ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V prvom sošite prvého ročníka maďarského dejepisného sborníka Századok z roku 1867, podávajúc zemepisu bývalého Uhorska týkajúci sa článok, táže sa jeho pôvodca, maďarský dejepisec Fridrich Pesti: „Kde je v gemerskej župe Szeles patak, Veľký potok, Körtvélyes patak, Lipó patak, Szalma patak, Mavay patak, Bados patak, Becske patak, Katus patak, Somos patak, Bakos patak, Toplocha, Rososna?“

Tieto miestne mená povyberal Pesti z listiny uhorského kráľa Bélu IV. roku 1243 vydanej, v ktorej kráľ tento panstvo plešivské, štitnícke, ba aj juho-východný kraj doliny Muráňskej a jednu čiastku gemerského turčanského údolia okolo Kamenian a Rybníka za verné služby synom Mateja Bubeka, Filipovi a Detrichovi zapísal. V listine jest viac slovenských miestopisných mien; preto i z ohľadu starožitníckeho i mluvozpytného zaslúži i uváženie i čiastočné uverejnenie tým viacej, bo z nej nielen to vysvitá, že kedysi naši slovenskí predkovia i v osadách teraz čiastočne Maďarmi obývaných prebývali, im slovenské mená dali, ale že listina táto je i cennou literárnou pamiatkou slovenskej reči z roku 1243, v ktorej mnohé slová slovenské sú zvečnené, podávajúce jasný dôkaz toho, že naša milá, ľubozvučná reč slovenská bola už roku 1243 krásne ustálená, tie isté tvary čo dnes, majúca i v koncovkách, i na slovoskladbu veľmi bohatá.

Vynechajúc sem nenáležajúci úvod, na miestopis poťah majúci odstavec zneje v latinčine doslovne: „Nos igitur, quibus ex officio regiae dignitatis incunibit metiri merita singulorum et singulis pro meritis res-pondere volentes, grata eisdem remuneratione occurrere, possessiones quasdam, quorum nomina subscribentur, quae Bors, comite Filio Dominici Bani, absque successore legitimo descendente, ad manus regis, secundum adprobatam regni nostri consuetudinem, fuerunt devoluta, nec non quanam posessionem Berzete nomine cum suis adtinentiis, quae ad nos specialiter pertinebant, eo expresso, quod quidquid auri, intra terminos Berzete ad ducentas marcas argenti vel infra in aestimatione per annum subsistant, ipsi percipiant, pacifice et quiete, quidquid autem ducentas marcas transcendens repertum fuerit, tertia parte pro dominis reservata, fisco regio debeant adplicari. Ac etiam duas villas Köy et Lincza a castro gumuriensi exemtas, ipsis et ipsorum haeredibus, contulimus jure perpetuo possidendas. In quarum omnium posessionem corporalem ipsos per dilectos ae fideles nostros, Albertum praepositum de Jaszou nec non Mikou de Szech autoritate regia facimus introduci. Nomina autem posessionum praeattactarum, quae quondam Bors comitis fuerunt, haec: Plesucz cum suis attinentiis videlicet Chitnek, Topsucha, Somkuth, Plesucz, Mirk, Erdö, et Lokuna, quas cum ea libertate datas exprimimus, sub qua praedium Torna, de cujus membro exceptae noscuntur, nostri antecessores, inclytae reges memoriae, tam in decimatione, quam in aliis tenuerant, et Dominico Bano contulerant, quarum posessionum videlicet Plesuch et Berzete metae, sicut in literis praedictorum fidelium nostrorum Alberti praepositi et Mikou, inspeximus, in unum terminorum orbem redactae, hoc ordine distinguuntur: prima meta incipit in Gunucz, juxta magnam viam, ubi Sumulunk cadit in Genucz et per eandem aquam ascendit, ad caput ejusdem Sumulunk, et inde ascendit altiorem Bolcham in cujus sumitate sunt multae metae antiquae quae dividunt quodam Lygeth, quod vocatur Borsody Dubodel, quod remanet totaliter ad Torna, abietes autem cedunt ad partes ipsorum, et nullo naso descendit ad Ronagocz et postea ad Tormusua, ubi est meta facta et terris cumulata, et inde procedit juxta Rowagocz, quod cis remanet, pro suo castro et campo, qui est ante monasterium, ac toto Lygeth, una cum ipso monasterio, usque Ronagocz nobis remanentibus, ascendit ad Karulesy, et inde vadit ad Leankeo, ubi sunt duae metae, prima regis, secunda Berzete, deinde vadit ad Solyomkeo, et per gyrum montis venit ad caput Zauz, et in exitu ejusdem sylvae est meta, deinte venit ad Nyireslygeth et per antiquas metas in arboribus, venit ad viam, et ibi tenet metam cum Eghruh fratre Eliae comitis, et procedendo venit ad caput Hulbaka et descendit in conterminio Milgosz Filii Mathaei usgue fluvium Sajou, et per eadem-aquam tendit suisum usque ad conductum aquae, et pervenit ad conterminium Zabrag, jobbagyonis castri de Gumur, videlicet villae Malach et transeundo Fluviuni Sajou versus occidentem pervenit ad aquam Toplacha, ubi ipsa convenit cum Sajou et Toplacha est meta conterminalis cum Malahy, in quorum conterminio juxta magnam viam est meta, inde vadit in Precupua in capite cujus est meta, deinde in costa montium est meta, et pervenit ad Ozoram, deinde inter duas walles sub arbore magna est meta, dein tenet metam cum generatione Zach, et pervenit ad Sumkut, et ascendit ad costam Beternik, ubi sunt metae in arboribus, et in quibusdam sculptus est hortus Salamonis in metam, item super arborem combustam, et super arbores, usque ad arborem Borekmre sunt metae, et pervenit ad Beternik, et in capite Rososna sunt metae Eliae et Detrici, deinde super montem est deinceps meta castri de Ilswa in Kuzberek in capite Rososna, hinc super montem metae in arboribus, et intrando sylvam Byk, ubi sunt metae quatuor super arbores, intrat sylvam abietum, ubi est meta super arborem, exeundo autem de sylva sunt duae tiliae signatae pro metis, et in introitu sylvae in capite Lumischa est meta, inde intrat ad nigram sylvam, et ab ortu solis fluvium ferrifodinae est Detrici, a parte vero occidentali cadit in partem Ilsva. Item in capite Sarus est meta Detrici, ita quod Körtvelespatak tota pertinet Detrico, caput Lomnicha a sinistris est castri, a dextris vero est Detrici. Caput Verniae est Detrici, caput vero Nagypatak est castri, et in culminie minoris Berch, quaediciutr Ternahora sunt multae metae, et inde vadit at caput Sajou, quod pertinet ad eos, et inde ad caput fluvii Gulnuch, per quem, qui est pro meta, descendit ad praedictam metam Sajmulnuk et ibi terminatur. Metae vero praedictarum vitlarum Kevy et Leucha, licet sub diversis terminorum orbibus sint lustratae, tamen prout in literis eorundem fidelium nostrororum Alberti praepositi et Mikou inspeximus hoc ordine distinguntur. Prima meta Kevy est secus viam ab oriente sub arbore rotunda, inde venit in summitate montis ad meridiem, et tenet metam Buchky, inde descendit ad Lipou pataka, et inde ascendit per Salma pataka, inde ad Mavay patak, et ibi transit Turuch versus occidentem et venit ad Badus pataka et inde descendis ad Bechke pataka, inde a Lipou chothava, et inde ad Tordas, inde vero Sajcras, et inde ad Seles pataka, inde descendit ad caput Turuch, qua descendit ad Saros, et inde ascendit ad lapidem Martini, ubi terra Martini terminatur. Inde vertitur ad Tobiaslesy ad orientem, et ad caput Nadras, et per vallem Zedun rovertitur ad primam metam. Prima vero meta Lenza est in quadrivio, in signo Karachou et tenet metam cum Melete, et ide in gyro montis venit ad pyrum, quae est juxta Topolcha, et praecedens inter Ilsvam et Topolcham transit Ilsva super Katus patak, inde per vallem Melete ascendit in verticem montis ad tiliam, quae est secus viam castrensem, et per eandem viam tenet metam versus occidentem cum Staruch, cujus terram dividit magna via, et per eandem viam tenet metam cum Pribus, inde vadit ad Durusk usque ad pyrum, inde vadit ad Sumus patak, et inde ascendit ad Bakus patak, et ibi per gyrum montis transit ad Kuzkerez, et ide descendit ad Lyponu patak, et inde vadit ad Ilsvam et transit per montem petrosum, tenens metam cum Chaken et per viam revertitur ad priorem metam.“

Za týmto nasleduje závierka listiny, ktorú kráľ Karol Robert roku 1336 nasledovne obnovil: „Quod prima meta est Somkuth, per quam separatur a terra Zahy, deinde vadit per quendam locum, ubi sunt tres metae veteres, de terra et lapidibus factae et quarta nova, per quas separantur a terra Ezyrenda, terra Pelesuch in parte meridioriali, deinde vadit ad partem orientalem, per Berch cujusdam montis, quae vocatur Kunken feketh, et per eundem Berch vadit ad quandam arborem parvam nomine Tulfu, et ibi est meta. Exinde vadit ad magnam arborem, quae est Tulfa, in qua est signum crucis factum, et inde vadit ad magnam arborem ejusdem nominis, inquo similiter est signum crucis, deinde vadit ad quandam arborem, Tulfa nomine, quae est in meta terrea, et inde vadit ad aliam arborem Tulgh, in qua est signum crucis: deinde vadit ad quendam locum, ubi sunt duae metae veteres de terra factae, et tertia nová similiter terrea, deinde vadit at magnam arborem, quae Bikfa dicitur habentem signum crucis, deinde vadit per eundem Berch, ad verticem ejusdem sylvae Kukin Feket praenotatae, juxta viam Berenthe, quae via est ad partem terrae Rususna, et ibi est meta terrea, in qua est arbor magna Tulfa nomine, deinde descendit ad vallem Zekesberuk: deinde vadit ad arborem Tulfa, super qua est signum crucis; deinde vadit ad aliam arborem ejusdem nominis crucem habentem, deinde vadit ad duas arbores prope ad invicem stantes, signatas signo crucis, deinde vadit ad arborem ejusdem nominis signa crucis habentem et inde descendendo ad ripam Zelusberuk, quae Kara dicitutur et ibi est terrea meta, in qua est arbor magna, quae dicitur gyertyanfa, deinde descendit ad quandam aquam, nomine Zimnica juxta quam est meta terrea, in qua est Ikursegurfa, et ibi juxta viam super aliam arborem Egurfa est signum crucis, inter aquam Zimnicza et inter fluvimn Rususna, vadit ad aquilonem per quandam sylvam Nyireslygeth ad metam terream, et in eodem Nyiresligeth ad arborem Nyirfa nomine signatam, deinte vadit inter easdem aquas ad unum Berch juxta viam Chitnik, et ibi est meta terrea, in qua est arbor parva tulfa in dextra parte illius viae. Et inde vadit per eundem Berch, ad arborem signatam et inde eundo prope villam Taplucha est meta terrea, in qua est magna arbor tulfa nomine, signum crucis habens, et adhuc propius vadit ad villam Taplucha, et in dextra parte unius viae est meta terrea, in qua est arbor tulfa, parva. Et inde incipit ire per eundem Berch, et vadit ad montem qui est supra villam Taplucha, et ibi est meta terrea, et inde vadit ad quandam arborem Tulgy signatam, deinte vadit per Berch ejusdem montis ad Tulgfa, in qua est signum crucis, et inde ad aliam arborem Tulg signatam, deinde ad tertiam arborem Tulg, et deinde ad quartam arborem similiter signum crucis habentem, ad quam prope est meta antiqua de terra, et alia nova terrea similiter, et illae metae sunt in inferiore parte Chitnik, et juxta illas signum crucis in magna arbore Tulfa: deinde protenditur ad arborem Tulgfa, in qua est signum crucis et inde ad aliam arborem signatam, deinde vadit ad duas arbores prope ad invicem stantes, quae dicuntur Tulfa signum crucis habentes, deinde vadit ad duas metas terreas, et prope illas in quadam arbore Tulfa est signum crucis, et sinistra pars illius Berch pertinet ad terram Rususna. Et inde vadit ad duas arbores, quae dicuntur Tulfa in quibus est signum crucis, et inde vadit ad unam magnam arborem Tulgh signatam, et inde vadit super Chytnuk, ibi est terrea meta, in qua est arbor parva Tulfa, inde vadit ad arborem Tulg signatam, et inde ad arborem consimilem, deinde ad tertiam arborem ejusdem nominis, signatam cruce, et inde vadit recte super villam Chytnik et ibi est meta terrea, in qua est parva arbor Tulgfa, prope quam in duabus arboribus Tulgfa est signum crucis, et deinde ad aliam arborem consimilem signatam, et inde ad aliam arborem Tulgh et signatam similiter, deinde ad tertiam arborem consimilem, similiter consignatam. Deinde vadit ad quartam lutosam aquam, quae dicitur caput Gustetum pataka et ibi est meta terrea, in qua est magna arbor nomine Haffa, et in eadem signum crucis, deinde vadit ad duas cruces, quarum una est in Haffa et altera Tulgfa, et inde vadit ad unam arborem Tulgh, signum habentem, et inde vadit recte ad introitum unius sylvae, quae dicitur Fenewerden, et ibi in tribus arboribus sunt cruces, et prope ad illas arbores est meta terrea, et de lapidibus facta, in qua est arbor magna Tulgfa signata, deinde per eandem Fenewerden, vadit ad vallem per metas veteres et novas, et arbores signum crucis habentes. Et de valle per unum Berch vadit ad montem Buda per metas veteres et novas, et arbores signo crucis consignatas, cujus montis pars sinistra pertinet ad terram Rususna praedictam et deinde vadit ad unum Lygeth, cujus pars pertinet ad terram Rususnam, deinde vadit per occidentem per magnam viam ad villam Petri filii Eliae Toplicza nomine per metas veteres ad unam arborem Bikfa nomine signum crucis habentem, deinde per metas super quendam montem Vetumuk, per quas metas separatur Terra Rususna a quadam terra quae vocatur Polgla, et deinde procedendo revertitur ad praedictum locum Somkuth ad primam metam, et ibi terminatur.“

*

Pred niekoľkými rokmi prekrstili číro-čisto slovenskú, v obvode štitnického panstva ležiacu dedinku Rozložnú ku pocte terajšieho hlavného župana stolice gemerskej, Ladislava Hámosa, ktorý v nej istú čiastku hory má, na Hámosfala. Názov maďarský znel predtým „Rozlozsnya“. Tento priekrst je aj úradne prijatý, potvrdený a Rozložná známa je úradne už len pod menom Hámosfalva. Pravda okolitý slovenský ľud pridŕža sa húževnate a dôsledne mena Rozložna.

Nuž na otázku Pestiho, že kde je v Gemeri Rososna? je ľahká odpoveď: je to gemerská slovenská osada Rozložná, alebo úradne Hámosfalva. Práve tak ľahká je odpoveď i na otázku: Kde Toplocha? Od Rozložnej vo vzdialenosti štvrť hodinky nachodí sa maďarsko-slovenská osada Teplica, po Mikulášovi Bebekovi, i Kúnom zvanému, Kúnovou Teplicou pomenovaná a to preto tak, bo z tamtej strany Rozložnej za vrchom, na západe leží Jelšavská Teplica. Pravda „Toplocha“ je až príliš zpotvorený priekrst pekného slovenského pomenovania Teplice; ale takéhoto zpotvorenia dopustil sa písateľ listiny Bélovej viackráť. Hneď poniže Rozložnej, a to síce na juhozápadnej hranici osady, vyčnieva vŕšok, ktorého hrebeňom dosť planá cesta na dolinu Muráňsku vedie. Všeobecne prijatý, i v maďarskej reči užívaný názov tohoto priechodu, vlastne priehlbiny je Priekopa v listine Bélovej pod menom Perkupua známa. Miesto toto nazvali Priekopou tedy už pred rokom 1243.

Tak spotvorené je i meno v listine raz Plesucz, druhý raz Pelesuch písané, kdežto znateľ tohoto kraja snadno uhádne, že sa tu má rozumeť terajšie maďarské mestečko Plešivec, ktoré od Rozložnej na hodinu vzdialenosti pod lysými, plešivými horami leží a tak od týchto meno Plešivec dostalo.

Je veľmi nápadné a pozoruhodné, že prastarý slovenský názov majúca, teraz čisto maďarská, od Rožňavy na štvrť hodinu ležiaca dedinka Brzotýn v slovenskej reči i teraz všeobecne tak zvaná, v listine už pod maďarským i teraz užívaným menom Berzete (vyslovujú ho Berzéte), prichodí. Jaszou je dnešné Jasovo bohaté sídlo rádu premonštratenského a jeho veľkého prepošta. Chitnek je terajšie slovenské mestečko Štitník, dľa Bartholomaidesa od štiety, na ktorej uhlie pálili, „Štietnikom“ pomenované. Topsucha je terajšie nemecko-slovenské, bohaté mesto Dobšiná. Erdő, slovenská, južne od Plešivca ležiaca dedinka Ardovo (Pelsücz-Ardő). „Locuna“ je na brehu rieky Šajavy poniže Plešivca ležiaca maďarská dedinka Lekeňa. Gunuc je až na Spiši ležiaci Hnilec maďarsky a nemecky Gölnicz zvaný. Sumulunk je terajší spišský „Smolník“ (Szomolnok). „Bolcha“ zodpovedá slovenskému Vlha; Dubodel je Dubový Diel.

Nemožno, alebo aspoň nie je snadno teraz už určiť, čo znamenajú a a kde treba hľadať v listine pripomenuté mestá: Ronagoc a Rovagoc. Názov je pekný, slovenský pôvod prezradzujúci, ale takých miest v tomto kraji na dnes niet. Nemožno ani to určiť, kde boly Karulesy, tedy lesy Karolove, keď boly, ako nižšie uvidíme aj Tobiášove lesy. Hulbaka je Hluboká, Zahrag je „Zábreh“, Milgos je dnešná slovenská dedinka Migles (na Muráňskej doline). Sajou je rieka Šajava (Sajó). Ozoram je pustatina Jäzereny medzi dedinami Hôrkou a Hucínom ležiaca. Beterník je Vetrnik. Ilsva je slovenské mesto terajšia Jelšava od jelše. (Alnovia.) „Byk“ je „Buk“; Lumischa je pri Jelšave, pod vrchom „Hrádok“ zvaným, svoj pôvod majúci potok „Lovnica“; — „Berch“ je „Vrch“; „Terna hora“ je Čierna Hora, terajšia nad Revúcou a Čiernou Lehotou vyčnievajúca hoľa Kohút zvaná: Lencha, aj Linca sú terajšie Licince, snáď Lysince, maďarská dedina na južnom kraji Muráňskej doliny; Buchky sú „Bučky“; Turuch je Turčan vrch ináč aj „Hlaviny“ zvaný, nad Jelšavou na západe vyčnievajúci Sajcras je zaiste terajší Sirk, baňská slovenská dedinka v kotline, pod „Zelezníkom“ ležiaca; Nadras, je slovenská dedinka „Nandraž“, tedy dedinka nadražená, na dráhe ležiaca. Tordas je Tordošovo, úboč pri dedinke Sáse; Durusk sú Držkovce, maďarská dedinka poniže Kamenian; Polgla je Polehlá; Toplica je Teplica; Zimnica je Zimnica. Ako vidno, naši slovenskí predkovia už pred rokom 1246 veľmi krásne a ľubozvučne pomenovali teplú vodu Teplicou, zimnú Zimnicou.

Veľká a pekná slovenská osada Kameňany, kedysi i výtečné školy mavšia, veď tu úradoval i chýrny slovenský literát Horčička, (Sinapius) pripomenutá je v listine viac ráz; dva razy ako Kevy, raz ako Köy. Dnešné maďarské pomenovanie Kövi je tiež slovenského pôvodu, či kov, a či kameň za základ vezmeme. Meta Buchky, je medza Buchky, tedy od bukov tak pomenovaná.

A teraz konečne by prichodilo zodpovedať na otázky Pestiho, že kde sú tie „Pataki“ alebo potoky?

Lipou pataka je složené z lipy a z potoka, tedy potok lipinou tečúci. Ale určiť, ktorému dnešnému potoku zodpovedá, je ťažko. Pravdepodobne je to potok zpod osady Lipovec Drienkom k rybníku tečúci. Seles patak je pravdepodobne bystranský potok, bo bystrý zodpovedá slovu szeles. Ostatné treba tiež v tomto — turčanskom kraji hladať, bo listina ich zväčša na toto miesto kladie. Ale ktorým dnešným zodpovedajú, to ako už bolo pripomenuté, nemožno s istotou určiť. Veľký Potok zodpovedal by najprimeranejšie rieke Turcu; Körtvélyes patak, hrušovskému potoku. Nepripomína listina „Dobrý Potok“ a „Rovný Potok“ po maďarsky Dobra Patak a Rónapatak, osady to v tomto kraji na rieke Blhu (Balog) ležiace.

Najvýznamnejšími bodmi tohto kraja sú osady: Španie Pole a Šivetice; vlastne Živetice a práve o týchto archäologicky vzácnych miestach listina nič nehovorí. Španie Pole bolo už v Sborníku opísané; Šivetice zasluhujú tiež zvláštneho ocenenia, lebo majú svoj pôvod ešte v praveku slovanskom. Rímsko-katolícky kostolík na návrší von z dediny na svahu vrchu Háj postavený, považoval Samuel Tomášik za stavbu byzantínsku, tedy do časov kultu cyrillo-metodejského padajúcu. No dobrý, odborný znateľ starožitných stavieb uhorských, peštiansky professor Fridrich Šulek, súdiac z rosett a spojov oblúkov klenutia, tvrdil určite, že kostolík pochodí z časov tatárskeho plenu. Upozornený, že v blízkosti kostola na vrchu Háj pohrabište bolo, čo na tom mieste v rokoch 50-tych vykopané popolnice a bronzové ozdoby dokazujú, poznamenal, že miesto to ovšem že bolo nielen pohrabným miestom celého vidieku, ale aj miestom pohanských obetí. Kresťanstvo, aby náboženské city umierajúceho pohanstva koľko-toľko dobroprajne šetrilo a pohanov kultu kresťanskému získalo, postavilo chrám na tom mieste, na ktoré ľud predtým k modloslužbe najradšej chodieval.

Niektorí myslia, že pomenovanie osady Živetice, teraz pravda Šivetice (maďarsky Süvete) pochodí od slovanskej Živy, že toto miesto mohlo byť bohyni Žive zasvätené. Inu, vykopané predkresťanské popolnice robia tento náhľad odôvodneným.

Listiny z roku 1244 a 1328 menujú Plešivec a jeho vidiek terra Pelesech, Plesuc, Plesuch. Toto teraz čisto maďarské mestečko, ležiace na ľavom boku rieky Šajavy, tam kde do nej štitnická rieka vteká u päty kolmých, lysých, plešivých, kde tu drieninou pokrytých vrchov, stalo sa mestečkom pod Karolom Kobertom roku 1328, obdržiac právo krupinské. — Že mestečko Slováci založili a od plešivých hôr Plešivcom pomenovali, nahliadne každý nepredpojatý človek, z ktorého potom terajšie maďarské pomenovanie Pelsöcz, aj Pelsücz povstalo.

Tak rečeno stredobodom stolice gemerskej stalo sa v dobe Bebekovcov a ešte viac v druhej polovici 18. storočia, keď po vybudovaní stoličných domov i stoličné kongregácie i tie takzvané pravosúdne fixa tu vydržiavané boly. Tak stalo sa, že v mesiaci novembri roku 1848. tu zasadala súdna stolica gemerskej, ktorá štatariálnym súdom najzaslúženejších mužov slovenských Jána Francisciho, Štefana Daxnera, Michala Bakulíniho na smrť povrazom, a okrem týchto ešte asi 40 iných gemerských národovcov, medzi nimi Augusta Šuleka, Ludvika Gála, Ludvika Reusa, Štefana Čecha, Daniela Lojku, Jozefa Hudeca na dlhšie alebo kratšie väzenie, Samuela Reusa ev. farára revúckeho, pozdejšie administrátora superintendencie potiskej, na pokarhanie odsúdila. Ich prečinom bola: nezlomná vernosť k svojmu národu a k dynastii. Samuela Reusa pokarhali, až smiešne, preto, že opovážil sa slovo Taplocza odvodiť od slovenskej Teplice.

Na východnej strane Plešivec ochraňujúceho brda nachodí sa „Hradište“ plešivské, teraz po maďarský „Haragistya“ zvané. Tak dostala i boršodská, teraz maďarská, asi na hodinku od Sajavského Svätého Petra juhozápadne vo vrchoch ležiaca dedinka „Radistyán“ svoje meno od Hradištia. O plešivskom Hradišti myslí Dr. Gust. Reuss, že ho na kopci, nad terajšími stoličnými budínkami treba hľadať tam, kde bronzovú celtu vykopali a ktorá na dávnoveký pôvod Hradišťa a na pohanskú dobu tu osadivších sa Slovanov poukazuje.

Okrem tohoto bol pri Plešivci, na pravom brehu rieky Šajavy, tam, kde Štitnická rieka do nej vteká, s mestečkom spojený pozemný hrad, ktorý až po dnešné stoličné budínky siahal.

Krátko pred rokom 1848., pri priechode z hornej ulice, vtedy várucza zvanej, k terajším zahradám plešivským, ešte stály velikánske, hrubé, priekopami opevnené múry. O tomto čase stála tam i bašta, asi 4 siahy vysoká a krem nej v okruhu roztratené múry niekdy slávneho hradu. I pri vtoku štitnickej rieky do Šajavy stála osem siah široká okrúhla bašta. V okolí záhrad plešivských ešte i roku 1855. bolo možno videť znaky priekop, valov a múrov až do mestečka siahajúcich.

Hrad tento postavili Bebekovci iste po roku 1243, tedy po oddaní im panstva plešivského, lebo by ináče listina bola pripomínala castrum Plesuc a nie terra Plesuc. Stalo sa to vtedy, keď Benadik, syn Ditricha Bebeka svoje rozsiahle panstvá medzi svojich synov rozdelil. Syn Dominik dostal Plešivce, Ladislav a Peter panstvo štitnické s prímenom Štitnický (Csetneki); ich sestra Tekla vydala sa za pána hradu Brzotýn, Marka Mariášiho.

Rodina preslávila sa mnohými, v dejinách Uhorska zvláštny, významný zástoj hravšími mužmi. Jedon Bebek, Štefan, bol županom liptovským, Dominik biskupom čanádskym, Ladislav županom abanovozámskym. Roku 1445, keď po smrti Vladislava poľského Uhorsko kapitáni spravovali, stal sa kapitáňom okresu od Zvolena po Košice siahajúceho, Imro Bebek z Plešivca (Emericus de Plesewcz), spravujúc ho s Jiskrom a Rozhoňom. — O Štefanovi Bebekovi, synovi Jána Bebeka, krajinského továrnika píšu maďarskí dejepisci, že bol v tajnom porozumení s Jiskrom, a keď tento Jána Huňadského pri Lučenci premohol, stalo sa to vraj zradou Štefana Bebeka, bo náhodou guľou ranený a kroz ľudí Huňadského z bojišťa odnesený, soznal zomierajúci, že Huňadského zradili, bo s Jiskrom dohovorení, utiekli z bojišťa.

No najviac preslávil sa František Bebek dejstvovavší od roku 1520 — 1558. Pravda pri válečnej hrdinskosti jesto na jeho charakteri i mnoho špiny, bezcharakternosti.

Bebekovci boli rodom Slováci, preto i Bartholomaides vo svojom diele „Memorabilia provinciae Csetnek“ správne tvrdí: Bubekiorum nomen, Slavicam originem redolet, sive enim Bubek, sive Bebek scribas, usitata Slavis nomina habebis, Bubek, item Bobak Slavis spectrum significat, quo matres nutricesque infantes terrere solent. Bebek vero itidem denotat rem ingratam.“

Po porážke moháčskej vojvoda Sedmohradska Ján zo Zápolia, ktorý po čas bitky pri Moháči so 40.000 vojakmi pri Segedíne meškal, a ktorý po katastrofe nie Turka, ale Ferdinanda rakúskeho za svojho nepriateľa považoval, povolal do Tokaja na poradu prívržencov svojich, ktorá uzavrela 5. novembra v Stolnom Belehrade kráľa voliaci snem vydržiavať a prísne naložila, aby do Stolného Belehradu každý vlastenec prišiel, ináče bude prísne pokutovaný. Okrem toho uzavrela porada, aby mestá: Bardiovo, Prešovo, Levoča a Malé Sabinovo daň tisíc dukátov zaplatily, keď vraj niet iného spôsobu postarať sa o opevnenie pohraničných pevností. Takéto nezákonité odanenie nieveľmi pripútalo menované mestá k strane Zápoľovej. Na porade tokajskej bral účasť i František Bebek plešivský, ako prívrženec Zápoľov.

Zápoľu vyvolili 10. novembra v Stolnom Belehrade za kráľa uhorského, a keď volebné úmluvy podpísal, pokorunoval ho Štefan Podmanický, biskup nitriansky hneď.

Naproti tomu palatín Štefan Bátori, vypísal volebný snem na prvý december do Prešporku a 15. decembra bol za kráľa uhorského Ferdinand, švagor nebohého kráľa Ludvika, po predchádzavšej nepeknej kortešačke, vyvolený.

Ešte 8. septembra Ferdinand nevedel iste, či Ludvik pri Moháči zahynul a už vyzval viedeňskú štátnu radu, aby dvaja radcovia k vdove Ludvikovej ihneď išli a uvedomili ju, že má úmysel nastúpiť svoje dedictvo, následkom čoho potrebné je zaujať všetky hlavnejšie pevnosti a ich veliteľov pripútať prísahou vernosti. Pánom magnátom ale, keď sa za neho osvedčia, treba po 40, 50 ba i po viac tisíc zlatých nasľubovať a do výhľadu panstvá a vysoké úrady postaviť. Ako už pripomenuté bolo; kortešačka mala dobrý účinok: 15. decembra bol i Ferdinand kráľom Uhorska, ktoré malo ich teda už dvoch.

V borbe týchto dvoch kráľov boli i smerodajní páni uhorskí hneď na jednej, hneď na druhej strane, ako ktorému válečné šťastie prialo, alebo ako kto platil a sľuboval. Tak bol i František Bebek, pán Plešivca, už na strane Ferdinanda, zaujmuc pri spolupôsobení Ludvika Petriho, Kašpara Šerédiho, spišský, likavský, zniovský a trenčiansky hrad pre Ferdinanda, roku 1529 Košice a zámok Boldogkö v stolici abanovozámskej. Na porade v Gyöngyösi roku 1539 vydržiavanej, keď už na základe smluvy, vo Veľkom Varadíne medzi Ferdinandom a Zápoľom, na základe „uti possidetis“, uzavrenej, mier mal panovať, narádzal Fr. Bebek vyzvať Sedmohradčanov, aby za kráľa Ferdinanda uznali. Koku 1542 na válečnej porade v Ostrihome narádzal obliehať a zaujať v moci Zápoľovej nachodiaci sa Budín.

Takýto verný privrženec Ferdinandov mohol sa už potom bezpečne stať hlavným županom stolice gemerskej a zo svojho sídla, Plešivca spravovať verejné diela stoličné.

Avšak poniektorí páni gemerskí, menovite Tornalyaiovci, zostali Zápoľovi verní. Jedon z nich, pán Jakub, vládal hradom Muráňskym a k tomu prislúchajúcim Muráňskym údolím, ustanoviac svojmu neplnoletému synovi za tútora Mateja Bašo, zemana čoltovského, ktorého osadil na Muráni. Pán tútor, zle pochopil úlohu svoju, lebo odošlúc svojho sverenca na výchovu do Poľska k Jánovi Tarnovskému, raboval a lúpil, kde sa čo dalo, menovite kláštory a kostoly. Snem z roku 1549 uzavrel tedy tohoto lupiča na hrdle potrestať, vyšlúc proti nemu Mikuláša Salma a Františka Bebeka s vojskom. Povstala z toho takzvaná muráňska vojna; a poneváč Bebek pod hrad Muráň muráňskou Javorinou tiahol, menuje sa táto hôrna cesta podnes cestou Bebekovou. Výsledok tejto válečnej výpravy je známy: Muráň zaujali, lúpežníkov polapali a pod hradom odpraviť dali. Medzi nimi nachodili sa i gemerskí zemania, Tárnoky a Serényi.

Roku 1554 padla pevnosť Filjakovo do rúk tureckých, lebo jej tehdajší veliteľ, František Bebek, ani pri spoluúčinkovaní Gabriela Perényiho neznal ju proti útokom sečanského a hatvanského bašu obrániť. Opustiac pevnosť, tiahli zbabele ďalej.

Roku 1556 prešiel František Bebek i so synom Jurom na stranu Zápoľovcov: Jána Žigmonda a Izabely. Snem prešporský vyhlásil ich preto za zradcov vlasti a vierolomcov. Cirkevná kronika štitnícka píše o tomto prevrate: „Roku Pane 1556 Velikomožný Pán Bebek Ferencz a jeho syn Bebek György mnoho Nemců zbili u mestečka Rožnavi, wssak sauce od Turkuw spomožený, kterížto Turcy na 300 Nemcu vzali sau tedáš do wezení. Tohože roku v ten den pred obrezáním p. J. K. Jelssawa od Turkuw ukrutne srabowaná a wypálená jest, kdežto odwedeno jest lidu na 400. Tohože roku pán Csetneky Laszlaw od Bebek Gyirika do žaláre vzat jest a wssecké majetnosti pozbavil se.“

Takéto pohromy prinieslo gemerskej stolici spojenstvo Bebekovcov so Zápoľovci, ktorí, aby sa proti Ferdinandovi udržali, zavolali si Turka na pomoc, urobiac takto Uhorsko vasalným štátom Turecka; a keď gemerské mestečká Dobšina, Rožňava, Štitník, Jelšava osvedčily sa za Ferdinanda, pustili Bebekovci na ne turecké hordy. S takýmito tureckými hordami spojení, porazili pri Rožňave roku 1556 Ferdinandovo vojsko pod veliteľstvom Marcela Dietricha a Vlka Puchaima, ktorú porážku štitnícka cirkevná kronika pripomína. Že „Velikomožný Pán Bebek Ferencz, hlavný župan stolice gemerskej, ani právo vlastnícke nerešpektoval, vidno odtiaľ, že Kameňancom a Štitničanom z veže zvony posoberať dal a z nich peniaze raziť, alebo delá liať prikázal. Takéto delo, svedok jeho svätokrádeži nachodí sa i teraz na zámku Andrášovskom Krásnej Horke s hrdým nápisom: „Franciscus Bebek de Pelševic jussit me fieri.“ A keď neboly Bebekovi predmety bohoslužbe posvätené, sväté, boly mu tým menej ľudské životy: Ondreja Fišera, ktorý reformáciu Luterovu v kraji gemerskom rozširoval, dal lapiť a na zámku Krásnej Horke do priepasti shodiť, kde aj zahynul.

Keď zkrsly chýry, že Zápoľovcom strojí chrbát obrátiť a Izabellu, vdovu Jána Zápoľu, zamýšľa otráviť, chytili ho úkladne v Sedmohradsku v Julskom Belehrade. Najatí zemania Tomáš Daczo a Gašpar Perušič napadli a rozsekali ho v nočnej dobe. Rozštvrtené čiastky jeho tela pribili na 4 brány mesta, dľa onodobného surového zvyku.

Táto pokuta primala jeho syna k tomu, že prešiel zase k Ferdinandovi a ešte v ten rok porazil na hlavu pri Sajó Kaze Zápoľových Turkov. Válečný zápal uniesol ho tak ďaleko, že umienil si bašu filjakovského úkladom lapiť, ale poviedlo sa mu naopak: baša chytil jeho a poslal ho do väzenia do Carihradu, odkiaľ ho Ján Žigmond, knieža Sedmohradska, vyslobodil. Z povďačnosti slúžil od tých čias Jánovi Žigmundovi v Sedmohradsku. Medzitým vtrhol do Gemera Lazár Schvendi, cisársky generál, a dobýjal Bebekovskú pevnosť Szádvár, v torňanskej stolici ležiacu. Ale manželka Jurova, hrdinská Žofka Palóczi, zmužile bránila pevnosť túto. Jur zomrel v Sedmohradsku roku 1567, nenechajúc mužských potomkov, Vetev štitníckych Bebekovcov vymrela so Štefanom roku 1594. Pozemný hrad plešivský zaujal a rozmetal roku 1565 Lazár Schvendi.

Roku 1719 povstal v Plešivci život nový: stolica gemerská dala tu postaviť rozsiahle stoličné domy, v ktorých stoličné kongregácie vydržiavala, archív opatrovala a posúdených väznila. Ale v najnovších časoch sídlom stolice stala sa Rimavská Sobota, a opustené, zanedbané stoličné budínky kúpila účastinná spoločnosť (gömöri faipar részvény társaság) a zariadila v nich fakriku na parkety.