ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Náš básnik slovenský, Samel Tomášik, složil pesničku: „Pod Muráňom stojí lipka zelená“, ktorá ujala sa vo vrstvách ľudu a intelligencie v rozmeroch dosť veľkých a ako veľmi obľúbenú často počuť ju spievať aj na Muráňskej doline. No náš básnik upotrebil tu licenciu poetiku. Za jedno: strom, pod ktorým tá studená voda tečie, nie je lipka, ale je hrab, a za druhé, voda nemá tú vlastnosť, že „kto z tej vody piť bude, mrcha ženu mať bude“, bo jest mnoho ľudí, ktorí chutne napili sa z nej a mali výtečné manželky; no zato má voda táto inú dobrú vlastnosť: je ľahká, troviaca a je veštcom počasia. Popri nej častejšie prechádzajúci pozorujú, že keď má byť stále pekné počasie, vtedy je voda táto čistá, sťa kryštál. Keď sa počasie premeniť má, je srvátkovitej, nažltlej barvy. No nie piesnička, nie lipka so studenou vodou, ani romantika a očarujúca krása, ktorá sa v ohromných vápencových kolmých, Muráň od severu objímajúcich balvanoch zjavuje, robia tento bod severného Gemera zanímavým, ale jeho veľavýznamne dejstvovanie v minulosti. Pravda, tu rozumeť treba historický význam dejov, odohravších sa na Muráňskom hrade; samé, pod hradom ležiace slovenské mestečko Muráň, hralo vo verejnosti len dva razy, i to pre nás Slovákov dosť zarmucujúcu úlohu: raz, keď dobrovoľníkov slovenských 1849. roku gemerská garda pri Muráni na hlavu porazila; a druhý raz, keď 1861. roku nepriaznivci sväto-martinského Memoranduma protestujúcu schôdzku ľudu horno-gemerského tu v bezprostrednom súsedstve sídla Daxnerovho vydržiavali.

Samé mestečko Muráň, ležiace na svahu vysokého zámockého vrchu, počitovalo roku 1800 v 123 domoch 211 rodín s 1112 dušami, náboženstva r. katolíckeho, národnosti slovenskej. Dnes má Muráň 1400 obyvateľov, medzi nimi asi 80 Židov. Obyvatelia, ako rečeno, Slováci, zaoberajú sa roľníctvom, furmanstvom, remeslami a priemyslom. Priemyselné podniky sú: menšia, Nemcovi Majerovi náležajúca dielňa na porcellán, a ešte menšia Slovákovi Laurenčíkovi prislúchajúca dielňa na dosť dobré kachle. Fluktuáciu peňažnú napomáha veľká, kniežaťu Koburgovi náležajuca píla, ktorá značný počet robotníkov a furmanov slovenských zamestnáva.

Charakteristikou mluvy muráňskej slovenskej je vyslovovanie a užívanie dlhého a; na pr. veďa, miesto vedia; hrešá, miesto hrešia; svieťá, miesto svietia; kvitľák, miesto zemiak; mrľák, miesto ovca; kdežto na súsednej Muráň-Dlhej-Lúke charakteristikou mluvy je dlhé é, na pr.: A na pétok svétok a grajcéra nit. (A na piatok je sviatok a krajciara niet.)

Hory, bralá a polia, mestečko a hrad Muráň od východu otáčajúce, menujú sa:

Spišskô, Hnicová, Lučanskô, Pod Orlovú, Mravec, Kadákov vrch, Vojtková, Spišská, Prehalina, Uhliarská, Ostrý vrch, Laz, Rybník a Chotár; od juho-západu: Pod Breziny, Dolnie lúky, Medzi vodami, Makšiná, Hôrka, Prieslop, Pod Hôrku; od západu: Za humná, Pod Hrby, Hrby, Za Hrby, Peprovice, Na poľane, Kadlubnô, Diel, Pod Diel, Paseky, Prepadúvačka, Pod Skalku, Pod Laclavovú, Javorníková, Pod Smrekovinu; na severe sú: Suchý Dol, Pod Hrabím, Suchodolská dolina, Piesky, Smrekovica, Maselníková, Šiarkanica, Skalka, Laclavová, Sivákov vrch, Dudlavka, Stošky, Fabová, Kľak, Vohan, Kostelec, Bodolová, Na Skalu, Malý Cigáň, Veľký Cigáň, Lopušnô, Šance a Pod zámkom.

Poznamenať nutno, že asi 20.000 kat. jutár obnášajúci chotár muráňsky, náleží, až na nepatrnú, pár sto jutár obnášajúcu urbariálnu horu a až na role po hrboch roztratené, kniežaťu Koburgovi, vlastne fideikomissu koburgovskému ako dedictvo po kniežaťu Kohárymu. Tomuto patria i rumy hradu Muráňskeho, na vrchu teraz „Pod zámkom“ zvanom ležiace, ktoré ako pozostatky dávnej slávy a dejateľnosti zaslúžia, aby sa o nich prehovorilo.

Hrad Muráň, v gemerskej ľudovej mluve „zámok“ zvaný, pripomenutý je v dejepise Uhorska prvý raz roku 1440, ako majetok husítov. — „Antiquissima diplomata, arcem in potestate Bohemorum fuisse testantur“, hovorí o ňom historiograph Gemera Lad. Bartholomaeides. Prvý husíta, z jehožto rozkazu na široko rozloženom, so všetkých strán strmom brale hrad, ako nedobytná pevnosť, povstal, bol Valgata, vodca Jiskrov, ktorý sem od Spiša prišiel; a zanechajúc na Muráni posádku, šiel malohontské a dolno-gemerské zámky a pevnôstky: Drienčany, Blh (Balog), Žirkovce, Hodejovo a Krásnu Hôrku ovládať a Jiskrovej moci podrobiť. Keď pozdejšie roku 1450 všetky tieto zámky Sebastian Rozgonyi husítom odobral, prišiel rad aj na hrad Muráňsky, ktorý po dlhom obliehaní a zúfalej obrane konečne Štefan Zápoľa, vodca Matejov, husítom r. 1461 vyrval, obdržiac hrad od Mateja kráľa darom. Od tohoto kúpila hrad s panstvami rodina Tornalyaiovská roku 1500. Člen tejto rodiny Jakub Tornalyay poručil hrad aj s panstvami svojmu štyriročnému synovi Jánovi, dajúc mu za tútora gemerského zemana Mateja Bašo z Čoltova, ktorý, neverný svojej vznešenej úlohe, sverenca na výchovu do Poľska k starostovi Jánovi Tarnovskému poslal, hrad ale a panstvo zaujal pre seba.

Vedený nenásytnou hrabivosťou, sostavil si Bašo zbojnícku bandu, s ktorou vidiek, menovite panstvá dynastu Františka Bebeka de Plešivec, pustošil a zbíjal, rimavsko-sobotský, rimabaňský chrám, na Spiši ale kláštor „Lapis refugii“ vyraboval; ba opovážil sa so svojou vojensky sriadenou čatou na lúpež i do Poľska, Sliezska a Valachie chodiť, nashromaždiac takouto do neba volajúcou lúpežou na Muráni nesmierne množstvo drahocenných pokladov. Na týchto zbojníckych výpravách brali účasť aj jeho dvaja bratia Martin a Demeter, a gemerskí zemania František Tórnoky, Ondrej Bejey a Peter Serényi. Ruka spravedlnosti zastihla zlosynov roku 1549, keď na potrestanie zlodejov snemom vyslaní Mikuláš Salm a František Bebek, po formálnej vojne — bellum muranense, hrad zaujali a slapaných zlodejov pod hradom odpraviť dali.

Zaujatý hrad spravovali zatým kráľovskí prefekti, ako majetnosť kráľovskú, až do roku 1600, keď ho od äráru nemecký gróf Rotthal kúpil. Avšak kúpa táto nepozdala sa stavom uhorským; roku 1608 medzi gravaminami krajinskými nachodí sa i táto kúpa, ako urážka krajinských práv, následkom čoho v povstaní bočkayovskom pokúsili sa hajdúsi Bocskayho hrad zaujať. Stiesnený Rotthal zavolal si kráľovského generála Fridricha Koloniča z Liptova na pomoc, ktorý hajdúkov odduril a hrad kráľovi zachránil. Roku 1620 kúpil Muráň a Slovenskú Ľupču Jur Széchy za 100.000 zl. Tu začína sa doba slávy a kvetu Muráňskeho hradu; bo Jur Széchy, kroz svoju manželku Máriu Drugeth, s najprednejšími rodinami sošvagrený, bol popri Jurovi Thurzovi najmajetnejším šľachticom uhorským, keďže, ako prívrženec Bocskayho, pri smrti tohoto prítomný súc, i značnú čiastku bocskayovských pokladov si osvojil. Nadobudnúc si pri uzavieraní viedeňského mieru u kráľa Rudolfa a Mateja veľkú popularitu, bol za dedičného hlavného župana Gemera, rytiera rádu zlatého rúna a tajného radcu menovaný. Keďže stálejšie i so svojou veľkou rodinou na Muráni býval, vynaložil na jeho okrášlenie tisíce, dal stavať paláce, zakladal záhrady a premenil takto hrad na mestečko, v ktorom i trhy vydržiavať dovolil, a v ktorom početnému obyvateľstvu dvaja evanjelickí kazatelia slovo Božie hlásali.

Po smrti muža tohoto — zavraždil ho úkladné jeho sluha v Zemplíne — bývala na hrade jeho vdova so štyrmi dcérami a so zaťom Gabrielom Illésházym. Najstaršia dcéra, dobrodružná a povestná Mária Széchy, vdova po Štefanovi Bethlen, zapredajúc rodinné tradície, — Széchy-ovci držali totižto s Bocskayim a s Betlenom a roku 1644 so sedmohradským kniežaťom Jurom Rákoczym, — oddala hrad lsťou pozdejšiemu palatínovi, vtedy kapitánovi Fiľakova, Františkovi Vesselényimu, stanúc sa roku 1545 jeho manželkou.

Keď Vesselényi hrad do moci dostal, zaujal a vyrval rodine spolu i panstvá Bili, Rima-Szécs a Slovenskú Ľupču. Rodina Széchy-ovská protestovala síce proti lstivému a násilnému odobraniu roku 1647 i na sneme, no keď na základe žaloby krajinská, snemom vyslané povereníctvo stav veci a predmet ponosov vyšetrilo, navrhlo hrad a panstvá k nemu patriace, v záujme krajinskej obrany, ponechať v rukách Vesselényiho.

Zato, že hrad Muráň Széchyovcom a tak prostredne Rákoczyovcom vyrval, bol významnými hodnosťami odmenený; tak kráľ Ferdinand III. menoval ho grófom, hlavným županom stolice gemerskej, hlavným kapitáňom horného Uhorska. Konečne roku 1655 bol za palatína zvolený. V tejto hodnosti udeľoval aj zemanské listy; ním menovaní zemania, menovaní boli zemanmi Vesselényiovskými, ako na príklad zemania kameňanskí.

Za časov Vesselényiho bol hrad Muráň silne opevnený; ohľadom počtu v ňom nachodivšich sa budov, podobal sa malému mestu; nad bránou hradu bola silná bašta so strážnicou; do okola na hradbách vyčnievaly strážne veže; na pravo od zámockej brány nachodily sa rozsiahle vojenské kasárne; asi v prostriedku hradu stál palác Széchyovský, s pobočnými budovami. Pred palácom bolo otvorené námestie so stromoradím a kvetinovými kolesami, medzi týmito i kolkáreň. V spojitosti s palácom stál zámocký kostol s hrobkou Széchyovskou; fara bola vedľa kostola. V zadnej čiastke hradu stály mnohé budovy, v ktorých remeselníci: kováči, zámočníci, murári, povrazníci, mäsiari, pekári remeslo prevodzovali. Ako za Jura Széchyho, tak i teraz bol tu každý týždeň trh. Na východnej strane hradu a síce pri bašte, ktorej oknom Mária Széchy Vesselényiho potajomne do hradu pustila, bol umelecký prístroj pripravený, pomocou ktorého v časoch pokoja ťažké predmety, stavebné drevo, skálie, potravné články, delá, náboje, ľudí, dobytok do hradu ťahali. Pod hradom bola veľká záhrada, v nej slivky, na Muráňskej doline i teraz vešelínkami zvané. Najväčšou nehodou hradu bol nedostatok dobrej pitnej vody; pod hradom, pod takzvanou tureckou hlavou, bola síce dobrá voda, no včas obliehania hradu nebolo možno z nej čerpať. Tým cieľom dali Széchyovci v hrade na nížine hlbokú studňu do skál vylámať.

Doba Vesselényiho bola tiež kulminujúcim bodom kvetu Muráňskeho hradu; tu schádzali sa hodnostári krajinskí, bohatá šľachta, vyslanci bližších i vzdialenejších stolíc, slobod, kráľ. miest, jágerského tureckého pašu, sedmohradského kniežaťa Apaffyho; sem prichádzal i bán horvatský, ba i diplomatickí vyslancovia. Manželka palatínova usporadovala týmto panstvám rozmanité kratochvíle, zábavky, hostiny, poľovačky, rybačky; tieto posledné v rybníkoch muráňskych a jelšavských. Niekedy prišla s väčšou spoločnosťou i na svoj ľubenícky majer, ktorý sa vtedy Ľubovníkom,^[1] milým miestom zval; často prechádzala koňmo cez vrch Trstie Kraskovom, Drienčanmi na svoj majetok Blh (Balog).

S Muráňa povolával Vesselényi i menšie schôdzky bližších stolíc: roku 1646 do Rožňavy, 1647 do Levoče, 1648 do Prešova, 1650 do Košíc; schôdzke zemanov v Jelšave roku 1647 predsedal Vesselényi sám. Poľské knieža Lubomirski pustošil totižto v ten rok severo-východné stolice uhorské, akoby na odmstenie toho, že kňaz Jur Rákóczy, pomáhajúc švédskemu kráľovi Karolovi proti Poliakom, poľské mestá a dediny plienil. Rákóczy stiesnený, hľadal pomoc u Vesselényiho, tým cieľom povolal tento schôdzku zemanov do Jelšavy, kde uzavreté bolo, aby insurrekcia zemanská Poliakov vyhnala. Kým sa ale zemanstvo poschádzalo, za ten čas Lubomirski vykonal dielo pomsty, odkážuc sucho Rákóczymu: vicem pro vice.

No za dobou slávy nasledoval strašný úpadok: zapríčinilo ho sprisahanie Vesselényi-ovské, z ktorého mnohé vážne a dôležité episody odohraly sa na tomto hrade.

V tejto búrlivej dobe náležalo kráľovi Leopoldovi v Uhorsku vlastne už len 13 stolíc, jedna čiastka Zadunaja a Horvatsko; ostatné čiastky Uhorska náležaly sultánovi, ktorý i tie zbytky podmaniť hodlal. Zo spánka vyburcovaná Európa odhodlala sa konečne k tuhej borbe: pápež poslal 700.000 toliarov, nemecká ríša 15.000, Francúzsko 6000 vojakov; Španielsko, Toskana, Mantua, Benátky, Genua poslaly i vojská i peniaze; Uhorsko dalo 20.000, Horvatsko 15.000 vojakov pod veliteľstvom bratov Zríniovcov. Všetkým týmto vojskám velel kráľovský generalissimus Montecuculli; poneváč si ale vo všetkom veľmi váhavo, počínal a Zríniovcov v Horvatsku v ničom nepodporoval, rozmrzení utiahli sa títo s bojišťa; Mikuláš šiel na svoje panstvá do Horvatska, Peter na Munkáč ku svojmu zaťovi Františkovi Rákóczymu. Váhanie Montecuculliho rozdráždilo i palatína Vesselényiho v toľkej miere, že jeho odstránenie naliehavé žiadal, menujúc ho zaťatým nepriateľom Uhorska. So všetkých strán tlačený, odhodlal sa konečne Montecuculli k rozhodnej bitke, i porazil pri Sv. Gotharde Turkov na hlavu. Víťazstvo bolo skvelé, no mier vašvársky po ňom uzavrený, bol dľa mienky magnátov uhorských pre Uhorsko ponižujúci. Mier bol totižto na 20 rokov uzavretý; pevnosti Nové Zámky, Nový Hrad, Veľký Várad ostaly i naďalej v rukách tureckých a k tomu kráľ Leopold poslal sultánovi 200.000 zl. do daru, kdežto palatín a s ním uhorská aristokracia rozhodne žiadali neodstúpiť od válčenia, kým Turek z Uhorska vyhnatý nebude.

Táto okolnosť, rozdávanie svetských a cirkevných úradov cudzozemcom, drancovanie obyvateľstva kroz cudzozemských válečníkov, boly pohnútkou sprisahania Vesselényovského.

V smysle vašvárskeho mieru ostala pevnosť Nové Zámky v rukách tureckých, následkom čoho bolo celé Považie tureckému plenu otvorené; aby sa tomuto akotak odpomohlo, uzavreté bolo Leopoldovskú pevnosť postaviť, ktorú slávnostne v prítomnosti kráľovských generálov, palatína a uhorskej aristokracie posvätili. Hneď po posviacke išiel palatín Vesselényi s magnátmi na poradu do Trenčianskych Teplíc, kde sa aj povolaný arcibiskup ostrihomský, Jur Lippay, ustanovil.

Uzavretia porady teplickej nevyšly na javo, bo účastníci dali čestné slovo, všetko v tajnosti držať; no nasledovavšie udalosti dosvedčily, že zámery sprisahancov boly kráľovi Leopoldovi a jeho vláde nebezpečnými.

V smysle týchto uzavretí, povolal Vesselényi roku 1666 veľkú poradu na hrad Muráň; prišli do nej početní aristokrati, zemania, vyslanci slobod. kráľ. miest a povereníci Michala Apaffyho.

Vo valnom shromaždení účastníkov držal predsedajúci Vesselényi vzletnú poburujúcu reč, hovoriac dľa zápisiek sedmohradského kancellára, Jána Bethlena, medzi iným: „Keďže už vôbec pre nás niet žiadnej nádeje, keď nám už aj sám kráľ našu po otcoch sdedenú slobodu závidí, keďže už cele zahynúť máme, nuže zahyňme na spôsob Samsonov spolu s tým, čo nás vysmieva, nás lúpi, — na našej záhube pracuje. Zúfalosť núti nás hodiť sa Turkovi do náručia!“

Ten Vesselényi, ktorý len pred veľmi krátkym časom Turka z Uhorska vypudiť narádzal, zato úsilne sa zasadzoval, teraz navrhoval spolčiť sa s Turkom.

Účastníci muráňskej porady, keďže sa čestným slovom a podpismi všetko v tajnosti držať zaviazali, uzavreli podrobiť sa sultánovi, platiť mu 60.000 dukátov ročnej dane, Apaffymu ale 30.000 zl. Ďalej uzavreté bolo všetky listiny a dopisy na Muráni ochraňovať a dopisovať si tajnými písmenami. Vymenovaný bol konečne revolucionárny výbor tým cieľom, aby povstanie rázne pripravoval a keď vybúši, ho spravoval. Spoločná válečná pokladnica bola manželke Vesselényiho, Márii Széchy, sverená.

Muráňsky revolucionárny výbor sosnoval nasledujúci válečný plán: Rákóczy mal na Tise vojská sosbierať, spolčený s Apaffym, Košice a banské mestá zaujať, kráľovské vojská pojedine porážať, konečne, zaujmúc Prešporok, do Viedne vtiahnuť a tu podmienky mieru kráľovi nanútiť. Prvý nezdar zastihnul sprisahancov v Carihrade; ich povereníci odniesli ta síce hojné dary, no vyjednávanie neviedlo k cieľu, bo turecká vláda žiadala odovzdanie všetkých sprisahancom náležavších pevností, čo toľko ako bezpodmienečné poddanie sa, znamenalo.

Zatým nasledovaly iné nehody a neúspechy. Najprv nanáhle zomrel Jur Lippay v Trnave, mocný to záštitník a patrón Vesselényiho, a keď carihradský tlumač, Talian Panajotti, za ťažké peniaze sprisahanie Vesselényiho rakúskej vláde odkryl, nachodil sa tento vo veľkom nebezpečenstve. Nehýbal sa ani Turek, ani Apaffy, nedali pomoc ani požiadaní volenci nemeckí.

V smutnej nálade a v ťažkých predtuchách išiel Vesselényi z Baň. Bystrice do Slovenskej Ľupče, kde na porážku modzgov, iní myslia, že otrávením sa, nanáhle zomrel. Jeho mŕtvolu doviezli na Muráň, a pochovali ju slavnostne v Széchyovskej hrobke.

S mŕtvolou Vesselényiho, mohlo byť i sprisahanie vesselényiovské pochované. No súčasne horkokrevní veľmoži: Peter Zríni, Krištof Frangepán, Erasmus Tattenbach a František Nádasdy nasnovali spyknutie a povstanie v Horvatsku a v Štýrsku, ktoré pravda nevydarilo sa a zapríčinilo uväznenie a odpravu týchto pohlavárov, a keďže aj hlavný župan stolice, zemplínskej, Štefan Bocskay, veliteľa tokajskej kráľovskej posádky, generála Stahrenberga, úkladne uväznil a zaprisahal sa, že nevydá ho, kým Uhorsku sloboda prinavrátená nebude, tu uzavrela viedeňská vláda najprv Muráň, ako hlavné hniezdo odboja a sprisahania, do moci dostať.

Roku 1670 prišiel tedy sám knieža Karol Lotringenský pod Muráň tým cieľom, aby hrad odbojcom odobral. Na Muráni velela Vesselényiho vdova Mária Széchy. Keďže knieža veliteľku viac ráz vyzval, aby hrad dobrovoľne vydala, odpovedala táto zavše hrdo, odmietave, následkom čoho obliehanie pretiahlo sa až do nasledujúceho roku. Po takýchto, válečníka na slovo vzatého, zahanbujúcich nezdaroch sľuboval knieža opätne všetko možné, menovite, že jestli sa poddá, istotne milosť a odpustenie obdrží. Omámená a získaná sľubami, pustila Mária Széchy knieža a jeho vojsko do hradu v istotnom očakávaní úplnej amnestie, knieža ju ale, a jej tajomníka Nagya, hneď uväzniť a ťažkými reťazmi spútanú, pod silnou strážou do Viedne odviesť rozkázal. Vo Viedni hrozne mučený Nagy soznal, že všetky na sprisahanie vzťahujúce sa písma sú na Muráni v kostole pod oltárom ukryté, a podal i kľúč k tajným písmenám. Nagy zomrel následkom mučenia na tretí deň. Máriu Széchy vrhli do doživotného žalára, udajne preto, že ona ako vysokomyseľná a ctižiadostivá žena a manželka muža k povstaniu primala a viedla. Keď ju v žalári istý uhorský magnát navštívil, k čomu povolenie len veľmi ťažko si vykonal, našiel už len kostru. Hrdinská amazona, pre svoju niekdajšiu krásu Muráňskou Venušou nazvaná, umrela po dlhšom väznení, ako najbiednejšia žobráčka.

Muráňske tajné písma kompromittovaly mnohých, menovite gemerských zemanov; nasledovaly hrozné pokuty, konfiškovanie majetkov, žalárovanie, hrdelné pravoty, ktoré skončily sa odpravami kompromittovaných. Poneváč mená sprisahancov v listinách na cedulkách boly popísané, dostali títo posmešný názov: „nobiles cedulati“.

Na Muráni osadil knieža Karol silnú posádku; no o krátky čas odkúpil hrad a panstvo zase gróf Ján Rotthal; avšak posádka kráľovská pod veliteľstvom kráľovských prefektov ostala tam i ďalej.

Roku 1683 zaujal hrad na krátky čas Imro Tököly, roku 1704 František Rákóczy II. Tento daroval ho svojmu miláčkovi, grófovi Mikulášovi Bercsényimu, ktorý tu svoju manželku osadil. Vysokomyseľná pani Bercséuyicska udomácnila sa tu tak, ako kedysi Mária Széchy, žijúc luxuriósne, v prepychu; no i jej pobyt trval tu len za 3 roky. Po porážke Rákóczyho pri Trenčíne — dňa 3. augusta roku 1708 — zaujal Gemer a s ním i Muráň kráľovský generál Viard. Bercsényicska utiekla za prvočasu. Pánom hradu stal sa zase kráľovský fiškus; načo darovaný bol za veľavýznamné služby roku 1720 grófovi Štefanovi Kohárymu.

Na hrade držala vláda viedeňská i zatým posádku, ktorú stolica gemerská chovať musela, čo menovite okolitým dedinám bolo trapné a veľkou ťarchou. Avšak hrad upadúval, krov hnil a to, čo po ohni roku 1702 ostalo, rúcalo sa. Konečne už len vojenských vyslúžilcov sem posielali, tak že sa hrad vojenskej nemocnici podobal.

Roku 1790 odkúpili košickí klampiari cínové truhly hrdinov muráňskych, vysypali z nich kosti Széchyovcov, Vesselényiho a odvezúc ich do Košíc, upotrebili tieže na plátačku.

Od tých čias je hrad Muráň v rumoch, už len miestom príjemných turistických výletov.

Na zámockej, ešte vždy pokrytej veži nájde cestovateľ, vchodiac do zámku, tento do červeného mramora zlatými písmenami vrytý nápis: „Siste gradum viator, fortitudinem summam considera, pietatis exemplum, expende constantiam hujus comitissae. Je to narážka na Máriu Széchy. Asi na juhozápadnom kraji hradu je ešte vždy, turistike k vôli v dobrom stave udržovaný domček a v prednej izbe tohoto na ľavo od dvier do steny zamúraná mramorová tabulka s nápisom zaujatie hradu kroz Vesselényiho oznamujúcim: „Ad dei ejusque immaculatae matris honorem, ad emolumentum patriae arcisque hujus defensam, quo comes Franciscus Vesselényi de Hadad arcis hujus perpetuus comes, palatinus regni Hungariae fortalitium hoc a fide regia deficiens in obedientiam redegit, dum omnibus antehac inexpugnabile et impervium fuisset, quae fortitudini ex hac parte intranti cessit anno Salutis 1640. Propugnaculum hoc erectum anno Salutis l650.