Horymír

Horymír so svojimi zbrojnošmi vykopal hrob na brehu Vltavy a uložili doň Šemíka s Avarom. Zasypúc ich, poskladali naň veľkú kamennú mohylu.

Horymír potom išiel ku kniežaťu poďakovať sa za jeho milosť.

Kresomysl mu povedal:

— Choď domov s bohom; zostaň mi verný i naďalej. Viem, ťahá ťa ku tvojej krásnej žene a k milým deťom, ktoré sa boja o teba. V budúcnosti daj pozor, lebo i dobrým úmyslom vedený môžeš hrešiť. Neprestupuj istú hranicu. Zbohom!

Horymír kľakol pred kniežaťom a bozkal mu ruku.

Zobral svoju družinu a išiel domov.

Bol krásny jesenný deň, slnce osvetľovalo ešte vždy zelenajúce sa lúky a pestrolisté záhrady a lesy. Potôčky veselo žblnkotali a vtáctvo veselo poletúvalo. Polia sa ozývali spevom a výskotom žencov a Horymírovi a jeho sprievodcom sa nikdy nezdal svet taký krásny, ako bol vtedy. Tešili sa, aká požehnaná, aká bohatá je ich otčina a aký milý, robotný svet ju obýva.

Celou cestou im všade veselo privolávali a častovali ich, ako mohli, takže len podvečer na druhý deň prišli pred svoj zámok. I tu počuli veselé výkriky a spev detí, hrajúcich sa pri potôčku pod hradom.

Vladko s Danušou boli medzi nimi. Keď zazreli otca, utekali k nemu a on, skočiac z koňa, obidvoch vzal do náručia.

Pred hradom ho čakala jeho Svatava, a keď sa mu hodila do náručia a on pozrel do jej očí, tu videl v nich taký žiar dôvery a oddanosti, aký ešte nikdy nebol v nich svietil.