ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

No, tu sme už!… Na tejto čistine pri Bielej vode má sa schôdzka stať. Janko Rimavín tak odkázal mi; ešte ho však tu niet!… No složte sa, Šťastný! veď on príde!… Dotiaľ ale naklaďte ohňa tam pri prameni, odrežte ražeň, sošky zabite, a tučné mäso z vášho mrliaka rozkúskujúc, hotujte pečeňu. Bude nás viac!… Nuž a po porade chutná pečienka, vínko nie ináč.

Prosím, prosím, nepoznajú ma tí, čo sísť majú sa… som na závade; ačpráve znám ja predmet porady, nemilým však hosťom nechcel bych byť.

Konajte to, čo naručil som vám, obznámiť vás, to je starosť moja.

Tak hľa! bol by zas jeden chlapík, nový, verný, prebudený Slovák. No pravda, ešte krem mňa len jeden, a získať už mal som najmieň desať, desať, dvadsať, ba hen až päťdesiat. Tak Marka Tisovského návod znel… Neviem, čo chcú… čo nejde Rimavín? Likérsky takže má sa dostaviť, a Marko tiež — a ešte nikto tu. Čuj, čuj! dač šuští — snáď to bude on!

Pst, pst!… si sám, len sám, Miloslave? Máš súdruha? ba veď vidím oheň, pri vatre s ražňom chlapa, šuhaja. No, daj Boh šťastia!

Boh daj i tebe!

Oj, Janko! Janko! už už predsa raz od päť rokov vidím ťa z tvári v tvár. Pred päť rokmi bols’ mládenec jarý… vekom mladec, umom na výšine, teraz junák!… Poď, poď, podaj ruku staršiemu, lež vernému bratovi! —

Tys’ ten, čo bols’, ľúby Miloslave! ten cit, ten vzlet priateľstva básnický, trebárs prežils’ i prósu života!… Tak, tak ťa mám ja rád, tvoj — Vratislav! (Obzerá sa.) Dostals’ môj list?

Dostal! Nuž veď tu som! Čo hútate?… ja, Boh vidí! neviem. Tajný smysel väzí v tom pozvaní… i Markov návod mi je enigmou.

Hneď zvieš, v čom vec… tajomstvom až dosiaľ v ňádrach bratov, na pôde zákonnej avšak stojí; bo voľnosť národa a dvíhanie Slováka otroka k hodnosti ľudskej — hriechom snáď nenie?!

Oj, Bože môj! ľakám sa významu tých všeobecných slov.

Pst! Marko tu!

Ľakáš, či neľakáš, to raz je tak! A čas je tu do práce sa chytiť, kriesiť ľud náš k občianskej svobode… (Obzre sa.) Ba veď ste len sami! Likérsky kde? A ten pri vatre, náš je to chlapík?

To Paľko Šťastný, mäsiar z Klonkavy, náš dnešný gazda; ručím za neho. Hej, Šťastný, Šťastný!

Miško! tichšie vrav: Načúva nás tu zradne každý strom.

Vitaj, vitaj, vitaj!

No len ďalej! Pass dobrý máte: priateľ Miloslav ručí za vás a nám ste vítaný. A tak načim! V priemyselníkoch má skôr zkviesť povedomie, potom v ľude, — a v národe sme všetci rovnakí. Podajte pravicu!

Oj, voľno mi jak nikda predtým… a beľmo s očú padá mi! Veď vidím, že predsa raz i rodná zkvitne i ľudská voľnosť namáhaním junákov, jak ste vy! No prijmite do vášho kruhu mňa, čo žiť a mrieť len chcem za vás.

Tak, tak… Dobre to!… hm, hm… Šťastný, čujte len, pečienka zdá sa, že obškvŕkne vám. A keď ste gazda, poďte kucháriť: do fígľov tých rozumiem tiež niečo, a spolu hneď spravíme hostinu!

Neviem, čo myslí Mirko.

Zdá sa mi. Šťastnému neverí, pozná ho snáď. Ja čul som tiež, že dvoch dvorov je pes.

Na tom je dosť, že zaňho Miloslav náš nám ručil. A dôveru stvoriť je úlohou našou, sami sme nič! Pri veľkých cieľoch veľké obete. Na každý pád nádobno získať ľud. Bez dôvery nieto úprimnosti, bez úprimnosti sväzku žiadneho — bez sväzku ale, bratia, verte mi, sme dejstvovania prázdni — sme ničím!

Rozvážny Mirko je — a dobre má. Ja sám a ty a takže Miloslav blčíme ohňom; chladnokrvnosť nám tuším chybí nadostač.

Oj! chybí, Chybí a zas chybí — — oheň chybí! Chybí energia — tá odvaha smelá, ktorá z terajších čerpajúc okolností, použiť ich umie, víťazstva by dosiahla. Gordický uzol preťal len Alexander, a čez Rubikon neváhal Cäsar prejsť: kto váha, syn nenie činov; to je len chlebár, poltron, podlizný diplomat, stelesnená, žiaľboh! u nás podlosť!

Oj, oj! trniem, akú to reč slyším! Či snáď okamženie by bolo tu — okamženie činov? Študentské sny by došly uskutočnenia?

Tak jest! Tisovský pravdu má! bo veď zvon ten, čo zadunel k voľnosti národom, i nás ujarmených volá k činom. Na ceste zákonnej vymáhať má sa voľnosť občianska a rodná tiež… Ľud náš svobodný už telom, hrudou, no otrokom je ešte jak Slovák! Vo väzbe ešte duch mu tlie: šerá visí nevedomosti nad ním hmla. Nezná pocítiť bleskov žiary tej, ktorá nad vlasťou v barvách dúhových svobôd občianstva rozvinula sa. — My zasvätenci dávno ľudu sme. Na nás ho kriesiť, úlohou našou povzbudiť v ňom rodoľubné snahy, by uctil reč svoju, uctil seba, a vedomý k vlastnému prospechu, zveľadku tiež, užil rannej zory svobôd!

To tie isté slová, čo si mi, vieš, písal v Bratislavských listoch; smysel je ten… Ja povždy sa kochal v tom ideálnom, lež neprístupnom svete… Oj! zkúsil som život, a ten je biedny, — biednejší náš ľud; nemá životných síl; vytuchly v ňom city povedomia!…

A križuje svojich spasiteľov, plaziac pokorne sa pod bičom zhubca svojho! Dajte mu pokoj svätý! bo keď nestriasla ním hromovina svobôd — je mrtvolou!

Eh, to sú frásy len! Ľud náš tuší, ba vie, že dač chybí mu. Iskra tlie pod popolom: rozdúchajúc popol, na iskru tú priložiac práv jeho zápalnú látku, zblnkne vatra hneď!

No zblnkne! lež i ty, i my, i ľud zhoríme v vatre tej… a náš popol rozdúchajú po šírom svete tak, jak v Kostnici Husov…

A z popola nie Phönix, lež sokol, sokol-Slovák, okrýdlený občianstva svobodou a rozkvetom rodu, vylúpne sa — keď nie pre nás, potomkov snáď našich.

Od pradedov nemáme nič, potomstvo tiež nech nečaká od nás veľa.

Ja len sejem, štepím, Boh zná, kto úrodu soberie raz; lež siať, štepiť musím!

Dosť tých rečí! Pristúpme raz k veci, a vec je to náramne významná k cieľom našim i k cieľom svobody. Veď znáte už, rozkaz dostali sme nováčenia. Od nášho Tisovca stodesiatich chlapov žiadajú len. Ha, ha! stodesiatich! nie viac, ani menej…

Na Pľušťu dvadsaťpäť.

My len dvanástich máme vystaviť chlapov.

A Klonkava sedemdesiatich. I Srienovec má jednu stotku dať. O Spíle, Kriesove nerečiem nič — slovenský náš vidiek dá ich tisíc!

A komu dá tých krepkých šuhajov, junač mladú — ten výkvet národa, čo pre seba vymôcť by mohol dač?

No vlasti dá ich, vlasti úbohej, napadnutej vojmi Jelačića, ktorý na dávne sväzky koruny zabudol, vlasti šliape ústavu, borí, ničí, čo stálo liet tisíc, pokorným súc sluhom kamarilly. Oj, biedna vlasť moja!…

Oj! biedny rod slovenský! Cudzinec v svojom dome! Na vážku krívd tvojich za rovnotu vkladá syn tvoj zemianstva ústavu. A rovnováhy niet!…

Rovnováhu tú stvoriť musíme my!… A táže je — len právo rovné, rovná povinnosť. Ľud môj vo vlasti nech bude svojím; za vlasť svoju krv vďačne vycedí. Dosiaľ je otrok, rab v užívaní svobôd ústavy, hoc i panštinu zrušil duch času.

Pozdvihol zeman ľud teraz hor’ k sebe a podelil sa bratsky s ním. Ba veď pri voľbe tiež vyslanca nášho zvíťazil ľud náš, novústavnú užil voľnosť svoju, a vraj je otrokom!

Ej, Mirko môj! Nestáls’ s nami v rade, keď ústavné to právo ľud vykonal si; veď bols’ na odpornej strane — tam bojovals’!

Ach, hej! stál som pri nezemanovi, dokiaľ sedliak, mešťan si zemana volil — a perse návodom vaším. Haha!

Rubínyi zeman síce je, lež zeman v krásnom význame slova, zaujatý za blaho, dobrobyt ľudu. A tvoj Patkó…

Je nie zeman; aristokrat je, lež v utešenom človectva význame… Pokoj mu daj!

A ja a ty, šľachticovia oba, sme pravda podliaci — dľa slov tvojich. Eh, znám ja šľachtu odnárodnenú, odrodilých znám tiež demokratov: Boh mi svedok! milší mi je sto ráz rodo-ľudoľúbny zeman, ako odrodilec, aristokrat — z ľudu!

Nepriečte sa! Vidíte Tatru tam? Lomnický štít a rohatý Kriváň, pozlátený pableskom slnečným? Oj, krásny pohľad!…

A pod Karpaty u Podolinca zázračný pochod pätnásť tisíc chlapov, pod Štúrovou národnou zástavou!… Vidíte tú junač chrabrú, od Adrie brehov valiacu sa? Sever s juhom ruky podáva si! To sú čaty naše! Uvoľniť rod zpod jarma despotov je úlohou jejich… tu čas k činom!

Tak Štúr už tu? Že vpadnúť Jelačić do krajny má, to čul som dávno už. A Hurban, Hodža kde? Oj, Bože môj! Čo z nás bude? my nie sme hotoví!

V nebezpečenstve vlasť! Podlá zrada Napadla ju pod rúškou práv rodov! (Obráti sa k Rimavínovi.) To divné chýry, Janko! kdes’ ich vzal?

V povetrí sú, v povetrí stuchnelom, naplnenom miasmou šibeníc, postavených k pamiatke slovenských národovcov našich; lež čítaj sám!

Tak predsa pravda je. Nielen Horvat a Srb, lež i Slovák napadol vlasť, svoju matičku jedinú!… S Bohom! S Bohom, bratia! na pôde odboja nemôžem stáť. Som najprv vlastenec, potom Slovák, s Bohom! spechám do tábora… (Spešno odchádza.)

Stoj! Mirko, stoj! čo to? Chceš Efialtom byť? pre streštencov snemovne, čo pozdvihli zástavu k neposlušnosti proti kráľovi, pre ministerstvo, čo petície odvrhlo naše, chceš si rod zradiť? I vlasť zradíš! bo krajny väčšina sú nemaďarské národy, a tie sú verné kráľovi a vlasti tiež. Za voľnosť všetkých Štúr a Jelačić pozdvihli zbraň, nie proti krajine!

Nič nezradím, ni vás, ni rod, ni vlasť, bo všetko mi prirastené k srdcu. Lež žiaľ videť rovesníkov, bratov na ceste odboja leteť v priepasť a neznať pomoci! Oj, vráťte sa, kým máte čas! Myšlienka, síce už vyrieknutá, zrady nenie činom dosiaľ; lež od slova k činom je len jedinký krok. Keď vykoná sa raz, nemožný návrat! Z hĺb mojej duše zpät vás volám, nerúťte sa v priepasť! Nerušte prísahy, ktorou ste sa sťa náčelníci gardy národnej zaviazali junácky brániť vlasť!

Choď, Mirko, choď!… Tu hľa sa už delia cesty naše. No, dal ti Hospodin dar rozvahy, lež odvahy nemáš! Tej odvahy, čo nám teraz načim. My hráme veľkú hru a vložky sú hlavy naše; lež, Boh svedkom mi buď, vkladáme vďačne ich za národný život… Choď, Mirko, choď! nám vítaným budeš potom, keď zvíťazí Slovák…

Tašiel!… Zas odpadol jeden konár s lipy slovanskej… Miško, choď za ním.

My hráme veľkú hru! choď Miško, choď za ním!

Či tak?… Nazdáte sa, že som slabúch?… Podajte ostrú šabľu mi — s vami ja v boj letím za rod ľúby, krv vďačne vycedím a padnem zaň!

Junák s’, Miloslave! Odhodlaných mužov treba ver’ nám, a v Klonkave nasbierals’ už tuším aspoň dvadsať. Poručíkom gardy si tam a tú nádobno získať. Za svoju ručím!

Za polovic svojej ručím ja tiež.

Oj, odrodilcov my máme mnohých!… Len Šťastný je s dušou s telom mojím. Ba nič dosiaľ neriekol som druhým, by pred časom neprišla vec na zmar. A sám dosiaľ neznal som úplne, čo stať sa má, ba doteraz neviem…

Rozdám vám úkoly: hlavnou vecou je upozorniť ľud, že Jelačić a Štúr nie sú nepriateľmi jeho, za občiansku a rodnú svobodu potlačených že zdvihli zástavy; že dobre chcú ľudu: zoprieť sa im že samovraždou je; že krv s krvou rozrôzniť sa nedá, a Srb, Horvat že so Slovákom rodní bratia sú, v potlačení rovní — no rovní tiež i v práve osvobodenia.

Podaj mi spôsob, jak do ľudu vliať ten cit. Teraz, keď ešte nič, a už viní nás svet zradou; bo vraj sme panslávi!

Ľud náš slepec dosiaľ: nádobno nám ho viesť, lež tak, by viesť zdal seba sám. Bo veď slabosť jeho, že chrabrosť tá, ktorá rodí junákov, mu chybí; do vojny ísť bojí sa, dávno už nečinne tlel, najmieň rokov tisíc. A v tak dlhom pohrúžený spánku zabudol slávne skutky pradedov. No, horko to; lež tú slabosť jeho použiť nám k dejstvovaniu načim, a síce tým, že losovačke tej, ktorá visí nad strážou národnou našou, oprieť sa má tá stráž sama; vyreknúc to, že náhode slepej vlastenstva cit nepodloží, ale verbunkom svobodným broj vystaví. A spôsobom takým vyzískame, že skupná sberba malý za peniaz, za smrtonosný jed pálenčený vstúpi do brojov žiadaných vládou, kým kvet junáctva nášho zostane pre nás.

Ha, nápad to znamenitý; bo veď na zákonnej zostali sme vernej vlasti pôde, hotoví v okamžení každom prispieť našim. Lež jak to vykonáš?

Počujte ma. Sťa náčelník gardistov tisovských im predložím tú vec bez obalu, a viem, že tí duchom naklonení svätej veci našej prijmú môj plán. Uzavretie potom podám razom Dalmášymu, brojov majorovi. Ten s istotou, o zrade hútajúc, k nám priletí, a garda národná tisovská sa mu osvedčí smelo, že nejde v boj brat proti bratovi, lež kontingent Tisovec vystaví. Či dobre tak?

Čas určime k rade. Prijímajúc tvoj plán, preveďme ho. Zo stotiny, čo mne podriadená, dovediem k vám najmieň dvadsať chlapov, ktorí s tvojimi ľuďmi vovedne protest podpíšu vďačne určený.

Ty koľkých, Miško, dovedieš? hovor.

Ja, ja? No, prijdem sám a Šťastný tiež. Za viac teraz nemôžem vám ručiť; bo viete to, že Kritz a Baltazár, Koléczy, Balík tiež pozor dajú na každý môj pohyb, všade zrada.

Teda prijď sám!… Lež skôr na Polhoru musíme ísť, tam nás čaká Zvolen, síc len Zvolen, čo vskutku je naším. Breznianski chlapci to, — a Moro náš sosbieral tiež viac rodných šuhajov, rovných v cieľoch, rovných i v nádejach. Zajtra tatam poberme sa spolu. Spravíme tam národnú skupštinu, uzavreme plán ďalších postupov, spolčíme sa v jeden činov venec; bo bez svornosti nieto úspechu. Navráťac sa ztadiaľ, pozajtra hneď vo škole tisovskej sídeme sa večierkom. Tam shromaždenej stráži národnej ja prečítam náš protest. Čo stať ďalej sa má, ukáže čas.

Bratia moji! neviem, či dobre chce jak Štúr tak Jelačić Slovákom nám: keď dobre chcú, nuž tak neviem, ako?

Dľa plánu Markovho ustrojme sa. A vpadnuvších do krajny víťazov porozumeť ciele je dosť času. Ja vďačne do južného tábora Pôjdem; ty, Miško, choď ku Štúrovi. Spletieme tak jednu činov reťaz, pravú to ústrojnosť ďalších krokov.

Bratia moji! my veľkú hráme hru, a vložky sú, jak riekol som, hlavy. Verím vo vás; ale v slabom tele i mocný duch skloní sa k úpadu — — Či žertvu tú na oltár národa složiť nepríde krušno, trpko vám? Keď zronení počet z činov svojich musíme dať zhubcom — a hlávky tie, čo velikú budúcnosť národa chcely stvoriť, padnú katom v obeť?… Nie prísahou, lež bratským bozkaním beriem vás včul do služby národa. Živio Slovák čulý! smrť zradcovi! — —

Chi, chi, chi! vraj už v Podolinci Štúr s pätnásť tisíc chlapmi. A Jelačić do krajiny vpadol tiež… no pekne sme! Chi, chi, a hľa! i títo hladoši, rechtor, právnik a tretí advokát mir nix, dir nix vlasť zradiť hodlajú. Teraz, Šťastný, pozor! v rukách ich máš, tých sprisahancov zradných, podvodných, čo na hlavu každého päťdesiat zlatých vyriekla vláda. Tie sú už vo vačku mojom!… Ha! stopäťdesiat forintočkov jedným razom zdrapím, a kúpim hneď až tridsať baranov.

Živio! vraj živio! chi, chi!… Životy vaše vo vačku sú mojom teraz. Oj, Šťastný, šťastný si! Tých panslávov už v hrsti máš! Lež lacné im hlavy; najmieň každá stojí tisíc zlatých. Prisám živiem’ Bohu, i to málo takých za Hurbanov, čo zradci sú… No, Völgyessy asnáď dodá niečo k tej hláv cene, bo ešte dnes večer zvie všetko, čo tu povedalo sa. A že Šťastný Slovák!? No maj si to, Palička môj! Chi, chi, ja som za groš tým, čím ma chcete mať: lepšie platí Maďar zeman, ako bedári vy!… Že vraj za rod! za rodnú svobodu, a občiansku! no daj ti mi Bože! Za peniažky predám i rod, i vlasť —

Čo to?… či odpoveď je to neba? Hu!… jak ma striaslo!… Chi, chi!… veď v Boha ja neverím — Bohom mi je zlato!… Ach! čert po blesku, víchre a hromu! boháčom vyjdem zo sveta zlomu!

„Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú :/: Zastavte sa, bratia, veď sa oni ztratia, Slováci ožijú!“ atď.

Zachmúrené, Jurko, čelo tvoje, blesky očú tlejú ti v zármutku nevysvetliteľnom. Môjho Jurka čo kormúti? čo duch dumá jeho?

Blúznivka ty!… žiješ len v obrazoch, poletuješ v ideálnom svete. Šťastná, neznáš dosiaľ žitia bojov. A tak dobre! tie len patria mužom. Oj, Marko, Marko môj!

Oj, Jurko môj! ja útla som, tys’ muž, i Marko muž, útlej devy obrancovia oba, citom mojim oba rovnak drahí; neznám matky, ni otca, vy ste môj jedinký poklad, nádej jediná, sestra vo vás má rovnú dôveru — i ľúto jej videť oboch bratov rozrôznených — a príčiny nevie!

Šťastná s’ dosiaľ, kým závoj zastrený nad Marka konaním, dokiaľ zrakom nevidíš priepasti, v ktorú letí; strhne do nej, žiaľboh, asnáď i nás!…

Marka ja znám! Šľachetný on junák, nespôsobný v hriešnu leteť zkazu. Bystrý zrak ten jeho, tá žiar čela velebná, ten pocit, nadšenie to, svietiace mu z očú, odbleskom je krásnej duše. Jurko, nemýľ sa v ňom!

Nemýľ sa ty, Marín! na rozcestách je on. — No, však pokoj duše tvojej nechcem rušiť; snívaj si len ďalej! Spi sladko, kým tá búrka preletí ponad hlavy naše, čo Rimavín a on, žiaľboh, dosť ľahkomyseľne dovedna sniesol, — a bez vesla sa púšťa na more v strašnej búri tej, a bratovej čuť nechce výstrahy.

Oj, jak nastrašil ma! — Čakaj, Jurko, tak ti ľahko nezľúbam zas čelo! Jak smutno-vážne rozkladal reči mne smyslutajné. — Pospomínal dač o búrkach kýchsi a strašných moroch.

A jasno všade!…

A čo Rimavín má s tou búrkou?… hah! priateľ Marka on! Nedôverné Jurkove pohľady na brata Marka, padly takže naň!… Och, nerozumiem im! Niet dôvery medzi nami: vždy niečo šuškajú potajmo si, keď vedno sa zjavia, a zmiznú hneď jak noční duchovia. Od pár dní zas ich niet!… (Trpko.) Blúznivkou ma pokrstil brat Jurko! či pravda to, deckom že som dosiaľ, sveta neznám, neschopná vraj k vzletom, kde on teká?… On, on! Jurko? či Marko?… oj, nie tí! To bratia sú milí, ľúbi, drahí; lež on… zorou mojich citov svitu, čo skúpala sa v zreniciach duše mojej — srdcom pokojným striasla mi…

Blúznivka si, Marín! Nezná on ťa, on je podobne muž, neprístupný vzdychom, za slávou sa ženie… o nej spieva (schytí knižku a číta horko): „Veď sa poplavíme cez búrky krútňavy, hej! lebo čez búrky vedie cesta slávy!“ Oh, búrka, búrka, predsa Jurko vyriekol pravdu… ha! nešťastná ja!

„Nádeje, nádeje, jarabé nádeje! Čože sa mi v svete podľa vás nedeje? Veď ste mi nevinné, veď ste vy mne sväté, ale, beda! keď ste zlým svetom prekliate!“

Čo, čo vidím, plačeš? plačeš teraz, keď jasá všetko a domáha sa väčších činov, než žiaľne sú slzy? Vyjasni čielko hneď; srdiečka žiaľ ťažký premôž; zapáľ sa obeťou za vec našich, za ľúby rod a ľud!

Vitaj, Evelínka! Vitaj, Zuzuľ! Prepáčte vy družke osiralej, osamotnená že žiaľom žije — — Nie, nie žiaľom! veď mám dobrých bratov, dobré družky… No už veselá som.

Tak, tak, Marín! Lepšie pristane ti úsmech v líčkach, ako v očiach slzy; brat môj Janík vraví, že nádeje nevykvitnú z očú zamútených.

Brat tak vraví? Krásna výpoveď to!

Nuž a dodaj k tomu, nádeja že z pilnej zkvitá ruky — krajšia je tak!

Krásne tiež, keď Janko to povedal.

To zo Slávy Dcéry Kollárovej vyčítal on! Oj, to krásna knižka; ťažko len ju rozumieť nám devám. Znelky lásky chápem síce, — ale žiale tie, čo vylieva nad rodom kýmsi slavianskym, to nejde mi v um.

Žialil nad pádom, hrobom Slavianov polabských, a prorocký duch jeho kriesil Slovanstvo ospalé k žitiu! (Nadšene.) Oj, ja rozumiem mu! Spieva mi on nie ľúbosť ženskú, Mína obrazom je len. Spieva on ľúbosť k národu veľkému, ja ktorého dcéra som! Spev ten mohutným striasol ohlasom slovanských sŕdc za rodnú svobodu.

V nadšení tom pekná s’, Evelínka! Markov oheň svieti v očiach tvojich. Hovor, hovor ďalej! Slúchajme ju, Zuzuľ, hoc jej ľúbosť — nenie našou!

Nenie vašou?… Nemýľte sa, devy! Slovenky ste, Slovenky vás maly! slovenčiny sladunké výlevy z pŕs ste matiek s prvým mliekom ssaly. Vyrástly ste na slovenskom poli, krásnom Rimavy našej údolí. Kraj je to náš! Pod hradbami Tatier v šírom poli pohrúžený v spaniu leží vekmi zakliaty bohatier. Necíti on zoru svobôd rannú — ľubca to náš: ten rod, ten ľud spiaci, vzbudiť má ho bozk náš sladký, vriaci!

Bože môj, oh! novú povesť vetíš o princi zakliatom — tak rod to náš?

Nemýľ, nemýľže ju! Ja rozumiem krásnych slov tých smysel; bozkom ale bohatier či vzbudí sa — to neviem.

Vidíte pannu v rúchu nachovom neviny niesť sa letmo v kliatby hrad, napájanú živej viery slovom prez húšť potvôr prenikať, dial sa brať. Tam had sipí, tu čierne obludy vyjú, zas tam otvára lev tlamu; nocou víchor letí, požiar rudý blčí vôkol, ožiari noc samú: a bohatier v tom strašnom objatí leží, sníva, pradávno zakliaty. Vidíte ju, slovenskú mladuchu, víťazne prejsť čez všetky strašby tie? Zastala už — i modlí sa v duchu, slziaci zrak, hľa, už na spiacom dlie, kol úst úsmech milý pohráva si a v šepote šušká tajné hlasy. I dýchne bozk na junoša čelo tak ľúbostne, tak útlo, tak vrelo — —

Že plamenným tej panny nádechom okrial k žitiu náš bohatier spechom. Či pravda, Evelín?

Dosiaľ spí on! Družky, rod náš spí! Oh, bozk svobody dotkol ho síc’, — no deň mu nevzchodí. Nadarmo zavznel jemu rána zvon — len bôľny výdych, smutno-žiaľny ston zo stiesnených ňadier sa von brodí. Nerozumie mu nik na svete tom. Vysmieva ho zlý odrodilstva blud a „ukrižuj!“ kričí naň vlastný ľud — — a ja?… nešťastná dcéra jeho som!

Nešťastná s’, Evelín?… i ty, Zuzan? Ľúbite snáď?… Marienka nie inak! Marka ty, Evelín! Tvojím Ružan, Zuzuľ… a môj je tiež strojný junák!

Mlčíte! veď sladká je dôvera posestrimám, čo sú bez matera! Vo výmeň dajme si svoje city; vrav, Evelín, veď najstaršia si ty!

Ach, hej! kochám — kochám bez nádeje ľúbosti však mojej svet sa smeje. Rod ja kochám! národ ten zakliaty, ponížený, i v driemote svätý. Ľubca môj on, ten skrehlý bohatier, najmladší syn nebonosných Tatier. Podajte rúčky sem, posestrimy, v láske k nemu cit náš nech sa stretá! Junáci tajdú! poďme za nimi, kde víchor zúri, búrka sa zmetá, kde kliatbu odklína junač sečou: odkľajme ju sladkou matiek rečou!

Na tebe rad. Zuzuľ: vyjav i ty, za kým horí tvoj cit v ňádrach skrytý?

Jednoduchá ja, útla deva som; nerozumiem dosiaľ tajným hlasom, čo srdcom hýbu mi, — hneď sa smejú, hneď kvília a horké slzy lejú. Prečo?… neviem… či lásku znamená túha tá bôľna v ňádrach utkvená? Bez predmetu, bez ľubca obrazu snívam, trniem, bez všetkej príčiny, súžim sa jak duša plná viny. Zdá sa, letím v dáku tajnú zkazu!

Netaj, netaj, útlunká Zuzana! Však pravda je, ty ľúbiš Ružana? Tvojich on túžob tajným predmetom; nehanb sa zaň, netaj ho pred svetom!

Ukrutná si! — tajomstvo vykladáš cudzie, dokiaľ svoje kryješ. Hľadáš vinu v druhom. No, ja vyznám vinu, lež ty, Marienka, znaj sa tiež k činu.

Kto rozlúšti pohádku srdca mi? Tekám i ja v tých krásnych obrazoch, Evelín čo kreslí vo výrazoch utešených rodného zápalu! Či sú pravda? či len púhe klamy? Kto rozlúšti pohádku srdca mi, Keď pozerám ku nim v tichom žiali? V srdca útrobách mi oheň horí blkom svätým za ideál juna: či dá ohlas, či pukne dvojstruna? Vyveštite, zaľúbené stvory!— — Mlčíte?… však pohádka divná to? Neviete však rozlúštenia na to: či rod kochať, jak Evelín čulá, či junoša, jak útla Zuzuľa? Ľúbim oboch! rod svoj v Janíkovi! To hľa vysvetlenie dvoma slovy!

Lež druh v búru letí môj — i vaši! Kto vie, na nich čo v búre tej čaká? Zármutok, oh! dušu moju straší, budúcich chvíľ srdiečko sa ľaká. Trúchliť máme my len?… nie, nie, devy! Citov našich sladkými výlevy za národnú slávu vrelou túhou nadchnúť musíme my ľúbodruhov svojich — — za vec keď zvíťazia svätú: vence dáme v šťastnom im návratu!

„Nad nami sa krúťa sokoli, nie im je svoboda po vôli. Svoboda — neshoda, v otroctve hynie kvet národa! Sokoli, slovenskí junovia! či vás guľôčkami ulovia? Keď v lete padnete, v pamäti rodu žiť budete!“