ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kraj štitnícky hraničí na východe s údolím slanským, na západe s muráňskym; na severe chránený je hoľami „Kohút“, „Radzim“ a „Ivadovo“ zvanými; na juhu uzaviera ho mesto Plešivec a vidiek plešivský. Vidiek tento má podobu podlhovastého štvorhranu, jehožto stredom rieka Štitníčka tečie; — pozostáva takmer z čistých hôľ, ktoré sú miestami priehybinami pretrhnuté.

Keď sa niekto na tento vidiek od mesta Tornale podíva, vidí, že sú v ňom dve velikánske kotliská tromi vysokými hrebeňami hôľ a podhôľ otočené. Jeden z týchto hrebeňov vinie sa na západe medzi Jelšavou a Ochtinou; druhý, stredný, Dúbrava zvaný, sostupuje s hole Roveň zvanej a tratí sa pri Ochtinej; tretí vinie sa od Radzima popri riečišti Slanej a čez Ivadovo mizne v hore plešivskej. Hole tieto držia smer od západu a východu.

Najvyšším vrchom tohoto kraja je „Čierna hora“, i v listine krála Belu IV. „Terna hora“ zvaný; z muránskej strany zovú ho „revúckou hoľou“; jeho vrchol volajú všeobecne „Kohút“. Od čierno-lehotskej strany je silne strmý, rozsiahlymi jedľovými lesami pokrytý, mnohé menšie dolinky, výtečné ždiarné vody obsahujúci. — Medzi „Kohútom“ a takrečenou „chyžňanskou hoľou“ vinúca sa priehybina má meno „Ďúrová voda“. — S „Kohútom“ súvisiace vrchy: „Prieslop“, „Humenec“, „Priehyba“, „Stoly“, „Klimentová“ a „Fabianová“, sú čo do výšky „Kohútu“ takmer rovné. „Dúbrava“ sostupuje k dedine Ochtinej; „Kyprová“ k muráňsko-zdychavskému a rédovskému chotáru vinie sa až po vrch „Tresník“ a tu ohraničuje údolie slanské.

Hoľa „Rovná“ vyčnieva medzi Dúbravou a Radzimom, spojujúc obe tieto hole. Dľa útvaru je Radzim zvláštny vrch, pamätný už aj preío, že u jeho nôh leží slovenská dedinka Kobeliarovo, rodisko Pavla Šafárika. — Nemci pomenovali ho Kupferbergom, Slováci Radzimom pravdepodobne preto, že rád zimu drží. Na jeho severo-východnej strane ležiaca dedinka Vyšná Slaná juho-západného slnca veru nevidí za celé mesiace, čo ovšem musí zapríčiniť zimu.

Hole a vrchy, vinúce sa od Radzima na juh, končia sa na juhu plešivskou horou pri meste Plešivec. Sú na kovy veľmi bohaté. Z nich významné sú: „Ždiar“, vyčnievajúci i poniže Radzima; „Suchý vrch“, Nemcami „Matzhübel“ menovaný; „Ivadov“, vinúci sa až po Rožňavu; so strany štitníckej patria k nemu „Teplý vrch“, údolie „Peklo“ a kopec „Glac“.

„Plešivská hora“, vlastne veľmi rozsiahla hôrna planina, je od týcho hôr cestou zo Štitníka do Rožňavy vedúcou oddelená. Je to od plešivskej a štitníckej strany veľmi kolmo vystupujúci lysý vrch, slovensky velmi primerane „Plešivec“ zvaný, od ktorého aj maďarské, pod nim ležiace mestečko Plešivec, maďarsky Pelsőcz, v starých listinách Pelesich zvané, dostalo meno svoje. Na vrcholi tejto planiny nachodí sa aj malá dedinka Kőrös zvaná, v bokoch i s jednej i s druhej strany do jaskýň vedúce otvory, v ktorých, dľa Timona, ovčiar Bubek, praded dynastie gemerských Bebekovcov, kozou vedený, nesmierne poklady našiel a z nich 7 hradov gemerských založil.

Hole a vrchy západného údolia sú: „Nemecké bány“, „Magura“, „Ostrý vrch“, „Kjare“ a „Hrádok“. Tento posledný, vrchol jeho zovie sa „Skalicou“, je rumami hradu a bohatosťou dobrej železnej rudy pamätný. V jednom nemeckom baníckom kalendári stálo o tomto vrchu napísané, že okolo roku 1500 v jeho vnútri za viac rokov horelo tak, že oheň ničím nebolo možno udusiť. Je v skutku pozoruhodné, že kedysi našli tu aj liate železo, najbohatšiu rudu „kjarnica“ zvanú, nie ináče i pyrites; a poneváč na vrcholi rozmetané skaliská tak vyzerajú, ako čo by sa od ohňa boly rozpukaly, povážiac, že pod Hrádkom nachodiace sa údolie „Kýz“ zvané i dnes mnoho sirky obsahuje, možno analogiou k tomu náhľadu prísť, že už i ináče podivne sformovaný Hrádok obsahoval a obsahuje mnoho horľavých látok a že mohlo v ňom za dlhší čas horeť. Cez tento Hrádok vedie cesta z Jelšavy do Štitníka; ihličnaté husté lesy, na ňom sa nachodiace, dávaly dobrý, bezpečný úkryt slovenským hôrnym chlapcom: Surovcovi, Dovcovi, Bobákovcom, ktorí, ako kedysi Jánošík, bohatým brali a chudobným dávali. No pri všetkej dobroprajnej filosofii tejto boli „povýšení“.

Od Hrádku dolu vinú sa mnohé vápenné vrchy k osadám: Kunová Teplica (teraz už polomaďarská dedina), Páskaház a Plešivec. Na ich západnom svahu nachodí sa pustatina-dolina „Jäzereny“, maďarsky „Özörény“ zvaná; jedna čiastka z nej ale má už čisto maďarské meno: „Somkút“.

Starožitníci gemerskí, Barthalomaeides a dr. Reuss, menovite prvý tvrdí, že praobyvateľmi kraja tohto boli Gotovia, Reuss, že Gepidovia. Bartholomaeides podpiera svoje tvrdenie porekadlom na Štitníckej doline panovavším: „Choď do guty marnej“, to jest: iď k čertu; pomenovaním osád teraz čisto-slovenských: Genč, Gecelovce, Gočaltovo, stavbami chrámov gotického slohu v Gecelovciach, Ochtinej a Štitníku; tiež gotickými písmenami nápisov na pečiatkach, vežiach, kalichoch, zvonoch a kostolných laviciach.

Je veľkou smelosťou slovenské názvy osád slovenských: Genč, Gecel, Gočaltovo od Gotov odvodzovať. I pozostatky gotického slohu nemusia byť práve prácou rúk gotských, lebo veď na naše strany dostal sa sloh gotický okolo roku 1100, keď na týchto stranách po Gotoch už ani stopy nebolo. O veľa pravdepodobnejší je náhľad, že praobyvateľmi týchto krajov boli Slovania, aspoň chrámy tohoto vidieku pravoslávnym svätým: Mikulášovi a Michalovi posvätené, hovoria za slovanský pôvod.

A viac pravdepodobnosti je i v tom tvrdení, že sa tu Nemci-baníci zo súsedného Spiša osádzali, ktorí ale pozdejšie buďto cele vyhynuli, alebo sa poslovenčili. Aspoň tak svedčia v železiarskom priemysle upotrebené a i teraz užívané z nemčiny vzaté slová: hangot, ligend, štraichovat, šurfovat, fristovat, šadovat, hámor, šteliar, hiciar, cangär, hicovat, štrekovat, cágle, hus (Guss), flúdrna, hartovať atď. Následkom týchto prímeskov je i slovenská mluva ľudu, tu bývajúceho, pokazená, nečistá, nie mluvničná, príkre tvrdá. Jana menujú Hanzom, Mateja Matajzom; akýsi druh hliny zovú šuferlianom, pečivo kúchnom, nádobu na vodu gamerom; upotrebujú slovo vérat (wätren, durare), cenkäs (hostina pri krstení). I z pokazených miestnych mien možno zatvárať, že Nemci v Štitníku, v Ochtinej, v Rohoviciach, Roštári, Petnnánovciach, Gecelovciach, v Markuške a v Malej Slaboške bývali. Poukazujú na to i názvy honov, dolín, vrchov, brehov, úbočí. Štitníčania natoľko boli hustou sieťou nemectva poviazaní, že okolo roku 1460 i mestské zápisnice viedli nemecky.

Až na nepatrné maďarské dedinky Páskaháza a Kőrös, bývajú na celom priestranstve údolia štitníckeho čistí Slováci, dľa krajomluv súdiac, trojrečoví. Jedna krajomluva mohla by sa pomenovať nemecko-slovenskou, v osadách: Gecelovce, Petrmánovce, Roštár, Štitník a v Ochtinej; druhá čisto slovenskou, alebo ako ju Bartholomaeides pomenoval: slavo-slavica, v osadách: Čierna Lehota a Veľké Slabošovce, lepšie, hádam, Slavošovce, lebo husto čuť i pomenovanie Veľká Slavoška. Títo mäkčia, pravda, často i na rováš rečových pravidiel. Tretia podobá sa mluve hontskej, majúca prízvuk na prvej samohláske a vsúvajúca samohlásky medzi spoluhlásky, na príklad: hernec, perst, herbet, kerv, volna. Tak hovoria v osadách: Kobeliarovo, Redová, Brdárka, Hanková, Vyšná Slaná.

Strážcom a obhajcom tohoto údolia bol hrad Štitník, maďarsky Csetnek, predtým Čitnek, v listine z roku 1243 Chitnek, z roku 1336 Chítnik i Chytnuk zvaný. Inde prichodí i meno Chutnok i Czitniczium. Bol síce nepatrnou, na východnej strane mesta Štitník ležiacou pevnôstkou, ale dosť silný nepriateľský nápor odraziť, celú dolinu zaštítiť, preto pravdedodobne i meno od tohoto zaštítenia dostal. Niektorí myslia, že od slova „štiet“, teda od miesta, na ktorom uhlie pálili; iní, že od štítov, ktoré tu hotovili. Mečiarov bolo tu za starodávna ovšem dosť.

Pevnosť táto nemala v dejinách významnejšej úlohy; k sláve prišla asi okolo roku 1640, keď Bethlenov a Rákóczyho človek, Gabriel Bakoš de Osgyán, válečný vodca na slovo vzatý, v ňom prebýval a odtiaľto na válečné výpravy chodil.

Mesto Štitník, nie tedy hrad, pripomenuté je najprv v listine kráľa Belu IV. z roku 1243 takto: „nomina autem posessionum praeattactarum, quae quondam Bors Comitis Fuerunt, haec: Plesuc, cum suis attinentiis, videlicet: Chitnek, Topsucha, Somkút, Mirk, Erdő et Lokuna“.

Hrad nie je tu tedy pripomenutý, ale ovšem sú ďalej: „castrum Ilsva“ a „Gemer“.

Prvými vládateľmi kraja štitníckeho boli grófovia Filip a Detrich, synovia Mateja Bubeka, o ktorom, ako horevyššie už pripomenuté bolo, Timon tú bájku zachoval, že na hore plešivskej, kozou vedený, veľký poklad našiel, z neho i kráľovi mnoho udelil a 7 hradov gemerských, medzi nimi Sádvár, Muráň, Krásnu Horku, Plešivec postavil a tak stal sa „conditor septem arcium“. Ovšem, že bájka táto nemá ceny, keďže už roku 1209 hlavným županom stolice gemerskej bol Pavel Bebek, bánom Horvatska a Slavonska roku 1236 bol Emerich Bebek, Demeter Bebek ale žil okolo roku 1268.

I Plešivec i Štitník stály sa mestami roku 1328; zámok Štitnícky mohol tedy asi roku 1320 povstať, stanúc sa majetkom štitníckych, po maďarsky csetneki zvaných Bebekovcov, lebo druhá ratolesť tejto rodiny menovala sa plešivskými Bebekmi. Jeden zo štitníckych Bebekovcov volal sa i Kún, stanúc sa zakladateľom Kúnovej Teplice, malej slovensko-maďarskej, poniže Štitníka ležiacej dedinky, po maďarsky Kún-Taplócza zvanej.

Ináče dynastia štitníckych Bebekovcov dala krajine viac významnejších mužov. Medzi inými Jura roku 1393 dapiferorum magistra, roku 1412 Mikuláša, Žigmunda a Jána, ktorí dňa 15. marca roku 1412 mier medzi Žigmundom a Vladislavom, kráľom poľským, v Ľubovni podpísali.

Okolo roku 1438 žil Ladislav Bebek, gubernátor prepošstva budínskeho, o ktorom hovorí sa, že vykonal mestu Dobšinej jarmoky. Ondrej Bebek bol roku 1508 vyslancom stolice gemerskej na krajinskom sneme, na ktorom uzavreté bolo — i on rečnil v tom smysle — aby cudzinec nemohol sa stať kráľom uhorským. Peter, syn Žigmunda Bebeka, dal sa roku 1537 na lúpež, sužujúc menovite spišskú stolicu; ale pod Muráňom prichytili ho a na Spišskom zámku zahrdúsili. Iní štitnícki Bebekovci v ničom nepreslávili sa; posledný z nich, Fraňo, zomrel okolo roku 1600 bez potomkov. Po praslici delily sa s panstvom štitníckym rodiny Bakoš, Szepesi, Andrási, Gömöri, Horvát a Borbély, utvorivšie kompossessorát s vlastnou jurisdikciou a administráciou.

Nie tak hrad, ale mesto Štitník stalo sa spravujúcim a smer dávajúcim stredobodom údolia štitníckeho.

Ono leží takmer na konci údolia a hraničí na severe s Ochtinou a Roštárom, na východe s osadou Genč, na juhu s dedinami Kúnová Teplica a Rozložná, na západe s dedinkou Gočaltovo a s mestom Jelšava. Je podlhovatého vonkajšku, pozostávajúce z dvoch križujúcich sa námestí. Pozdĺž doliny a rieky rozprestierajúca sa ulica je zo všetkých najväčšia, na ktorej i jarmoky vydržiavané bývajú. Okrem tejto sú v ňom: ulica „Jelšavská“, ulica „Uličkou“ zvaná, malé námestie pred kaštieľom a oddiel mesta „Za vodou“ zvaný. Na všetkých týchto námestiach bolo r. 1786 258 domov, ktorý počet následkom požiaru roku 1803 klesnul na 233. Niektoré z týchto domov sú verejné, ostatné súkromné zčiastky z dreva, zčiastky zo skál postavené. Verejné budovy sú: kostol evanjelický a katolícky, školy a fary evanjelické a katolícke, mestský dom a hostínec. Kostol evanjelický stojí na nižnej čiastke mesta; je jediný, ktorý evanjelici hneď po reformácii zaujali a od tých čias ním vládnu. Je slohu gotického; na lavici senátorskej, blízo kancľa, nachodí sa nápis, dľa ktorého bol kostol roku 1272 postavený. Nápis zneje: „O rex gloriae veni cum pace“. I repositorium, roku 1786 odstránené, malo nápis 1286. V diele dostavänia kostola pokračovali v XV. storočí husiti; dosvedčuje to nad oltárom nasledovne znejúci nápis: „Hoc opus continuatum est per magistrum Simonem, anno reparatae salutis milesimo CCCCLX“. Steny chrámu boly krásnymi freskami ozdobené a nápismi opatrené. Teraz sú nechutne zamaľované. V hrobke predoltárnej sú pochovaní: Fraňo a Štefan Štitnický, Gabriel Bakoš, knieža holštinský, Ondrej Bodó, Samuel Antony a chýrny superitendent a spisovateľ slovenský Jur Ambrózy. Na veži chrámu, veľkoleposťou podobnej, bol zvon, ktorý roku 1532 dal Fraňo Bebek dodrúzgať a z kusov peniaze raziť. Na počiatku tohoto storočia boly na väčšom námestí zbytky múrov z nejakej obrovskej budovy, o ktorej myslia, že bola kláštorom, ktorý Ladislav Štitnický založil. Viac pravdepodobnosti bude v tom, že bol palácom pánov Štitnických. Na vyšnej strane mesta postavený kostol stojí od roku 1746.

Slovenské meno mestečka dosvedčuje, že zakladateľmi a praobyvateľmi jeho boli Slováci, zaoberavší sa i s baníctvom. Postupom časov osadili sa tu i Nemci. V blízkosti nachodiaci sa vrch „Hrádok“ ukrýva veľké množstvo výtečnej železnej rudy, preto zkvitnuvší železiarsky priemysel pritiahnul sem Nemcov zo Spiša a Dobšinej, ktorí mesto natoľko opanovali, že Slovákom okrem mena mesta nič nenechali. Výpravy husitov rozmnožily síce počet Slovákov v Štitníku v XV. storočí, ale živel nemecký bol ešte vždy tak silný, že i mestské zápisnice a služby v kostole boly nemecké. Koncom XVI. storočia mizne nemecký jazyk i z mestského domu i z kostola a jeho miesto zaujíma slovenský. Od toho času sú všetci obyvatelia mesta Slováci.

Na počiatku tohoto storočia bolo v meste 444 rodín, z nich 378 meštianskych, počet všetkých obyvateľov 2017, medzi nimi 1425 nezemanov; ostatní zemania. Niektorí z obyvateľov boli takzvaní zemskí páni, tvorivší osobitnú triedu s osobitnou radou, správou, s osobitným zámockým rychtárom, anebožto správcom dynastie takzvaného kompossessorátu štitníckeho. Okrem týchto boli v meste i takí zemania, ktorí neboli členmi kompossessorátu, ale mali osobitnú sriadenosť. Za týmito nasledovali mešťania s vlastnou správou, zvláštnymi výsadami, s právom meča, ktoré im kráľ Karol Robert povolil a Mária Terezia potvrdila. Právo jarmokov dostali od Jozefa II. Ináče meštania štitnícki požívali tie práva, ktoré i krupinskí.

Na dnes sú občania rozličného zamestnania: jedni obrábajú pole, iní sú remeselníci a kupci; predtým pri živšom železiarskom priemysle prevodzovali čulý obchod so železom s Dolnou zemou, s Pešťou a s Debrecínom. Majitelia hámrov na železo volali sa Šteljari, od slova Besteller. Na odvážanie železa, poneváč vtedy cesta zo Štitníka do Debrecína alebo do Pešti s nákladom za týždne trvala, boli potrební zvlášte vyzkúsení vozkári z okolitých slovenských dedín. Privážanie rúdy, odvážanie železa bolo mestu a vidieku na veľký osoh a základom kvitnúceho blahobytu. Dnes pracuje už len jedna Šárkáňovská, Concordia zvaná, maša na surové železo. Hámor na meď má Pavel Szontagh. Ešte roku 1802 bolo v Štitníku 38 vozkárov, 18 čižmárov, 8 kožiarov, 4 tesári, 5 mäsiarov, 3 stolári, 17 kovkopov, 1 obuvník, 11 tkáčov a 2 murári.

Pôda štitnícka je strednej dobroty; pozostáva i z vrchov i z dolín. Významnejšími bodmi chotára sú: vrch „Glac“ menovaný, na rozhraní chotára štitníckeho a roštárskeho ležiaci. Vo vnútri tohoto vrchu nachodí sa i železná ruda, ale že sa železo z nej topené lámalo, zanechali kopanie.

Medzi týmto a medzi vrchom „Teplá strana“ zvaným, vinie sa dolina „Peklo“ zvaná. Hovoria, že na južnom vrchu „Teplá strana“ boly kedysi i vinice, preto začali Štitníčania tu na počiatku tohoto storočia zase vinice zakladať, od čoho ale pre nezdar odstúpili. Cesta zo Štitníka do Rožňavy vedie popod tieto vinice. Pod nimi sú kamenné lomy a za tým nasleduje dolina, na role a lúky bohatá, hraničiaca už s vrchom plešivským. Najvyvýšenejšie miesto tejto doliny má meno „Psí chrbet“. Vyše doliny je taňa „Trnava“ zvaná, na jaskyne bohatá, v ktorých, vraj, zbojníci svoje poklady ukrývali. Za tým nasleduje hlavná, dolina „Jedlovec“ zvaná s výtečnými lúkami. Na juho-západnej strane chotára nachodí sa malý, z dubiny pozostávajúci lesík, „Háj“ zvaný; za vrchom tohoto vyčnievajú vrchy „Drienok“ a „Hrádok“ zvané. V celom štitníckom chotári prichodí tedy jedno jediné, nemecký pôvod majúce pomenovanie „Glac“, keď totižto aj toto nemá slovenský, pôvod v slove „Holec“. Vidno, že Nemci tu hlboké korene nepustili.

Z dejín mesta Štitníka pamätné je, že tu v XVI. storočí výtečnú oceľ a z nej znamenité meče hotovili. V evanjelickom kostole mali mečiari osobitnú stolicu, mečovníckou zvanú. Mesto vyplenili Bekovci dvakrát: prvý raz Fraňo Bebek, pravdepodobne preto, že stálo na strane Ferdinanda, kdežto on pridŕžal sa Zápoľu, a keď sa mu nepodarilo pevnosť štitnícku dobyť, zúril v meste a odobral im zvon. Za tým vyraboval mesto jeho syn Jur, zajal Ladislava Štitnického a odobral mu i majetky. Roku 1556 rabovali na Štitníckej doline Turci; daň odvádzali Štitníčania do Fiľakova, Senderova a Jágra. Koku 1596 plundroval v Štitníku a v okolí rytiersky zbojník Miklúš Serényi a odohnal občanom všetek statok. V XVII. storočí trpeli Štitníčania mnoho i od kurucov i od labancov; v rokoch 1553, 1647, 1678, 1710 a 1739 zúril mor i v meste i v okolí.

V novších časoch stal sa Štitník chýrnym produkciou vytečného dohánu, ale keď tento pôdu vyžil, prestali ho sadiť. Dnes zaoberajú sa občania hospodárstvom, ovocinárstvom a kupectvom.

Mluva Štitníka a okolia, ako už hore vyššie pripomenuté bolo, je, vyjmúc Čiernu Lehotu a Veľké Slabošovce (rodisko Pavla Dobšinského), v ktorých mäkčia a miesto nie „nia“ hovoria, silne tvrdá. Kdežto v Redovej; Brdárke, v Kobeliarove medzi spoluhlásky samohlásky vsúvajú, vyhadzujú obyvatelia dedín Roštára a Ochtinej samohlásky aj odtiaľ, kde sú dobrozvuku potrebné, na príklad v slove ťarcha, vyslovujúc ho „trcha“. Infinitívna koncovka „t“ je všade nápadne tvrdá, na príklad: kopat, žobrat, robit; na miesto čože hovoria niekde čaže, niekde šaže, najviac, pravda, švaže; kôň vyslovujú kvan, koža kvaže; chlieb, chliab; pôjd pvajd, aké akia, také takia, zlé zlia, dobré dobria, ktorý kotor. Slyšať tu často aj slovo „šomhartiť“, miesto zle hovoriť; jablko vyslovujú jebúško.

Dôkazom dávnovekej kresťanskej kultúry tohoto kraja sú predovšetkým 3 starobylé chrámy, a síce v Štitníku, Ochtinej a Gecelovciach, v gotickom slohu staväné, múrami ohradené, z roku 1228 pochádzajúce, jeden druhému veľmi podobné, v oltárnej čiastke veľmi podarenými, život pána Krista predstavujúcimi freskami ozdobené. Tieto maľby boly v Gecelovciach a Ochtinej vápnom viackrát zabielené, v Gecelovciach len v novších časoch ale odkryté; v Ochtinej je aj dnes len jedna čiastka osvobodená; v Štitníku zamenili starobylú maľovačku novšou, ponechali zo starých freskov len hlavy 12. apoštolov, nie ďaleko od kancľa. V gecelovskom kostole nachodia sa na kamennom oblúku chrámových podvežových dvier rovnomerné, s hora nadol ležiace úzunké vrypy, jarčeky ako by ostrým nástrojom zúmyselne vyryté, o ktorých znalec starožitných stavieb, peštiansky professor Fridrich Šulek hovorí, že na týchto oblukoch si vojinovia pred odchodom do vojny meče preťahovaním svätili, aby sa z boja šťastne navrátili. Je podivné, že všetky 3 chrámy sú dosť blízko, vo vzdialenosti malej hodinky, jeden od druhého postavené a že ich patrónami boli pravoslávni svätí: Michal a Mikuláš. Ohradami opatrili ich akiste husiti v XV. storočí, ba poniektorí hovoria, že i freská dali husiti vápnom zatreť z náboženského puritánstva, o čom ale pri veľkej náboženskej horlivosti husitov pochybovať nutno. V Štitníku premaľovali, na príklad freská len roku 1863, a síce dosť nechutne a neúhľadne. Chrámy tieto boly tedy kultúrnymi strediskami tohto kraja. Gecelovce, teraz biedna dedinka, boly kedysi kvitnúcim mestom; na jednej chrámovej stolici nachodí sa i teraz nápis: senatus oppidi Gecel. Ale ako a kedy sa staly dedinou, kedy prestaly byť mestom, o tom nateraz historickej zprávy niet.