Traja sokoli

Zasiala som kvetné semä, padlo do kamenca — ľúbila som junáckeho šuhaja mládenca. Nevzišlo mi semiačko to, vyhorelo v skale — šuhaj väzeň — nerozumie môjho srdca žiale. Kropila som ten kamenec, by len vzišlo semä — neznala som, nádej moja že trvania nemá. Srdce moje plápolalo láskou k nemu, k rodu: on je väzeň, rod otrokom pre túžob neshodu! Žitím mojím čierno mračno sťa nočný duch pláva — srdca môjho polovičku mal on, druhú Sláva: Čo sa stalo? Čierne mračná žiaľom zaslzily — Janík väzeň — a nad rod môj hromadia mohyly!

Mohyly, vraj! Čo to? Asnáď hroby mieniš, sestra? Zlá je to predtucha; nesmieš o nej snívať, nedovolím to ja, tvoj brat, ktorý som ti otcom. Janíka ľúbiš vraj, a rod k tomu! Blúzniš, že on väzeň a otrok rod! Preč’ som neznal dosiaľ ja to, brat tvoj? Zaiste len nedôvera vinou tomu, drahá, ľúba sestra moja! Lež nač spomínať to? Tíš svoju boľasť, srdiečko žiaľom skľúčené spokoj, i rod i Janko nezhynú, žijú!

Žije podlosť a ničomnosť, ctnostiam kopú hroby; poľutuj sa, Hospodine, čo sa u nás robí! Láska zhasla, ľúbosť hynie; nieto bratstva, viery: Tak kapeme a s osudom nás nik, len smrť smieri!

Ťažko preniknúť ti smutnú dušu, neznám lieku rozdrúzganým srdciam, takým, ako tvoje; lež podstatu vernosti bratskej máš-li zatajiť vo mne, sestra, — to len je blúznenie.

Sejem piesok, sejem vodu čez riečicu riedku — rozprávam ja bôľno-smutnú dávnu prípoviedku o dvoch bratoch: panoval ten, tamten popelválom — a môj Jurko nerozumie mojim ťažkým žiaľom!

Ha, už ťa chápem! Idea tvoja vo mne tuší zlý odrodilstva hriech, z ktorého drakov Kadmových zuby nedôvery u nás vyrastajú: vidiny z tých zubov povstalé by samy zničily sa: never, sestra, never; keď vlasť ľúbim, ľúbim i rod; keď oboje, ľúbim v nich i brata!

Zplápolala ružozora nad Tisovských bytom — už sa bratia v hesle stretli prvým slobôd svitom. Heslo: „Rod, vlasť a v tých oboch človečenstva viera“; nádej žije! — Janík väzeň — Marína umiera.

Oj, môj Bože, či som pozde prišla? Či už Morena má obeť svoju? Nemôž’ pomôcť! Ja jej zvesti nesiem nie ku smrti — lež k blahu života!

Sestrička, vy pozde došli ste už! Tu mi leží nádeja jediná!

Leží! Prečo leží? Nádychom že ukrutnej Moreny ovial ju svet. Nesvornosti obeťou je ona! Chápete to, Juraj? Smrť jej je zvesť výsledkov tých smutných, strašných, biednych, čo vy na rod vyzvali ste vlastný! Ktože chápal, že tu za národ svoj každá dobrá a úprimná duša nesmie složiť k obeti svoj život s súhlasom len vaším! Ovocie, hľa, snáh tých vašich; zisk, hľa, odrodilstva!

Bohu prisám, dotkýna ma živo!

Družka, povstaň! Nemáme my času k slabostiam ženským. Zväznili mužov, naša úloha ich vysvobodiť. Väzeň tvoj je môj tiež; tvoj Ján môj rod!

Na moj’ dušu, veru i mňa kriesi!

Bije tlukom dosiaľ srdiečko to, čo len neznalo ľubiť nádejou budúcich chvíľ blahých; čo neznalo tie borby žitia, túžby sklamané, ktoré budúcnosť víchorom zmele, až za nimi popol ostáva len! (Vztýči sa.) Kto tomu vina? Nuž či veľký cieľ národných snáh je len mužom daný? Či svet devíc len v láske schovaný? Oj, ja nechcem toho; v sláve mám diel!

Prisám Bohu, deva to hrdinská!

„Ťažké časy zavisly mi nad rodom, ktože bude, bárs do času, vojvodom? Ktorých úkol by bol, sú už schytaní: Slovák otrok inému je poddaný!“

Nemôž, nemôž, ja to nedovolím!

„Ľúbim ťa ja, národ ty môj zbiedený! Nemáš vodcov, preto si tak súžený. Šľachta tvoja, výkvet tvojej podstaty — Bože ty môj, šľachta tá ťa zatratí!“

Večný Bože! jak ma v srdci pichá —

„Keď zatratí, nech zatratí; tu sme my, v srdciach devíc ohlási sa svet nemý a zavelie zvučným hlasom: Hor k činom! — Sláva našim uväzneným hrdinom!“

Kto je väzeň? Kto rod? Kto hrdina? Šľachta kto?… Ach, načúvam už dávno tvoje reči, zlatá družka moja, družka mojej smrti!… či on a rod…?

Oj, znám ja to, dávno som znala už, že tak drahá perla, ako si ty, máš byť pokladom junáka, muža. Neboj sa zaň — ni zaňho, ni za rod! Zrumeň sa hneď sťa krásny zorvýchod!

Večné vďaky, Evelína drahá, za príchod váš, za vzkriesenie duše. Nielen že ju — mňa tiež vzkriesili ste.

Teraz — teraz, Bože, daj mi ducha lievať balsam na ranené srdce družičky, keď moje tiež si zúfa… (Nahlas.) Marín, nesiem radostnú novinu!

Sladká reč je tvoja: ale čelo pošmurné a oko zaslzené. Nevzbudzuj mi daromné nádeje, nedávaj slámky topiacemu sa, keď ho vytrhnúť rukou nemôžeš; neklam samu seba a sebou mňa.

Nechceš ty mať účasti, odvahy k osvobodeniu ich… Ja už dosiaľ porobila potrebné som kroky. Cely plán môj, jak chceš, rozložím ti, bys’ tiež mala podiel vo vývode: bo ten, dúfam v Boha, podarí sa.

Nuž to je tá radostná novina? Plány dosiaľ — a nič skutočného? Evelína, slabé to výhľady!

Najsamprv siať musíme semeno. Ja som siala; verím, vzrastie mi v kvet.

Jestli však nie? — Lež to odpusť, drahá, mojej nedôvere; rozlož len plán, čo si nastrojila k vymaneniu drahých väzňov našich: ja ťa čujem.

A chceš mať účasť v ňom — účasť činnú?

Všetko, všetko; oh, len svoboďme ich!

Minulú noc z Plešivca som došla —

Z Plešivca?… Ach, taks’ ty videla ich! Čože? kde sú? vskutku sputaní sú? Marko odkázal čo? A čo Janko? Evelín, vrav; nedrž vo trapiech ma.

Nemôž’ videť ich tam; shovárať sa s nimi osobne tým menej;… nie! nie! nepošťastilo sa sestričke to tvojej; lebo prísny zákon nedá tvárou v tvár ich videť. Osobitne zatvorení su vo tmavých chyžiach. Zprvu vedno boli Marko, Janík; ale potom, keď i Paličku a Tisovanov doviedli sputaných a začali inkvisíciu viesť — roztrhli ich do chýž osobitných. Z nerozlučných každý včuľ samotný.

Samotný, hu! — Samotným byť je smrť!

Zákon to, vraj, velie, vravel Lištoň, dozorca temníc… tak to byť musí.

Lištoň? Lištoň?… Ach, znám jeho dcéry Elenku, Julku; družky boly mi predtým dobré, a včuľ ten ich otec taký prísny proti mojim milým.

Prísny otec, ale útlocitné dcéry jeho. Oj, Marína zlatá, jak žialily nad nešťastím naším, jak spomly ťa v boľastnom zármutku, jak prosily tvrdého otca, by svolil navštíviť mi väzňov drahých! Nedovolil! Riekol, že nesvedčí dievčaťu sa motať za ľúbencom. To — to povedal mne muž ten hrubý, na všetky dcér svojich prosby a plač; a ja zapálená panien studom surovca som zanechala hrdo.

Bože! tvoja smelosť jak ťa tresce! Evelína, nemalas’ ta chodiť.

Nemala, vraj? A či ich tak nechať nevinné tie drahocenné duše — bez sladkých slov potechy, nádeje? A čo priam by v ohňotrapiech pekiel stonali pod strážou cerberusa — i ta ku nim Eva domôže sa!

Verím v smelosť tvoju! — Lež vrav ďalej, čo sa stalo potom? — Odišlas’ preč bez výsledku?

V náramných rozpakoch, čo dial robiť, vrátila som sa zpät, kde som hospodou u statočného sedliaka bývala. Jak tam dumám do pozdnej noci, tu sa Elenka osobne dostaví a písomný pozdrav od Marka mi podá. — Tu je, prečítaj ho!

„Devojka hrdinná! Vrelé vďaky od väzňov prijmite za návštevu Vašu!… Dlhá noc je osudom nad naším; kto vie, či raz zasvitne nám ešte deň svobody? Nevydávajte sa v nebezpečie za väzňov tých, čo ortieľ čakajú, ortieľ smrti pre ideu krásnu slovenskej voľnosti… Iďte s Bohom domov! A pozdraviac sestru, brata, pomodlite sa tam doma za nás!“

Marko, brat môj! A ty, Janík ľúby —

Tu plač nespomôže!… Počuj ďalej: Keď som tento lístok prečítala, podobne som tebe padla v náruč Elenke, skrúšenú vďaku sloviac odvážnemu tomuto dievčaťu, ktoré zápalom Len spolucitu z útrpnosti stalo sa tak vďačne neposlušným prísnemu zákazu vlastného otca; odložiac v stranu panenský stud, temnice kľúčami, jaknáhle si ich tajne zvážila, nezbadaná odomkla podzemnú chyžôčku, kde Marko je zavrený. Hanblivo mu dala o mne tak zvesť, pozdraviac ho od nás odo všetkých a ho vyzvúc na náhlu odpoveď. Vidíš, vidíš, zahanbila obe Elenka nás. Čo ja hútala len, vyviedla tá útlocitná deva.

Pane Bože! a ja tuná stonám bez účinku, ja sestra — ľubica, dokiaľ s Elenou vy vyvádzate hrdinské skutky… Poď, poď, ideme v okamžení tatam, zkiad si prišla. Ukázať chcem svetu, že čo cudzí vykonať môž’ za väzňov úbohých, milenka, sestra tiež to vyvedie! (Schytí sa, ale oslabená klesne a vzdychne.) Večný Bože! či tak oslabla som? Nemôžem nič, a preds’ duch hotový!

Duch hotový! To dosť; veď čas príde, že sa schránka jeho zotaví tiež — o deň, o dva, o tri. Ale potom zúčastníš sa činne v prevedení nastrojeného mnou a Elenou svobodenia väzňov z tmavých temníc…

Nastrojeného už?… hovor, hovor!

Keď tak Elenka sa dokázala nielen v súcite, lež skutkom tiež byť ušľachtilou priateľkyňou našou, tu som nemohla sa nezdôveriť drahej duši, že cieľ mojich krokov vyvobodenie je väzňov… Ona pokývla mi hlávkou, srozumela, podala i rúčku, preriekla to: „Nesmú vaši padnúť katom v obeť; bo svoj milovať rod nenie hriechom! Maďarka som, a i pyšná na to; lež čo ctnosť nám, nemôž byť zločinom Slovákovi, keď svoj ľúbi národ!“ A keď preriekla to tak nadšene a tak krásne devojka hrdinná, bozkom vrelým sme zapečatily novú rôznych národností shodu; a v tej shode sme si umienily väzňov našich vymôcť na svobodu!

Elenka je velikomyseľná! Prekrásny duch v Maďarke tej žije!

Potom, jak sme to tak uzavrely, um náš hľadal potrebné spôsoby pre určený svobodenia skutok. Ustáleno: podkúpiť stráž nočnú, väzňom ženský oblek Elen dodá, v tmavú polnoc otvorí temnice — väzni naši, prejdúc stráž tam spitú, sadnú na koč nami dostavený. Potom, potom ale: tí v púť šťastnú tatam, kde ich národa hlas volá! My však vozdať vďaku do kostola!

Výborne ste nastrojily všetko; bez odkladu plán sa previesť musí. Hneď, hneď poďme! Zajtra snáď už pozde! Jurko, čuješ? Naskutku daj priahať! Evelín, poď, nech ťa vybozkávam — skorej teba, potom Elen drahú… Oh, jak mi je voľno — necítim viac slabosti… Čo hľadíš?… Blúznim asnáď?

Utíš sa len! Nesmie o tom vedieť na svete nik, krem nás, — ani Jurko. Strašné tajomstvo to! Juraja by po výkone ukrutný trest stihnul. Na nás nemyslí nik, Elenu však tiež nik nemôž’ brať do podozrenia. Zotavíš sa v najbližších dňoch trochu; ja sa potom potajmo dostavím s vozom k tebe — tajne i pôjdeme tatam, kde už Elenka nás čaká. Jedno ešte: peňazí nám načim podkúpiť tých strážcov — na stá zlatých. Čo som ja od mala sosbierala, nedostatočné je…

Na, na, tu máš zlatú reťaz, ktorú mater drahá niekdy nosievala; tu sú šperky zlaté, prstene tu, dukátov jest asi dvadsať, čo mne v križmu dali! Založ, predaj to hneď niekde všetko; nedostatočná ak bude cena, vypožičiam zlata na podel môj; dám, dám všetko, — len ich osvoboďme!

Zlatých šperkov pozbavuješ sa včuľ, by najdrahší klenot dosiahla si: povedomie šľachetnej obeti! Bo sú iste šperky tie len smeti v porovnaní k svobody pokladu väzňov mrúcich pre pravdy zásadu. Ale teraz s Bohom, duša zlatá! Ja preč spechám šperky v peniaz zmeniť. V tajomstvo naše nezasväť brata; bárs on iste zná cieľ oceniť náš. Zotav sa len! O pár dní ti dám hlas, že už všetko v poriadku, — že tu čas!

Veľký Bože! Otče osiralých! Záštita Ty potlačených rodov! Odním, odním horký porôb kalich od nás, čo tiež mrieme za svobodu. Synia Tvoji za pravdu väznení; dcéram Tvojim žiaľ len usúdený; ľud Tvoj plače — cudzí v bytu svojom. Večný Bože! k trpeniu daj sily; a keď sme snáď zhynúť zaslúžili, vezmi nás preč večným ku pokojom! Vševládny Pán! bôľom jatá deva milosť svojim, milosť Tvoju prosí; svetom celým voľnosť si povieva. Len môj národ dosiaľ putá nosí: vzhliadniže naň sľutovania okom, by nepadol v obeť dravým sokom; otvor tmavý žalár jeho synov. Prosbám, snahám devíc daj výslechu, v svobodení zväznených úspechu — smiluj sa nad slovenskou rodinou!

Netrápte ma, pane; povedzte hneď, čo to máte pre mňa.

Spectabilis! Moja zpráva smutnej povahy je, preto chcem ju tajno vám len sdeliť. (Obzerá sa.)

Hovorte len; tu nik nečuje nás.

Niet viac pochybnosti, odsúďa ich istotne všetkých troch — k strašnej smrti.

Zkadiaľ s takou istotou to viete?

Znáte snáď, že idem od výsluchu. Nakukol som do pravotných spisov a verejný žalobník Szálkay, ktorý mojím dobrým je priateľom, ukázal mi i návrh ortieľu. Slovom, prekonaní zo zločinu vlastizrady, vzbury, padnú všetci traja v osudnú smrť v rukách kata…

Netrápte ma, pane; nemožno to! Či snáď súd ten tvoria zveri dravé? Nemožno, hovorím; — spravedlnosť, hoc jak prísna, vraždiť nedovolí.

Spectabilis! uctím vašu boľasť; lež to znáte, že perduellio dľa zákona smrťou tresce sa vždy; tým viac teraz, vlasť keď napadnutá so všetkých strán, zvonku, zvnútra, zovšiad. Nie, nie, nemýľte sa; — nerobte si daromné nádeje, — umreť musia!

A kto prekonal ich z vlastizrady? Zo vzbury kto? Či snáď vzbura je to, utíšiť ľud tlakom rozčulený? Vlastizrada snáď je vymáhať si prirodzené, Bohom dané práva od dávnych rodu utlačiteľov?

Čo počujem, urodzený pane? — Nie, mýlim sa; to nevraví Juraj, Juraj Tisovský, vzor ten vlastencov na doline našej; — to byť nemôž’!

Mýľte, nemýľte sa, to raz je tak! (Stranou): Smutno dosť, že cítim to len teraz! (Nahlas): Odpovedzteže mi, kto dosvedčil? Uznali snáď sami zločin vzbury? Lež to nemožná vec! Upadli v sieť roztiahnutú istej ku záhube skrz ich nepriateľov.

Neuznali vlastizrady zločinu, ni vzbury; povedomí tej známej regule, že nega si fecisti, tajili do duše všetko; — ale čo naplat, keď svedkovia Šťastný, Šantroš, Kuchár a kňaz jeden, čo bol na Polhore, keď strojili verejné povstanie, vysvedčili uväzneným v oči — pod prísahou svätou — že vzbúrenie a nápad na vlasť bol ich pevný cieľ; že zbraň, prach, olovo pohotove mali. A tak na bielom dni celé sprisahanie či perduellio. A trest iný nemôž’ byť — len šibeň.

Šibeň — šibeň — preč’ nie guľa s prachom? Keď to vskutku na nich dosvedčilo s’, čo tak vďačne rapoce váš jazyk, zkiad to znáte, odbojný že zeman šibenicou býva potrestaný? Odíďte mi; lievate blen v srdce moje, lež nemotorne. Iďte preč; zabudli ste, že i ja práv znateľ, viem tiež, aký spôsob smrti velie zákon odbojného na šľachtica.

Mýlite sa; bo tiež zabúdate, nezeman že rovným šľachticovi stal sa; keď rovný spáchal tento hriech, nuž eo ipso — —

Preč s mojich očú, nešťastný podlizač! Pes dvoch dvorov, čo ma jedom kŕmiš a úlisne trháš moje najútlejšie city! Odíď mi preč s očú! to ja vravím…

Uvidím ja, či na podlú šibeň odsúďa tí krvosmädci brata? Jestli áno — posledný to ich deň! Bohu prisám — nemožná ich rata!

„Staň sa vôľa Božia! Nuž staň sa to, v osudu knihe čo napísané!“ Tak, hľa, končím svoje osvedčenie, obranu proti žalobám strašným veľzločinu… či úspech mať bude? A či prenikne srdca útroby mojich sudcov svätá pravda rodu a nevinnosť moja? — to Pán Boh vie! A čo tvrdím v svojom osvedčení? Či sa zriekam svätých zásad svobôd pre môj národ, by som vyhral život? Slávny súd sa mýli, keď to čakal, že ja zaprem rod a právo ľudu pri pohľade na smrť — za kus žitia. Neodvolám, o čom presvedčený som bol a som a do smrti budem! Moje osvedčenie tuším čítať budú verejne pred krvosúdom. To, to ja chcem! Nech svet pozná celý, pre zásady aké trpíme my; svet nech zná, že v Uhorsku jestvuje rod trojmillionový nemý, bez vzdelania, bez svobody reči, bez práv večných, verejných občianstva; vlasti že je pätou Achillovou — a to v časiech všesveta svobody. Môže ľúbiť ľud var’ mater svoju, matičku vlasť a vlasti zákony, tieto keď nič nechcú o ňom vedieť? Otázku tú kladiem; nech ju rieši mienka verejná a svet vzdelaný; nech rieši, kto vinný vlastizrady? Či ten, kto sa vývoju zasvätil ľudu? či ten, ktorý potlačil ho? (Prestávka.) Mne snáď chcú dať milosť, keď sa zreknem zásad tých dobra môjho národa. V blude ste ver’!… Jednotlivcovi nač milosť, keď je mrtvený rod celý? Strom keď padne pod ostrou sekerou, či žiť môže jedna na ňom haluz? Šíp keď prebodne srdce človeka, či snáď môže jednotlivý úd žiť? Nie, nie! — Milosť udeliť-li chcete, nechajte mňa — udeľte ju rodu! (Prestávka.) Tuším polnoc je už; uväznení spolubratia moji spia snáď dávno, na moje len oči nepríde sen; abo hútajú o svojom lose zároveň mne?… Janík! Michal drahý! a vy bratia všetci, trpíte čo so mnou za rod pre príčinu moju, spite tíško!… Bratia, dobrú vám noc!

Čo to bolo?… Do chyže dač padlo — zkadiaľ?… Nechápem! Oblok zavrený, hustú mreží sieť nič neprenikne — — (Vidí niečo na stolíku a schytí ho.) Ach, žart dáky! Guľôčka to chleba… (Zamyslí sa, obzerá ju.) Kto zná… Možno, znamenie nejaké, alebo zvesť? (Zamysleno ju v prstoch mrví.) Ha! veď v nej je papier! (Pristúpi k lampe a papierik rozvinie.) Janko! Výborne! To pozdrav jeho!

Och, pravdu máš; labutia to pieseň! (Začne ticho spievať, pričom sprievod hudby.) Hoj, traja sokoli! či vám žiaľ za svetom? Nie tak žiaľ za svetom, jak za voľným letom. Hoj, traja sokoli! či váš hrob hlboký? Oj, nie tak hlboký, ako je vysoký. Hoj, traja sokoli! ktože vás zachráni? Vrany s víchrom, keď nás roznosia po stráni. Hoj, traja sokoli! kto vám bude spievať? Víchor bude skučať a žiale rozvievať. Hoj, traja sokoli! ktože oplače vás? Príval sa zacedí, ten bude plakať nás. Hoj, traja sokoli! kto pomstí smrť vašu? Svedomie a Pán Boh, čo zná krivdu našu!

Ha, kto je to? Kto môj pokoj ruší?

Vy ste Evelína? Ako?… Čo to?

Pst! Niet času na rozhovor, Marko! (Vytiahne batožtek a rozkladá ženské háby.) Kľúč tu máte od pút, svoboďte sa; plášť tu zase máte ženský, sukňu, a tu ručník!… Skoro! Bo čas krátky!

Čože? Len sám, ja mám svobodiť sa? A tu nechať spolubratov v putách, vo väzení? — Ja mám pred súdom ujsť?

Pre Boha! len skoro! neblúznite! Všetkým trom vám ide tu o život. Všetci traja hneď ste na svobode; Michala a Janka Elen ľubá v okamžení tom tiež svobodí už.

Nepôjdu tiež; neujdú pred súdom, nenechajú spoluväzňov svojich. Podlí my nie — znáte, Evelína?

Zaklínam vás na poctivé meno vaše, na česť — pamiatku rodiny Tisovských, na brata, na Marínu, na budúcnosť rodu, — dovoľte sa osvobodiť; bo — bo — syn ste smrti!

Evelína, znáte zásady tie, ktoré vyznáva brať uväznená, ktoré vyznávam ja? Znáte vy to, že len vtedy pravda môž’ zvíťaziť, keď ju vyznavač smrťou spečatí? Tu náš osud máte, tu určenie; mučedlníctva tu nášho potrebu! Prijať nemožno osvobodenie — Zaprieť nesmieme zásad velebu!

Mužovia vy tvrdí! bez súcitu čo tých zásad roztrepú nádoby, by vraj tie zásady spečatili. Spečaťte ich; lež nie smrťou, — žitím! uskutočnenia veď život dá len, dá výsledku vašim cieľom, snahám!

Či som pohla vaše tvrdé srdce? Cítite však pravdu rečí mojich? Daj to, Bože! Nuž tak nemarme čas! Na tom okamžení visí celá budúcnosť nášho — vášho národa; — a je krásny život posvätených jemu — účinkujúcich statne zaň!

Sirény hlas je váš! — Cítim slabosť v útrobách sa vzmáhať svojich. Prosím umĺknite!… Pokušenie vaše ľúbezné je, ako med je sladké — predsa však v ňom zkazy jed je skrytý!

Ty môj idol! Vidina ty moja! Modla moja! skloň sa k svojmu tvoru, vyslyš prvú prosbu svojej devy: zaklínam ťa, pre mňa osvoboď sa!

Bože môj! oh, čo som urobila!

Teraz, teraz vidím, že je ťažko lúčiť sa so svetom; a niet predsa nádeje tu k žitiu. — — Evelína, voviedlas’ ma do raja rozkoší, hoci v sne len, ale sen to sladký! Ty ma ľúbiš, svätica ty moja! hrdinským ma skutkom chceš vymaniť, ukazuješ budúcnosti zoru krásneho života — — a ja väzeň. Hoc dotklas’ mi najútlejšie struny ňadier; hoc mi splápolalo srdce v rozkošnej lásky rudých plameňoch: tvojej obeti ja prijať nesmiem — nesmiem, nemôžem! Veď neuctila bys’ — nemohla ctiť milenca podliaka, ktorý sebecky zachoval život, svojich nechal a pravdu potupiac, ušiel v ten čas, keď ju mal vysvedčiť!

Ostatné to slovo, hrdina môj? Úmysel tvoj nedá podvrátiť sa?

Na spasenie moje, nemôž’ ináč!

Nuž tak s Bohom — s Bohom, duša zlatá!

Rovní ste si! I tí odmrštili ponuknutý spôsob svobodenia. Pokoj svätý zastíň vám mohyly! Dobrá noc vám! tam! tam! do videnia!

„Do videnia! Do videnia!“ anjel! čos’ mi ožiaril noc tmavú srdca; zjavils’ sa a zmizols’, jak meteor, tmavé mračná keď poprekrižľuje: najsamprv blesk, svetlo rozžiarené, potom len pás rudý, biely, bledý, — potom — nič, nič, len zas otupná noc! Prekrásny to bol zjav!… rumenná žiar’ svietila v diali v sedmokráse dúh, názornila blahý, milý život, nadzemskú slasť, rozkoš netušenú, jarú devu sťa družku života, skopenku dietok, krásnych anjelov, utešený pokoj domácnosti; k tomu hodnosť, úctu verejnú, česť, všetky, všetky poklady tie zemské, čo rád kochá v nich sa smrtedlník! A ja odvrátil sa od názoru, od súčasti toho blahožitia — prečo? začo?… (Prestávka.) Ticho, srdce moje! Načúvaš snáď pokušiteľa hlas? Oj, môj Bože! sladké je to znenie, sladké, horké spolu… Ticho, srdce! vôľa panuje tu, vôľa muža, čo sa slávne zasvätil zásade a tú previesť musí, keď nie inak, nuž vyznaním verejným a smrťou! Smrťou? A čo je smrť?… Hamlet vraví… „To be or not to be“^[2] — byť či nebyť? Hamlet vraví: „smrť že je len spanie; lež sa pýta, či je aj snívanie?“ Otázka to dosiaľ neriešená, zničenie či večnosť usúdená? Posledné ja verím! večnosť ducha, večnosť myšlienky, pravdy v Svätbohu; hovorí mi to srdca predtucha! Nuž vďačne skončím svoju úlohu za rod milý, za jeho pravdy deň v zámenu ja prijmem večnosti sen!