ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Medzi mnohými dolinami Gemer-Malo-Hontu nezaujíma posledné miesto ohľadom krásy a pôvabnosti údolie rieky Turca, v jehožto stredobode leží mestečko Ratková. Muráňskou a Blhskou (Balog) dolinou ohraničené, ako tieto, tak i ono začína sa v značných výšinách a spádom vždy menším a menším tratí sa konečne v doline Šajavskej. Hneď na počiatku je i na severe i na západe hoľami ovenčené; jeho východná čiastka je už len lesmi obrúbená. K hoľam náleží vrch Trstie, ktorého menšie výbežky až po hámor na Ploskom siahajú, oddelené od množstva vysokých vrškov dolinou Slatvinou zvanou. Z Trstia rozprestierajú sa hlboké doliny, ktoré mnohé potoky do Turca vysielajú. Temä Trstia je lysé, hranicou (islandicum) zarastené, úbočia jeho poskytujú výtečnú pastvu. V jeho hlbokých údoliach nachodí sa jedlina, spodkami bučina, brezina, jelšou a hrabinou premiešaná. Poniže plošťanského hámra tratia sa ihličnaté stromy, no vyskytuje sa tým hustejšie bučina a dubina. Uvážiac ďalší postup údolia, menovite dolu od Ratkovej, patrné je, že pásmo hôr smeru západného, ustupuje vyšším vrchom, až konečne v okolí Španieho Poľa premieňa sa na kopce. Východná vetev Trstia má pokračovanie vo vrchoch Hjag, Tri chotáre, Hlaviny a Železník. I východné i západné pásmo týchto hôr končí sa na Šajave, v okolí Behyniec a Tornaly.

Smer doliny Turca je smeru Muráňskej, Blhskej a Rimavskej doliny podobný. I údolie toto sostupuje takmer rovným smerom k juhovýchodu, kloniac sa pri konci viac k východu. Následkom toho podobá sa vo všetkom dolinám horného Gemera, ktoré, až na údolie Hrona v Šajavskej doline zanikajú. Dĺžka údolia obnáša 5 míl.

Najvyššie vrchy tejto doliny sú: Trstie, Korymovo, Licínskô, Poľany, Želban, Hlavina, Leso, Ždiare, Černeli, Hjag, Železník, Stracená, Kýčor, Rybný vrch, Durďov diel, pod ktorým u prameňov rieky Turca nachodí sa studnička Ježišov prameň zvaná. Spomenutia zasluhujú ešte tieto vrchy: Kúty, Holeková, Čerťaž, Dudková, Kalište, Ždiarik, Gáliková, Poľany. Ku rieke Turcu vinie sa: Háj so Šagúlovou dolinkou a Slatvina. Ďalšie už pri Ratkovej nachodiace sa vrchy menujú sa: Marandová, Pod Štavicu, Dubina, Strmý diel a Dubie.

Vrchy a vršky pásma východného sú: Javor, Gregorova, Kjašková, Hjag, Jamrichovo, Rakovo, Kráľova hoľa (nad osadou Sirk, tedy nie hronská), Jazvec, Sraz, Nový laz, Hradište, Vysovo, Brusná hora, Kýsová, Panské hory, Turčan-vrch, Stará hora, Mlynská hora a Skalnistá. Výbežkami železnou rúdou oplývajúceho Železníka sú: Kríž, Skalica, Priepadiská, Hrabina, Zámčok a Vodica. Vrcholec Železníka menuje sa „Kráľov dvor“.

Kotliny, v týchto horách uložené, menujú sa: Leso, Koňský, Grlický, Slatinský, Lipovský, Špaňopolský, Turčanský, Sirkovský, Hrkáčsky, Otrokočský a Volicský kotol. Hlavnou riekou doliny je rieka Turiec, nad dedinou Bystrie vyvierajúca, od ktorej i dolina meno dostala. Jej prítokami sú potoky: Les, Rybnô, Čierny, Ždiarik, Kalištie, Bystrý, Kríky, Grlický, Slatvinský, Plošťanský, Kňazov, Koňský, Černíkov, Stánkov, Jamrichov, Rakový, Lipovský, Španopolský, Rákošský a Kameňanský. Týmito sosilnená, vteká niže osady „Behynce“ do Šajavy.

V údolí turčianskom nachodí sa viac dedín a mestečko Ratková; v ohľade verejno-správnom prislúcha do správneho veľko-revúckeho okresu.

Tam, kde je dolina najužšia, už na rozhraní živlu maďarského, medzi dedinkami Vyšnovým, Chvalovou a Rybníkom, na pobreží rieky Turca, leží malá dedinka Brusník. Je to dedinka čisto slovenská, majúca meno od brúsa. Po maďarsky volá sa Borosznok. I dnes nachodia sa v jej chotári staré kameňolomy, v ktorých voľakedy brúsy hotovili a na nich kosy k odpredaju ostrili. Toto odvetvie kupectva cele zaniklo. Terajší občania, počtom 175, evanjelici a. v., živia sa roľníctvom, uhliarstvom a furmankou. Roku 1808 stál a pracoval tu ešte aj hámor na železo; teraz vídať už len chatrné zbytky po ňom.

Názvy chotárnych honov v osade tejto sú: Pod stráňu, Vyšnovenská lúka, Saniträrka, Perešče, Nižnia záhumnia, Dósa, Kopanka, Bane, Salaš, Brišča, Veľká, Pod kostelom, Pod bohatým, Vyšnia záhumnia, Kapusnišky, Pri makové lúke, Pri Draže, Brezina, Brusnišok, Pažič, Hájik, Dalhy, Dráhy, Chrasta, Kopane, Lukášky, Panicerka, Skalie a Hvary.

Avšak z archäologického stanoviska najvýznamnejším bodom tejto doliny je slovenská dedina Španie Pole (maďarsky: Ispánmező) na západnej hranici dedinky Brusník ležiaca, v ktorej roku 1808: 440, roku 1855: 500 obyvateľov, medzi nimi 66 zemanov, náboženstva evanj. a. v., napočítali. Občania zaoberajú sa poľným hospodárstvom, chovajú statok, nadovšetko ale kupčia dosť bystro s voskom, so železným a dreveným riadom.

Dedinku pamätnou robí na východ ležiaci takzvaný Víny vrch, významný pozostatkami pohanstva, tu sa nachodiacimi. Niet na ňom stopy révy, pravdepodobne nerodilo sa tu víno nikdy, ale ovšem nachodia sa tu preddejepisné, vonkajšie znaky tu bytovavších pohanov. Vínny vrch, v okolí špaňo-poľskom v rade iných vrchov, je najvyvýšenejší, nad inými vývodiaci, a je s neho na všetky strany shľadno. Dľa mienky dr. G. Reussa, nedostal vrch tento meno od vína, ale vraj od vinutia sa, ako čo by sa nad iné vrchy bol vyvinul. Podoba jeho je homolovitá, na temeni tvaru tupého, so všetkých strán prirodzene zaokrúhlená, len u päty úzkymi dolinkami poprerývaná. Od západu je značne nízkym hrebeňom s inými vrchmi spojený, majúc, zvlášte v čiastke Háj zvanej, mnoho krásnej bučiny a dubiny. Samé temä je skalnaté; u päty vrchu nachodia sa role s priepadiskami a jamami.

Vrch leží na východ od dediny Španie Pole asi na na pol hodinky vzdialený; staroveká tradícia hovorí, že dedina ležala prvotne u jeho päty; občania z neznámej príčiny presťahovali sa na terajšie miesto.

Znateľ gemerských starožitností, Lad. Bartholomaeides, myslí, že dedina svoje meno od „županov“, zemanov dostala, tak že meno „Španie Pole“ majetok akéhosi župana, kedysi tu sídlivšieho, značí. Veľký počet tu obydlených zemanov dáva tejto mienke náter akejsi pravdepodobnosti. Iná — Reussova — mienka je nasledujúca: kraje slovenské boly i za pohanských i za kresťanských časov na župy, to jest na okresy, stolice podelené. Stopy takéhoto podelenia nachodia sa v Gemeri, Novohrade, Trenčíne a Vespríme. Tu mohol byť tedy pravdepodobne župný hrad, na ktorom župan sídlil.

Avšak župište v staroslovančine a ruštine znamená pálenište, tedy miesto, na ktorom niečo pálili, zapaľovali, obetovali. Nemožno tedy miestu tomuto upreť význam nábožensko-pohanský, poneváč sa slovo toto vždy na pálenie obetí a mŕtvych vzťahovalo. Keď povážime ešte aj to, že tu veľký počet črepov z popolníc ponachodili, pomenovanie vedie nás na pálenište. Črepy tieto sú z hliny dosť neúhľadne vyhotovené a vypálené, poriedku pásikami, okrasami ozdobené. Na východnej strane vrchu vyskytujú sa kde-tu jaminy 2 — 3 stopy hlboké, na stopu široké, v spodku vyhlúbené, niektoré i na čisto vymazané. V spodku týchto jamín našli popolnice, v ktorých na machu ležiaci popol sa nachodil, niekde so stopami nie cele spálených kostí. Roku 1855 hovorilo sa tu o nájdených strieborných peniazoch a o rozličnom železnom i bronzovom náradí. Archäolog gemerský, dr. Reuss, okrem spodku urny s machom a popolom nemohol nič iné ukoristiť. O nejakých násypoch nemožno hovoriť, poneváč je tu už všetko zorané a skopané.

Na prvý pohľad vidíme tu hroby z doby pohanskej; v jamách nájdený popol s pozostatkami kostí poukazuje na pálenie mŕtvol, veľký počet rozličných popolníc ale na dakedajšiu ľudnatosť Španieho Poľa a okolia. Avšak možné je i to, že miesto toto slúžilo za pohrobište celému vidieku a s tým súvislé možno, že ľudia tu bohom prinášali obete.

Terajšie názvy honov na Španom Poli sú: Hrašič, Hruboskva, Záhumnia, Brezová, Pod liaščinu, Za hrušky, Na kopane, Drianok, Sanková, Na jemu, Starý vrch, Víny vrch, Tatárka, Za hvaru, Kovášová, Dlhia, Krátia, Do baníšť, Pred osišia, Španý Potok, Krašúnik, Kadlubec, Kapusnice, Konec, Ku mlynu, Maková, Ortáše, Na široké, Mošidlo, Do lúžka.

Podobne historickým bodom tejto doliny je s Brusníkom súsediaca, na ľavom brehu rieky Turca ležiaca slovenská dedina Rybník, pozostávajúca z jednej ulice, ktorou hradská cesta vedie. Dedinka táto je tým pamätná, že v listine kráľa Belu IV. z roku 1243 pripomenutý Lipoutava tu hľadať nutno, čo Bartholomaeides tak vysvetľuje, že, poneváč sa tu dve bočné dolinky a dva potoky s Turcom schádzajú, poniže dediny pre veľmi súžené brehy mohol byť Turiec priečnymi násypmi tak zahatený, že pri Rybníku veľký rybník založiť nebolo ťažko. Takýmto činom, pravdepodobne z rozkazu pánov drienčanských, povstalo tu jazero, alebo rybami preplnený rybník.

Maďarské meno osady Ujvásár povstalo ak iste tak, že tu ľudia kupčili, trhy a jarmoky na kosy a iné železné náradie vydržiavali.

Roku 1804 napočítano bolo v Rybníku 55 domov s 326 obyvateľmi, roku 1838 bolo tu 345, roku 1855 zase 326 obyvateľov ev. a. v. Kostol nachodí sa dosť obďaleč von z dediny na osamelom kopci, na ktorom kedysi kláštor stál. Akýsi starý schematismus pripomína totižto: „Conventus Nazarenorum de Ujvásár“, o ktorom ale práve tak malo známe, ako o kameňanskom „Conventus Kövi, Ordinis Sancti Francisci.“ Pravdepodobne zanikly tieto kláštory v dobe husitskej; na ich miestach stoja teraz v oboch dedinách chrámy evanjelické, dľa slohu súdiac, husitského pôvodu.

Za západnou pohraničnou čiarou chotára rybnického jednu hodinu od dediny Rybník, na ráztoke potoka Drienok zvaného, vyniká lesnatý kopec, na ktorom nachodia sa rumy hradu Drienok. Priestor hradu obnáša v dĺžke asi 40, v šírke 30 siah; kopec, na ktorom hrad stál, dnes je dubinou a bučinou zarastený. Okolo rumov hradu viditeľné sú dosť hlboké šiance; väčšina hradných múrov je v nepatrných rumoch, len na východnej strane, kde bol vchod do hradu, sú steny na poznanie; no rumy i na západnej strane vidno. Podľa ústneho podania pred asi 100 rokmi boly tieto múry ešte dosť vysoké. Zdnu, okrem stôp kopania a fundamentov, už nič nevidno. Obtáčajúce ho bočné bralá a hrebene hôr sú značne vyššie, tak že hrad tento nachodil sa v úzkej doline v temnom úkryte. Povesť ľudu udáva, že tu stál kláštor: Conventus Nazarenorum de Ujvásár; no mýli sa, bol to skutočne pánom drienčanským náležavší hrad, ktorí okrem tohoto ešte dvoma, a síce Drienčanským a Blhským vládli. Im náležaly i dediny Lipovec, Rybník, Brusník, Sása a akiste i mestečko Ratková.

Už častejšie pripomenutá listina Belu IV. robí rozdiel v týchto imaniach, rozoznávajúc majetok až po caput Turuch rozložený od nepripomenutého panstva, za ktorý Drienok a jeho okolie považovať nutno. Z pravoty medzi Balogovci roku 1297 vzniknuvšej vysvitá, že jedna polovica dedín Drienčany a Ostrany bola výrokom kráľa Ondreja III. Dominikovi a Mikulášovi Balog prisúdená. Syn Mikulášov, Ladislav, prijal, podľa vtedajšieho zvyku, meno Drienčanský. Z tohoto rodu pochodil dejepisné známy Peter, „vicevojvodom“ menovaný; inde pripomenutý je istý Danch de Balog et Derechen. Ján Derechen mal syna Imricha, ktorý rod okolo roku 1493 k veľkej sláve povzniesol. Z ďalších potomkov tohoto rodu pripomína dejepis Jura a Pavla Derench, ktorých Turci v bojoch zabili. V mužskom pohlaví vymrel rod Drienčanský v sedemnástom storočí. V listine kráľa Belu IV. pripomenutá je ešte i „terra Chaken a Starúch;“ teda zem Čákovcov, ktorí v Kameňanoch a v okolí skutočne až do nedávna vládli. Ako vidno, okolie rieky Turca náležalo tedy viacerým dynastiám, ktoré v mužskom pohlaví vymrely, ale po praslici v rodinách Hanvay, Sándor, Farkas a Draskóczy žijú podnes. Z drienčanského panstva zachytila najviac rodina Koháry; ostatný ženský potomok tejto, Antónia Koháry, priniesla široko-ďaleko ležiace panstvá svojmu mužovi kniežaťu Ferdinandovi Coburg, starému otcovi terajšieho bulharského kňaza, do vena; rodina Coburgovská, vlastne jej fideicommiss, vládne týmto krajom i dnes.

Hony v chotáre rybníckom menujú sa: Za Michalóvo, Humná, Pri stupách, Za lavicu, Povrazy, Kúty, Benediška, Vysocová, Drianok, Pod Lopúchovým, Pod zemišku, Pod Moholice, Za mlynom, Pod bán, Na záhumnia, Jaminy, Lazy, Lopúchovo, Žiare, Moholice, Nad lazy, Šertov Potok, Rúbaň, Serválka, Hrbok, Nad rúbaň, Medzi tóvy, Ternovkä, Ternov Potok, Hlavina, Pod Kosovú, Hlinište, Za Brodík, Okrúhlice, Bránišky, Pod okrúhló, Na trnia, Ku Kadlubu, Pod Dúbravó, Za Dolinku a Kostolný hrbok.

Vyše dediny Rybník, vo vzdialenosti jednej polhodiny v severnom smere, leží malá dedinka Sása, majúca v 32 domoch 247 obyvateľov Slovákov ev. a. v. Vysokými vrchami zavrení občania majú z roľníctva lahodný úžitok, bo i na oboch brehoch rieky Turca rozložené, častej náplave vystavené lúky, poskytujú krm len strednej dobroty.

Hony tejto dedinky zovú sa: Vyšnia lúky, Turec, Pod Puchelkó, Pod Miklinó, Pod Hradištim, Rovne, Breveno, Tordošová, Mošär, Kosári, Pažit, Strániška, Za Moholice, Hrb, Pod Ščepovým, Široká, Hrbok, Prialohy, Stará hvara, Pod dolinó, Brádňanky, Trnov Potok, Vyše rybníka, Dlhia lúky, Niže dediny.

Osadu túto robí pamätnou zčiastky jej meno, zčiastky pamiatka hradu, z ktorého v preddejepisnej dobe vladári hradu nad dolinou Turca panovali. Roku 1243 už ho nebolo, lebo listina kráľa Belu IV. o ňom nič nehovorí, ačpráve, vymedzujúc panstvo Bebekovcom dané, pripomína čiaru „ad Tordas“, čo sa akiste na hon v Sáse jestvujúci, Tordošová menovaný, vzťahovať má. Na chlume, pravidelnej pyramíde podobnom, z vápenca pozostávajúcom, na ktorom kedysi hrad stál, o múroch ani chýru, ani stopy; no hon pod hradným chlumom zovie sa ešte i dnes Pod Hradištím; pamiatka hradu udržala sa tedy už len v názve a ústnom podaní ľudu. Pamiatku hradov prechovávajú ešte i osady údolia Turca: Grlica, Rovné a Poproč; aspoň názvy honov: Hrádok, Pod Hradištím, Na Hrádok, Hradište, s ktorými sa v týchto osadách stretáme, zjavne poukazujú na preddejepisné jestvovanie hradov. Pravda, tu už ani valov hradných nevídať. Výnimku robí len osada Rákoš, nad ktorou malá pevnôstka, Zámčok zvaná, sa nachodila a z ktorej chatrné zbytky múrov i teraz vidno.

Nie málo významným stredobodom doliny Turčianskej je i slovenské mestečko Ratková, pri rieke Turci na príkrom svahu vrchov Dubia a Strmý Dial ležiace, odkiaľ údolím chatrný potôčik tečie. Pamätnosťou mestečka tohoto je na vyšnom severnom konci postavený starobylý chrám pôvodu husitského, s dvoma vežami, kalichom ozdobený, a bol kedysi múrom obohnatý.

Dľa popisu z roku 1720 bývalo v mestečku 30 rodín; census jozefínsky našiel tu 226 obyvateľov; roku 1804 bolo tu už 1.190 obyvateľov; na dávnejšiu priemyselnú vzdelanosť obyvateľov mesta Ratkovej poukazuje tá okolnosť, že roku 1800 žilo v meste 93 kožiarov, 4 kováči, 3 mäsiari, 3 mlynári, 18 čižmárov, 136 súkenníkov, 16 hrubých krajcov a 4 farbiari. Výrobky svoje roznášali a rozvážali ratkovskí priemyselníci do boršodskej, novohradskej a gemerskej stolice na napakovanom koníku bisäha zvanom. Obchod bol tak rozsiahly, že i tu do porekadla prešlo: Vtedy bude súdny deň, keď všetci Ratkovania doma budú.

Dôkazom husitského pôvodu občanov ratkovských sú nielen chrám a industria, ale aj mená rodinné i teraz v Ratkovej žijúcich, priemysel prevodzujúcich rodín: Belán, Balco, Černok, Čitlík, Daniš, Ďurinda, Havran, Halúška, Hrvol, Jädlovský, Klnicko, Koreň, Korenčík, Kráľ, Paník, Palic, Pakan, Sivák, Sivoš, Tokár, Tunák. I predošlý, výtečný ev. farár ratkovský, August Šulek, dobrý znateľ a podporovateľ ľudu slovenského, zatváral z mravov, obyčajov, reči, priemyslu, z prítulnosti k viere a reči materinskej na pôvod česko-husitský.

Priemyselná sila obyvateľstva ratkovského padla v novších časoch vo veľkej miere; nadnes má Ratková: 33 súkenníkov, 36 ševcov, 27 čižmárov, 21 kožiarov, 7 krajčírov, 2 kušnierov, 9 tesárov, 1 bodnára, 1 hodinára, 1 remenára, 1 pekára, 3 kováčov, 1 slosiara, 4 mäsiarov, 10 kupcov, 3 stolárov, 1 kolára a dohromady už len asi 718 obyvateľov. Ohľadom pozemkov je mestečko ešte dosť bohaté: má totižto 1100 jutár hory, 60 jutár pastvy a 100 jutár lúk; v rukách súkromných jednotlivcov nachodí sa 360 jutár oráčiny a lúk.

Poľné hony v Ratkovej menujú sa: Vajdáška, Lúka za pivovárom, Vyšnia lúka, Gajdoška, Foro pusta, Na mošidlách, Lehotský hrbok, Švanovská, Pod háj, Za horami, Medzi järky, Na mokrinách, Klmy na mokrinách, Nad stránu, Ku stupám, Rúbanka, Na horách, Paseška, Strániška, V lúžku, Melichová, Stráň, Pod strmým dialom, Pod sklady, Dubia, Nad dubmi, Háj, Za dubmi, Na rónách, Hrebenová, Veľký hrb, Hlboška, Malý hrb, Ku Jankurovmu ščepníku, Za cintorín, Za humná, Nad studnó, Za pastirnó, Malíková, Do rybniška, Mláky, Sedlište, Škovránok, Nad závoz, Na povrazoch, Na dráhy, Hlbokia, Nad Hlbokým, Širokia chrasty, Hoščisovo, Nad klajník, K Falubóvmu ščepníku, Pod hruščovia, Salašišče, Knezov potok, Pri sásských stupách, Pod klajnik, Okrúhla.

Slovenský dialekt ratkovský, ktorým takmer všetky dediny údolia Turca, menovite obyvatelia osád: Ratkovského Bystrého, Grlice, Ploského, Repíšť, Suchej, Sásy atď., hovoria, výtečne opisuje v Slovenských Pohľadoch z roku 1899 a 1900 Ilík v článku Ratková. Ostatne: ex ungue-leonem, mluvu ratkovskú charakterisuje aj tento veršík, výňatok z väčšej humoristickej básne o Hokimu:

Vrátiac sa k Španému Poľu, nemožno pánu P. Križkovi za pravdu nedať, ako je veľmi potrebné a dôležité miestopisné názvy sbierať. Nie jedno slovo objasní záhadu dejepisnú aspoň zčiastky. Tak je to i s gemerským Španím Poľom.

Maďarský dejepisec Gedeon Ladányi v svojom diele „A magyar alkotmány története“ tvrdí, že ohľadom ústrojnosti stolíc v dobe sv. Štefana nie sme na čistom. Neznáme ani ich počet, ani ich ústrojnosť. Netrpí otázky, že stolice v tejto dobe boly ustanovizňou vojenskou, majúc i organisáciu vojenskú. Ale treba povážiť, že sv. Štefan ako mnoho iného, tak aj ústrojnosť hradov prejal z Nemecka a preto, poneváč aj nemecké grófstva neboly výlučne organisáciou vojenskou, ale v mnohom i verejnosprávnou a pravosúdnou, preto i stolice sv. Štefana maly, ačpráve v značne menšej miere, to isté určenie. Prevzatie z Nemecka dokázané je už aj tým, že ako v Nemecku, tak aj v Uhorsku comesom zvali prvého úradníka stolice, ako v Nemecku, tak aj v Uhorsku bol ľud na stoličnom hrade na stotiny a desatiny podelený. Toľko medziiným Ladányi.

Avšak ústrojnosť žúp a župných hradov bola aj Slovanom dobre známa. Župa znamenala u Slovanov pôvodne dom, budovu, ľud, čeľaď v budove bývajúcu. Odvodený a širší význam slova župy je krajina, územie, na ktorom ľud býva. I Konštantín Porfyrogeneta vraví, že vlasť Chorvatov rozdelená je na županie. V Slavonii i podnes značí župania okres farský, u Lužičanov osadu, u Slovincov úrad. V Čiernej Hore zvaný bol okres nikšičký župou nikšičkou, alebo župa Gračanica.

Krajiny alebo župy v širšom smysle slova slúžily zpočiatku za základ državného sriadenia u starých Slovanov. Jednotlivé národy slovanské delili sa dľa pokrevnosti na kmeny, majúc alebo volených, alebo dedičných náčelníkov a bývali pohromade v jednej krajine alebo župe. I zem česká a moravská bola týmto spôsobom na župy rozdelené. Takéto rozdelenie zeme na župy bolo i u iných, zvlášte ale polabských Slovanov so sriadením zemskej obrany tak spojené, že každý kmen mal v svojej župe hrad, ktorý v čas války ku ochrane slúžil. Netrpí pochybnosť, že náčelníka župy, župana, volila župa; postupom času stala sa táto hodnosť dedičnou v niektorých rodinách; v niektorých slovanských krajinách znali si kniežatá pri zaplňovaní županov a iných úradníkov taký vplyv nadobudnúť, že prvotné sriadenie župné do cela upadlo. Pokiaľ z najstarších dejepisných zpráv súdiť možno, sväzok medzi županom a kniežaťom bol dosť voľný. Župan, alebo vojvoda, uznával moc kniežaťa zväčša len dľa mena; nad svojou župou vladáril neodvisle, lebo len župné obce ho obmedzovaly.

Je cele prirodzené, že maďarskí spisovatelia neuznávajú, žeby s inštitúciou kráľovstva, vraj z Nemecka prejatou, boly udomácnily sa v Uhorsku i ustanovizne feudalismu. I v Uhorsku zjavily sa síce na počiatku kráľovstva isté príznaky feudalismu, na príklad ustanovizeň rozličných tried a stavov, dedenie skrz kráľa v prípade nevernosti alebo vymretia dedičov, feudálne poddanské postavenie sluhov a služobného ludu; ale vo veľmi dôležitej veci neudomácnil sa vraj feudalismus v Uhorsku: zemiansky, svobodný majetok totiž nikdy neutratil svoju allodiálnu povahu. Nikdy nestalo sa, aby vyššie stavy svobodnú triedu nižších stavov od seba odvislou urobily, a akokoľvek vysoko stáli vyšší zemania nad nižšími, právneho rozdielu nebolo medzi nimi. V uhorskej dŕžave ostala táto ustanovizeň platnou i v pozdejších stoletiach a prešla zemanom uhorským do krve. Uhorsko tedy nepoznalo tie nemoce, ktoré feudalismus v Nemecku udomácnil.

Je tomu zväčša skutočne tak; pomyslime len na drobných, nemajetných zemanov Kalinčákových: i ten najchudobnejší volá bohatého viceišpána, hlavného slúžneho „pánom bratom“, na znak toho, že majetková prevaha rovnosť nerozrumila. Ale názory na takúto rovnosť nepriniesli do Uhorska ani Nemci, ani Maďari; sú to ešte pozostatky prastarých názorov slovanských o rovnosti ľudí.

I ustanovizeň stolíc neprevzal sv. Štefan z Nemecka; on tú ustanovizeň našiel už tu; on si ju len prispôsobil tak, ako mu to záujem sosilnenia monarchického princípu predpisoval; on na základe sriadenosti slovanských žúp utvoril silnejšiu, scentralisovanú monarchiu.

Keď Ladányi a s ním i iní maďarskí historikovia tvrdia, že ustanovizeň žúp sv. Štefan z Nemecka prevzal a presadil, odkiaľ je to, že nemčina v obnove štátneho sriadenia uhorského nepatrné, alebo práve žiadne stopy po sebe nenechala. Názvy hodnostárov a úradníkov uhorských sú čisto slovanského pôvodu, tie veru maďarská reč zo slovanskej jednoducho prejala. Dostačí nasledujúci krátky prehľad: zo slovanského kráľa urobila si királya; z cisára császára; z nádvorníka nádora; z pána bána; z dvorníka udvarnoka; zo župana išpána; z vojvoda vajdu; zo svobodného szabada; z prebega pribéka (transfuga); z meždy megye; z izbega üzbég (úskok); z pravdy praudu (právnický výraz vo veľkovaradínskom regestrume: judicium ad praudam); z utieka utieg (u Kézaiho pomenovanie otroka pohana); z tovarníka tárnoka; zo stolníka asztalnoka; z pohárnika pohárnoka; z česta tiszta; z víťaza vitéza; z bojníka bajnoka; z dušníka dusnoka (animator); z radu rend.

Otázka je tedy veľmi oprávnená: keď nemecký duch a nemecká intervencia pomáhaly utvoriť štát uhorský a udomácniť v ňom civilisáciu západu za časov Gejzu a sv. Štefana, prečo v rade slov, ktoré vzťahujú sa na štátny život a na novšie vzdelanostné pochopy, takmer ani jednoho z nemčiny pochádzajúceho slovíčka niet, a prečo jest tak mnoho zo slovančiny prevzatých slov?

V tak hojnom počte sú tieto slová skutočne nápadnými. Dokazujú v prvom rade, že živel slovanský aj za časov Štefana bol v Uhorsku v prevažnej väčšine, že pochopy, vzťahujúce sa na verejno-správne a pravosúdne veci a tým samým i na verejné úrady, u Slovanov predtým a vtedy boly v Uhorsku cele udomácnené a že tedy, istý dľa vzoru západu ustrojený stav bol už i v tom čase v Uhrách len pričinením a vplyvom Slovanov sriadený.

Vezmime na príklad právom parhoreskovaného Anonymusa. Vámbéry vo svojom roku 1895 vydanom diele: „A magyarság keletkezése“ na str. 191. hovorí o ňom doslovne: Žiaľ, že dáta bezmenného notára odporujú kritike a zdravému rozumu; výmyslom sú jeho dáta o počte Maďarov a smere ich putovania, o tej radostiplnej pokore, s akou sa Slovania Vladimírska a Haliče víťazným Maďarom podrobili; nesmyslom a výmyslom sú dáta o osobe Arpádovej, ktorej nikdy nebolo, o smluve krve (vérszerződés), ktorú nikdy neuzavreli atď., lebo Anonymus, dľa spisovateľa Marialiho, keď svoje Res gestae písal, mal pred očima pochod a vpád Mongolov cez Tatry do Uhorska.

Kraje dolného Gemera pripomína v diele Rex gestae i Anonymus, a síce v 32. kapitoli toto vraví doslovne: „V tých časoch vojvoda Arpád, keď už videl sa kroz svojich vojínov povýšeným a zabezpečeným, držiac poradu, poslal mnoho vojakov na výpravu, ktorou mali podmaniť ľud hradu Gumur, Nougrad, a keby im šťastie prialo, aby postúpili až ku hradu Nitra, smerom k hraniciam Čechov. Na túto výpravu ísť majúcemu vojsku ustanovil za náčelníkov a vodcov dvoch synov Huleka: Zuarda a Kadusu, a Hubu, jednoho z naj prednejších osôb. Tedy títo traja páni, obdržiac privolenie od Arpáda, vyšli z toho miesta, ktoré sa zovie Pastuch, jazdiac popri rieke Hongu, a prejdúc túto, popri rieke Sonyou, vytiahli odtiaľto cez kraje hradu Gumur, prišli až po vrch Bulhadu; odtiaľto postúpiac k čiastkam hradu Nougrad, prišli až ku rieke Caliga.

Povedzme, že všetko toto je bájka, že Arpáda nikdy nebolo, ale hrad Gumur skutočne jestvoval a to síce pravdepodobne veľmi dávno. Teraz ho už niet; ostala pamiatka po ňom len v mene „várhegy“ = hradište, ktoré nad teraz maďarským mestečkom Gemer, a síce na jeho severnej strane, leží. Hrad tento stál už pred príchodom Maďarov. Že ho Arpád Boršovi, tomu, ktorý aj hrad Boršodský na kopci pri rieke Bodve vystavil, daroval, to je bájka, ako aj to, že po vymretí rodu Boršovho hrad Gumur zdedila po praslici rodina Mariássy. A že bol hradom župným, to dosvedčuje aj tá okolnosť, že od neho stolica gemerská dostala svoje meno. Dejinami objasnené, istú úlohu historickú odohravšie zámky gemerskej stolice sú: Putnok, Krásna Hôrka, Ajnáčka, Hodejovo, Blh, Drienčany, Magínhrad a nadovšetko Muráň. S týmito menami stretáme sa v dejinách Uhorska častejšie. No hradu gemerského niet medzi nimi, na znak toho, že bol župným hradom, keď v Uhrách Maďarov ešte nebolo. Prirodzená vec, že keď bolo slovenskej župy gemerskej, musela táto mať aj župana, ktorý vládal aj majetkom „Župannije Pole“, teraz Španie Pole, maďarsky Ispánmező zvaným.

Bartholomaeides odbavil toto historicky veľmi významné miesto vo svojich „Notitiach inclyti comitatus Gömör“ veľmi nakrátko; on hovorí toto: „Ispán-Mező“, — Slavis Španie Pole dicitur. Utrumque nomen villam, vel praedium denotat, quae comitis alicujus, vel vice comitis fuerit. Nisi forte malimus a nobilibus, qui hoc in vico copiosiores reperiebantur, cum in vicinis nulli essent, ita nuncupatam. Sane anno 1786 sex et sexaginta nobiles personae nunieratae sunt.

Ale vedľa tohoto náhľadu, malo by sa miesto toto správnejšie zemianskym poľom menovať. No zemania španopolskí sú pravdepodobne toho istého pôvodu, čo im blízki zemania kameňanskí, totižto Wešeliniovského pôvodu, ktorým palatín Wešelini isté nadpráva a výsady, len zemanom náležavšie, udelil. Takýmito zemianskymi rodinami na Španom Poli sú rodiny Gál a Libertiny, v Kameňanoch Ján a Freňo.

No Španie Pole nie je zemanské, ale bezsporne pole slovenského župana, čo už aj historická starobylosť blízkeho vidieku dotvrdzuje.