ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vážnejší dejepisci maďarskí už uznali, že kroniky a legendy Anonymusa, Kézaiho, Markusa a Thurócziho, v ktorých je reč o najstarších dejoch Maďarov a o príchode ich do Uhorska — nemajú historicko-vedeckej ceny. Vámbéry vo svojom znamenitom diele: „A magyarság keletkezése és gyarapodása“ (Pôvod a rozmnoženie sa Maďarov. Bpešť, 1895.) píše o ních, že „sú úplne nespoľahlivé“, že „postačí jediný pohľad vrhnúť na tie naivné, detinské povesti, ktorými Kézai, Markus, Thuróczi a hlavne nemenovaný notár kráľa Bélu lichotiť chcú národnej márnivosti svojích vrstovníkov, aby sme sa presvedčili, že tieto básne sú vlastne bezcenné“,^[12] že „udaje naších kronikárov sú väčšinou plodom najbrutálnejšej fantázie a že následkom toho o sťahovaní Maďarov príbližný obraz len z bádania a živobytia nomádov (kočovných národov) dnešných a minulých dôb zaopratiť si môžeme.“^[13] O prvých základoch tvorenia štátu a o „krvnej smluve“^[14] (vérszerződés), o „zaujatí maďarskej vlasti!“ i dnes učia sa žiaci na ľudových a stredných školách v Uhorsku to, čo o týchto dejoch Anonymus navymýšľal. Vámbéry posudzuje udaje Anonymove takto: „Je úplne nepochopiteľné, ako mohli maďarskí dejepisci mysleť na takú absurdnosť, že plnokrevnému Aziatovi, a patriarchálnym duchom preniknutému nomádovi privlastňovali takú ústavu a také zriadenia, ktoré musely byť celkom cudzie tehdajšiemu aziatskému chápaniu! Sem náleží predovšetkým Anonymov sprostý výmysel („otromba koholmány“) o krvnej smluve… a epigoni sú dosť naivní, že sadajú tomuto chudákovi na lep a že sa vážne púšťajú do rozboru krvnej smluvy. Ba čo viac, dnešní maďarskí dejepisci a politikovia v tejto slátanine (férczműben) vidia základy terajšej uhorskej ústavy a najtrvalejšie dielo verejného života maďarského. Menovite historikovia: Karol Szabó a Kerékgyártó.“^[15] O zaujatí vlasti hovorí Vámbéry:^[16] „Poneváč zápiskám maďarských kronikárov o onom zaujatí vlasti Maďarmi nemožno pod žiadnou podmienkou veriť, lebo tieto zápisky pochodia až z XIII. stoletia, keď tradícia pod tlakom kresťanstva násilne potlačená už dávno vymizla, následkom toho nemáme žiadnej zprávy o prvých vpádoch.“ Konečne veľmi výmluvnú kritiku o týchto maďarských kronikároch nachodíme v spomenutom diele Vámbéryho,^[17] kde vraví: „Keby sme všetko tak snadno uverili, jako maďarskí historikovia doslovne uverili Nemenovanému notárovi čo udáva o zaujatí vlasti, tak by sme sa snadno prešmykli ponad všetky ťažké otázky, a historia prvých hrdinských skutkov Árpáda a jeho víťazov bola by jasná v každej svojej čiastke. Ale bohužiaľ, záznamy Nemenovaného notára protivia sa kritike a zdravému ľudskému rozumu. Výmysel je záznam jeho o veľkosti počtu Maďarov; výmysel je naznačený ním smer ich cesty a výmysel tá preradostná pokornosť, ktorú Slovania v Lodomerii a Haliči víťazne postupujúcim podmaniteľom prejavovali.“

Takto posudzuje Anonymusa i druhý výborný maďarský historik: Ignác Acsády.^[18] Pavel Hunfalvy^[19] vo svojej „Ethnographii“ nazýva ho básnikom a má ho za cele nespoľahlivého pri poznávaní najstarších dejov maďarských. Heinrich Marczali^[20] vraví o ňom, že: „nevidíme v ňom otca nášho dejepisu“. Nevieme o Anonymusovi ani kto bol a kedy žil, avšak väčšinou pokladajú ho za notára na dvore kráľa Bélu IV. a jeho záznamy vzťahujúce sa na dobu XII. — XIII. stoletia sú cenné.

Čo sa týka pôvodu Maďarov, väčšina učencov pokladá ich za plemä ural-altajské. Nasledovné schema znázorní nám rozvetvenie altaiských prarečí:^[21]

Toto podelenie keď i nie za bezpodmienečne isté, ale za pravdepodobné sa považuje; to avšak s určitosťou možno tvrdiť, že Maďari ani v praveku netvorili rodinu s arijcami. Tohoto náhľadu sú maďarskí historici a filologovia, ako na pr. Pavel Hunfalvy a Jozef Budenz.

Vámbéry má Maďarov za turecké plemä,^[22] ale dopúšťa, že sa s ural-altaiskými plemenami silne smiešali prv, než vystúpili na javište histórie; tvrdí ďalej, že meno „Árpád“ a „Álmos“^[23] neni meno osobné, ale panovnícky názov. V tureckom jazyku „Ulumus“ značí „velebného“, „Árpád“ alebo „Alpad“ — „panovníka“.

Aká bola kultúra Maďarov a v akom stave i za akých okolností prišli do Uhorska?

Obraz, sostavený z niektorých súčasných historických záznamov, z poznania živobytia nomádskych, kočovných národov, ako i zo srovnávajúceho jazykozpytu, možno pokladať za vernú podobizeň kultúry Maďarov. Podľa toho Maďari žili patriarchálny život, nemajúc stálej vlasti, nemali ani tomu zodpovedajúcich štátnych inštitúcií; veľavýznamné a najprvší štátny a politický pomer Slovákov k Maďarom najvieryhodnejšie znázorňujúce je, čo Vámbéry tvrdí, o Maďaroch, hovoriac: „ústava nomádov bola vždy Federácia jednotlivých kmenov pod hlavným vedením spoločne vyvoleného vodcu; ale moc vodcova nebola neobmedzená, lebo každý kmen stál pod správou svojho vlastného pohlavára.“^[24] Večné blúdenie za dobrými pastvami vyvinulo u nich vojenského ducha, prísnu vojenskú organisáciu, menovite ale bojovanie na koni. Arabskí a grécki historikovia píšu, že Maďari ešte i na Dolnom Dunaji (predposledná to ich vlasť) prebývali pod holým nebom, nie v mestách a pevnostiach, ale v šírom poli, roztrúsení podľa kmeňov a rodín, pasúc po rovinách svoje stáda a kone. Tomu primerane nebývali v budovaných domoch, ale pod šiatrami, ktoré mohli ľahko rozobrať a s nimi ďalej putovať. Neznali orby, ale ako všetci nomádi, zaoberali sa chovom dobytka; preto aj ich pokrm neboly plodiny roľníkove — ktoré by ani neboli mohli so sebou voziť — ale mäso; živý dobytok všade mohli hnať pred sebou a upotrebiť ho k ťahaniu vozov.^[25] „Maďari teda nevytvorili si ústavnej organisácie počas svojho kočovania. Ako dnešné náboženstvo, tak aj všetky štátne ustanovizne nadobudli si len pozdejšie, v novej vlasti, za doby usadenia sa, po základnom premenení hospodárskych a kultúrnych pomerov svojích a vplyv na verejné záležitosti len behom století si získali.“^[26]

Hlavné znaky Maďarov tedy sú: nomádsky život, federatívne spojenie jednotlivých kmenov a naprostý nedostatok štátotvorných vlastností; pri tom výborný výcvik v jazde, v rýchlom prepadnutí a vyplienení nepriateľa, v čas pokoja však chovanie dobytka.

Ich pravlasť je neznáma. História našla ich po r. 830. medzi Dneprom a Donom, nad krimským polostrovom v takzvanej Lebedii, ktorá vtedy náležala Chazarom. Sem sa uchýlili zpod Urala, svojej prvej známej vlasti, pred ustavičnými nápadmi Pečenegov (besenyők) a podobá sa pravde, že vstúpili s Chazarmi do federatívneho pomeru: na spoločnú obranu oproti spoločnému nepriateľovi — proti Pečenegom. Dokazuje to i okolnosť, že história nevie nič o tom, žeby boli mečom dobyli Lebedie, tejto svojej druhej vlasti. O tom ale sú hodnoverné dôkazy, že vodca Maďarov, hneď po príchode do Lebedie, vzal si chazarskú kňažnu za ženu.^[27] Chazari boli prvými učiteľmi Maďarov v Europe. Tu sa oboznali i s byzantínskou kultúrou. Keď r. 860. spojené chazarské a maďarské vojsko obliehalo Cherson, tu v meste meškajúci Cyrill (Konstantin), pozdejší slávny apoštol Slovanov, v záujme mieru išiel do tábora Chazarov. Nazpäť idúc stretol sa s Maďarmi, ktorí „zavýjajúc na spôsob vlkov“, prepadli ho; no keď sa dozvedeli, že je byzantínskym, kresťanským kňazom, pustili ho na slobodu. Pozdejšie, kdesi pri Dolnom Dunaji, navštívil ích i Method.

Okolo 885. roku, teda asi po 50-ročnom spolužití s Chazarmi, Pečenegovia prepadli Maďarov zas tak, že títo boli nútení hľadať si bezpečnejšiu vlasť pre seba, a pastvy pre svoj dobytok. Vedení súc Árpádom, synom Álmošovým, presťahovali sa do Atelkuzu, k Dolnému Dunaju, do svojej tretej vlasti. Tu, ďaleko od Pečenegov, na žírnych poliach-rovinách, blízko byzantského sveta kultúrneho, prvá ich starosť bola — vstúpiť do federatívneho pomeru s byzantským cisárom Lvom Múdrym. Acsády hovorí: „Maďari chcú sa pokladať takmer za poddaných Byzantu, to jest hľadajú stály spolok s cisárom. A skutočne: opätovne pomáhali cisárovi proti Bulharom a zapriadli s jeho državou čulé styky kupecké.“^[28]

Asi 10 rokov prebývali v Atelkuzu, keď v tretej vojne protibulharskej, Bulhari, pod cárom Simeonom, „najväčšiu čiastku maďarského vojska pozabíjali. Tí, čo sa zachránili, i doma našli všetko spustošené. Kým oni v Bulharsku plienili a bojovali, Simeonom zavolaní Pečenegovia prepadli osady Maďarov v Atelkuzu a povraždili, koho dopadli: mužov, ženy, deti, ostatní — akiste najväčšia časť, ktorí na velikom priestranstve roztrúseno bývali a zavčasu počuli o hroziacom im nebezpečenstve — splašení utekali s Árpádom na západ, pozdĺž Dnestra, aby si pod silnými baštami Karpatov, na známych im už rovinách podkarpatských, novú vlasť našli, ktorá by bola pred Pečenegami chránenejšia.“^[29]

Slávny maďarský historik František Salamon napísal, že do Uhorska prišli, ako „bez rodiny, len z bojovníkov sa skladajúci jazdecký pluk… so slovanskými manželkami, so slovanskými matkami.^[30]

Teda už hodne premiešaní slovanskou krvou a obznámení so slovanskou kultúrou prišli do tejto terajšej, tretej svojej vlasti. — I sem prišli ako kočovní nomádi, NIE S ÚMYSLOM ZALOŽIŤ TU ŠTÁT, STÁLU OTČINU. Tým menej mohli teda mať úmyslu podmaniť si tu najdené národy a založiť supremaciu alebo hegemóniu svojho národa nad tu najdenými národami. Chybela im k tomu i kultúra i štátotvorná vlastnosť, ba — súdiac z ich malého, krvavými bitkami stenčeného počtu — i potrebná k tomu sila. Veď boli na úteku pred nomádskymi tiež Pečenegami, týmito urputnými prenasledovateľmi Maďarov.

Prv, nežby sme o takzvanom „zaujatí vlasti“ uvažovali, všimnime si, akú kultúru priniesli Maďari so sebou do Uhorska?

Ako otázku pôvodu Maďarov (a iných národov), historikovia práve tak usilujú sa riešiť pomocou urovnávajúcej jazykovedy aj stupeň kultúry Maďarov v čas ich príchodu do Uhár. Reč je — hovoria — najstarším a najväčším monumentom histórie niektorého národa. Preto od historika vyžaduje sa, aby rozumel i jazykovedu patričného národa. Slávny slovanský linguista Dr. František Miklošič vo spise: „Die slavischen Elemente im magyarischen“^[31] píše: „Historik najde nemalú časť kultúrne-historických dokladov v zkúmaní ,prevzatých slov‘ (Lehnwörter), lebo slová a veci obyčajne nerozlučne putujú od národa k národu.“ Tak, na pr., Miklošič dokazuje, že štátne a kresťansko-cirkevné inštitúcie u slovanských národov neboly samorostlé, ale prevzaté, a to od Nemcov, poťažne — u Bulharov a Rusov — od Byzantincov. Na dôkaz toho uvádza slová: knez, kraľ a cár. Knez pochodí z gotského „kuniggs“, slovo „kraľ“ znamená za názov rozšírené meno mohutného Karla Veľkého. Cesar alebo cár pochodí so stredogréckeho ??i???. Slovo kraľ ujalo sa u západných Slovanov, slovo cár ale u tých Slovanov, ktorým sa táto inštitúcia dostala od Grékov, to jest u Bulharov a Rusov. Za čisto slovanské ustanovizne možno považovať vojvodu, ktorý im bol vodcom iba vo vojne, a župana, ktorý bol hlavou župy, to jest územia, jeho rodom obydleného.^[32]

Takto možno pomocou srovnávajúcej jazykovedy zistiť, čo za inštitúcie a jaké veci, jakú kultúru prevzali Maďari od Slovanov, čomu sa naučili od Turkov (ešte v prvej ich vlasti), čomu od Pečenegov a Kumánov, alebo čo prevzali od Turkov iba po moháčskej porážke, za časov poldruhastoročného tureckého bašovania v Uhorsku atď. Miklošič týmto spôsobom dokázal, že reč o samorostlej kultúre Maďarov je len výmyslom, Maďari takej domorodej kultúry nemali. I medzi Maďarmi takí nestranní učenci, ako Pavel Hunfalvy, Budenz, Szarvas a iní dali Miklošičovi za pravdu.^[33]

Z kategorií Miklošičom sostavených podávam na ukážku, aké veci a inštitúcie prevzali Maďari od Slovanov, čomu sa od nich naučili, čo chybovalo z ich samorostlej „kultúry“.^[34]

Cirkev. — Keresztény: kresťan; pogány: poganin; pap: pop; püspök: biskup; apát: opát;^[35] apáca: opatica; barát: brat; diák: dijak; koma: kum; oltár: altár; kereszt: krst; karácsony: kračún; szerda: streda; csütörtök: štvrtok; péntek: piatok; szombat: sobota; keresztel: krstiti; bérmál: bermati; szent: svätý; alamizsna: alamužna; babona: babuni; báj: baj; varázs: vražati; parázna: praznik; pokol: peklo.

Štát. — Zálog: záloh; megye: mežda; gránicz: granica; zsellér: željar; rab: rob; robot: robota; kamat: kamata; szabad: svobodný; császár: cesar; király: kráľ; udvar; dvor; udvarnok: dvorník; asztalnok: stolník; pohárnok: pohárnik; komornok: komorník; tárnok: tovarník; bojár: bolja; bán: ban; vajda: vojvoda; ispán: župan; kenéz: knez; tiszt: čistý; izbég: izbeh; pribék: prebeg; poroszló: prusati; kaloda: klada; tömlöcz: temnica.

Mená a miery. — Izlot: zloty; poltura: pol vtora; peták: petak; pénz: peniaz; pint: pint; akó: okov; polovnyák: polovnják; veder: vedro; köböl: kebele; mércze: merica; mér: meriti.

Vojenstvo. — Baj: boj; csata: četa; harcz: harc; bajnok: bojník; vitéz: vítez; huszár: gusar; tábornok: táborník; sisak: šiš, šišak; pajzs; paveza; tárcza: tarča; kopja: kopije; szucza: sulica; szablya: sablja; lándzsa: lašta; parittya: prača; puska: puška; kard: korda; tarack: tresk; tábor: tábor; strázsa: stráža; zászló: záslona.

Zverstvo. — Kabala: kobyla; kanca: konica; paripa: parip; bika: býk; bivaly: byvol; szamár: somár; bárány: baran; marha: mrha; agár: ogar; szelindek: sledonik; vizsla: vyžel; macska: mačka; kaczér: kocúr; kan: kan; medve: medveď; kakas: kokoš; jércze: jarica; kappan: kapún; kacsa: kače; kácsér: káčer; récze: reca; hörcsög: chrčak; patkány: potkan; peleh: plehe; czoboly: sobol; vidra: vydra; páva: páv; bibicz: bibic; csóka: čavka; kuvik: kuvik; czinege: sinica; galamb: gląb (holub); gerlicze: grlica (hrdlica); kánya: kaňa; karvaly: kragul; pinty: penkava; szajkó: sojka; szalonka: sluka; szárcsa: škvorec; tengelice: steglec; veréb: vrabij; csík: čík; csuka: ščuka; gadócz: gadovc; görgicse: grgeč; harcsa: hrča; jász: jas; kárasz: karas; kecsege: kečiga; laszos: losos; lepény: lipeň; márna: mrena; menyhal: mieň; pisztráng: pstrag; sörög: sevrjuga; viza: vyz; rák: rak; bolha: blcha; poloska: plošťka; babócs: babučka; kabóca: kobylica; prücsök: svrček; zsuzsók: žužok; kullancs: klešč; kukac: kukacz; moly: moľ; pondró: pondrav; csere, cserebegár: črv; giliszta: glista; pijóka, pijócza: pijavka, pijavica; ikra: ikra; viaszk: vosk; raj: roj; porond: porod; kopoltyú: klepeto; métely: metilij; barlang: brlog; csorda: čreda.

Rastlinstvo. — Rozs: raž; hajdina, harie ka, pogányka, tatárka: hajdina, hrečka, poganka, tatarka; kukoricza: kukurica; zab: zob; prósza: proso; czirók: sirek; mohar, muhar: muhar; gabona: gobino; abajdócz: abadvojec; répa: repa; koszmacska: kosmat; merkocze, murok: mrkevca, mrkev; czékla: cekla; retek: retkev; dinnye: dyňa; ugorka: ugorek; tök: tyky; lencse: lešta; bab: bob; paszuly: pasulj; mák: mak; komló: chmel; len: ľan; paszkoncza: poskonnice; szeklicze: světlice; szilva: sliva; baraczk: breskva; cseresznye: čerešňa; visnye: višňa; naspolya: nešplja; berkenye: brekinja; gesztenye: kostaň; málna: malina; köszméte: kosmatka; szamócza: samonica; gomba: gąba; gelyva: gliva; hirip: hrib; kozák: kozák; pecsérke: pečirka; szömörcsök: smrček; cser; čer; topoly: topoľ; jávor: javor; jegenye; jagnjed; szömörke: smreka; rakottya: rakita; tisza: tis; bodza: baza; boróka: borovka; abruta: abrota; belénd: blen; borostyán: brštan; boroszlán: brslen; csipke: ščipek; csombor: čobr; csömör: čemer; csermely: čermel; galagonya: gloginja; galambóc: golabovc; gálna: skalina; iglicze: iglica; kalincza: kalina; kapor: kôpor; kapotnyak: kopytnik; konkoly: kakoľ; kömény: kumin; laboda: loboda; lapu: lopúch; lednek: ledník; nadragulya: natragulja; paprád: papraď; peszterce: pestrec; pipacs: pipač; putnok: putník; rozsnok: režník; sás: šáš; zsálya: slavulja; tarack: truskavec; tisztesfű: čistec; toklász: stoklas; varadics: vratič; venyige: vinika; moh: mach; penész: pleseň; imolya: imela; lép: lep; gyantár: jantar; maláta: mláto; szalad: slad; bél: bel; mézga: mezga; gerezd: grozd; korpa: krupa; pelyva: pleva; pozdorja: pazder; gally: goľ; kalász: klas; kocsány: kocen; koloncz: kolence; lúczfa: lúč; rásgya: roždije; murva: mrva; szalma: slama; burján: buren; aszat: oset; pázsit: pažiť; haraszt: chrastie; lúg: lug; ragya: režda; rásza: rasad.

Nerasty. — Aczél: oceľ; ólom: olovo; szompor: sumpor; gálicz: skalica; szikla: skala; porond: prąd; akna (der Schacht): okno; rozsda: režda; nádol: naditi.

Hospodárstvo. — Iga, járom: igo (jho); jarmo; zabola: zubadlo; patkó: podkova; kólya: kola; kocsi: kočija; talyiga: telega; szán: sane; targonca: tragovnica; taraglya: traglje; lőcs: levč; eplény: oplen; rakonca: rukunica; kalamáz: kolomáz; gereblye: grablje; ösztöke: styk; lemes: lemeš; kabala: kobyla; pating: potęg; csoroszlya: črieslo; gerendély: grędel; borona: brána; asztag: stoh; petrencze: petrenec; kazal: kozel; guzsaly: kúžel; tiló: trlo; gereben: grebeň; pereszlen: preslen; mocsola: močilo; pászma: pasmo; csép: cep; kaczor: kosor; kasza: kosa; vödör: voder (vedro); szita: sito; rosta: rešeto; szuszék: súsek; abrak: obrok; széna: seno; szecska: sečka; jászol: jasle; paraszt: prost; pásztor: pastur; bojtár: bajta; tanya: stanje; ösztön: osteň; garád: grád; ganaj: gnoj; gúzs: gúž; lésza, léc: lesa; pózna: pavúz; bot: bat; dorong: drąg; pálcza: palica; porong: prąg; deszka: deska; gerenda: gręda; donga: dąga (dúha); rúd: ruda; barázda: brázda; ugar: ugar; puszta: pustý; parlag: prelog (prieloh); kúp, kupacz: kup; garmada: garmada; gát: gat; árok: jarek; iszap: isp; halom: hľum (chlum); mocsár: močar; patak: potok; róna: rovina.

Priemysel, kupectvo. — Göröncsér: grňčar (hrnčiar); kádár: kadár; kollár: kolár; kovács: kováč; kupecz: kupec; mészáros: mesar; molnár: mlynár; takács: tkáč; mester: mešter; kulcs: klúč; lakat: lokot; závár, zár: závor; retesz: retez; bárd: brady; borotva: britva; szekercze: sekeryca; topor: topor; kopács: kopáč; villa: vila; csáklya: čakľja; láncz: lanec; csípő: ščipcy; malom: mlyn; garat: grot; ecset: ščet (štetka); azsag: ožeg; pamat: pomet; pamacs: pomočiti; borda: brdo; osztováta: stativa; csákány: čekan; kalapács: klepáč; mozsár: možar (mažiar); vihnye: výheň; csáva: ščava; lúg: lug; kelepce: klepec; kalit, kalitka: klietka, kleť; szák: sak; cserény: čereň; apacsín: opačina; tár: tovar; vályog: válek; csap: čep; abroncs: obruč; eszterga: struga; kompona: kapona; korong: krag (kruh); korcsolya: krčuľa; lapát: lopata; csév: cieva; motolla: motovidlo; máz: maz; pecsét: pečať; munka: mąka.

Loďníctvo. — Csólnak: člnok; keréb: koráb; kormány: krma; ladik: ladijka; naszád: násad; vitorla: vetrilo; zátony: zátoň.

Budova, byt, náradie. — Ablak: oblok; akol: okol; asztal: stol; bánya: banja; duhna, dunha: duchna; eszterha: strecha; garádics: gradič; hiska: chyžka; kalyiba: koliba; katlan: kotol; kémény: komín; kerevet: krevet; konyha: kuchyňa; kamara: komora; kuczkó: kútik; lócza: lavica; nyoszolya: nosilo; oszlop: stĺp; pad: pod; padmaly: podmol; pajta: pojata; pokrócz: pokrovec; palota: polata; paplan: poplun; párkány: parkan; párna: perina; pest: pešť; pince: pivnica; pitvar: pitvor (prítvor); polc: polica; ponyva: ponjava; rostély: roštelj; szekrény: skrinja; szín: sieň; szoba: soba (izba); szobor: stobor; szövétnek: svetnik; terem: trem (terem); toromba: traba (trúba); torony: tureň; tükör: tykr; utca: ulica; vályog: válek; vánkos; vankúš; verocze: dverca; várda: vard; kanócz: knôt; abrosz: obrusz; szelencze: solnica; tányér: tanjir.

Šatstvo. — Sapka: čapka; csepesz: čepec; csuha: čoha; darócz: deravc; gatya: gaće; gerezna: krzno; guba: guba; gunya: gunja; harisnya: harušňa; irha: irha; kápa: kapa; kapca: kopytce; kapocs: kopča; kucsma: kučma; kuklya: kukla; nadrág: nadragy; palást: plášť; pántlika: pantlika; szatying: steg; párta: parta; prém: prem; posztó: postav; rása: raša; ruha: ruho (rúcho); salank: slak; suba: šuba; szokmány: sukman; szoknya: sukňa; táska: taška; zubbony: zubun; pelenka: plienka; pólya: povijalo; kapta: kopyto; belezna: blizna; ontok: ątk.

Barvy. — Barna: brna; riska: ryska; ros: rožď; tarka: strakat.

Jedlo a nápoj. — Béles: beleš (bialoš); eczet: ocot; galuska: galuška; gánicza: žganec; goboncza: gibanica; gomolya: gomolja; kalács: koláč; káposzta: kapusta; kása: kaša; keszölcze: kyselica; kocsonya: končenina; kolbász: klobása; kovász: kvas; kurczina: skvarčina; lepény: lepeň; lév: lev; morvány: mrváň; olaj: olej; pecsenye: pečeňa; pita: pita; pompos: pampúch; podluska: podlužka; pogácsa: pogáč; prósza: proso; puliszka: poliska; szalados: slad; szalonna: slanina; tarhó, túró: tvaroh; zákla: zákol; zsurmóka: žmolka; pálinka: pálenka; szivalica: slivovica; szurutyka: syrovátka; vinkó: vínko; zsendice: žinčica; ebéd: obed; uzsonna: užina; vacsora: večera; parázsol: paražiti.

Nádoby. — Csésze: čaša; kobak: kubek; kupicza: kupica; pohár: pohár; csobán: čbán (džbán); csobolyó: čobola; korsó: krčag; kupa: kupa; palaczk: ploskva; kondér: konder; cserpák: črpati; csutora: čutora; skatulya: škatuľa; berbencze: berbenyca; koroglya: krugla; medencze: medenica; kas: koš; kosár: košiar; kosornya: košarina; kád: kaď; dézsa: dieža; bödön: bedna; bocska: bečka; sajtár: žehtár (žochtár); málha: malha; cserép: črep.

Hostina, hudba, hra. — Lakoma: lakom; radina: rodiny; puzdarék: pozdravek; korcsma: krčma; doromb: drombla; duda: duda; gajdol: gajdati; virelya: svirieľ; szopóka: sopilka; szipóka: sipovka; mancs: meč; koczka: koczka; ugrócz: igravec; zsertelod: žartovať; pipa: pipa.

Rodina, spoločnosť. — Déd: deď; bába: baba; bátya: bašta; néne: neni; unoka: unuk (vnuk); mostoha: mašteha; dajka: dojka; pesztonka: pestúnka; mátka: matka; dorosba: družba; barát: brat; társ: tovaryš; drusza: druž; család: čeľaď.

Ľudia a ich zamestnanie. — Kulcsár: kľúčar; szolga: sluga; szakács: sokač; tolmács: tlmač; komorna: komorná; szomszéd: sused (sąsed).

Telo a jeho čiastky. — Barkó: brk; kulyak: kulak; csecs: cec; derék: driek; potroh: potroh; ikra: ikra; mozga: mozg; méh: miech; nádra: njadro.

Nemoce a chyby tela a duše. — Golyva: gliva; görbe: grb (hrb); görcs: grč (kŕč); pajót: pajeď; nátha: nadiha; tályog: talog; gosuta: šut; selyp: seplav; néma: nemý; bolond: bląd; buja; buj; goromba: grąb (hrubý); tompa: tąp (tupý); pákosz: pakost; patvar: potvor; garázda: gorazd; zádor: zador; pletyka: pleťka; vádol: vada; gonosz: gnus (hnusný); hiba: chyba; gáncs: ganič (haniť); nyavalya: nevolja.

Ethnographické a geographické mená národov, zemí, riek. — Német: nemec; szász: sasin; porosz: prus; horvát: hrvat; bosnyák: bosniak; rácz: rask; bolgár: blgarin; morva: morava; cseh: čeh; lengyel: lęh; rusznyák: rusňák; görög: grk; oláh, olasz: vlah; orosz: rusin; muszka: moskva; palócz: plavc; kazár: kozarin; zsidó: žid; szerecsen: sracin; balaton: batona; szerém: sriem; gács: galič; duna: dunaj.

Miklošič vypočítal a dôvodami opatril 956 takých slov, ktoré Maďari prevzali od Slovanov. Od tých čias ďalším skúmaním bola uznaná maďarskosť niektorých slov z Miklošičovho soznamu; ale štúdiami maďarských slavistov Asbótha a Melicha povynachodily sa v maďarskom jazyku iné slovanské slová, tak že dnes do takého soznamu nasbieralo by sa ich už hodne vyše tisíc. (Na príklad: homály: hmla; máglya: mohyla; kemencze: kamenica; horpadt: hrbatý atď., atď.)

Maďari prevzali mnoho slov i od Nemcov (na príklad: ház: das Haus; föld: das Feld; fal: der Wall atď.) i od druhých národov, s ktorými prišli do styku.

Zaiste poniektoré z udaných vecí boly Maďarom známe i pred prevzatím ich názvov od iných národov, avšak takýchto vecí bolo málo a i tie musely ležať celkom von z kruhu ich životných potrieb a ich kultúry, keďže nedržali za potrebné pomenovať ich svojím vlastným jazykom. I to je možné, že niektoré maďarské slová behom času vypadly z úžitku a nahradené boly slovanskými, avšak takých prípadov muselo byť tiež poriedku, lebo ako vidíme, Maďarom bolo ťažko vyslovovať slovanské slová a museli si ich prispôsobiť duchu svojho jazyka, čo zaiste bola ťažšia úloha, ako podržať starý, maďarský, domácim ľuďom, rodine a čeľadi známy názov vecí.

Maďari boli jazdecký národ a preto zvlášte kultus koňa bol u ních nemálo vyvinutý. Svojím bohom vraj bieleho koňa obetovávali, do boja, miesto pod zástavami, tiahli tak ako ich príbuzní — Turci: pod koňským chvostom. Šatstvo bolo primerané nomádskemu životu: hlavnú váhu kládli na to, aby bolo silné, aby ich chránilo od ruských mrazov i od dážďa, a to tým viac, že budovaných domov nemali: obliekali sa teda do silného plátna a koňských koží, ako ich pobratimi kirgízi ešte i teraz paradírujú v kabátoch z lesklosrstnej koňskej kože, na ktorých ako ozdoba hompáľa sa koňský chvost. S koňa, ako i dnešní kirgízi, temer ani nesliezali.^[36] Ešte i za panovania sv. Štefana, biskup Sv. Gerhard vydáva o ních svedectvo, že „pracovať sa ím nechce, ale vo dne v noci vo veselej spoločnosti pijú a do inšieho sa nerozumejú ako do koní a do maštáľ.^[37]

O kultúrnom stupni Maďarov súvekí historikovia vydávajú Maďarom veru zlé vysvedčenie; preto niektorí terajší historikovia tvrdia, že oné súveké pramene nie sú objektívne, ale strachom a nenávisťou písané. V týchto záznamoch menujú sa Maďari „pekelným plemenom“, „potomkami Belzebuba“, „národom biblického Goga a Magoga“, ktorých vraj Boh poslal na potrestanie sveta; meno Hungri vraj pochodí z nemeckého Hunger (hlad) a že divokým hladom hnaní prepadúvajú vraj súsedov. Psým národom ích menovali, ktorý vraj na psa a na vlka prisahá, surové mäso jie, krv pije, z padlých ľudí vyberá srdce a hotoví z neho lieky. Zovňajšok že majú hrozný, tvár, výzor neľudský, že nemajú viery, mravov, zákonov, neznajú sväzku manželského, ale postrádajúc všetkých duchovných darov, holdujú len samým hrubým pudom. Ani len ľudským jazykom nehovoria, ale na spôsob zverov zavýjajú.“^[38]

Tieto svedectvá nemeckých historikov za objektívne považovať nemožno. Vernejšie a spravodlivejšie charakterisuje nomádske — teda Maďarom podobné — národy Palacký, vraviac:^[39] „Hejna kočovných Scythův, Sarmathův, Hunův a Avarův neznala obyčejne ani jiného domova, kromě kar těch, na kterých ženy a děti jejích se vozily, ani jiného jmění kromě stad svých; pročež zabíhajíce ze země do země, z místa na místo, nenechávali po sobě památek jiných, nežli zbořeniny a pustotu, až posléz buďto přilnuvše ke vzdelanosti nové Europy v ní zdomácněli, aneb z ní konečně vyplenění byli.“

Keď porovnáme pred-tisícročích Maďarov s dnešnými nomádskymi národami Azie, za dokázané uznať musíme to, čo vysvitá z výskumov Miklošičových, že totiž Maďari v dobe príchodu do Uhorska žiadnej samorostlej kultúry nemali, a celú vzdelanosť svoju od arijských plemien prevzali.