Traja sokoli

Hlásnik polnoc zvoní; všiaď je ticho, po hlučnom dni každý spočíva si — asnáď väzňovia tiež; vodič ku nim tebou, Jeleň, na stráž vystavených chlapov zadlho nám nedá zprávy, či sú v bezpečnosti, či komisár, použijúc závoj noci tmavej, napriek stráži neodviedol ich preč.

Postavil som ja stráž i kol neho u Temiana, kde je na hospode. Huslík s dvanásť gardistmi bdie nad ním.

Hvarovi tak koľkých dal si chlapov?

Dvanástich tiež, smelých sťaby levov; stred nich stotníkov nik nevydrapí.

Ku Zlámancu koľkých poslals’ chlapov?

Šiestich. Tí hneď, jak sa exekučný pochod sblíži, dajú na veži znak hlásnikovi, ktorý šturm biť bude. Okrem toho každý gardist v zbroji stojí v skryte, k boju pohotove, keby napadli nás, — čo Boh nedaj! Do mesta dnu každý, preč ani duch odísť nesmie: stráže vartujú všiaď. Čo dnes stalo sa tu, tajné dosiaľ!

Niekto klope. Či ho môžem pustiť?

Kto je tam?

Priateľ!

Heslo povedzte!

„Za vlasť a národ!“

Tak je; vstúpte!

Dodať v polnoc zvesť ste kázali nám; nuž sme prišli na velený rapport.

Velenie kto vedie namiesto vás?

U mňa Lipa.

Namiesto mňa Zajac.

V poriadku všetko?

Nuž pán komisár s Temianom sa dosiaľ zabávajú, hrajú pikét pri skleniciach plných; pandúrom som dal „dupla porciu“ špiritusu, — dávno pospali tí. So strany tej tak niet nebezpečia.

Naši stotníci si dávno ľahli: spočívajú snom si spravedlivých. Len sám Juro nad sestrou Marínou. ktorá ľakom upadla do mdloby, vždy bdie s čelom tmavým, zachmúreným, strašnej pomsty s plameňom vo zraku.

Nedoznali ste sa, kedy stroja stotníci nás nechať a ísť pred súd?

Ba hej, áno! Kočiš hneď, už večer dostal rozkaz mať voz pohotove zavčas rána by sa pohnúť mohli.

No my nezvolíme! Abo všetci predstavíme sa súdu, abo nik!

Stotníci ísť musia! Čestné slovo dali pred súd zajtra dostaviť sa.

Dobre teda, pôjdeme my s nimi; nech nás súďa všetkých, nie len hlavy. (Obrátiac sa k Huslíkovi, Hvarovi a Koziarovi.) Pôjdete však, bratia! bo prísahou zaviazaní sme ísť za stotníkmi, hoci v hrtan smrti — kde nás vedú!

Pôjdeme my, a to chlap do chlapa!

Keď má zhynúť, stotina zhyň celá!

Baba, ktorý doma zostane z nás!

S odpustením! Rozmyslite si vec; bo rogo vás, je tam — statarium!

A čo? Vy tu profúz vínom plný? Koziar, prosím, ukáž mu, kde dvere.

Nechajte ho! On má dnes zásluhy o svolanie kompánie celej; on bil na zvon. Ja ho počastoval večierkom tu za to; tu vám zaspal.

Tak deprecor; profúz s kompániou ta pôjde, kam ju stotník povedie.

Nadarmo sa chystáte stotníkom v sprievod pred súd; — neprivolia oni.

Neprivolia? Samých nepustíme, či ich viaže čestné slovo či nie. I nám oni zaviazaní slovom, prísahou tiež, s nami že vydržia v boji do ostatných kvapiek krve… A my v boji postavení teraz! Napadli nás, nám sa brániť načim; stotníci nás nesmú nechať samých; keď to zrobia, sú nás všetkých zradci!

Pováž slová: neubližuj väzňom!

Väzňovia sú, dokiaľ sami chcejú. Kto sa zasvätil právam národa, roztrhá ten putá, hoc z železa, z čestných hoc slov sú mu ukované. Obeť žiadam od našich tu mužov, by statočnosť a osoby svoje podriadili záujmom národa. A keď dobro rodu vyžaduje, by trvali s nami, ľudom svojím, a nás viedli v úpornú obranu. Tu mi nastáva vážna povinnosť odchodu ich v odpor sa postaviť.

Kto ti dal právo k tomu odporu? Podriadený si rozkazom jejich; vojenský cvik žiada podriadenosť. So stotinou len sám stotník velie; nemáš práva mužstvu dať rozkazy, nesmie ni mužstvo poslúchnuť teba!

Po náčelníkovi na mne je rad, bo som nadporučík; povinnosťou a právom je mojím, keď on väzeň, prejať nad mužstvom zástoj velenia. V tom som práve teraz! A tak, Hvara, pospiešte si na stanicu svoju, obstaňte dom, vráta Tisovského; náčelníkom zabráňte tak odchod — vyreknúc im, že tu zostať musia, že tak stotina chce, že tak veliem, zodpovednosť na seba ja beriem.

Čo vás, Huslík, týče sa, vám v návod naridzujem: sedemdesiat chlapov najlepších hned povolať, shromaždiť, rozostaviť ich tak, by na znak môj Tisovských dvor obstúpiť hneď mohli, jaknáhle voz pohne sa k odchodu. Uvidíme, či vôli stotiny náčelníci slušne sa podrobia; keď nie, budeme my ich sprievodom. A tak odíďte; splňte rozkaz môj!

V tvrdé drevo zaťal sekeru si; tak sa zdá mne, že sa ti v ňom zlomí.

Zlomí či nezlomí, to vec moja, zodpovednosť vzal som ja na seba. (Mlčanie, počuť niečo hrkotať.) Počul si dač? — Mne sa zazdalo tak, sťaby vozík bol mostom rachotil. Kto môž’ to byť? Von z mesta nik nesmie; Koziar, choďže; presvedč sa o veci!

Čo to! Hovorte hneď! Čo sa stalo?

Pozde došiel som už; náčelníci, keď som dobehol ta, leteli preč mostom, muráňskou cestou, k Dielu hor’. Mne a môjmu mužstvu zvolali len: „Bratia drahí, s Bohom, do videnia!“

A čo ste ich nezastavili priam? Kto ich prepustil? Ísť bez nás nesmú! Dochyťte ich, hoci jak sa náhľa. (Vrútia sa mnohí gardisti.) Či tak? Nemôž’ chytiť tých dvoch ľudí — ochrany niet tým dvom u tolikých tu nás, — za nás, za ľud, za národ svoj žertvujúcich život mladý, jarý? Mlčíte vy? Nemáte riešenia tej smutnej pravdy, že sme siroty opustené jak bez viery duše? Vskutku ušli? Výhovory nieto ďalej, v stotníkoch my sklamali sa?

Tu je jejich s nami rozlúčenie.

„Ľúbi bratia! Dosiaľ pravda dejov ľudu nikým neosvetlená je. Ľud je pravda: pravdy martyrovia sme my; spomeňte nás; — a tak s Bohom!“

Čože? A my dosiaľ stojíme tu? Za nimi sa! Za martyrov našich dajme sa hneď v strmý, náhly pochod! Hľa, tú pravdu ľudstva nesú oni pred náhly súd, kde im zazvoní smrť!

Za nimi sa! Za pravdu do smrti!

Tak jest! tak jest! Za pravdu do smrti!

Kam to chceme? Či pred štatárium? Veď ta ľahko odvedú nás zajtra. Nechcem hatať zápal plamenný váš, ktorým každý v žertvu rútiť chce sa vidinám tým, zásadám tým svätým za rozkvet raz poznatej už pravdy; ale, páni, či tým osožíme pravdám našim, keď padneme za ne?

Dovoľte len! Nenie úkolom tu videť výsledok a možnosť právd tých. Jak svet o nich myslí, — to vec jeho! Ale, bratia, pýtam sa, kto pustí samých na odpoveď náčelníkov? Nie ja, nie vy — žiaden Slovák čulý — čo priam by sme všetci zhynuli tam!

Tak je! Keď tak načim, zhyňme všetci!

Do služby vás beriem toho chtenia — do služby odvahy za vec rodu. Zásady tie nikdy nezmenia sa v nás, bo veď my hlásame svobodu. Stotníci už idú pred náhly súd — za nima my — ubiedený za ľud!

Pôjdeme ďaleko za našimi braty. Na smrť nás povedú, z nás sa nik neztratí. Položíme život na oltár národa: Dá Boh, z našich mrtvôl vykvitne svoboda.