Traja sokoli

Otváram tajnú sednicu; predmet je vážny, prísny, vo svojej podstate plný snáď strašných, hrozných výsledkov. Nuž priam preto povinnosťou mojou upomnieť slávny súd na úlohu, ktorá nám je teraz vymeraná: súdiť dľa zákona a svedomia! Pane notár, čítajte predlohu verejného pána žalobníka!

S dovolením, nenie tu obranca obvinených — a to forma žiada.

Neprijali väzňovia obrany takej, akú zákon dovoľuje, to jest zástupcu práva znateľa. Hlavný obvinený každý podal osvedčenie svoje, kde sa bráni, ktoré tohto súdu slávni členi predbežne už prečítať ráčili.

Tak jest! Forme zadosť urobeno.

Spokojný som s týmto náhľadom tiež.

A ja, ako präses, vyslovujem uzavretie: že forma v poriadku, lež tak, keď sa verejný žalobník podobne vzdiali: bo veď písomný podal návrh ohľadom pokuty, a ten písomne odôvodnil tiež.

Prosím…

Prijíma sa môj dodatok!

Ano.

Istotne.

Pane, vzdiaľte sa! (Szálkay preč.)

Najsamprv by prečítať sa maly vyšetrovacie všetky zápisy, potom predloha tiež žalobníka, nakonec obrana obvinených; lež tak znám, že inkvisičné sme si spisy dôkladne už prečítali každý sám pre seba; či je pravda?

Áno! Tak jest!

No keď tak je, teda netreba nám poznove ich čítať. Prijíma sa? — —

Bez všetkých rozpakov.

Pane notár, čítajte predlohu.

„V mene Jeho Jasnosti kráľovskej, v mene majestátu ľudu vlasti a v mene zákona uhorského súdiť sa má: Berúc do povahy, že v tých časiech, keď vlasť napadnutá odbojného Jelačića vojmi, zradných povstalcov Štúra, Hurbana, a v odboji stojí i Rác, Rumun proti zákonom celosti krajny: aj v stolici našej vlasti vernej usnoval sa odboj, sprisahanie skrz panslávov v prospech nepriateľa. A síce skrz Marka Tisovského, Jána Rimavína a Michala Paličku, rektora klonkavského, ktorí najskôr na vrchu Sinci sa síduc, v slepej hriešnej nenávisti proti maďarstvu a celistvosti svätej koruny Štefana, proti svobodnej ústave drahej vlasti a ministerstvu plán utvorili: brannou rukou zdvihnúť sa k odboju, pobúriť ľud tichý, verný krajne ku tomu účelu: potom spojiť sa s Hurbanom, Štúrom, Jelačićom, s povstalými Srbmi a Rumunmi. A jak ten plán hrozný uzavreli, oddali sa v prevedenie jeho: na deň druhý išli na Polhoru, zadržiac tam poradnú skupštinu ďalších hriešnych vlastizradných krokov, rozvrhli úkoly medzi sebou; k Jelačiću vyslan je Rimavín, ku Štúrovi Palička z Klonkavy; Tisovský ale prejal na seba pobúriť gardu, jejž stotníkom je. Zaopatriac sa olovom, prachom, zpät vrátili sa do svojich bydlísk. Tí nešťastníci sišli sa potom, keď už v odbojný plán zasvätili študentov Lecha, Horňan’, Jeleňa, právnika Ružana, učiteľa Loja, potom tisovských mešťanov Huslíka, Koziara, Hvaru, Lipu, Halbína a Rimavína brata, v Medzivodských na Tisovci sade; kde uzavrúc vzburu, prevedenia cieľom shromaždili sa vo škole, a tam prítomnej tisovskej garde i z viac dedín okolitých došlej sdelili účel svoj: protestovať proti nariadenej losovačke, dokazujúc, že na vpadlých vrahov do krajiny stúpať je hriech rodný; a ľud tak zmámený prijal protest; Dalmássymu, brojov majorovi, sdeliac ho Tisovský. — Verný svojej Dalmássy úlohe dostavil sa na miesto vzbury, vyzval gardistov v náhly pochod proti nepriateľu; lež garda, zmámená vodcom svojím, poslušnosť rozkazu odoprela, vo verejnej vzbure sa vysloviac, že nejde na Jelačića vraha, bo rodný priateľ on Slovákovi. — Berúc do ohľadu, že následkom tohto verejného vzbury činu dľa ministerského nariadenia súc buričov zlapať rozkázano komisárovi bezpeče, a ten svoj úkol vykonať sa dostaviac v žitia nebezpečenstvo upadol, bo tisovská garda sa vzbúrila, verejným poplachom na zvon bila a odporom prekazila zbranným polapenie buričov odbojných; — vezmúc do povahy, že všetko to, a síce na Tisovského, Jána Rimavína, Paličku — buričov, to náčelných — bezprostredný odboj, sprisahanie, vzbura, zapredanie krajny; a na Ružana, Jeleňa, Lecha, Hvaru, Huslíka, Koziara, Karla Rimavína, Loja, Lipu, Halbína tiež a Medzivodského bezprostredná takže účasť v vzbure, v sprisahaní, v odboji, vo zrade vlasti je zčiastky zo samojavby, zčiastky a obzvlášte skrz prísahou potvrdené svedectvo Šťastného, kňaza Bodíka, Šantroša, Krica, Kuchára, Vretena, Balíka tiež, šafára Dörnera, Koléczyho a Temiana zákonno-úplne dosvedčená; do povahy berúc, že veľzločiny tie strestať smrťou krajinský zákon prísne nakladá a že tropiteľov postihnutých v podobných zločinoch pred náhly súd dodať a náhle odsúdiť velie; — v ohľad vezmúc, štatarium že je pre obvod stolice našej vládou nariadené a tak príslušnosť má prekonaných potrestať buričov; za obťažnú položiac okolnosť, jak následky hrozné povstať mohly, ba už aj povstaly na vlasť celú z tohoto odboja, z tejto vzbury; za obťažné berúc trom pôvodcom, totiž Tisovskému, Rimavínu, Paličkovi, že nielen sami sa oddali odboju, lež i druhých nezkúsených, mladých, nevedomých v účasť činnú k zločinom zvábili; proti tomu vzhľadom na vek mladý Lecha, Ružana, Jeleňa; potom v uvážení obecného stavu a neznalosti zákona Hvaru, Huslíka, Koziara, Medzivodského, Lipu a Karola Rimavína; v uvážení, že Loj sťa učiteľ sprisahaných odvádzal od vzbury, ku poradám bárs prepustil školu; vzhľadom na Halbína, že vyzradil, bárs nevedomky, plán sprisahania; to všetko za obľahčenie berúc, po prísnej úvahe tých dôvodov: Tisovský, Rimavín s Paličkom sa odsudzujú ku smrti povrazom, ktorá na nich behom šiestich hodín po uverejnení úsudku sa verejne vykonať má a musí, majetky ich prepadnúc korune; Lech, Ružan a Jeleň s trojročným, Huslík, Koziar, Hvara, Medzivodský a mladší Rimavín zas dvojročným, Loj, Halbín a Lipa jednoročným ťažkým žalárom v putách trestajú; pravotné útrovy odsúdení všetci v pomere ich trestu nesú.

Myslím, že skôr prečítať obrany obvinených a len potom k veci.

Nepotrebno; prečítali sme ich každý sám pre seba; keď sme spisov výsluchu nečítali, nač tieto?

Tak jest; uznať musím — to logika!

Tým len na to upomnieť chcem členov krvosúdu, že snáď motívy sú v obranách tých také, ktoré dotknúť v predlohe svoj žalobník zameškal, obľahčujúcich že okolností, dôvodných tiež viac jest jak on udal — a tie na ortieľ vliv vážny majú… (Pozerá zpytujúcim okom po sudcoch, tí mlčia.) Ináče ja vedom som úlohe predsedníckej, koriac väčšine sa, od návrhu môjho odstupujem. — Nuž tak ku predmetu! Mienku vašu a hlas prosím, pane mladší sudca!

V uvážení strašných okolností, v ktorých vlasť sa nachádza úbohá, so všetkých strán nepriateľa brojmi, zvonku i zdnu kolom obkľúčená; jestvovanie jej keď v otázke je, bo ju zničiť chce pansláv a Nemec, rozkúskovať na franfory malé, aby po nás nebolo ni stopy; keď tu ide — ako dokázané — o zločinný nápad na národ náš maďarský a znivočenie jeho; v povážení, že treba príkladu hrozného odbojníkov odstrašiť od ďalších pokusov vlastizrady; pri všetkom tom, že sa obvinení v branopisoch svojich ohradzujú proti činu vzbury a odboja, Tisovský a Rimavín i tvrdia, že len právo pre rod vymôcť chceli, (aké právo, prosím, veď ľud voľný, či je Maďar, či Srb a či Nemec?) to len výhovorka! s obranou veď v odpore je javenie i svedkov; berúc zreteľ, že salus publica suprema lex esto a krajinský zákon na podobné zločiny je bezohľadný, prísny a určitý; ďalej, že predloha žalobníka založená na týchto dôvodoch zodpovedá dôkladne zákonu: prijímam ju v jej úplnom znení, s mojím hlasom sa k nej pripojujem.

Dôvody tie, čo sú obsažené vo predlohe, ktoré rozviedol dial spolučlen môj, žiaľboh, uznať musím, mňa tiež — ktorý vždy bol nepriateľom a som pokút smrti — presvedčujú. Zločin vzbury, odboja a zrady vyšetrovacích dľa spisov, vyznám, dosvedčený úplne je a tak o skutku samom pochybnosti niet; bo sú obvinení jak svedkami, tak vlastnou javbou v tom prekonaní. Dotyčný zákon, jeho vztiahnutie na sám skutok, na výmer pokuty, ten mi uznať treba — je zreteľný. A ja smyslu jeho i vyrčeniu — lebo v positívnej platnosti je — rád či nerád, len sa koriť musím. Pristupujem tedy s mojím hlasom — hoc s boľastným srdcom — ku návrhu úsudku; len by rád ešte voviesť i protidôvody motívov tých, ktorými bráňa sa obvinení, to jest, vyvrátiť tie sofismata, že ľud slovenský je potlačený; hoc je pravda, občianskeho práva ako Slovák vo smysle vývoju svojich potrieb, verejnosti reči svojej nemá. Ale to byť nemôž’! V rôznorečej krajne len jedna reč môže byť spojivom; a to je reč naša maďarská, bo v Uhorsku žijeme! To len preto dovádzam k spomnutiu, by nerieklo sa skrz nepriateľov, že za pravdy sväté svojho rodu podstúpili mučedlnícku smrť!

Páni moji, ctení spolučleni krvosúdu! ktorého predsedom ja byť musím — povinnosť mi káže — uctím náhľad zákonný váš, prísny, uznať musím povážne dôvody, ktorými hlas podporujete svoj; mne nič teraz iné nezostáva, vyrknúť len váš súhlas ku predlohe, bo mi vysloviť treba väčšinu. Ale dovoľteže! Hoc v menšine môj je náhľad, preds’ ho vyslovím vám: Otázka je, či prítomná obeť, rodov nesvornosti Molochovi na oltár složená, nasýti ho? Pochybujem! Pažravý to žralok, nenásytný, dokiaľ modlu jeho nesrúti rovných cieľov duch času; dokiaľ modla stojí, v obeť sa jej nové žertvy vždycky rútiť budú.

Nerozumiete mi, ctení sudci? Ach, to ľahká applikácia je, ak ste čítali pilne obrany obvinených… Jedna podstata je občianskej svobody, jedna je vlasť, v oboch účasť má mať rovnú, činnú každý občan krajny, Maďar, Slovák, Nemec, Rusín, Rumun, Horvat a Srb, a to pre rozkvet, vývoj krajiny. Či tak, prosím?

A čo iné chceli krepkí šuhaji tí, ktorým my smrť usúdime?… Maďar potlačený či by nechcel tiež sa svobôd domôcť?

Ja som Maďar, a to z čistej krve, milujem vlasť, milujem svoj národ; lež ja dávam právo ľúbiť tú vlasť, ľúbiť i svoj národ aj tým iným, ktorých súdime my!… Zvinili síc, zákona ver’ dotkli sa väzňovia naši, zákon nádobno tu pomstiť, bo je positívny; charaktery ale hrdinské, žertvujúce sa veľkým snahám pozdvihnutia rodu, hoc sa v prostriedkoch hrozne zmýlili, zasluhujú slušné ocenenie!

Tak vás neprenikly moje slová?

Tak smrť a smrť a vždy smrť — ten Moloch?

Zákon určil, smrť to bez rozpakov!

Nemôž’ ináč; zákon nakladá tak!

Spôsob smrti?… Veď je vyprosená od nich nešťastníkov guľa s prachom; či dá sa? Či len — povraz potupný?

Nemôž’ ináč.

Zradcom dľa zásluhy!

Ja si myjem ruky — smrť povrazom!

Kde sú? Zmizly dievčiny už?… Tu niet ani jednej… Sľubom sa Evelín zaviazala dočkať s Marienkou, kým vrátim sa a hľa, tu prázdna chyža. Niečo iste stalo sa, kým ja som od Annáša do Kaifáša šiel zvedieť, ako stoja našich veci. (Trpko.) Nik, nik nechcel znať ma — ni Szálkay. Každý tupým pozrel na mňa zrakom, jakby nikda nebol ani ma znal. Szendeffy tiež, vzor ten charakteru opravdového, ten nepodkupný, ale ušľachtilý, spravedlivý sudca — i ten dal sa vyhovoriť, včuľ že nemôže ma, nesmie prijať, bo ochorel, bo sa cíti plano. Povrávajú, že omdlel v sednici. Prečo? Oh! to iste strašná tá vec musela sa udať! Väzňovia sú iste odsúdení k hnusnej smrti. A mne s bratom sísť sa nedovolia, by ho mohol objať do náručia, by vziať mohol nazpäť prekliatie to, ktorým som ho nevinne ja stihol. Brat môj drahý! Jediný môj Marko! Na jeden len okamih byť s tebou by rád, požehnať ťa, pozreť ti v tvár; riecť ti, že už rozumiem ja snahám tvojim, za pravdu že trpíte vy svätú, večnú, nepodvratnú — rodu. Prečo to len teraz doznávam sa? Preč’ len pád tvoj otvoril mi oči? Zablesklo to skormútenou dušou hromová sťa iskra — a už pozde! Pozde! pozde! oj!

Ha, čo som videl? Čo to bolo?… Tri tam stĺpy vezú… Zvedavých dav za vozom sa ženie — popredku kat kráča — kastellán s ním — pochybnosti viac niet… ha! Môj Marko!

Neznáte ma, Juraj skormútený? Ja som Elen, družka sestry vašej a dcéra Lištoňa…

Zaklínam vás na spasenie čistej duše vašej, vymôžte mi tajnú schôdzku s bratom na chvíľku len — na okamih malý!

Nemožná vec: zdvojnásobnili stráž.

Urobte to, prosím! Podkúpte tie stráže; tu sú… tisíc zlatých. Musím ja byť s bratom; na schôdzke tej visí život a česť moja — visí spasenie mi!

Och, jak rada by! lež…

Anjel zlatý, nado mnou sa zľutuj, — vyprostredkuj schôdzku mi s ním! Ľahko ti to spraviť; kľúč si zaopatri od väzenia; otvor mi ho, otvor — zaklínam ťa!

Nazdáte sa, netrpím ja s vami, drahý Juraj?… Och, veď neviete vy, čo tu v mojom srdci ozýva sa, jak by rada pomôcť — ale nemôž’!

Dievča, netráp ma! Môj šanuj rozum: chceš či nechceš — ale spomôcť musíš! To ja rozkazujem — — to ja veliem — — kto ma neslúchne, jaj, beda tomu!

Neústupný Juraj, myslíte snáď silou vymôcť nemožnosť? ma nútiť mocou k tomu, čo bych z náklonnosti rada vyviesť, ale nemožno je? Mýlite sa, veď bez vašich hrozieb, prosieb, čo sa dalo, vykonala som všetko; ale nemožno viac…

Všetko darmo? Bože, ja sa zbláznim!

Tu list máte — od Marka potechu!

„Zlatý Jurko! Kliatbou stihnutý brat Tvojou, keď mu treba rozlúčiť sa s Tebou na dlhý čas — na večnosť snáď, najsamprv Ti rečie vrelé vďaky za priateľstvo bratské; v opateru potom Marienku Ti odporúča, — v priazeň a lásku národ úbohý. Bo viem, že dá Ti Boh soznať časom pravdu tú, za ktorú podstúpim smrť. Jurko drahý! zabudni prekliatie, v požehnanie brata obráťže ho; žehnaj, požehnaj mi!… veď to môžeš, bo Tvoj Marko čistý od zločinu! Drahý bratu! Tys’ muž, pevný ráz si! na česť nášho mena zaklínam Ťa, keďže už niet inakšej nádeje, keď ma vskutku na smrť odsúdili, na umretie potupné povrazom, — nedovoľže potupne so sveta Svojmu Markovi sísť! Zmužilý buď! brat buď verný!… prestreľ ma pod stĺpom!“…

„Prestreľ ma pod stĺpom!“ — — hu! (strasie sa) to čierna, divá, strašná myšlienka; len v mysli blázna môže zrodiť sa; čo?… či je napísané mi na čele, že som ja vrah? — vrah? — vrah?… ha! a to vrah brata?… haha!

Predsa! predsa!… nešťastný je Tisovských rod!… Nešťastná ty mater! čo si splodila syna k šibeni — — Zvečnelý môj otec! hrdý menom, česťou svojou… na pamiatku vašu zaklína ma Marko — — ozvite sa z hrobu!… dajte trocha, trošíčka len svetieločka šerej mysli mojej! Osvieťte mi tmavú rozumu noc k rozlúšteniu otázky tej strašnej, či ja, syn váš, mám byť vrahom brata? Mena potupa tam, zhanobenie a smrť; tu tiež smrť a bratovražda, síce vyprosená sťa dobročin — — neslýchaná hádka však! a ja ju rozlúštiť mám, musím — — (Trápna prestávka.) „Buď brat verný! zmužilý buď, veď muž, pevný ráz si; nedovoľ sísť potupne so sveta svojmu Markovi ty!“… pokúšaš ma, brat, i teraz… pokoj svätý mi daj! Nemám s tebou nič — veď som ťa preklial! (Strhne sa a zľakne.) Preklial!… Ha, ha! účinok to kliatby, to jej pazúry sa do mňa vdrely: smrť tá potupná, Marko nešťastný, výsledok je kliatby!… A mňa prosíš, by sňal som ju s teba, v požehnanie obrátil ju?… Bláhová ty duša, či vieš, čo to žiadaš?… Inšie nič, len smrť i moju, spustnutie tak domu Tisovských! ach!… nezruší tej kliatby, nesmieri už kremä smrť nás oboch!!

Tak je! Musí tak byť! Nielen tvojím, lež i svojím stanem ja sa vrahom: Tisovských dom padne… ale čestne! Prvá guľa tebe, brat! mne — druhá!

Spectabilis! nešťastie to hrozné, ktorým osud dom váš stihnúť velel, velie i nás javiť sústrasť vrelú osobne vám — ako vlastencovi!

Dobre, dobre! Počujme i druhých.

Videl si už stĺpy? Iste videls’. No mám radosť z tvojej chladnej krvi, že to nehlo tebou!… Koriolán ustúpil pred matkou: tys’ väčší duch, bo krv vlastnú, úda rodiny ty na oltár vlasti vďačne žertvuješ, keď jej rozkvetu sa neverným stal, keď ju zapredal pre sprostú Slovač.

Chápem ťa, Kricz! Ty fajn potešuješ!

Iste, nám je ľúto pádu tohto: bo kto by bol myslel, že váš pán brat, vychovaný pod múdrym vedením vaším, napájaný ušľachtilou radou vlastenca, šľachtica brata, záujmom sa svojim spreneverí, zabudne svoj pôvod, sprzní meno vehlasné, len chima?ru pre sprostú odtrhnutia Slováka od krajny, pozdvihnutia jeho sprostej reči za diplomatickú — —

Či tak? hm, hm; to som dosiaľ nevedel ja ešte.

Vyšetrovaním to dosvedčené úplne je; … nuž tak spokojte sa! Za hriech narušenia celistvosti krajiny, jej ústavy, zákona, dľa príkladu Bruta, odsúdili by ste sami v potupnú smrť brata!

Možno! možno! pravdu vy to máte, obzvlášte keď prísahou to svedčia výborní vlastenci Koléczy, Kricz, Temian, Šťastný, Šantroš, Kuchár, Bodík — —

Konali sme povinnosť len svoju…

Keď to na vlas bez všetkej pochyby dokázaly znamenité, čisté charaktery tieto, — ha, ha — ako nesúdiť tých podliakov? tú háveď, ktorá v odboj, vzburu pozdvihla sa. Haha, iste! vskutku! pravda je to, odsúdim ich, čo priam neslýchanej podlosti sú obeť; čo priam krivú Koléczy, Kricz, Šťastný, Šantroš, Bodík, Kuchár, Temian složili prísahu; čo priam brat môj čistý, nevinný je a s ním všetci, čo sú uväznení… Smrť, smrť na nich! bo sa zasvätili svätým právam ľudstva, biednu Slovač k povedomiu rodu zdvihnúť chceli. Potupnú smrť na nich! veď snívali o rovnom práve, rovnej úlohe, povinnostiach rovných všetkých dietok vlasti uhorskej. Smrť, vždy smrť na nich!

Bedári vy! Chápete už môj súd? Bezočatá, hnusná, podlá háveď, čo smie sa mi pred oči postaviť s farizejským slovom, keď mi bratu pomohla k povrazu… Otvor sa, zem! pohltni tú sberbu!…

Zatreskni hrom! sdrúzgaj so sveta, sotri Sodomu!!

Otváram sednicu; … povinnosťou mi je smutnou sdeliť uväzneným, že im výrok vyhlásiť tu máme, ortieľ krvosúdom vynesený dľa zákonov krajinských, za zločin sprisahania, vzbury a odboja… Čítajte, pán notár! — Prosím, ticho!

„V mene Jeho Jasnosti kráľovskej, v mene Majestátu ľudu vlasti a v mene zákona uhorského usúdeno: Berúc do povahy, že v tých časiech, keď vlasť napadnutá odbojného Jelačića vojmi, zradných povstalcov Štúra, Hurbana

keď Rác, Rumun stojí v odboji tiež proti zákonom celosti krajny: i v stolici našej vlasti vernej usnoval sa odboj, sprisahanie skrz panslávov v prospech nepriateľov

totiž skrze Marka Tisovského, Jána Rimavína, Michaela Paličku rektora —

Zastaňteže! Od veľžupana tu náhly rozkaz!

Milosť! milosť zvestujem ja väzňom! Je im život darovaný vládou; nech ho posvätia krajne, národu uhorskému! Živio kráľ! Živila vlasť!

Odveďte preč väzňov! Pozdejšie sa vyhlási im ortieľ premenený.

Čo sme čuli?… Milosť!… Prečo milosť? Mne jej netreba, keď nemá jej môj zotročený národ; usúdené keď mu zákonom je hniť bez reči, bez vzdelania, keď vliať sa on musí v živel cudzí, keď byť ďalej nesmie Slovákom, keď vlastizrada je ľud svoj ľúbiť; — milosti tej neprijmem!

Súhlasím ja s rovesníkom bratom mojím! Divíte sa, pánovia, vy rečiam našim? — Dovoľte nám trochu ešte len raz objasniť úlohu, ktorej my sme večne zasvätení, ktorú vďačne vzali na seba sme k pozdviženiu z duchovnej temnoty nepoznania seba a práv svojich ubiedeného nášho národa. A my iste smierili sme sa už s výsledkom tým, ktorý na nás čakal, keď snáh takých vek náš nepochopí, keď tu žertvovanie svojmu rodu nenie iným, ako podlou zradou, spáchanou na všematičke vlasti! Pánovia, slávny súd! poslucháčstvo! Nazdáte sa, že my skutočne vlasť neľúbime? Myslíte snáď, že v nás neplápolá oheň za dobrobyt, rozkvet, vývoj a jej oslávenie? Dumáte snáď, že my nejasali zlatorudej zore uvoľnenia krajny, osamostatnenia sa jej, vyzdviženia poddanstva, tej ťarchy od Dóžových časov ťažiacej ľud? Mýlite sa!… Dobu slobôd novú pozdravili jasotom my hlučným; duch náš videl ružovú budúcnosť, velikú vlasť, zkvitlú na základoch rovného občianstva, voľných rodov, pobrataných ku oslave krajny!

Snívali sme o budúcnosti my takejto; videli sme národy uhorské vo šľachetnom závode pretekať sa o zvelebu vlasti: Evropa sa na krásny ten výjav dívala s nadšením: štát sa tvoril nevídaný, neslýchaný dosiaľ, založený na rovnosti základ, vystavený z drahých tehiel slobôd, zaštítený všebratstva pokrovom; občianstvo v ňom blahé; nad ním pán kráľ, sťa dub päťstoročný ku ochrane budovy tej pred víchorom divým, pred búrou a pred požiarom, hromom: Uhorská vlasť blahá — jedným slovom!

Tak má to byť! Živila vlasť! Živio kráľ! Živio bratstvo, rovnosť, sloboda!

Och, tak malo to byť! Lež, žiaľbohu! len sen to bol, márna len bublina nádej našich, ktorá rozpukla sa skutočného žitia na úslní. Oj, môj Bože! zle je v krajine, zle! Na miesto rovnoty Slovák, Rumun, Rusín a Srb dostal údelom len zreknutie sa svojej sladkej reči, ktorou v detinstve ho kŕmila mať, jazyk zákonom mu vyrvaný je, nesmie sa ním vzdelávať vo školách, nemôž’ sa ním pred súdom žalovať, nevoľno mu stvoriť ústavy si vzdelavatedlné, zakázano reči vlastnej užiť v shromaždeniach verejných; — — oj, vymanené telo z poddanstva síc, lež je otrokom duch!

My sme národ trojmillionový, nároky my máme na vzdelanie, povýšiť sa nad tú mŕtvu hrudu; vyplniť my musíme úlohu, ktorú v ľudstve vymeral nám taktiež vševládny Boh! — Nástrojom my nie sme cudzích cieľov: bo cieľ sme si sami! Ľúbi Maďarstvo podstatu svoju? Iste; lebo pozná si úlohu! Vo vývoji šľachetnom dial kráča, napreduje v vedách, v krasoume, rod svoj vzdeláva, mu stavia školy, vovádza ho do svätyne slobôd občianskych, nie hmotou — ale duchom. A my tešíme sa v rozkvete tom nášho drahého spolunároda; rozčulenou túhou žížnime my za postupom takým, postaviť sa mu v bok, ba ho aspoň nasledovať; — či to hriechom? Či to zločin zrady? Nie, nie, nemôž’; to všeobecná ctnosť! To je vlasti vrelé milovanie; vzdelané len rody oslávia vlasť!

Ľúbim ťa, vlasť milá! Lež sa pýtam, preč’ ma odmršťuješ? preč’ s’ macochou Slováka, keď on verným ti synom? Národu čo hrozíš sa zničením, ktorý neraz vďačne vycedil krv za bytie a samostatnosť tvoju? keď sa Tatár ľúty v uhorskú zem predral, spustošil tie tvoje kraje, hordy Turka v nájezdoch keď divých pošliapaly voľnosť tvoju zlatú. S Maďarom tam krvácal vždy Slovák — a ty ho už poznať nechceš teraz! Či snáď za to, že má odrodilcov, och, môj národ?… Hospodár pre kúkoľ neznivočí pšenicu si dobrú! Či že šľachta dávna nechala ho, hanbí sa zaň, sťaby vodcovstva jej nebol hoden?… Oh, tá navráti sa ku podstate svojej, materským keď zrakom pozreš na rod svoj, vlasť drahá, keď ho privinieš k mohutným ňádram svojim, keď ho vzdeláš, osvety mu chrámov nastaviaš, keď s láskou povieš: „Milosť tebe, môj syn, slovenský rod! matkou chcem byť tvojou! Svojho brata Maďara ľúb!… teraz merba svätá; do náručia môjho, synak už poď!“

Pohanský svet venčil tie obeti, ktoré v žertvu pálil svojim bohom: Ugria mať nežiada smrť detí svojich, pre ňu žijú nech s osohom, nuž vás venčí žertvy žitiu dané! Snahy vaše sviatočne uznané, oprávnený k žitiu slovensky rod. Ugria mať objíma vás synov; „Milosť“ šepce; prijíma hrdinov a im velie: za vývoj môj v pochod! Maďarka som!… ja dieťa národa takého, čo ctí si chrabrosť ducha v každom, komu heslo je sloboda, kto na vrahov vlasti neposlúcha. Zápal váš za pozdviženie rodu na svetlo osvety tvorí shodu večnú našich obapolných cieľov. Ugria mať skrze mňa devicu podáva vám na merbu pravicu, vzkazujúc vám takto rečou vrelou: „Milujte sa mi, dietky, vospolu, palladium vaše buď sloboda, pri vernosti vlasti a prestolu medzi rodmi večitá buď shoda. Na práve rovnom, v bratrstva mieru utvorte novú voľnosti äru; vystavte spokojnosti dom nový! V šľachetný závod národ každý choj pre všeobecný rozkvet a vývoj! Tak sláva vlasti!! Sláva kráľovi!!!“