ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Haha, Lacík! nejde ti od ruky výsluha dnes. Pri vojcvičbe si sa dosť vypotil: hybaj sem medzi nás! bo nesluší pánu strážmajstrovi vysluhovať sprostých len gardistov, ako sme my dvaja, Halbín a ja.

Ty summopere mlč! Ja som profúz; patrím teda medzi dôstojníkov. Šak, pán Jeleň, víťazný lajtnante? a vy, pane Lechu, kaplán brojov — bez posviacky dosiaľ — však patrím k vám?

Patríš všade, kde darmo sa pije.

Náš hostiteľ, pán lajtnant, nech žije! Carissime Hvara, ňucháš ty tiež, kde darmo dávajú, a tak sme kvitt!

Dnes ja platím, každý hosťom mojím. Hej, Lacko, hľaď, poháre prázdne sú! a summopere slávny náš profúz toast chystá, hneď čbán plný dones!

Pre Halbína, tuším, je holba dosť.

Amice! ja zvyknul na dobrý kost, ad personam meam dones i päť! No hýbaj sa a buď s čbánom tu hneď!

Pán brat, trochu nech strpenia majú; tí Hurbani zas niečo hútajú; počúvajmeže ich.

Počuj, Jeleň, nazdávam sa, že tamto tí dvaja na výzvedy sú tu, — a tak pozor!

Huslíka pošlem k nim, nech ich baví. To majster; hneď zkúsi, čo cieľ je ich.

Odpustite. Vidím pánov bratov Šantroša, Kuchára sedeť samých pri prázdnych skleniciach; dovoľteže zaštrngnúť si s nimi… Pozdrav Pán Boh!

Hm! pekne ďakujem; poslúžte si sami…

Ký hrom a ký beťah že vás trápi, súsed môj úprimný, zlatý?

Hej, Jožko! sem to víno daj, keď piť nechcú s tebou; volenti, vraj, non fit injuria — a tu kaprál Hvara s Medzivodským o nápoj sa stará.

Ha, šelmovský profúz! nazdá sa on, že korheli sme my?

Ja som len tón, čo summopere tak zavzneje vám: „Stráž národná je nič — ja som ňou sám!“

Odpusťte si, brate, ja tiež som tu.

Nedám sa ja slov prázdnych hrmotu —

Nevaďte sa! Lacík Koziar hlúpy, že nič nepijeme, už nás tupí!

„Ani tak nesvitá, ako svitávalo — bolo nás gardistov, ale nás už málo.“

Pán brat Kuchár, nech dobre merkujú, panslávi tí dáku zradu kujú.

„Chlapci, hor sa za pasy, zakvitly nám už časy; poberme sa na vrahov —

Hrmeň! do sto beťahov!“

Pst! chlapci, pst! pokoj takým rečiam, ktorým nerozumiete nič —

Prosím, pán kandidát, my v krčme sme teraz a pánovia Huslík, Halbín, Hvara i Medzivodský náš vážne reči pri víne snáď neslúchajú radi. Milší nám spev, — však vám tiež, pán Kuchár?

Zamiešať nechcem sa do shovoru.

Ja áno, hej! Prvé slovo rečiem, pohár plný dvíham za všech zdravie, sťa Brezňan ten, čo vyslaný ku vám s pozdravením, meštianstvo tisovské vyzývajúc ku cieľom velikým, najskôr ku sbratreniu sa národnú za voľnosť!

Hm! fuimus Pergama quondam — pán brat! ja som jeden s vami.

Neznám latinsky ja, to však rečiem: my z jednej furmy sme; s vami pečiem.

Za zdravicu takú ja tiež, pijem!

Mňa takže máte tu; s vami žijem.

Ja vďačne vyslúžim pánov bratov! (Dívajúc sa na Šantroša a Kuchára, stranou.) S odpustením, — nechcem tu mať katov.

Po exercírke sme! Či viete vy, preč’ schôdzka táto dnes? Brezňanko náš podotknul dač… či rozumiete mu?

Počujme! Čujme! Reči význam daj!

Teraz, teraz, pán brat, hore uši! môj cit, môj um zvláštneho dač’ tuší.

My mešťania sme, pánovia bratia! Tisovca dietky, Slovenstva puky. Pruhy svobody Hradovú zláťa — a ešte naše sviazané ruky! My strážnici sme národa, vlasti, — no nevieme sa otroctva striasti. Ujarmený slovenský hynie rod! S Hradovej hľadím a v modrej diali vidím, jak voj sa na pomoc valí: to Štúr, Jelačić! Živio ich pochod!

Odi profanum vulgus et arceo; favete linguis! — — Ej, čerti že ho do pečene vašej — či tak sme už!?

Nemúťže nám reči… Halbínko, kuš!

Dovoľteže, bratia! Pohádkou vám Jeleňove slová? No, smysel dám im ja. (Potichu k mešťanom, ktorí k nemu naklonia sa.) Náš Štúr a Horvat Jelačić do krajny vpadli za voľnosť našu!

Nerád jedám ja horúcu kašu; dovoľte, páni, mne je dák na nič. (Vstáva.)

Sedíš, Halbín?! — Ďalej, ďalej, Lechu! to chýry, bou prisám! na útechu.

Ani slova ďalej! (Ticho.) Vidíte tých dvoch ušima strihať? To špiclovia, zapredaní nepriateľom našim ku zkusbe slov neprozretedlných. Jak stať sa má niečo a porada potrebná k tomu, nuž srdečne vás vidím večierkom dnes v mojom sade; snáď i stotníci dojdú ta naši. Pri žriedle pod lipou zasadneme; zaspievame sborom; po speve hneď radiť sa môžme v šepote tichom.

Živio! za návrh ten ja hlasujem.

Do jedného mecha s vami dujem.

Ja som takže pri tom.

Ja nie inak.

My tiež! My tiež!

Ja nie taký junák! Ad animam meam, vašu vodu nemôžem piť, keď mám s vínom shodu.

Tenorom ja v speve, hneď dostavím sa k vám v sade, (zazre na Šantroša a Kuchára) keď tamtých odpravím. (Vstávajú všetci a chystajú sa k odchodu.)

Dočkajteže, bratia; ešte jednu zaspievajme aspoň na rozchodnú. (Spieva.) „Povedala vrana vrane, že nás šklbať neprestane: šklbte, vrany, koho viete, nás ľahko nezožeriete.“

Hej, Lacko, Lacko, čuj! Latine scis? Taroky vyšly už, zostal len škýz! Da adhuc poculum! Hrmeň sa vám, profúza nechajú, — veď vám ja dám!

Dosť, dosť bolo, Halbín!… mrká sa už — Spať už iďte domov.

Ty, chlapče, čuš! Spať — spať — dormire — perse! k službe ti — a on zaraz za nimi poletí — —

Pán brat, čuli ste? dáka schôdzka zas: vyzkúsim vtáka hneď.

Tras, tras, len tras, Huslík, tú jabloň!… Červivé nechže odpadnú! (Preberá sa; na Kuchára.) Čo? vy pri mojom stole! A ja, že som s kompániou v sade — a tu s vami!… Som snáď na závade?

Pán brat, štrngnime si: Živio Hurban! Štúr, Hodža, Jelačić, horvatský bán!

Quid audio? — Kuchárko! snáď ste tiež jeden z našich? Sed deprecor, to lež!

Pán brat, kde svoboda, ja všade som.

Aha! melete s každým kolesom! Scio, scio, pán Šantroš tiež s vama; sed deprecor — ja seno, vy slama.

Nakukli ste, Halbín, do sklienky dial, jak vám bolo načim —

Snáď vám to žiaľ? Etiam bibitis — a tak i ja, i vôl zná, čo mu môže zniesť šija; intelligitne hoc? Šantroško môj, hrubšiu majúc šiju —

Pán brat, pokoj! Napite sa radšej a vravte nám, či vskutku v krajine horvatský bán?

Aha! intelligo; už viem, čo chcú. Počkajte, špiclovia! (Nahlas.) To si šopcú ľudia a noviny, že prosto sem bán Jelačić so štyridsaťosem tisíc hraničiarmi ťahá hore.

A čo chcú tu?

Krk každej potvore špionskej odrodilskej vykrútiť.

Ba snáď zbíjať, vraždiť, vlasť olúpiť?

To, rogo, neverím; ba v istote tvrdím: keď prijdú, bude po psote!

Neviem, ako?

Takých krvolakov, čo sdierali s úžerou storakou, na mozoľoch ľudu sa tučili — exempli gratia vy, môj milý Šantroš —

Čo? čo?

Takým seknú žilu!

Hrmených striel v tvoju hlavu spilú! Tak užerák som ja?

Tu dixeris; vypytuješ sa ma, preds’ neveríš!

To strašné zprávy sú! Hovorte len ďalej, Halbín — mali ste strašný sen!

Sen, sen, revera sen — a vína moc. Nuž bonam noctem — páni, dobrú noc!(Odíde.)

Pán brat, či chápajú?

Božie muky!

Mne dúpkom vlas stojí!

Polia, lúky a dom murovaný, zlatíkov pár psohlavci splundrujú — Pán Boh ich skár!

Ešte všetko to nič! — Vyšší význam vec má, ktorú Halbín vybľabotal v opilstve; bo je vo víne pravda. Hah! to pekelný plán!

Bože! Bože!

Pán brat, jajkanie tu nespomôže. Na stopu prísť zradcom občianskou je povinnosťou našou: ich plán udať vrchnosti: stroskotať ich skôr ako zhynuli by sme všetci.

Nuž ale aký to plán a kto chce dač stavať, veď Jelačić ničiť, boriť strojí?

Nerozumiete nič! Nie Jelačić v reči, vypráša toho i bez nás; on len kepienkom buričom našim, ktorí vydrhnúť najsamprv chcejú majiteľov, pánov a bohatých, vyplieniť všetko, čo groš dáky má, a rozdeliť sa s majetkom cudzím, — a všetko to pod maskou svobody. Potom ale, keď sedľač vzbúrili, rozdelili hory, polia, domy, pod zásterou národnej voľnosti napadnúť vlasť a krajnu roztrhať, kráľovstvo utvoriť Svätopluka pod berlou Hurbana — je cieľom ich!

Ježiši Kriste, mráz ma prechodí! A kto sú tí pekelní zradcovia?

Videli ste — tá háveď, čo teraz odišla, je len chvostom hadovým; hlava Tisovský, Janko Rimavín, Michal Palička, rektor z Klonkavy; študenti Horňan, Lech, Ružan, Jeleň, národná garda z celej doliny je driekom tejto strašnej potvory, čo zhltnúť má nás verných občanov a vlasť drahú sotiť v strašnú priepasť!

Pre Kristove rany! zkadiaľ pomoc proti takej obecnej záhube?

Potvora tá i včuľ plány duje istotne v Medzivodského sade; lebo zbáčil som invitáciu. Pán brat, váš úkol je vyslúchnuť ich, zvedieť, čo hodlajú a nápad kde, kedy, ako a s kým zrobiť stroja? Ja zas, vždycky verný intenciam vyšších, v okamžení spechám nadol vyrozprávať slúžnemu pikle tie, vyzvať ho s dôrazom k zakročeniu u vrchnosti proti tým oplanom. Bludári nech odvisnú, nech šibeň odplatou je za hriech, zločin zrady. V zárodku tak uhasíme oheň, a odplata zlatá neminie nás. (Obzerá sa.) Snáď nik nečul shovor?… Koziara niet. No hát menjünk! každý cestou svojou!

Hadie plemä! pekelní diablovia! pažraví psi, čo z odpadkov stolov panských kŕmite sa! Ošípané, brýzgajúce v podlosti sa blate! Ropuchnačky jedom naplnené, v zásluhy tvár by ho striekať mohly! Či tak? z Halbína žartov nevinných — hoc aj profúz radšej mohol mlčať — ciciate blen a jed velezrady, tvoríte si strachy nivočenia, požiaru, delby, vraždy bohatých! Chudobný som; lež, na moju dušu, nerád v bahne tlieť by vašich citov, ktoré najprv klamú samy seba vedomky, len by strojily zkazu. A čo majú z toho? Zásade snáď hovia maďarstva, tej, ktorá im je nevedomá, bo ju nechápajú? Človečenstva rozkvet cieľom snáď ich?… Bedári tí, pochop ten neznajú! Nástroje sú podlé, čo gaštany ako kutáč hrabú pre cieľ cudzí z horiacej vatry, neznajúc prečo! Ba nie! Horší od nástrojov takých oni, bo veď za zisk a pôžitok mrzký biednu zapredajú dušu. Znám ja podlosť, ale takejto tvár nevídal som nikdy! Tu, hľa, Slovák odrodilý vo vlastnom svetle sa javí, zradiť svojich — pre nič… pre chlieb, pre kúštiček mastnejšieho žitia, pre márnu pochvalu, potľapkanie veľkých pánov… Bože, Bože ty môj! Či tak klesol môj ľud v tisícročnom poddanstve tom? Proti sebe brojí? Lietal v krásnych názoroch ja, v barvách sedemkrát som kreslil si určenie jeho — a tu nič! nič! podlosť len všiad! Voliť padnúť takú za ničotu krušno je, lež — čože konať ďalej!

Eh, dvoch pre oplanov, kúkoľ čo sú prostred občianstva môjho, nezrečiem slávy úkolu sa! zasvätený pravdám ľudu povďačne vytrvám nielen vo vidinách, v živote tiež skutočnom. Veď predo mnou hrdinní junáci sú traja vzorpríkladom: Tisovský Marko, Janko Rimavín, Michal Palička — to chrabrí mužia, našich činov budúcich vodcovia. Oni vďačne v obeť keď skladajú na oltár národa šťastie svoje, čo bych ja nie? Lež čo? teraz vidím, že čas meškám. Vysluchač už je tam, junovia kde rokujú si v sade. Spechať musím zvesť im dať o zrade. (Spešno odchodí.)

Čos’ tak zadumaný, brat môj drahý? Hlavu ti snáď Evelín zmútila? Mlčíš?… No, keď je tak, otvorím ja túžbu srdca môjho skôr pred tebou: Marienku ja ľúbim, sestru tvoju!

Ľúb, ľúb ju; veď to zaslúži ona.

A ty nevhliadols’ hlbšie v Evine hrdinské ňádra? Amazona tá istotne rojčí za tebou — veríš?

Nepohla ešte iskra tá citom mojím, čo teba blaží, Janko môj! Nedotknutý dosiaľ mlunom lásky, uctím devu v jej krásnom nadšení. A dobre tak! Ohromná veľkota našich časov ľúbcom prajná nenie.

Nenie?… Neverím to! Ľúbosť moja napája ma sladostným zápalom za veľké ciele slávy národa, podáva mužnosť, krepkú odvahu k zasväteniu sa velikým činom.

Nojči, rojč len! Uctím city tvoje, hoc môj náhľad o žriedle zápalu celkom iný je! Veď čerpám ho ja z určenia ľudstva, nároky čo má z otroctva zdvihnúť sa ku voľnosti; čerpám ho ja z povedomia toho, že ľud hoden môj stať sa účastným občianskych práv; bo verný vlasti je, ktorá matičkou mu od pravekov… Či macochou je len? Či reč jeho nemá sladkých zvukov? prostriedkom jej vzdelať sa či oprávnený nenie? Má helotom ostať? čiernou škvrnou na bielom rúchu vlasti vzdelanej? Hľa, to môj zápal, Janko môj! — ten cit krívd jeho nezaslúžených — a cit pravečnej pravdy tej, že určený je každý národ k slávnej svobode!

No, predsa raz! Už vojaci moji čuť dávno chcú tvoj, Miško, baryton.

Za pätou všiad sú mi Koléczy, Kricz; ledva že som sa im s očú stratil. Dač, zdá sa, ňuchajú.

A Šťastný kde?

Skapal, zmizol… Lež, hľa, tu je Ružan!

Eh, ten tu bol s nami; pravda, Samo? Blúdil si niekde?

Bol som v ústrety Michalovi — až hen pri Zlámanci.

Nepravda to; vyprevádzal devy Zuzuľku, Evku s krásnou Marínou.

Počujme, Ružan, vašu balladu.

„Stála bitka, stála za Štefana kráľa; takej viac nebude, kým svet svetom bude!“ Liptovské knieža ide na vohľady — zaľúbil Brúnu Janko Korvín mladý. Došiel pod múry Tisovského hradu, kde Úderského dcéry sieť mu kladú. Vohľač trúbou do zámku dáva zvesti, z Hradovej hrmí pozdrav od nevesty. Nad spádnym mostom zjaví sa družina: kto víta, Brúna či Vanda, Korvína? Vanda! a takto jemu prísne rečie: Pane, knieža Ján, nuž ťahajte meče! Pán kráľ, otec váš, voľnosti nežičí, husitov chrabrý kvet šliape a ničí. Ha! zaharcujme, hoci len na piku za rodu, viery zásadu velikú. Ja Vanda slávne vyzývam Korvína a moja s jeho bi sa hneď družina! Vytasí meč svoj šuhaj, junák mladý: zavelie: koňa popchne popred rady vojínov svojich a takto zahrmí: Za Brúnu dobyť chcem ja zámok strmý! Vanda sa smeje: Môj zlatý Korvíne, skôr kvet husitský tu v múroch zahynie, než by sa poddal vašich túžob skutku. Oj, ja junácka — a Brúna v zármutku. V tom sletí spádny most a Amazona zašvihne šabľou: už sa rúti ona, za ňou kvet českých chrabrých bohatierov s výkrikom: „Bime sa za krásu s vierou!“ Čaty sa stretnú praskom hromobitia, tresk zaduneje a chlapci sa schytia: hlávka za hlávkou len tak odfrkáva: ohlas zavznieva: Junákom buď sláva! A keď tak boj ten v prenáramnom hluku bili vojíni, Vanda zdvihne ruku, máchnutím šable privolá Korvína, riekne mu: Bi sa s devicou, hrdina! On ťažko vzdychne, pozre hore k hradu, v okienku vidí si nevestu mladú, i pokloní sa a takto prerečie: Hrdinná devo, nemám pre vás seče! Vanda sa zardie, pozre na junákov, ktorí sa bijú so zbrojou storakou; mihne i okom nahor, kde je Brúna, a žiaľno zavznie jej ľúbosti struna: Ha, pane knieža, vravím ja vám z česti, nesmiete dobyť dnes vašej nevesty! Hneď vás zašvihnem šablice oceľou, by ste zhynuli tu s družinou celou. Liptovské knieža odpovedať rád by; no zadumá sa — zkvitnú jeho žiadby. Ha, v tom zatrúbi fanfara k úteku! On zrie na Vandu — volá v prudkom vzteku: Bite holomkov! Bite podlé duše! Samopal hromží! vystrieľajte kuše!… Jak to preriekol, v šík staly mu čaty, v stred nich zablyskol Janka chochol zlatý. Sokolie oko Vandy, slávskej devy, blysne tiež bojom sťa Perúna hnevy; i ona v čele tých chrabrých rytierov dáva navzájom seky plnou mierou. Zjačí jak ľvica: Hor sa, kališníci, zasvieťme k svadbe Janka snúbenici! — — A pod jej šabľou dve mladušké hlavy Frankpána, Seča odfrkly do trávy. Hoj, a vo výške orol kolá krúti — srdiečko Brúny ťažko sa zarmúti. Maličká hrstka milenca družiny už-už podlieha — už padol i Príni. Snúbenec Brúnin darmo mečom zúri, Vandine vojská stoja ako múry. V tom Brúna k nebu zaslzené oko zdvihne a modlí sa vrúcne hlboko: Oj, Bože, Bože, osvieť rozum, ducha! Či lásku k sestre, či ľúbosť nech slúcha? Nešťastná deva či rod, či milenca? Či zradí sestru, či svojho snúbenca? I ja i Vanda Úderského dcéry! Ju otec rád má, vo mne nemá viery. Ha, čo mi svitlo?… Nie som jeho dieťa — len som z iných nív presadené kvieťa! Jak strela šibká letí k delám hradu. Pozor, husiti, na nevestu mladú! Už pozde, pozde! Zahrmela rana. dve, tri, štyri, päť! — dunie Tŕsťa stráňa! Janko môj, Janko, udatný Korvíne, to tvoja Brúna! Hurrá, tvej družine! Tak volá, páli v zúfanlivom vzteku, Janko víťazí — Vanda na úteku. Diel gule devou namierené zradne, každá zo zámku stred husitov padne; a utešený kvet českých rytierov zaniká zradou, mrie pre krásu s vierou! Daromné Vandy zúfalosti kriky, hrozby a prosby — zdrúzgané sú šíky. Už-už Korvína čaty amazonu obstúpia; tu on spraví jej poklonú: Hrdinná deva! — k nej smutno prerečie, — škoda junákov, škoda toľkej seče, i moji padli i vaši junáci, s Čechmi bili sa Maďari, Slováci. Kto tomu vina? My prišli pokojne Na svadbu, vy nás prijali odbojne. No, dajte ruku: sem ju na smierenie, veď víťaz vaším nepriateľom nenie. Vande sa hrdo zrumenily líčka, zastoná vztekom a popchne koníčka; vyletí jak blesk z kola Janka čaty, skríkne: Korvíne, buď s Brúnou prekliaty! Ha, za ňou, za ňou! Tú devicu divú ulapte, chlapci — chcem ja mať ju živú! Tu hneď sa rúti za ňou sbor husárov — už ona cvála hore Diela čiarou. Na bujných koňoch už sa ku nej blíža; ona si šepmo: Zbav ma, Bože, kríža! No nielen väzby, lež pohľadu blaha Korvína s Brúnou! — Čo má robiť, váha. Hej, už sú pri nej šuhajci husári: Vzdajte sa, panna, nespomôžu čary.^[1] Hej, začarím vám! — A tu z mieška tratí peniažky zlaté, mariaše, dukáty. A jak zablysnú tie žltáky krásne, v prenasledníkoch túha boja zhasne, s koníkov skáču, chytajú dukáty — a Vanda? Vanda sa už v diaľke tratí. Na vrchu Diela zastaví koníka, plamenné oko k Hradovej preniká. Zrie — a zastoná devojka hrdinná: s Hradovej veje zástava Korvína! Už štyristo rokov, čo tá bitka stála, keď zradnú sestrimu Vanda tak prekliala. Ponad tú Hradovú stá liet preletelo; stojí — lež bez hradieb splešivelé čelo. Tým mohutným hradbám nieto ani znaku, len Vandina kliatba dunie v šerom mraku; a dolu sa spúšťa na tisovské polia a žalostným hlasom takto stoná, volá: Husitov potomci! obeť mojej žiadby! rada bych, nemôžem, sprostiť ja vás kliatby. Brúna kúkoľ siala — a to kúkoľ zrady, Bože môj! už zas sa medzi vami zmladí, — zmladí! a burina slávy kvietky zdusí: oj, beda, prebeda mojej biednej duši! Tá Vandina kliatba tak stoná, tak volá; lež čo po kuvikoch, keď máme sokola? Sokola junáka — ba troch, sťaby bratov, spojených zásadou rodoľubstva svätou. A my sokolčatá, hor’ sa s nimi k letu! vyzkúsme si krýdla, ukážme sa svetu! Nič to, keď i zrada medzi nás sa vpletie; keď padnú sokoli, i ju Parom smetie!

„Keď padnú sokoli — zradu Parom smetie!“

Ja čul o Vande tiež niečo, ale tvoj báj, Ružan, je mi celkom nový.

Mne nie.

Ani mne.

Ach, dukátov len škoda, husári čo posbierali.

Ten báj má význam svoj — no hlboký. Slovák s Čechom bijú sa k prospechu tretieho — víťazí zrada. Je to pieseň stará všetkých našich dejov. A kliatba? Nuž to bojov výsledok.

Rozumiete, bratia, čo vykladá druh môj? Biť, prať sa so svojím v prospech tretích — to zas od nás sa žiada včuľ. Čo? či zas má kliatba byť výsledok?

Ha, chápem už!

Ja tiež! Ja tiež! My tiež!

Tak chápete? Lež čo? povedzte mi!

Nepôjdem sa ja biť s Horvat-bratom!

Na Štúrovcov nevytasím meča!

Odo mňa má mať brat Srbin pokoj!

Ej, hneď, len by si krv nezapredal!

Kýho čerta! biť sa ja so svojím!

Všetko to nič! To len záporná ctnosť; to ľad, ktorý sa ľahko roztopí, keď pripečie naň slnce rozkazu. Lež keď rozkážu ísť proti našim, čo hútate v ten čas?

Nepôjdeme!

Nepôjdeme! to som čul už slovo. Lež jak potom, keď exekúcia príde na nás a „stúpaj!“ zavelie?

V ten pád?… To pád divný, prisám Bohu!

V ten pád?… V ten pád… (zamysliac sa) lež nie! to je vzbura.

Vyriekni, Miško, čo si zamyslel.

Ja, ja myslím, hútam, dumám, — že snáď ten pád nestane sa.

Eh, vypoviem teda myšlienku ja! Nátlak treba odraziť nám odporom tiež činným.

To vzbura, páni: dajte si pozor!

Och, vzbura, vzbura! vyrknuté slovo. Lež ktože ju chce? My istotne nie! Napadnutý má právo obrany; a keď ma lev škrtí, skolím ho tiež. Keď násilenstvo núti ma k tomu, bych brata bil, krv rodinnú cedil a v tom ničil si právo osobné — kto mi zazlí, že sa oprem tomu? Nebúrim ja, lež ten, kto príčina!

Nech vždy odpovie ten za výsledok, čo dal podnet k srážke! I červík zvŕta sa pod nohou; čo by ja nie, keď po mne šliapajú? To prírody je zákon… summum jus injuriou nenie!… tak odpor proti nátlaku!

Tak jest, bratia, a to odpor činný!

Nezvratná pravda: odpor nátlaku!

My nie sme otroci! Boj násiliu!

Nerušte zákon; buďte poddaní vrchnosti, veď to apoštol velie; kto mečom bojuje, pod ním hynie!

Hynieme dávno, a čo nám z toho? Tisícročné umieranie najmieň. Má-li náš národ žitia úlohu, nesmie, nemôže umierať vekmi; nesúci-li k žitiu, nemá-li síl vyšvihnúť sa na vrcholec dejov, — nehyň vekmi — radšej zhyň odrazu!

Ach, môj Bože, nerozumiete ma! Veď nemyslím ja národ; ten žije, hoci driemať sa zdá: myslím na vás, ktorí v zbure hľadáte spôsoby vymanenia jeho — a padnete za Dóžu príkladom, s vami i rod!

To hlas Kassandry; no nemýli ma! bo veď napadnúť nechcem nikoho; nechcem byť Dóžom, nebudem vrahom, ni paličom, lúpežníkom takže nie; lež v obranu rodu sa žertvujem!

My všetci, všetci žertvujeme sa!

Tak sláva vám! — Lež čujte ma ďalej.

Počujme, čujme ho!

Uzavrené tedy, proti rodným bratom našim Horvatom a Srbom nepôjdeme!

Nepôjdeme! Tak je uzavrené dosiaľ — —

A predsa niekto ísť musí!

Nik, ani duch; nikto, prisám Bohu!

Musí, vravím! Bo, znáte, rozkaz je vystanoviť stodesiatich chlapov.

Stodesiatich? Hm — hm — to porcia!

Nuž keď teda stúpať nechceme my, treba počet verbunkom vystaviť.

Zadržme verbunk! tak jest! pravda je!

Prijaté je i to. Teraz ale pokročme dial. Uzavretie toto zo strážnictva celého pôjsť malo — a tak svolajte všetkých do školy; — tuším, že došli už i Pľušťania, v jednom sbore, po vážnej porade, zdvihneme môj návrh v uzavretie; podpísané ale brojov majorovi Dalmássymu pošleme hneď ráno.

To všetko dobre; ale čo potom, keď ostane protest bez výsledku; ba práve exekúciu na krk donesie nám; — či len vzbura? vzbura?

Tisíc bleskov! pokoj tomu slovu! Keď ma napadnú, brániť sa budem.

Neviem, ako? Vojaci bez zbroje.

My máme päste, zuby i piky; koľko ste ich zhotovili, Hvara?

So dvesto mám; no nakujeme viac.

I flínt je dosť; lež niet prachu a gúľ.

Gúľ máme takže dosť; s pušným prachom poslúža nám na Polhore zaraz.

Pst, tichšie vravte; niekto vás čuje!

Čo tak zadychčano, kaplán broja?

Vraveli, ste? Či vás počuť bolo?

Ha, tam je, tam je, tam je vyzvedač!

Kto? kto? Hovorte, Leško, čo vám je?

Šantroš! to Šantroš! Chlapci, chyťte ho!

Istotne vyslúchal našu radu.

Tým lepšie; tak konec je kláteniu.

On bol, skutočne on! Ja som pozde došiel zvesť vám dať o zrade; Kuchár na ceste už ku szolgabírovi — a Šantroš vypočúval plán celý.

Však riekol som, že na cestách sme zlých.

Ani slova ďalej! Keď vyzvedač i čul niečo, to nás zmútiť nemá, — nemá, nesmie, bo veď sme mužovia! Tône zľakne sa snáď junák smelý? Kto je slabý, nech vec našu nechá, bo tá želá si mužnej odvahy. Každý zkús sám seba! Kto sa ľakáš, opusť kolo naše, stojí ti na vôli; lež kto so mnou držíš, poď so mnou do školy.

Do školy! Do školy!

Barátom! ešte dač do tej zprávy! Tohto listu dosiaľ som nevidel; no anonymný je, lež závažný. (Číta.) „Jeden farár, idúc čez Polhoru, navštívil tam šafára priateľa našiel pri ňom spoločnosť panslávov; a s úžasom počul, že hodlajú zopreť sa zákonu a vlasť zradiť; ku vzbure už majú pohotove pušný prach, gule — sapienti sat!“ — (Zamyslí sa.) Kto môž’ to byť? kto sú tí panslávi, že práve kňaz u mňa ich žaluje, nemenujúc ni sám seba, ni tých? Prečo práve mne zneje žaloba, veď Polhora nepatrí v okres môj? V tom dač tajné väzí! Za blázna ma snáď nikto nechce mať? Na každý pád, hoc by to snáď mystifikácia bola, oznámiť vec ďalej načim. Barátom, píšte! — Či myslíte dač?

Tak sa mi zdá, že šípim buričov, ktorých farár bezmenne žaluje. Isten bizony! sú z nášho okresu.

Kto? kto? Hovorte! Dajte dôvody!

Kto? Nuž Tisovský, Janko Rimavín, Palička, Lech, Ružan a tak dalej. Slovom, naši vidiecki panslávi.

Hm, možno to; ale na Polhore po tieto dni tí iste neboli; bo nám Kuchár o tom nedal zprávy. Z dozorcov ich nikto neoznámil, že by vzburu verejne hlásali, a znáte, na púhe podozrenie obžalovať ľudí, priviesť na stĺp fatálna vec trocha! — … Hútate dač?

Myslím si — že vlasť nadovšetko je!

Ach, pravdu máte! Ale nevinných, to jest, proti ktorým niet dôvodov, vagyis ktorí snáď sú bez viny v tom, úradne oznámiť pod súd, na smrť, mégis sok egy kissé! — … Dumáte dač?

Nie nedumám, — len že sú panslávi a tak zrelí od dávna na šibeň.

Len dôvody, dôvody dajte mi! že práve tí boli na Polhore, ktorých menujete, — podáme ich.

Dôvod je list, že k vám je písaný; dôvod úradná vaša povinnosť. Za následky vzbury zodpovednosť tuším na seba že nevezmete?

Tak ich píšte!… Lež nie… počkajteže! Nepíšte ich mien, — všeobecne len vylíčte stav vecí; körülbelül: A panszláv mozgalmak nagy tért nyernek, mint azt mellékelt vád bizonyítja. A tak ďalej: Len nie mená, viete?

Tudom, tudom. Hneď hotová zpráva. (Odíde.)

Nech Boh chráni od môjho úradu každú dobrú dušu v takých časiech, ako terajšie sú… Na môj’ vieru, ošedivel som už, ale v takom pomykove slúžny dosiaľ nebol, v akom ja som. Rozkaz za rozkazom letí shora: pozorovať ľudí, ktorí statoční sú a každý krok jejich oznámiť na štatárium. Či ja mám byť ich smrti príčinou? Že ľud búria oproti krajine, či ja z toho môžem?… Čo nedajú im práva národné, keď národ sú? De még sem; veď v Uhorsku len jeden je národ, a to my sme, zemani. Igen! lež keď je už svobodný ľud, következőleg je i národom; uhorským perse… Eh, nechápem sám, čo tá Slovač chce, veď je rovná už i mne i grófom, slovom každému; a predsa búri sa!… Či búri sa? Niet dôvodov na to. És mégis kell a dologban valaminek lénni… Ale čo mňa po tom! Hneď je polnoc, pre môj úrad nemám ani noci!… Radšej ľahnem si spať; veď podpísať i zajtra ráno zprávu času dosť! (Klopanie na dvere.) Kýže si hrom? Szabad! vagy: nem szabad!

Alá szolgája! Ráčte odpustiť, že v čase pozdnom turbujeme vás. Lež darmo je; v nebezpečenstve vlasť a verný občan vždycky bdieť musí!

To je pravda! Čože rozkážete? Keďže už raz mám k vám šťastie v noci, zaiste vec veľkú poviete mi!

Pekelný plán, strašné sprisahanie, rebelliu… Ale dovoľte skôr vám predstaviť verného vlastenca, ktorý prišiel na stopu buričom, ba práve mal účasť v ich porade; lež verný vlasti oznámil to nám. Je to Pavel Šťastný… (Predstaví ho.)

Nuž vravteže nakrátko, čo za strašné plány to; nakrátko, bo plná mi už hlava nimi…

Čul som, že päťdesiat zlatých vystavené sú v slušnú odmenu, na hlavu zradca vlasti jedného; ja dám ich troch do rúk spraved’nosti! Prosím, či sa odmena vyplatí?

To Judáš! (Nahlas.) Hej; ale ďalej k veci!

Svojím slovom ručíte mi teda?

K veci, vravím; tu nie sme v jarmoku.

Tak tiež dobre… Urodzený pane, viním ja troch zo vzbury panslávov, Paličku, Rimavína s Tisovským, ktorí drahú vlasť zapredať chcejú Jelačiću — — ba už zapredali.

Hovorte jasnejšie; kde dôvody?

Dôvod som sám a prísaha moja.

Opíšte vec a dej spravedlive.

Bolo to zavčerom. Palička, môj kmotor, vyzval ma k zábave na vrch Sinca. Nič netušiac, išiel som s ním. Tam, keď pri Bielej vode vatru sme nakládli a ja piekol baranca — Bohu prisám! stál najmieň päť zlatých! — Došiel Tisovský, takže Rimavín, Likérsky tiež — a mali poradu. Mne vlasy dúpkom stály, keď som čul, že Jelačić vpadol do krajiny, že Štúr u Podolinca v tábore s pätnásť tisíc chlapmi; že tie voje zničiť majú Uhorskú vlasť celú; Slovákom že idú ku pomoci, že proti nim stúpať rodu zrada, lež s nimi sa spojiť je treba nám, bo vraj od dávna sme len otroci. Uzavreli stoličným rozkazom sprotiviť sa, nepustiť gardy v boj proti Jelačiću a Štúrovi. K prvšiemu má ísť Janko Rimavín a k Štúrovi Palička, môj kmotor; Tisovský Marko ale vzbúri ľud doma — a tak sa tiež s nimi spojí.

Nešťastníče! veď ešte predvčerom počuli ste toto sprisahanie, čo tak pozde dávate zvesť o ňom?

Klátil sa on… Palička mu kmotor.

Eh, čert po ňom! Ja chcel ďalej zvedieť, či on ozaj opravdu odbojník; bo ma volal potom na Polhoru, že tam bude národovcov viacej a len sa tam ďalší plán utvorí.

Na Polhore? A vy ste tam boli?

Ta som nešiel. Lež on tam vskutku bol.

Esküdt môj pravdu mal; uhádol hneď. (Nahlas.) Vy snáď znáte, kde včuľ sú sídení?

Neviem doista; lež v Tisovci snáď.

Ešte jedno len… Likérsky s nimi?

Ten nie; on priam ukázal im päty; dnes už je snáď v uhorskom tábore.

Strašné veci vyzradil váš jazyk; — bár by luhal, lepšie by tak bolo; lež keď zlyhal, vy dáte odpoveď; keď pravda je, Boh buď milostivý nešťastným zaslepencom tým! A ja umývam si ruky od ich krve — viazaný som úradnou prísahou. (Klopanie na dvere.) Ktože to zas?

Aha, hádam i vy máte mi dač súrneho oznámiť?

Sotva veru, sotva stačí mi dych; dúškom letím z Tisovca — tam zle je!

Od radosti mne sa trasie srdce.

Moja je odmena — ja som prvý.

Vravte spešno; čujme zvesť vašu!

Rebellia, odboj, sprisahanie, tej noci schôdzka, garda vzbúrená. Z Rimavy vyšnej zástupy celé valia sa hor pod Marka zástavy; tisíc pík už majú, gúľ a prachu na centy! Štúr, vravia, že v Brezne už! Vypáľa bohatých a zmordujú i nevinné duše… pomoc! pomoc!

Sníva sa vám? či ste sa opili?

Verte, neverte; ja nevládzem viac! (Klesne na sedadlo.)

Urodzený pane, dokiaľ je čas, robte poriadky; — ja spechám domov.

Ja tiež; bo vraj boháčov plundrujú. (Odchádzajú.)

Igaz biz’ az! Tu náhlo zakročiť povinnosť je moja.

Tu je zpráva ku vicišpánovi; podpíšte ju.

Nie neplatí, veci ináč stoja; vzbura panslávov je na bielom dni.

Počul som všetko a podľa toho, jak vec udal Šťastný i s Kuchárom, opísal som predmet. Prečítajte.

Barátom, vy ste chlap!

Tušil som to! Tu zas je rozkaz na csendbiztosa.

Kész már az is? Hľa, hľa, to na podiv!

Teraz spechom, nech pandúri letia! ja si musím odpočinúť trochu; barátom, dobrú noc! (Prísažný preč, Šťastný a Kuchár nehýbu sa.) Čo ešte vám načim?

Nič, len stopäťdesiat zlatých.

Mne odmeny patria; — ja ich udal.

Eh, čo by to? veď ja som bol prvý!

Povinnosť ste vykonali oba. Zásluhy vlasť istotne odmení; lež len potom, keď vzburu potlačí. Oznámim vás na tú krve cenu. Teraz s Bohom! Chcem si odpočinúť!