novín“ v Turčianskom Svätom Martine, pod názvom „Nápor — odpor. Ako postupovala maďarisácia v Uhorsku a čo s tým súvisí.“ (1905)

Reformácia priniesla Maďarom maďarskú bohoslužobnú reč, maďarskú bibliu a cirkevnú literatúru. Kalvinismus rozšíril sa v Uhrách takmer výlučne u Maďarov. (Preto ho i nazývajú: „magyar vallás“ — maďarské náboženstvo.) Centralistické snahy viedeňské nútily Maďarov do stáleho odboja: Báthory, Bočkay, Bethlen, Rákócovci, Thököly — ač pôvodom všetci Nemaďari — predsa veľmi prispeli k prebudeniu povedomia maďarsko-národného tým, že bojovali za samostatnosť Uhorska. Urbárske nariadenia Marie Terezie vzbudily u zemanov odpor, lebo videli v nich nebezpečie pre svoje osobné záujmy; tento nepokoj zemanov stupňoval sa germanisačnými snahami kráľovny, ktorá natískajúc nemčinu do škôl, zlomila výlučné panstvo latiny vo škole a tým pripravila jej pád i vo verejnom živote.

Zrazu nečakane vystúpili na javište maďarskej literatúry, bohatí zemanskí leibgardisti kráľovnej Marie Terezie, ktorí vo Viedni nasiakli západnou kultúrou a pobádaní súc novými revolučnými ideami Francie, modernismom slobodných murárov, usilovne začali prekladať francúzske a nemecké diela do maďarčiny, ba i pôvodné diela písať. Vo viedeňskom nemeckom lesku a prepychu vzbudilo sa v nich maďarské národné povedomie a — na príklad — leibgardista gróf Adam Teleki (pôvodom Srb) r. 1773 už karhá Maďarov, že „svojej reči neznajú, a keď ju i znajú, nepokladajú za pekné a dobré, čo Maďar vykonal.^[59]

Toto hnutie zrodilo prvý maďarský časopis: jakýsi Matej Rát (pôvodom Nemec) 1. januára r. 1780 dal sa ho vydávať pod menom: „Magyar Hírmondó“.

Avšak najväčší podnet k rýchlemu vývoju maďarčiny daly absolutistické, protizemanské nariadenia Jozefa II. ako i jeho germanisačné snahy.

Na mladého cisára silne účinkovalo demokratické učenie Rousseau-ova a encyklopedistov: účel je blahobyt občanov, rovnosť občanov pod výlučnou vládou cisára, bez delenia svojej moci s privilegovanými triedami a cirkevnými stavmi — to bol jeho ideál.

„Ale Jozefove nariadenia — píše vehlasný Fraňo Pulszky^[60] — zobudily uhorské zemianstvo z dlhého spánku. — Zrušenie volieb úradníkov (reštaurácie) a vymenovanie týchže vládou zobudilo tú glorifikáciu stoličnej inštitúcie, ktorá za doby Kossutha dosiahla svoj vrchol, keď ju baštou ústavy nazvali. Zavedenie rakúskeho občanského zákona a ustanovenie nemeckého jazyka za reč administrácie prebudilo síce národnostný cit v našej vlasti, ale tento — vyznajme si pravdu — pri prvom vystúpení svojom bol vo väčšine reakcionársky a pridŕžal sa takzvanej pradedovskej slobody, pod čím rozumeli výlučne zemianske privilégia. Národ zastonal, keď mu násilne odviezli korunu sv. Štefana z Prešporku do Viedne, lebo tento skutok znamenal, že Uhorsko má byť vtopené do rakúskej ríše; vzpomienky mnohých století viazaly sa k tomuto znaku uhorského kráľovstva, jej únos hlboko zasiahol do mysle a vôle národa a trebárs ona len zemianstvo zastupovala — lebo len ono bolo ,membrum sacrae regni coronae‘ — predsa i idey národnosti a krajinskej samostatnosti sa k nej pripojily. Neuznanie a skutočné zrušenie uhorskej ústavy, ako i násilná germanisácia, jednakým spôsobom urazily cit slobody a národnosti.«

Zemani v každom, i v tom najhumánnejšom nariadení Jozefa II. vetrili nejaký úklad proti svojím privilégiám. Tak na príklad vzopreli sa nariadeniu, podľa ktorého maly byť na každý dom pribité domovné čísla; stolice protestovaly proti sčítaniu obyvateľstva; vymeranie nemovitého majetku naplnilo ích hrúzou, lebo videli v tom predzvesť odanenia zemanov. Márne odvolal Jozef II. svoje nariadenia pred smrťou: zemianstvo už cítilo, že ani uhorská ústava, ani stoličná správa, ani auktorita vysokého kňazstva nie sú také sviatosti, na ktoré by sa absolutismus neosmelil siahnuť.

„Keď sa roznieslo, že cisár Jozef II. odvolal neústavné nariadenia, — píše Fr. Pulszky v spomenutom diele — vrátil korunu do Budína a zomrel — radosť opanovala krajinu a započaly sa orgie, v ktorých národnostný cit s najzaťatejším konservatismom spolu krepčily ako besné. So stoličných domov kati strhávali domovné čísla všade, a sčítacie i katastrálne spisy a mappy slávnostne spálili, tu pod šibenicami, inde zas na námestí, pri čom páni a panie v maďarských šatách tančili okolo ohňa. Nezemanských úradníkov zahnali, meričov pozemkov polapali a zariadili medzi vojakov…“ atď.

Germanisačné a demokratické snahy hrozne pobúrily mysle. — Maďari, Slováci, Rumuni, Srbi — všetci prišli na to, že reč a literatúra udržuje a konservuje národ, jeho práva i neodvislosť, že v šírení cudzej kultúry je nebezpečie pre jestvovanie národa a štátu, že ak chcú zostať národami, musia sa vzdelávať a vzdelanie môže sa len materinskou rečou rozšíriť. Aby zemianstvo mohlo čeliť demokracii a rušeniu svojich privilégií, búrilo národnostné city proti germanisácii i v širších massách mešťanstva a poddaného ľudu.

Do tohoto obdobia spadajú pohyby Srbov za národnú autonomiu, vyhraničené územie, pod vojvodstvom Alexandra (syna Leopolda II.); sedmohradskí Sasi žiadali, aby boli uznati za „politický národ“; to samé žiadali i Rumuni. Tieto snahy budily u zemianstva strach pred federalisáciou a pred rozpadnutím sa historického Uhorska; a toto zase pritiahlo zemianstvo bližšie k maďarstvu, ktoré teraz už silne začalo centralisovať správu zeme najprv len s heslom maďarskej úradnej reči, potom už v podobe HEGEMÓNIE, SUPREMACIE MAĎARSKÉHO KMENA a národa nad nemaďarskými národami. Po smrti Jozefa II. nemaďarské a hlavne slovenské zemianstvo už stálo v jednom šíku na ochranu maďarskej Hungarie, za hegemóniu maďarskej reči a pozdejšie, i dnes: za hegemóniu maďarského národa. Na korunovačnom sneme Leopolda II. r. 1780 Maďari a maďaróni žiadali „pestovanie národného jazyka“; XVI. zák. čl. z r. 1791 ustanovuje pre stredné a vysoké školy osobitných professorov pre maďarskú reč; VII. zák. čl. z r. 1792 vriaďuje reč maďarskú medzi riadne predmety; r. 1793 domáhali sa, aby úradná reč snemu bola maďarská i protokoly aby sa písaly len po maďarsky; no vykonať to úplne nemohli pre odpor Srbov, Horvatov a mnohých, maďarsky vôbec neznajúcich zemanov; XIV. zák. čl. z r. 1805 uvádza maďarčinu za úradný jazyk uhorskej dvornej kancellárie; VIII. zák. čl. z r. 1808 ustanovuje postaviť v Pešti „národné museum“ na pestovanie maďarskej reči; r. 1811 snem chcel zaviesť maďarčinu za vyučovaciu reč vo všetkých školách — ale bol rozpustený; r. 1825 založená bola maďarská akadémia; v tom samom roku chceli vyhlásiť maďarčinu za jazyk správy, ale to sa rozbilo na odpore Srbov a slovenských vyslancov z nitrianskej a liptovskej stolice; XI. zák. čl. z r. 1827 uzákonil maďarskú akademiu a palatín, arciknieža Jozef stal sa jej protektorom; VIII. zák. čl. ustanovuje, že námestná rada i kúrie majú úradovať maďarsky; kto chce zastávať verejný úrad, musí vedeť po maďarsky; a bez toho nepripustí sa nikto ani k advokátskej zkúške; r. 1836 III. zák. čl. vyhlásil maďarskú osnovu zákonov za hodnovernú, maďarský jazyk pri kráľ. tabuli za úradný; XLI. zák. čl. z r. 1836 ustanovuje postaviť v Pešti maďarské divadlo za účelom pestovania a šírenia maďarského jazyka; VI. zák. čl. z r. 1840 vyhlásil maďarský jazyk za úradný pri representáciach snemu ku korune, pri súdoch, pri miestodržiteľstve atď.; v tom istom roku snem zavrhol kráľovský reskript, ktorý uznával právo horvatských vyslancov, aby na uhorskom sneme mohli hovoriť latinsky; r. 1843 snem nechcel uznať latinsky vystavené mandáty horvatských vyslancov, ani im nechcel dovoliť latinsky hovoriť; v magnátskej tabuli gróf Erdődy vytýkal Horvatom, že robia ruskú propagandu; sám palatín napomáhal maďarisáciu; keď slávny Ján Kollár na čele deputácie v otázke pozemku pre ev. cirkev v Pešti spomenul národy Uhorska, palatín Jozef skočil mu do reči a s hnevom odvrkol: „Ja znám v Uhorsku len jeden národ a to je národ maďarský“; zák. čl. II. z r. 1844 ustanovuje, že všetky kráľovské reskripty a nariadenia uhorskej dvornej kancellárie, všetky zákony majú byť maďarsky osnované a pojednávania snemu maďarsky vedené, vyjmúc rečí tých horvatských vyslancov, ktorí maďarsky nevedia, ale i to len za šesť rokov; súdy majú pojednávať len po maďarsky, na všetkých školách má byť maďarčina naukosdelnou rečou; r. 1847 za palatína vymenovaný arciknieža Štefan složil prísahu po maďarsky; v tom istom roku predložený bol snemu návrh zákona o uhorskom štátnom občianstve, kde je zreteľno vyslovené, že k dosiahnutiu občianskeho práva požaduje sa, aby patričný vedel po maďarsky. Podobné návrhy boly na dennom poriadku uhorského snemu i počas revolúcie r. 1848 — 49. Iba v Segedíne prišiel Kossuth a s ním všetci maďarskí politikovia k tomu presvedčeniu, že schybil, keď od počiatku tak nepriateľsky sa postavil proti nemaďarským národnostiam, a bol by to rád napravil. Dňa 28. júla r. 1849 dal zákonom vyhlásiť rovnoprávnosť všetkých národností, ale bolo už pozde.^[61]

Zároveň s krajinským snemom maďarisovaly i stolice, i cirkve, i maďarská spoločnosť. To, čo Maďari zatracovali u Marii Terezii a Jozefa II. — prevádzali sami stupňovanou mierou voči Nemaďarom. A slovenské zemianstvo nepostavilo sa na obranu slovenského národa, ale — až na malé výnimky — maďarisovalo seba i svoj národ, po prípade dívalo sa neutrálne na tento kmenový boj.

Spomenutý Matej Ráth, vydavateľ maďarského časopisu „Magyar Hírmondó“, písal v ňom, že poneváč v Uhrách sú vo väčšine Slovania: Horvati, Slovinci, Srbi, Slováci a Rusi, aby bola slovenská — tót — reč prijatá za úradnú. O niečo pozdejšie (roku 1817) Gregor Berzevicy v jednom spise svojom odporúča túto vec k uváženiu. Turčiansky vyslanec Franc Justh (bol vyslancom 1832 — 1836) ozval sa na sneme v Prešporku, aby slovenčina bola diplomatickou rečou; za to dostalo sa mu prezývky „tót király“ (slovenský kráľ).^[62] Svoj národ bránili len z ľudu vyšlí vzdelanci slovenskí, katolícki a evanjelickí kňazi: Benignus Smrtník (františkán), Ján Robík, Štefan Dubnicay, Alex. Máčaj, Hugolín Gavlovič (františkán), Alex. Nozdrovický (assessor v Žiline r. 1778 preložil Fénélonovho Telemacha), ďalej Daniel Horčička, Daniel Krman, Ján Hrdlička, Ondrej Plachý, Jur Ribay, Michal Semian, Bohuslav Tablic, evanjelickí kňazi v rokoch 1678 — 1800; Anton Bernolák, Jur Fándli, Jozef Ignác Bajza, Jur Palkovič, katolícki kňazi v rokoch 1780 — 1840; za nimi hlási sa Ján Kollár, Jozef M. Hurban, Michal M. Hodža, Ľudevít Štúr, Pavel Jozeffi, Ján Seberíni, Ján Chalupka, Sámuel Reuss, Karol Kuzmáni, ev. kňazi a iní.

Sysifovu prácu bolo konať týmto slovenským, bezmajetným kňazom, aby zachránili svoj národ od záplavy maďarisácie, ktorú viedla bohatá maďarská a zmaďarisovaná šľachta, podporovaná krajinskou, stoličnou i mestskou správou, trpená — napoleonovskými vojnami stiesneným — Francom I. a revolúciou ochromeným Ferdinandom V.

Práca táto bola tým svízelnejšia, že sledovaná bola od Maďarov s nepriazňou, ktorá sa prejavovala i v prenasledovaní. Tak na príklad už roku 1827 v Lajoš Komárne — v stolici vesprímskej — väznili a palicovali tých, čo nechceli upustiť od slovenskej reči pri službách Božích; Martin Bartoš dostal 64 palíc a mesiac žalára, Juro Janáček 60 palíc, Pavel Rus 40 a Štefan Vrabec pre svoj vysoký vek len 24 palíc. Kaločský arcibiskup Patacsics (pôvodom Srb) dal pred svojím kaštieľom vyťať po 12 palíc každému svojmu poddanému, ktorý sa opovážil hovoriť po slovensky.^[63]

Že pri takom stave vecí sa množil počet odrodilcov, nebude nikomu divno. Renegáti množili sa dvakrát tak husto, ako maďarské úrady, za ktorými driapalo sa zemianstvo i vyššie meštianstvo. — Preto hľadeli sa prelicitovať v šovinisme. Smutné exempláre takýchto renegátov a ich napredovania predstavujú na príklad Pavel Kubica, syn slovenských sedliakov s Dolného Srnieho (v trenčianskej stolici), narodil sa 25. októbra 1816, zomrel 31. mája 1893 ako člen magnátskej snemovne. — Školy vychodil v Nitre, Trenčíne a Prešporku. Roku 1837 bol úradníkom v Komárne. Roku 1838 bol stoličným podnotárom v Trenčíne. Roku 1847 stal sa vyslancom a na sneme vyslovil svoju ľútosť nad tým, že maďarská reč nie je jeho materinskou, ale vraj chce, aby maďarská reč bola všade uvedená. Preto žiada vyniesť zákon: 1. aby sa kráľovské kniežatá maďarskej reči vyučovali; 2. aby vo všetkých školách a ústavoch rečou naukosdelnou bola reč maďarská a že aj úradníci v Horvatsku povinní sú vedieť po maďarsky. Počas revolúcie šiel s prchajúcim parlamentom i do Debrecína — detronisovať Habsburgskú dynastiu; po revolúcii zmiznul, avšak vyžobral si amnestiu; roku 1861 je už podžupan, 1865 zasa vyslancom, roku 1867 vláda vymenovala ho za hlavného župana trenčianskej stolice, ktorý úrad podržal si až do r. 1890. Bol členom magnátskej snemovne, mal menší rád Sv. Štefana, väčší rád Fraňa Jozefa, a bol i tajným radcom Jeho Veličenstva. — Tarnóci, vyslanec nitrianskej stolice — po reči Ludevíta Štúra, v ktorej tento žiadal slovenskú vyučovaciu reč aspoň pre ľudové školy — hovoril, že slovenský ľud nitrianskej stolice chce sa pomaďarčiť, čo ovšem neskoršie — stanúc si r. 1848 — 49 pod zástavy slovenských dobrovoľníkov — Nitrani sami dôkladne a makave podvrátili.^[64] Takýmito cestami prešli i slovensko-kmenoví Kossuth a Petőfi do tábora Maďarov.

Nekonečný je dnes rad odrodilcov slovenských ako nekonečné je i prenasledovanie slovenského národa.