ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V dnešných politických bojoch Maďari neprestajne hlásajú svoju hegemóniu, supremaciu, 1000-ročný maďarský národný ráz krajiny a svoju kulturálnu prevahu voči ostatným nemaďarským národom v Uhorsku. Menovite v aktuálnej otázke volebnej reformy maďarské politické strany bez výnimky hlásajú a agitujú, aby bola tak uzákonená, žeby hegemónia, supremacia Maďarov a 1000-ročný maďarský ráz krajiny bol zabezpečený, bo že vraj Maďari založili a behom 1000 rokov i udržiavali túto krajinu, konečne, že maďarské plemä je kultúryschopnejšie ako nemaďarské plemená, preto že Maďari sú povolaní rozširovať osvetu na východe Europy, atď.

Tieto sady novovekej maďarskej politiky, trebárs ony znalcov histórie ani na okamih nepomýlia, a hoďas svojou naivnostou do očí bijú, predsa nosia v sebe zárodky nebezpečného bludu, ktorý menovite v srdciach školskej mládeže už i koná nenahraditeľnú škodu.

O tom, či Maďari mečom podmanili Uhorsko a v ňom bývajúce národy, alebo či — zaujímajúc pusté kraje pozdĺž Tisy a Dunaja — federatívny spolok utvorili s nimi: niet žiadnych istých historických dôkazov a preto nútení sme z malého počtu, z nekultúrnosti, z nomádskych obyčajov Maďarov, ako i z tej dokázanej okolnosti, že nomádski Maďari keď prišli do Uhorska, nemali úmyslu sa tu na večnosť usadiť: nútení sme zatvárať, že nebolo žiadnej príčiny, aby si tu bývajúce národy znepriatelili, ich podmanili a nad ne svoju hegemóniu alebo supremaciu rozprestreli. Za doby sv. Štefana a celého Árpádovského domu — ako to všetky krajinské zákony nepodvratiteľne dokazujú — Maďari nielen že nepožívali nijakej národnostnej hegemónie a supremacie a len ako i ostatné, s nimi spojené národy, delili sa na zemanov a poddaných, ale naopak: nomádski Maďari dobrovoľne podrobili sa supremacii slovenského štátneho, župného i obecného zariadenia, a vzali na seba ráz, obyčaje a spôsoby a vôbec kultúru tu najdených Slovanov, ktorých prijali za svojich učiteľov, vodcov správcov krajinskej a župnej ústavy a všetkých verejných diel.

O maďarskom národnom ráze hovoriť i dnes je nemožnosť — lebo takého rázu Maďari nemajú. Maďari svoj pôvodný ráz už v prvých stoletiach príchodu do Uhorska úplne ztratili. Dnes niet po ňom ani chýru ani slychu.

Počujme o tomto mienky dvoch najvýznamnejších maďarských spisovateľov-učencov!

Dr. Ladislav Réthy^[65] hovoriac o ural-altaiskom pôvode Maďarov, konštatuje: „Ako sme zo sväzku týchto národov vystúpili, uplynulo tisíc rokov. Prirodzená vec, že národ, toto pohyblivé komplexum, ktoré je rečou, sťa obručou spojené, formoval sa, premieňal sa, a pretvoril sa hádam natoľko, že rassove už ani nepatríme medzi tie národy, ku ktorým nás rečové sväzky viažu.“ „Pochop Maďarstva nekryje sa s pochopom rassy… My sme nie altaiský národ, dávno-predávno sme nie ním.“ „To Maďarstvo, ktoré na všetky strany obžalúvajú, za tyrana, moc svoju nadužívajúceho despotu vyhlasujú, nie je nič inšie, ako federácia nás všetkých.“

S menším pathosom, ale s väčšou znalosťou píše o tomto výtečný etnograf a historik Armin Vámbéry:^[66] „Dnešný národ Maďarov považujem za miešaninu národov katexochén.“ „Najväčší príspevok k utvoreniu sa dnešného maďarstva daly arijské národy… Pôvodného obyvateľstva Uhorska bolo viac ako tri štvrtiny arijského pôvodu a najviac ak štvrtinu možno považovať za ural-altaiského pôvodu. Tento číselný pomer vzali sme z topografického menoslovu, z výrazov administratívnych, politických a cirkevných doby Árpádovej, konečne z vlastných mien dokumentov a váradského Regestruma, z čoho vysvitá, že je Maďar v nápadnej menšine voči Slovanovi.“^[67] „V dnešných Maďaroch hoďasčo iné možno objaviť, len nie vo fysickom ohľade z jednorodých živlov povstalé národné teleso, nasledovne ani žiaden výlučný, na ural-altaiský pôvod poukazujúci ráz.“ „Zpomedzi všetkých miešaných národov Europy a Asie, Maďari tvoria zaiste najzvláštnejšie pomiešaný národ.“ „Ani v barve ich očí a vlasov, ani v útvare ich tela, nikde, nikde nevidno určitého znaku alebo dôkazu jednotnosti, poťažne pôvodu spoločného plemena. Kto by chcel niečo takého tušiť, alebo vynájsť, to znamenalo by toľko, ako chcieť podvrátiť históriu.^[68]

„Pramaďar (ősmagyar), ktorý by sa mohol na tento právny titul odvolávať, už v XI. století bol veľkou zriedkavosťou, v pozdejšej dobe historickej, jestvovanie takéhoto Pramaďara považovať musíme za veľmi illusórne.“ „V žilách dnešného pokolenia Maďarov nieto viacej ani jedinej kvapky pramaďarskej krve.“^[69] „Takej jednotnej rázovitosti, akú má na príklad Slovák, ktorý bol prez celé stoletia ušetrený od primiešania sa cudzej krve… v celom Maďarstve nadarmo by sme hľadali.“^[70] „Maďarstvo nielen že je miešanina národov, ale je najstrakatejšia miešanina národov známeho sveta.“

Nuž — ťažko bude stvoriť také všeobecné volebné právo v Uhorsku, ktoré by zachránilo jeho 1000-ročný maďarský ráz!

A akože to stojí s tou kultúrnou prevahou maďarstva a s ich tvrdením, že uhorský štát oni založili, oni udržali za celých 1000 rokov a oni sú štátotvorným elementom i dnes?

Maďari, keď prišli do Uhorska, žiadnej autochtonnej kultúry nemali. Toto je dnes už neodškriepiteľne dokázaná vec. Ich nomádsky život nepripúšťal zakorenenia pražiadnej kultúry. A v dobe svojho prvého vystúpenia na javisko histórie začali pomaly prijímať kultúru najprv od Chazarov nad Krymom, potom od Rusov a Bulharov v Atelkuze a konečne od Slovákov a Nemcov v Uhorsku. — Vyše 1000 slovanských slov, kultúrne veci a pochopy znamenajúcich, prevzali od Slovanov do svojej reči; od Slovanov prevzali i kresťanstvo, štátne, župné a obecné ustanovizne (kráľ, koruna, župan, nádvorník, sluha, rob, atď. znejú v maďarčine: király, korona, ispán, nádor, szolga, rab), hudbu, hospodárstvo atď. A tu ďalej aspoň čiastočne vypočítame mená tých Nemaďarov, ktorí svojím umom, nadaním, prácou a obetivosťou prispeli k zveľadeniu maďarskej kultúry.

A veľkolepú úlohu založenia a udržania štátu v prevažnej väčšine tiež Nemaďari konali; darmo šovinistické falšovanie histórie usiluje sa pre seba, pre maďarskú rassu nárokovať a podržať veľkých herosov krajinskej histórie! Trebárs až do konca XVIII. stoletia nebolo u nich národnostného povedomia, — no neboli ani Maďari. Iba v XIX. století započal sa ten zvláštny a nadmieru smutný process, že nemaďarská šľachta uhorská chrániac svoje zemianske privilégia, čím diaľ tým húfnejšie pridávala sa k maďarskému národu, rozmnožujúc rady jeho, majetok, česť a slávu, intelligenciu, mäcénov, umelcov, politikov a spisovateľov jeho a dopomáhajúc mu k obdržaniu politickej moci, krajinskej vlády. Dnes z daňových peňazí celého obyvateľstva krajiny vláda podporuje len maďarskú kultúru, maďarskú vedu, literatúru, umenie, divadlo, musea, umelcov, výstavky, spolky, maďarský priemysel a obchod. Ba vláda za tieto isté peniaze všetkých národností kupuje duše nemaďarské, platí za nepriateľské nám, maďarisujúce snahy. Kultúrnu prácu nemaďarských národností vláda nielen že nepodporuje, ale i prenasleduje a ničí. Vláda zhabala Slovákom všetky tri gymnásia, ktoré si sami založili a udržiavali, zhabala Maticu, vedecký a literárny spolok Slovákov i celý jej majetok, z úrokov jehož teraz podporuje protislovenský spolok. Tak hľa mozoľnou prácou nadobudnuté peniaze nemaďarských daňovníkov sodomickým ohňom padajú zpäť na ich hlavy.