ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ponáhľajme sa zachovať starodávne slovenské mená krajov, honov, vrchov, riek, potôčkov, studienok v krajoch Slovákmi obydlených, bo ideme pomaly utrácať i tieto. Stalo sa totižto ako inde, tak aj v Štitníku, mestečku slovenskom, v gemerskej stolici ležiacom, že keď roku 1857 takzvaní krokomerci pozemkové knihy robili, do nemecky popísaných pozemkových hárkov dľa reči kraja vnášali mená honov a hôr v reči ľudu; v Štitníku tedy slovensky. V tom istom mestečku bola pozdejšie komassácia, pri ktorej maďarskí inžinieri už netrpeli a tak povyhadzovali prastaré slovenské názvy honov. Suchá stráň dostala meno: Száraz hegy, Drienok: Somosalja, Teplá úboč: Meleg hegy. A týmto podobné. Tak dostaly v Štitníku hony nové úradné, maďarské názvy, ktoré v ľudu neujaly sa síce, no, zato nepriaznivci tým urputnejšie držia sa ich. Konečne napadne nejakému premrštencovi o niekoľko rokov tvrdiť, že Štitník bol kedysi maďarským mestečkom; dokazujú to vraj maďarské názvy honov, len vraj z vidieku vlúdivší sa Slováci poslovenčili ho, treba ho tedy maďarstvu nazpät vydobyť. Príklad na to poskytuje nám Ďuro Volf vo svojom Pavlom Križkom výtečne posúdenom diele: Az egyházi szláv nyelv hazája. Na šťastie môžeme sa odvolať krem mnohých iných dôkazov i na dielo Lad. Bartholomaeidesa: Memorabilia provinciae Csetnek, v ktorom tento tvrdí: „hodierni incolae omnes Slavi sunt“. Ale Bartholomaeides neopísal každý bod Slovenska, nemožno ho všade za svedka volať, preto je potrebné, a to súrne potrebné, miestopisné názvy z celého Slovenska posbierať a tým nielen rečový poklad, ale i dôkaz prvobytnosti slovenského národa zachrániť.

Úradná práca viedla pisateľa týchto riadkov v lete tohoto roku do, teraz rýdzo maďarskej, dľa náboženstva kalvínskej, osady Silíc, maďarsky: Szilicze zvanej, ležiacej na vysočine východného kraja stolice gemerskej, asi na hodinu vzdialenosti od mestečka Plešivca a takmer v súsedstve dediny Agtelek, chýrečnej po veľkolepej jaskyni. — Medzi pamätnosti tejto dedinky patria na západnej hranici chotára v chrastine sem-tam v čarovnom neporiadku, no veľkolepe a romantične rozmetané dosť vysoké vápencové bralá skál, v ktorých lone, ako pisateľovi hovorili, ľadová jaskyňa sa nachodí. Pisateľ nesťažoval si jaskyňu pozreť, no nebol veľkoleposťou, ako radšej tým prekvapený, že ľud maďarský silický túto jaskyňu i po maďarsky lednicou volá. Pisateľa totižto tázal sa jeden tamejší maďarský sedliak: „Lednicében volt az úr?“ (Boli ste, pane, v lednici?). Vidno z tohoto, že aj v kraji tomto za starodávna bývali Slováci, ako že ešte aj teraz v súsedných dedinách, v Plešivskom Ardove (Pelsücz Ardó), Hosúsove (Hosszúszó), Kečove (Kecső) a na ďalšom, až do boršodskej stolice siahajúcom priestranstve tejto vysočiny, v boršadských osadách Kľačany (Kelecsény), Koryťany (Korityán), pravda už silno pomaďarčení, ale medzi sebou ešte vždy slovensky hovoriaci Slováci bývajú. Ostala nám tedy aj tu už len trpká pamiatka dávnovekej prvobytnosti.

A čo premieňaním, maďarčením, chotárnych honov stalo sa v Štitníku, to isté deje sa po tieto dni v slovenskom meste gemerskom v Jelšave. I tu komassovali, vlastne regulovali chotár. Pri autentikácii komassačných prác prítomný pisateľ týchto riadkov počul s nemalým ustrnutím pomenovať hon Malá vieska maďarským názvom: „Kövi patak“, preto tak, že rozprestierajú sa na brehoch potoka Kameňanským zvaného. Takto pokrstili, ako dolu nižšie bude poznamenané, všetky hony maďarskými menami; a poneváč pri ostatnom krajinskom úradnom popise ľudu v Jelšave, úradne, no cele falošne, nepravdive, asi 1300 jelšavských Slovákov, každého čo trocha maďarsky vedel, za Maďarov zapísali, bude o niekoľko rokov dáky Ďuro Volf opätne tvrdiť, že Jelšava bola od jakživa maďarským mestom, ako to vraj aj názvy honov dokazujú.

Preto je i tejto prácičky cieľom: zachrániť starobylé, miestopisné slovenské názvy slovenského mesta Jelšavy.

*

Takmer v prostriedku doliny Muráňskej, na svahu vršku „Hradovisko“, leží starožitné slovenské výsadné baňské mestečko Jelšava, maďarsky: Jolsva, nemecky Eltsch, latinsky Alnovia zvané, sídlo verejno-správneho okresu v.-revúckeho, — majúc za súsedov na východe: Jelšavskú-Teplicu, Rozložnú, Gočaltovo, Ochtinú; na severe: Chyžné, Ľubeník; na západe: Turčok, na juhu: Kameňany a Priehradzany.

Na západe chotára ležiace mestské hory majú tieto mená: Šmolcovo, Malia a Veľkia Suchia, Krajná Dolina, Brádlo, Starý Hrad, Pod Slivó, Nandražský kút, Nad Šmídovým Košärom, Tri Penäžky, Skalnitá, Skalka, Nad Smolärové Dolinkó, Nad Sivó, Kämenäm potok. Tieto, takéto názvy majúce hory venčia mesto od severo-západu na juh.

Od Jelšavskej Teplice, tedy od východu na sever ťahajúce sa pásmo hôr pozostáva z týchto čiastok: Konšistý vrch, vyčnieva na medzi chotára teplického a jelšavského. Za ním v rade nasledujú tieto hory: Pisárka, Cíger, Orlová, Slovenská skala, Kobulá jama, Tri chotáre, Filová, Čepková, Hlaviná, Hrádok, Nad ochtinskó cestó, Hekel, Nad Žläbkom, Spariny, Tatáršice, Magura, Jedlovec, Madáčka, Miková a Dúbrava.

Od chotára chyžňansko-ľubeníckeho počnúc, rozprestiera sa a siaha až po chotár jelšavsko-teplický dosť rovnomerná z lúčin a oráčiny pozostávajúca rovina, vlažená riekou Muráňkou, záležajúca z nasledujúcich honov: Pod Marvanom, Vyšiky, Pred hájom, Pijavice, Za vodó, Nandražsky kút, Pod knezovým briažkom, Pod mlynskó-hvaró, Šervenice, Okruhlá, Malá Viaska a Sivá.

Odtiaľto pozdĺž chotára kameňanského a priehradzanského rozprestierajú sa smerom k Jelšavskej Teplici nasledujúce hony: Kemenän potok, Cez kemenänskú cestu, Kosovitia, Dlhia hony, Huta, V krátkych. Niže mesta: Pri starom mlyne, Medzi vodami, Pri úle, Pod šibenicami. Pod Cígerom. — Východná kotlina v kúte rozložňanskom ležiaca má tieto názvy: Pod Kozárovým, Trosky, Madarásky, Fläsky, Pred Filovó, Pod a nad ochtinskó cestó, V Lovnišnom potoku. Konečne severný kraj chotára pozostáva z týchto honov: Za Žläbkom, Ždär, Pred Jedlovcom, Velkia a Malia vráta, Na širokých, Mazanec, Pod Dráhami, Nad Dráhami, Hradovisko, Medzi Järky, Pod Kohútikom, Pod Lipovó, Pod mlynšenským chodníkom, Pri brúse, Brenky, Medzi lúkami a Medzník.

Ako a kedy Jelšava povstala, kroz koho a kedy založená bola, ostane hádam navždy neriešenou otázkou. Mená rodinné v Jelšave dávne a starobylé, ako sú: Štitnícky, Vernarský, Polomský, Záhronský, Revúcsky, Gvačovský, Gočaltovský, Muráňsky, Žufovský, Lehotský, poukazujú na to, že sa mnohé rodiny do Jelšavy zo Štitníka, Vernára, Polomy, zo Záhronia, Revúcej, Gvačova, Gočaltova, Muráňa, Žufova a z Lehoty sem prisťahovaly. Táto okolnosť by mienku p. Jozefa Maliaka, vyslovenú v článku „Jelšava“, uverejnenom v 9. sošite Slov. Pohľadov z roku 1895, že ztadiaľto bola zaľudnatená celá Muráňska dolina, nepodoprela. No nie je vytvorená možnosť, že pripomenuté rodiny pozdejšie osadily sa v Jelšave, bo aj to počul som pripomínať, že po katastrofe belohorskej z Čiech viac rodín evanjelicko-českých prišlo do Uhorska, z ktorých niektoré, menovite súkenníci, medzi inými rodina Roháč, v Jelšave osadily sa, položiac základ kvitnuvšiemu súkenníckemu priemyslu. Dľa mienky dr. Gustava Reussa, i územie mesta Jelšavy prináležalo do obvodu, v listine kroz kráľa Bélu IV. Bebekovcom vystavenej, pripomenutej „terra Martini“, zeme Martinovej. No, kto a čím bol tento Martin, ostane podobne nevysvetlenou otázkou. Bratia Tomášikovci, Samuel a Pavel, myslia, že stará Jelšava pred tatárskym plenom rozkladala sa na pravom brehu rieky Muráňky pod Starým hradom, majúc meno Stará Ves, že obyvatelia Starej Vsi zaľudnatili Malú Viesku a Rúdne, dedinky vraj poniže terajšej Jelšavy ležavšie. No dnes podanie ľudu v Jelšave o Starej Vsi a Rúdnom sotva zná niečo; názvy Starý hrad a Malá Vieska sú v Jelšave aj dnes dobre známe, keďže jeden hon v chotáre jelšavskom i dnes Malou Vieskou sa menuje.

O „Starom hrade“ jelšavskom, ktorý na kopci na pravom brehu rieky Muráňky postavený bol, hovorí listina kráľa Ondreja III. z roku 1299, že už vtedy nachodil sa v ssutinách; „Ilsva, cum castro desolato, existenti in deserto“. Ako 9-ročný chlapec poobzeral som viackráť tento „Starý hrad“, ktorý, dľa rozmerov súdiac, musel byť veľmi nepatrnou pevnôstkou, a bol dľa vyčnievajúcej, podobu komína majúcej vežičky, kroz ľud i kochom zvaný. Väčších rozmerov mohol byť hrad na kopci teraz Hradovisko zvanom postavený, ktorý za starodávna pozemnými jarkami a násypmi a medzi tieto položenými balvanmi skál opevnený, mohol byť župným hradom. Podanie ľudu jelšavského hovorí o akomsi remennom moste, ktorým Starý hrad s Hradoviskom spojený bol. Týmto mostom prechodila pani týchto hradov, zvaná: pani Pú, strážiac i na jednom i na druhom množstvo pokladov, ktorú úlohu na Starom hrade teraz vraj veľký čierny had koná. No tohoto hada dosiaľ nevidel nikto.

Najstarších obyvateľov, poťažne vládateľov jelšavského panstva, poznáme z dejín len dľa krstných mien. Sú to Egruch a Eliáš, ktorí tu okolo roku 1243 vládli. Pozdejšie hovorí historia o akýchsi Ilosvayovcoch, potomkoch normanského vraj Ratolda, ktorý pod panovaním kráľa Kolomana do Uhorska prišiel. Z tohoto rodu pochádzali Oliver a Roland; posledného potomci pomaďarčili sa na Lorándfiovcov a vládli v Gemeri dedinami Žirkovce (maďarsky Serke) a Feled. Synovia Olivera obdržali Jelšavu a s ňou i meno Ilosvay.

Dľa Samuela Tomášika bol Starý hrad hlavou rozsiahleho, široko-ďaleko rozloženého panstva, z ktorého východnú čiastku, akiste Rozložnú — teraz už: Hámosfalva — Gočaltovo a Kunovú-Teplicu, kráľ Bela IV-tý Bebekovcom daroval.

Posledný Ilosvay — Georgius de Ilsva — bol roku 1520 hlavným županom stolice gemerskej, zomrel bez potomkov.

Pavel Valaský, bývalý ev. farár jelšavský, v dielci: Historia eclesiae ev. Alnoviensis, vyslovil tú mienku, že zakladateľmi Jelšavy boli Nemci, baníci, ktorí vraj od Dobšinej sem prišli. Nie slabší znateľ gemerských starožitností Ladislav Bartholomaeides vo svojom cennom diele: Notitia inclyti comitatus Gömör tvrdí len toľko, že zakladateľmi mesta boli akiste baníci, či títo ale boli slovenskej, a či nemeckej národnosti, nie je rovnak isté. Že v Jelšave poriedku aj Nemci bývali, to vidno aj z mestských protokollov. No dnes bývajú v Jelšave už len 3 rodiny nemeckého pôvodu: Kirchmajer, Leibitzer a Teichengräber, z ktorých posledná premenila si meno na Tavasi, slovenského pôvodu rodiny ale: Sýkora — na Cikornai, Cirbes na Ceglédi. No Pavel Tomášik, ktorý tieto mestské zápisnice dôkladne poprezeral, tvrdí, že v protokolle mestskom nachodia sa i nemecky napísané pamätnosti, ačpráve len veľmi málo, aj to len v rokoch 1574 a 1575. Staré cechovné artikule, všetky slovensky písané, nachodia sa nateraz v peštianskom krajinskom museume. Pravdepodobné je, že do Jelšavy a Revúcej prišlo cieľom hľadania kovov viac rodín, ktoré z baníctva zbohatly, a poneváč bohatstvo i vplyv a moc dáva, za istý čas mohly tieto rodiny byť i smerodajným živlom. Meno mesta „Jelšava“ od jelchy, jelši, poukazuje presvedčive na slovenských zakladateľov.

Že s baníckym priemyslom nezaoberali sa len Nemci, vidno aj z výpovede Nemca Gottfrieda Heince, ktorý tvrdí: „Frühzeitig legten sich die Slaven an cien Bergbau.“ Dnešné pomery ale nás poučujú, že sa v Gemeri v dedinách: Kobeliarove, Rožňavskom Bystrom, Ochtinej, Rákoši a zvlášte na Železníku, mnoho sto Slovákov baníckym priemyslom zaoberá. Poneváč títo majú aj hospodárstva, v čas súrnych letných hospodárskych prác, zamieňajú ich nemeckí baníci z Dobšinej a Wagendrüsslu. Z tejto okolnosti tedy zatvárať na pôvod nemecký, je viac než slabosťou, je alebo malícia, alebo nedostatok dejepisných známostí. Isté je, že boli Nemci v Štitníku, v Jelšave a v Revúci; no zakladateľmi týchto miest boli Slováci, dajúc mená slovenské mestám nimi založeným. Mesto Jelšava stalo sa: oppidum privilegiatum montanum pravdepodobne okolo roku 1328, teda vtedy, keď aj Plešivec, Štitník a Dobšina. Akej ceny je tvrdenie P. Valaského, že Nemci založili Jelšavu, vidno aj z toho, že ich zmiznutie pripisuje zčiastky moru, zčiastky škrteniu husitov, konečne nájezdom Turkov. Však ale mor a Turci neušetrili ani Slovákov, no a husiti nemohli v nich veľkú škodu urobiť, keďže všetkých Nemcov dohromady bolo veľmi málo.

Roku 1540 vyplundroval Jelšavu ani nie Turek, ani nie Čech, ale tehdajší hlavný župan stolice gemerskej, František Bebek de Plešivec, zčiastky preto, že Jelšava s bašom, Tornalyaiovci, tedy Zápoľovými ľuďmi držala, zčiastky a najhlavnejšie preto, že sa celá stala evanjelickou a. v. Ten istý osud potkal Štitník a Kameňany; zvlášte na zvony mal tento pán namereno, z ktorých pre svoj zámok Krásna Horka delá s hrdým nápisom: Franciscus Bebek de Plešivec jussit me fieri liať prikázal.

Poneváč Bebek všetko akiste neodniesol a Jelšavanom voľačo nechal, prišiel roku 1556 za ním Turek. Štitnícka slovenská kronika píše o udalosti tejto: „Roku 1556 v ten deň pred Obrezaním P. J. Krista Jelšava od Turkov ukrutne zrabovaná a vypálená jest, kdežto odvedeno jest lidu na 400. — R. P. 1562 v nedeli Laetare dedina pod Zámkom Muránem z gruntu všecka zrabovaná a vypálená jest.“

Keď sa Jelšava roku 1612 Séchyovcom do moci dostala, nastaly pre ňu veselšie a slávnostnejšie dni, ktoré do Széchyovského rodu priženený palatín František Veselényi de Hadad v značnej miere rozmnožil tým, že s Máriou Széchy sa tu sobášiť dal, ba ako palatín aj menšie parcialné snemíky niekoľkých horno-uhorských stolíc tu vydržiaval.

Asi okolo roku 1711 dostala sa Jelšava zčiastky kúpou, zčiastky kráľovskou donáciou Koháriovskému rodu do moci, ktorý tu na svahu briežku Hradovisko zvaného, ako Samo Tomášik myslí, zo skál zámku Hradoviska veľkolepých rozmerov kaštieľ postavil, vlastne k bývalému kláštoru mníchov pavlínskych pribudoval. Susedné slovenské dedinky Mnišany a Kopráš boly vraj majetkom týchto mníchov pavlínskych.

Na počiatku tohoto storočia mohla byť Jelšava veľmi priemyselným mestom. Počitujúc 3600 obyvateľov, bolo medzi tymito 105 čižmárov, 35 kožiarov, 45 ševcov, 13 mäsiarov, 40 hrnčiarov, 17 zvonkárov, 20 tkáčov, 25 hrubých krajcov, 17 krajčírov, 11 hrebenárov, 6 klobučníkov, 6 sitárov, 33 údov sedliackeho poriadku, 40 údov poriadku Oršiak menovaného, ktorý so železom na Dolnej zemi kupčil, 10 tesárov, 4 kováči, 23 kušnierov, 60 súkenníkov, 1 zlatník a 3 hodinári.

No nadnes sú pomery priemyselné neutešené. Počet obyvateľov obnáša 2419; všetkých priemyselníkov jesto dohromady 203, a síce 95 čižmárov, 8 tenkí, 4 hrubí krajčíri, 6 obuvníkov, 30 kožiarov, 20 ševcov, 15 gubášov, 6 súkenníkov, 5 zvonkárov, 6 hrnčiarov, 5 stolárov, 2 kachliari, 3 povrazníci a jeden pernikár. Priemysel tedy značne klesnul i počet obyvateľov. No, dnes silní, mladí, práceschopní mužovia sťahujú sa do Ameriky.

Polno-hospodárske pomery sú nadnes tiež veľmi nepriaznivé. Mesto Jelšava má síce 5000 kat. jutár mestskej hory, 1780 kat. jutár oráčiny, 1067 jutár lúk, — oráčina a lúčiny náležia jednotlivcom, — no nedostatok hospodárskej intelligentnosti, rozhľadu a náhľadu, robí hospodárstvo viac obťažným, než užitočným, tak, že kto len môže, dáva pole do árendy. Najnovšie počalo sa pracovať na oživení fabričného priemyslu. V Jelšave a v súsedných obciach nachodí sa totižto vo väčšom množstve skala „magnesit“ zvaná, z ktorej tehlu, do Bessemerovských piec potrebnú, pália, ba ako miešaninu i k vyrábaniu oceľových šín upotrebujú. Tak povstaly najnovšie dve pece, jedna peštianskej firme Mansfeld, a druhá peštianskej účastinárskej spoločnosti prináležajúca. Keď tedy netečie, aspoň kvapne: i tieto fabričné závody menších rozmerov napomáhajú fluktuáciu peňazí i v Jelšave, i na vidieku.

Za potrebné držím poznamenať ešte, že v mestských meštianskych knihách nachodia sa nasledujúce rodinné mená, a síce od roku 1567 až do roku 1760: Ďurík, Samo, Štregner, Ďuro, Šútor, Benuš, Korytár, Waller, Malý, Čipka, Zabo, Orbani, Ovseník, Šindler, Lang, Cirbes, Gertler, Cipkoš, Orbaník, Kromer, Lipták, Derda, Levarti, Benker, Sabó, Urbánik, Mazuch, Madarász, Bazilides, Ferencík, Šmit, Gregor, Porubský, Komatský, Dopka, Chlebuš, Balcer, Remenár, Šturman, Bako, Poljak a Šándorík.

Na pamiatku millenarných slávností popremieňali predstavení mesta slovenské názvy honov za nasledujúce maďarské, ktoré sa i do nových kamassacionálnych máp povnášať majú: Čerešníky = Cseresnyések, Prielohy = Cseresnyés alja; Nad ochtinskou cestou = Cseres oldal; Pod ochtinskou cestou = Ochtinai út alja; Trosky madarásky — Taraczkos; Pod brezinou = Nyirjes alja; Rozloženský kút = Rozlozsnyai szög; Pod kozárovým = Kazár; Gombjarka = Gombos; Pod Cígerom = Kecskés alja; Pod šibeniciami = Akasztó domb; Niže mesta v Lovnici a Medzi vodami = Alsó rétek; Pri úle = Büdös kút; Druhé hony, Kosovité, Huta, Štokbron = Alsó mező; Kameňanský potok, Malá vieska = Kövi patak; Červenice = Vörös; Starý hrad = Óvár; Krajná dolina = Óvár völgy; Suchie = Száraz völgy; Nandražský kút = Nandrázsi szög; Pod mlynskou horou = Bástya alja; Za kapusniciami, Pijavice = Luczernás; Kapusnice = Káposztás, Výšiky = Savanyú rétek; Pred Marvanom = Márvány alja; Vyše mlyna, Vyše mesta, Medzi vodami = Felső rétek; Brenky = Agyagos; Medzník = Határ földek; Vyše teplej vody rybník = Melegvíz völgy; Kohútik a Lipová = Kis Kakas; Hrčiansky jarok a Za hradoviskom = Várhegy oldal; Za koncom, Pod Jekovó, Jedlovec = Felvig oldal; Ždiar a Pod Ždiarom = Csurgó oldal; Spariny = Semlyék; Tatársko = Tatár domb; Štitníckie = Csetnek völgy; Šepková = Medvés; Mlynská hora = Bástya oldal; Skalka = Bástya csúcsa; Starý hrad = Óvár; Miková = Mikóhegy; Magura = Fenyves; Dúbrava = Bánya oldal; Bukvina = Bükkős; Breziny = Nyirjes; Slovenská skala orlová = Sashegy; Cíger = Kecskés; Tri peniažky = Hármas csúcs; Končistý vrch = Cseppkő tető.

*

V Jelšave hovoria slovensky nasledovne:

Zrekli se tí trä, že pajdú do vrchó tam po salašoch a dedinách mezi sprostima ludmi štestia hledat.

Kot išli, sviatilo slnco a hrälo, že to lístia od horušosti vädlo a lem tak se jím s kešky kúrilo a smed mali velikí.

I radi todi buli, kot dvajšli g jedné studniške, s kotré frišná voda klokotom viviarala. Tam si v chládku pot strom posedali a díchali pri speve ptáškó.

Chiba kot ti zpoza medzi viskoší s krdlom oviac juhás a tot kot zazrel pocesních skríknúl na nich: ta že skoré, volal, utekajte a nemeškajte, bo vás hnet búrka zachití.

Na nebu, tam medzi vrchamí, len na úzko ponad hlavó otvorenom, nebulo vídat ani mráška.

Tebe je azdaj v hlave mrašno, alebo se ti azdaj rozum šistí. Kde, šva? Vet nito ani obláška, ani márniho znaku na dížd, posmiaval se juhásovi hvezdár, kukajúc záklim cez dákú cjavku na šicki stráni do neba.

Ba bistu bohu verte mi, kot vám aha hledteže tot cap tak bleší a s chvostom nespokojne mrtká, to vám je istí znak, že se hrmavica blíži, riakol a š-šš s krikom het uhánel.

Vismiavali se z neho, sprostiho blázna, ale nestašili prést pár krokó, tu ti hrom udre, víchor zahuší, zotmeje se a f tom pošnú padat kvapki takja, ani želude. Napokon spustil se dížd, len se tak lälo z oblakó.

Do niti zmoknutí a f té súrke od chvadzi ustatí z horko biadó dodräpali se do najblišího stavenja.

Chudobní obivatele vdešne prímúli a privítali hostó, lutovali jích neborákó, dali se jim usušit a šva mali, s tim jích ponúkli, s chlebem a s mljakom.

Ale s toho, šva na ceste vistáli f té súrke, zle jím prišlo, aj hvezdárovi, aj hodinárovi, prvimu težoba, druhimu šcípania v želúdku.

Dobre že som jä tu, ohlásil se doktor a dával chorím kvapki a ešče daš inšia užívat, ale to šicko ništ nestálo, a todi švaže robit, museli zavolat babu, tak tá z boskó pomocó obidvom spomohla.

Bulo uš dost pozde v noci i spitovali se, kot k sebe prišól, hodinára, kelo je hodín. Ale f tom díždu presäkli mu hodinki a zastali, tak nevedel hodinár, kelo je hodín.

A f tom kohút na pajde zaspiaval.

Prví ráz kikiríká kohút, je jedná hodina po pól noci, ozve se domáci hlas.

Po šese (čase) zas kikiríkal kohút.

Druhá hodina, zas se ozval domácí hlas.

Na tretja kikiríkania kohúta domáci uš stávali.

No, páni, prereknúl jedon s tích troch, uš viamo, kelo bilo, Daromná tu našä hodina. Tu s nás, kde je cap hvezdárom, baba doktorom a kohút hodinárom, tu s nás ništ.

I vrátili se, s kä prišli, do mesta.