Traja sokoli

Niet, niet rady ti, nieto pomoci. Naše, vidím, potupené meno. Tisovských česť zababraná škvrnou. Bože! a to škvrnou velezrady!

Pozor na reč si daj! Tisovských česť a poctivé meno nepotupil dosiaľ nikto, krem čo zmaďarčí ho; bo tým zničí starobylosť jeho.

A to počuť od brata zemana! Tak nie si údom svätej koruny Štefana kráľa? Nie si šľachticom uhorskej vlasti? Nie si ty Uhor?

Sum Hungarus — ale nie som Maďar!

Sum Hungarus, a predsa nie Maďar! Chápaj to ten, kto latinsky nezná.

Hungaria nenie Maďariou, Uhorskom je — a ja Slovák Uhor.

No nech ti je i ten jemný pochop. Lež sa pýtam: keď si Slovák Uhor, Uhorsko nasledovne vlasť tvoja, čo sa púšťaš v odboj oproti nej?

Vymáhať si právo odboj nenie! Keď som vlasti synom: buď mi matkou ona taktiež! dosiaľ je macochou, ľúbiacou len synáčka Maďara, kým syn Slovák je len popelválom.

Ty blúzniš, Marko; oj, osvieť ťa Boh! Nechápeš, že na rovno rozdala manie svoje medzi synov svojich matička vlasť; plnoletí sú už všetci; vymanený z otroctva ľud. Slovom: voľnosť, rovnosť a bratstvo všiad — ty ešte búriš! Velezradca si!

Jurko môj, oh! sám, sám ty maľuješ nie jak je, lež jak má byť v krajine. Snáď ti ľúto nadpráva zemanov? Preto vidíš všetko už v rovnote, že ľud telom nenie viac otrokom? Lež čo z toho? otrok je duch jeho, bude vždycky, dokiaľ kladku mu z úst zákon nesníme, až pokiaľ svojou rečou nepomkne sa vo výchove ďalej!… Ja žiadam, by vedel, čo je; národ že je a právo má sväté človekom byť v najkrajšom význame; občanom byť nielen telom, hmotou, lež geniom svojím, pre vlasti zkvet a vývoj vlastný!… Keď žiadam to, tuším nie som zradný syn Ugrie!

Si a budeš! Bo ktože odberá vývinu to právo Slovákovi? Kto mu zapchal ústa, by nevravel rečou svojou, hoci nevzdelanou?

Vidíš, Jurko, ty sám kydáš hanu na reč, ktorú dľa tvojho pochopu vraveť svobodno síc, vzdelať ale takú a ňou vyšinúť sa na vrch povedomia národnej podstaty nevoľno je; — bo vlasti to zrada!

Slušným žiadbam iste vyhovie snem. Veď čas príde tomu, že zákonom poistí sa i právo národné. Ale teraz, keď vlasť napadnutá, s otázkou národnou vzbury tropiť je hriech zrady — a tys’ toho vinen!

Ako ľahko viníš zo zločinu za národ svoj účinného brata. Čo ctnosť iným, to mu za hriech kladieš! Čo svet rekne na moje činenie, vlastný brat keď kliatby hrom naň sype? Ale všetko jedno; buď si jak buď, nevyrve z útrob srdca môjho nik povedomie šľachetných snáh mojich. A keď tebe rovný odsúdi svet snahy moje a zastaví môj let, keď má padnúť vec národa svätá, — ja s ňou vďačne, čo priam v rukách kata!

Nešťastný brat! už už vyslovils’ sám vlastný ortiel, ktorý teba čaká. Obráť sa zpäť; asnáď ešte je čas, asnáď major dosiaľ nedal zprávy o vzbure verejnej, ktorou ste ho so stotinou včera privítali. Odpíš náhlo správcovi stolice, že hotový so stotinou celou si stúpať na Jelačića vraha, že zoprenie vaše sa rozkazom stoličným len z nesmyslu povstalo; vystúpenie to že želiete už. Slovom: zaklínam ťa na česť mena, ktoré so mnou spoločné máš, nosíš, odvolaj hneď uzavretie vaše, stúpať v boj že na svojeť nechcete. Takto asnáď ešte minie vás trest, ktorému jak zradci prepadli ste.

Stotina čo celá majorovi vyriekla, sám odvolať to nesmiem, ani neodvolám; bo v pravde sme. Nač nás núťa k boju so svojeťou? Totiž proti tomu, čo sám želám, víťazstva by dosiahlo? Veď je dosť, vystaviť že verbunkom chcem počet od nás požadovaných tých chlapov; dosť je i to, mojím zakročením osoba že majora chránená; ináč bol by to splatil životom, nadávať keď garde sa osmelil a ju vinil verejne zo zrady. Spravedlive keď beh vecí udá, nemôž mojej neuznať zásluhy o stíšenie ľudu, ktorý rečmi brojovníka rozpajedený bol.

Darmo si ver’ za zásluhu kladieš utíšenie toho, sám čo zbúrils’. Myslíš asnáď, že tam rozdiel spraviť medzi svodci a ľudom neznajú vami zavedeným? No, mýliš sa; verejne známo je, že tys’ burič a podpaľač pokojných občanov, ktorým o právach národných dosiaľ ani nesníva sa. Vie dobre svet o schôdzkach tých, ktoré na Sinci, hneď zas v Polhore, zas v Medzivodského sade vydržiavaš. Vieme, že tam uzavreno vami nestúpať v boj so zradcom vlasti, — známo všetko to. Na bielom dni leží odhalené sprisahanie vaše. Pomoci niet — náhly obrat len, náhla pokora, poslúchnutie vrchnosti rozkazu, naskutku pustiť sa v strmý pochod so stotinou celou do tábora; ináč všetci synovia ste smrti, prepadnuvší strašným rukám kata, za hnusný hriech zapredania krajny. — Dumáš? rozmyšľuješ? Slová moje dotknuly ťa asnáď?… Oj, daj to Boh! Poslúchni hlas srdečný od brata, veď ti dobre chce on! Keď padnúť máš, stúpaj a choď, bi sa, padni za vlasť; ináče zhyň, jak zločinec podlý!

Nie! už padly kostky!… Ja som dumal, vlastný brat že mojim porozumie snahám a dá svoje odobrenie k činom namereným za zkvet rodu. Už je všetko darmo! Už i ten sen rozplynul sa, jak márna bublina! On tiež vo velikom počínaní mojom nevidí nič, podlý len hriech! Mrákava leží tebe na zraku, zlatý brat, Jurko môj! Zradcom nenie brat tvoj, hoci ho ty a svet celý s tebou tak menuje… Chcel vdýchnuť on do stuchlej, mŕtvej massy národa život, iskru sebapovedomia. A že iskierka tá v plameň blnká, že sa hýbe, driemalo čo dosiaľ, a na voľnosť robí si nároky, slovom, že i Slovák začína žiť: to je pred vami len špatná zrada! (Prestávka.) Dávno som ja s mojím počínaním na čistom… Svoj úkol previesť musím. Nemýli ma výstraha v tom žiadna, ni hrozba šibeníc. Napísané v osudu knihe keď je, bratku môj, že mi treba zhynúť — no, staň sa tak! Nevymknem sa sudbe tej: lež s dráhy dosiaľ nastúpenej nesídem tiež. Cesta tá keď vedie čez krútňavy, plavec zhynie — abo sa doplaví!

Zhynie — zhynie — — nuž zhyň, zatvrdilý bratu! Že ním bol si, zabudni to; nerekni viac, že sme z jednej krve. Tisovských česť zradou zhanobená odmrští preč odrodilú haluz, a ja, sťa jej teraz zastávateľ, kľajem teba, nezdarný výrostok, potupiteľ hrdinských pradedov, škvrna na ich zemianskom odznaku — buď, buď sto ráz — na večnosť prekliaty!

Kto to? Čo to? V ušiach mi zaznelo sťa rvanie ľva, jak syčanie hadov. Brat bol to môj? Jeho to tu reči? Čo sa niesly čierne jak mrákavy o polnoci ponad divé hole a sršaly millionmi bleskov, za nimi hrom duniac: „buď prekliaty!“ Brat bol to môj? Jurko? tá dobrota bratov? A mňa preklial, vypovedal z rodiny? Hah! (Prestávka.) Utíchnite, city; nesrš sa, krv, nebúr, neblnkotaj; nerozraz, tlk srdca, ňádra moje; nehor pomstou, omráčená hlava — Marka hoc brat preklial!… (Dlhá prestávka.) Oh, je prísna veľkosť našich časov! Žertví tisíc žiada na svoj oltár nenásytný; borí pokoj ušľachtilých rodín; ničí bratov najútlejšie city; naplňuje zášťou rôzne rody; trhá, čo svet podosiaľ viazalo! Prečo?… načo?… Myšlienka sa rodí! Myšlienka ľudstva v trápnom pôrode! Myšlienka bratstva voľnej rovnosti, ktorej starý svet sa bojí, ľaká. Rúca sa on, je už v rozvalinách; základy tie, stavbu čo trímaly, na prach zmrvené sú! Novú podnož, novy materiál, staviteľov nových načim, by stála budova spoločnosti ľudskej, na základoch voľnosti, bratstva a práv rovnoty. Nádenníčiť chcem ja pri stavbe tej, a keď brat môj nerozumie snahám takýmto, mňa kliatbou stíha zrady: odpusť mu Boh! duch môj ďalej hľadí!

Čos’ tak rozčulený? Chladnej krve nádobno nám teraz, zlú zvesť nesiem.

S bratom mal som výjav, spor a svadu, výsledok jej je, že preklial ma on!

Zvesť to takže smutná! Začína sa tuším už zlé všetko na nás valiť. Začiatok len ešte a už konec našim snahám — slovom, stíhaní sme!

Ako?… Tak nevinné vystúpenie naše za hriech by nám pokladali?

Nielen za hriech, no za zločin vzbury. Prepadli sme hrdelným zákonom.

Zkadiaľ to vieš, že sme už stíhaní?

Zkadiaľ? Tu máš verejné vyzvanie polapať nás sťa buričov ľudu, ku náhlemu súdu nás dostaviť za odmenu po päťdesiat zlatých, ktorú ministerstvo vypísalo.

Eh, znám to už! V Közlönyi som čítal vyzvanie to; všeobecne znie len na buričov, nás sa nedotýka.

Ba nás, bratku! Zreteľne tu stojí vypísano, že sme buričovia. A Frnkavec, ktorý zo Seču ho doniesol dnes ko mne, uistil ma, že mňa, teba, Paličku z Klonkavy ulapia dnes ešte. Národná stráž chobotská už je tiež, vraj, v pochode tisovskú vzburu náhlo potlačiť. To, brat, nie sú žarty! Ustáľme hneď, čo dial robiť, bo čas drahý je nám.

Ratujte sa i s Miškom v úteku! Čo mňa týče sa — ja zostanem tu. Ľud nenechám v blude a bez hlavy; vytrvám s ním, hoci sa čo stane!

A snáď myslíš, že ja taký podliak, pre bezpečnosť vlastnú ľud tak nechať? Marko môj, oh! prečo predpokladáš Sebectvo to vo mne — neznáš ma snáď?

Druh môj drahý! poznám ťa už dávno; veď ty si mi rovesníkom, bratom; jedny city, náhľady a snahy spojujú nás ku cieľom velikým; lež to práve musí byť príčinou, by si svoju zachránil osobu; by keď jeden zhynie, zásady tie, za víťazstvom ktorých túžili sme, nezhynuly hneď s ním, ale žitím druha v budúcnosť sa prechovaly. A tak, môj brat, priateľ ľúby, drahý, úkol tvoj žiť — môj ten, čo Pán Boh dá!

Nadarmo ma navádzaš, Marko môj, ku skutku podlému, ku úteku vtedy, keď sám svoju postať nechať nechceš, nemôžeš. Tam, kde ty stojíš, chcem stáť i ja — a tak konec rečiam. Spolu sme stáli — zhyňme spolu tiež!

A Marína? Neľúbiš Maríny? Potom drahá mater, sestra, bratia — nezachováš sa im?

Marienka by zavrhla podliaka, ktorý nechal priateľa i ľud svoj — za kus žitia. Matku, tú mi so sestrou a bratmi ochráni Boh; netráp ma už ďalej!

Ruka v ruke s tebou, ľúby bratu, vďačne stúpim hoci na Golgatu!

Čo netrvá sto liet ten okamih blaženstva priateľov? Damoklesov meč nad nimi visí! Netušia nič! (Blíži sa k nim, nahlas:) Odpustite, že vás v život budím. Čierne mračná zavisly nad nami. V diaľke hrom už dunie, víchor skučať počína, — oj, zachráňte sa a ľud — —

Všetko vieme my už! Vydržať nám búrku tú tiež treba! Lež vy, mladí, odstráňte sa na čas, dokiaľ jasné slniečko zas zaligoce sa nám.

Bez vodcov my v útek nedáme sa. A keď na nich niekto osmelí sa ruky vložiť… ten… ten… jaj, beda mu!

Ticho, Lechu! Čo sú to za reči?

To sú reči tisovskej stotiny, ktorá žiada, by ste odstúpili dotiaľ v bezpek, búrka tá kým trvá. Napísal som to i Paličkovi, vyzvúc k úteku ho, dokladajúc, nátlakom že naším ušli ste už.

Či tak? Disciplínu stotina či zabudla už? Jak sa osmeľuje bez môjho vedomia k takým veciam? Odíďte preč, kážte mojím menom celej garde, by hneď rozišla sa, a to každý do svojho príbytku. Ztadiaľ ale dokiaľ nezaveliem, nech sa nikto zjaviť neosmelí. Môžte už ísť! Nechajte nás samých; vieme my, čo teraz konať načim!

Za vás stojíme všetci životom.

Už je pozde; už je Pszotányi tu!

Vo mene zákona ste väzňovia!

Ani na krok ďalej; tu pán som ja! Komisár čo hľadá v dome mojom? Pristihol ma asnáď na zločine? Môj dom svätý oproti násiliu. Tak sa vzdiaľte, dokiaľ čas je k tomu!

Ja som nástroj; konám len povinnosť, ktorú vrchnosť previesť nariadila. A tak pokoj vzbure, poddajte sa!

Vyrúťte ich vonká! Von, von s nimi!

Ticho tamvon! Každý odídi preč! (Obrátiac sa k Pszotányimu.) Kde je rozkaz, čo odvolávate sa naň? V akom sme vinní zločine?

Vinní ste vzbury, zrady krajiny. A zatýkač tu je od stolice. (Ukáže list.)

Prečítajte, prosím, nahlas nám ho.

Neviem prečo? Ten len na mňa zneje.

Čítajte hneď: žiadam ja to od vás!

Tak jest. prečítať ho; chceme vedieť, či je pravda, že ste sem vyslaní.

Pán brat, pozor, bo tiež zamocú sa.

Keď je tak, nuž dobre. I to zrobím.

Nedáme ich, hoci čo sa stane!

Prosím spraviť pokoj! Za vzburu tú ináče mešťanosta zodpovie! (Mešťanosta odíde.) (K väzňom.) A tak počuli ste! Teraz v pochod so mnou; bo bych použil násilia! (Čuť na zvon biť; vonku vzteklý krik a huk.)

Vylámte dvere! Osvoboďme ich! Von s tými lapajmi!

Prosím, prosím — veliem, rozkazujem: rozíďte sa! Nerobte vzburu proti zákonu! Nám nič nestane sa; medzi vás my prídeme zas, keď sa očistíme!

Nie, nie, nedáme vás!

Odíďte preč zadnými hen dvermi. Nemožno mi ďalej za vás ručiť; ľud sa vzbúril.

Čo? Vy našich náčelníkov odviesť? Tisíc hrmeň! Chytajme ich, chlapi!

Ticho! Kto sa dotkne komisára, podliak, nepriateľ je on svobody, rušiteľ je svetského zákona! Každý choď von, čo nepatríš ku nám. Utíšte ľud; nech hneď rozíde sa; ináč našu smrť on zapríčiní.

Či je predsa pravda? Zo sadu sem spechám; vidím dom svoj obstúpený rozbúreným ľudom a komisár vo sprievode vrchnosti v obydlí zemianskom, na svobodnej kurii lapá brata!… Barátom, choďte preč a sa učte uhorské zákony, ktoré uhorských zemanov lapať „citati nisi“ nedovoľujú.

Buričov ja chytám, nie zemanov; a to konám stoličným rozkazom.

Každý sám nech odpovie za seba; ak je burič abo krajny zradca, trest ho stihni; lež násilie v mojom dome tiež násilím zpät odrazím. Citujte ich vo smysle zákona; nad nimi súďte dľa spraved’nosti; dajte im i nótu, keď sú vinní; lež ich chytiť u mňa nedovolím!

Tak jest! Živio Jurko! Nedáme ich!

Veríte-li, pane, v čestné slovo moje, tak ja slávnostne vám ručím, pred náhlym sa súdom že dostavím osobne, bárs i hneď so súdruhom Jankom — ale na voľnej svobode, bez sprievodu strážnikov bezpeče.

Ja tiež čestným slovom viažem sa v to.

Nepôjdete! My vás nepustíme! — Vy len prostred nás ste v bezpečnosti!

Popíšte mi buričov tých mená, už raz musím spraviť konec veci! (K pandúrom.) Pandúri, robte povinnosť svoju!

Každý je syn smrti, kto sa dotkne nešetrnou rukou Tisovského! On je zeman — a to z čistej krve; skutočný úd prejasnej koruny svätého Štefana! Nosič mena, čo číta najmieň dvadsať pradedov! Odstráňte sa, ničomné nástroje; bo tu sa vám zaprisahám sväte: kto naň ruku vložiť osmelí sa, zdrúzgam ho v prach, zmelím ho jak hrudu!

Zdrúzgajte ich! Do pekla preč s nimi!

Nenie vám dosť naše čestné slovo? Vskutku žiadate, by krv sa liala? Nenúťte nás k ostatnej obrane; odpovednosť na seba neberte za stá a stá duší! Ľud vzbúrený radšej zhynie i sám, než dovolí, by ste živí odviedli nás v putách!

Vo mene zákona rozíďte sa; bo hneď niektorého šabľou skolím!

Nie tých, lež mňa skolte, dorúbte nás, ktorých slovu nedáte tej ceny, čo zaslúži česť statočných mužov!

No len zkúste; naraz ste syn smrti!

Gardisti, nuž či dovolíte vy do väzenia zaviesť milú našeť — náčelníkov vašich? — Vyrúťte von komisára i s pandúrmi jeho!

Pakujte preč! Keď sú mužia baby, no nie sme my chabé! Slovenky sme! A tu sa vám duším, pán komisár, že skôr musíte nás zvraždiť všetky, lež by ste ich odviedli preč v putách.

Pán brat, už dial idú; vytiahli zbroj na bezzbranných. Hm, to nejde takto! Nech si schovajú meč; odtiahneme, jestli je len možné, v pokoji preč.

Napadli ma, popustiť ja nesmiem.

Vyhoďte psov! Sem, sem ich nám do rúk!

Za vás život povinný som ručiť, rozčulený pane komisáru; zodpovedný som však i môj za ľud, ktorý vaše vzteklé počínanie roznietilo ku verejnej vzbure. Za väzňov vám ručí mesto celé, bo zná ich jak statočných občanov. A tak, pre Boha! už oddiaľte sa; väzňov vašich pred súd sám dostavím.

Pred presilou ustúpiť tu musím, výkon môj je silou zamedzený; vy si odpovedzte!… Podám zprávu o všetkom, čo dialo sa tu dneska, jak šliapané v Tisovci zákony; jak znectená vo mne verejná moc!

Vy si zprávu dajte, akú chcete; naša, tuším, dobehne tiež tatam. (Ide k obloku.) Moji drahí, rozíďte sa domov; priateľsky vec už je pokonaná; pán komisár nechá na svobode väzňov svojich: za nich ručíme my!

My neveríme vám; klamete nás!

Šedivou vám ručím hlavou svojou za pravdivosť toho, čo som riekol.

Áno; ale v noci odvedú ich!

Neodvedú! I za to ja ručím.

Videť chceme oboch náčelníkov, či sú voľní a či nie sputnaní?

Tu sme, bratia! Rozíďte sa domov!

Živio! Hurráh junákom! Sláva im!

Oj, brat drahý, to si nemal spraviť! Už je tam česť Tisovského mena; zemiansky náš dom je poškvrnený… Brat zločinec — sestra umiera mi — Pane Bože, ja to neprežijem!

Sestra umiera mi! — počul si to? Zabudol si na Marínu tvoju? Riekol si mi, že ju ľúbiš, biednu — a hľa, na zvesť túto mlčíš, mlčíš.

Mlčím! bo v hrob kladiem ľúbosť svoju a ju kropím slzami zármutku. To bôľ je môj. Kto sa smie doň starať? Výhradným ja pánom mu! Keď ničím ľúbosti puk, schovaný mi v ňádrach, ktože zakáže mi? — Puku dosiaľ nevidel nik, brat môj, vyjmúc teba; tys’ sám svedkom znivočenia jeho: nuž sám so mnou zalkaj mu nad hrobom!

Čo mi vravíš?… Marína tak nezná o ľúbosti tvojej? Nevyjavils’ slovom jej cit, ktorý ku nej chováš?

Z očú plamenných či nedoznala Marína sa mojich ľúbocitov, to ti istiť nesmiem; ale slovom, javbou lásky nenarušil dosiaľ svätice tej nevinný ja pokoj. Zdá sa mi, že netuší nič dosiaľ. A nech netuší nič! Tak sám aspoň trpím, trpeť budem — bez nádeje!

Uctím cit tvoj a bôľ, Janík drahý! odobrujem tvoje predsavzatie; nech nič nezná ona!… Kto vie, s nami osud jak si zahrá — väzňovia sme!

Tak hľa, v nivoč menia sa výhľady naše v šťastnú budúcnosť národa; každé počínanie za zkvet jeho v zárodku už osud ničí, dusí. Slovenskom vládnu príšerné duchy; mŕtvym telom jeho hmyz sa plazí: necíti nič národ tupý, hluchý: svobody lúč tiež ho neodmrazí!

Nemýľ sa v ňom, druh môj! Dal znak žitia i dnes; búrne v ňom krv chrabrá zvrela. Počul si ju, sťaby hromobitie, jak si násiliu stotina zprela? V zápale tom zrel som úkaz nový, že mrieť za právo môj ľud hotový!

I to k svojej zkaze. V vzburu padol pre nás, za nás, s nami trpeť musí.

V obeť vystavíme my sa sami. Na životoch dvoch dosť tuším bude.

Dal by to Boh; ale neverím ja. Verejne náš zákon prestúpil ľud, verejný ho stihne trest odboja.

Buď si jak buď! Nevoľno nám skúmať budúci následok našich činov. Čo sa srúti na nás, mužne prijme každý; úlohou však hlavnou našou je na seba prejať skutkov skutkov vinu; Tak snád minie ľud náš potrest vzbury. Bo my, brat môj, — my zaň trpeť chceme; vďačne zajtra pred súd pôjdeme my!