ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V nasledujúce dni zostal Horymír so Svatavou v spálni. Predtým krásna žena ležala na posteli vychudnutá a zblednutá na nepoznanie; tmavé jej oči z hlbokých dutín vyzerali s bezumným leskom a suché pery šeptali nezmyselné reči. Horymír sedel na stolici celkom zhrbený, s hlavou opretou o ruky, položené na kolenách. I pristúpila k nemu jeho dcéruška a vložila vychudnutú ručičku na jeho hlavu.

— Otecko, jedol by si, si hladný? — spýtala sa a dvíhala mu hlavu.

Horymír pozrel zlomeným zrakom na svoje dieťa.

— Ty si nie hladná? — zašeptal, usmejúc sa jej.

— Ja mám ešte hrášky, chceš? — rieklo dieťa a núkalo mu niekoľko hráškov, ktoré držalo v štipôčke. — Chceš?

Horymírovi vypadli slzy.

— Ty mne dávaš jesť? Ó, bože môj! A kde si to vzala?

— To mi dal Gofrit. On mi dal každý deň hrášky a chleba. Iba včera mi už nedal, lebo umrel, vieš? Už mám málo, ale ti dám, — švitorilo dievčatko a kládlo otcovi do dlane niekoľko hrachov, ktoré vyberalo z kútikov vrecka.

Horymír chytil dieťa a privinul si ho na prsia. Aké myšlienky sa preháňali v jeho duši, čo myslel o večnej sile lásky, ktorú boh vštepil do duší ľudských! Gofrit umrel hladom, aby mohol živiť ich dieťa! Ako strašne sa pomstil na ňom a na jeho žene! Je strašnejšia pomsta, ako je táto? Veď kým budú žiť, nevymizne im rumenec studu z tváre a nevyschne slza obanovania. Veruže pravdu povedal, že sa ho Svatava naspomína!

Zrazu sa ozval na dvore konský dupot a krik:

— Holeš, Holeš prišiel!

Hoci bol slabý, Horymír schytil Danušu a skočil s ňou k obloku, i videl vo dvore dvoch jazdcov; jeden z nich bol bezruký Čech a druhý jeden zo zbrojnošov.

— Holeš, Holeš, čo nám nesiete? — zvolal naň Horymír.

— Pozdrav ťa boh, rytier! Vezieme živnosti a dobytka do vôle božej. Vidím, tu máte už strašnú biedu; bol čas, že sme prišli.

— A kde sú tvoji ľudia? — spýtal sa Horymír.

— Idú za nami; o dve-tri hodiny budú tu.

Rytier zložil dieťa na podlahu a pomohol Svatave z postele.

— Poď, žena, kľaknime tu na zem a ďakujme bohu a všetkým svätým, že nás oslobodili priam zázračným spôsobom od strašnej smrti, keď nám už stála predo dvermi.

Kľakli si a s nimi i Danuška a so slzami v očiach ďakovali pánu bohu. Horymír na konci odriekal hlasite otčenáš a Danuška vždy opakovala za ním koniec viet.

Zvon zámockej kaplice sa rozzvučal. Už mnohé týždne nebolo počuť jeho žalostných ani radostných tónov. Kto vládal, prišiel počuť spásonosnú zvesť, a zakrátko sa rozniesla zvesť, že ktorí dosiaľ obstáli, zostanú ešte účastníkmi žiaľov a pôžitkov pozemského žitia. Ľud sa tešil šťastlivému vyviaznutiu, mnohí plakali, spievali a sa modlili, kľakajúc do prachu cesty. Niekoľkí stratili rozum od radosti, keď videli dochádzajúce vozy výpravy, stáda dobytka a kŕdle oviec, ktorých obozretní Holeš a Doboj tiež nezabudli nakúpiť vediac, že sa všetok dobytok v tej biede musel pominúť.

Sprievodcovia výpravy s ľútostivým obdivom hľadeli na hladom vycivené tváre svojich známych a rodín a krútiac hlavami, kliali na biedu, ktorá do takého pomykova doniesla ich priateľov.

Kto ako vládal, dal sa do pripravovania dovezených pokrmov; zbrojnoši a pohoniči, ako najsilnejší, namleli hneď na ručných mlynoch hrubej múky, z ktorej navarili kaše, polievky. Mnohí neopatrní hladoši, pojediac hneď sprvu primnoho, pochoreli a čo slabší i pomreli následkom nastavšieho blahobytu.

Na druhý deň po príchode výpravy, keď vládali ako-tak chodiť, Horymír a Svatava s Danuškou a s niekoľkými sluhami išli pozrieť mŕtvolu Gofritovu, už tretí deň ležiacu v opustenej komôrke. Danuša, vojdúc ako stará známa do kamennej, chladnej izbičky, utekala k malej postieľke, na ktorej ležal, prikrytý plachtou, na otiepke slamy úbohý mrzák.

— Mamička, tu je Gofrit; vidíš, on už nežije. Ja som bola pri ňom i včera i dnes. Ale už mi nič nechcel povedať.

Gofritova úžasne vychudnutá mŕtvola nebola väčšia ako telo osemročného dieťaťa. Pod veľkou lebkou mal nie väčšiu tvár ako päsť. Sklené jeho oči hľadeli bez záujmu na prišlých.

Keď Horymír videl malú, biednu mŕtvolu a pomyslel si, ako ľahkomyseľne nezabránil mučenie úbožiakovo, stiahlo mu hrdlo a len s ťažkosťou, urobiac hroznú tvár, premohol zavzlyknutie, lebo ako rytier nesmel nariekať. Svatava, hľadiac naň, myslela si sprvu, že je veľkou paňou a že Gofrit nebol v pomere k nej ani človekom. Ale zišlo jej na um, aké strašné utrpenie spôsobuje hlad a že Gofrit, vezmúc na seba dvojnásobné bôle, zachránil jej dieťa od najhroznejšej smrti, hoci sa správala oproti nemu neľudsky, a tu ju týmito myšlienkami vzbudené city mimovoľne prihnali k posteli a nútili, aby vystrela svoje vychudnuté prsty a dotkla sa jeho ruky. Bola nepríjemne studená, bola to ruka mŕtvoly, a Svatava jednako neodtrhla chytro svoju ruku od sluhovej. Mnoho a mnoho dní vše plakala, a keď sa jej muž spytoval, prečo plače, žalovala sa, že ju bolia útroby po pretrpenom hladovaní. Horymír hľadel na ňu a neriekol nič. Neriekol nič ani vtedy, keď kázala Gofrita pochovať v kaplici a keď sa každý deň, kľačiac pri oltári, modlila zaň. Nepriznala sa, že jej modlitba znie za opusteného mrzáka, ale rytier to vedel a divil sa, ako sa ľudia hanbia i za šľachetné city a ako utrpenie môže premeniť ľudskú dušu, lebo podivným spôsobom Svatava stratila, aspoň na čas, i všetok záujem o striebro a ani slovom nespomínala veľkú škodu, keď o niekoľko dní neskoršie prišla i výprava zo Slovenska len s polovicou vozov; ostatné boli vzali skazu na cestách, a ani tá polovica nebola založená tovarom, lebo im cestou pobrali nielen všetko striebro, ale i veľkú čiastku obilia. Horymír jednako pochválil Ľubora a Olešu, že sa dobre držali a že dobre vykonali svoju úlohu. Bol rád, keď držal v objatí svojho Vladka, ktorý bol zdravý, veselý, vediaci rozprávať, že od toho až uši boleli.

Pravda, keď sa Oleša a Ľubor, nie práve skromní chlapíci, zišli s Dobojom a Holešom, nuž boli takí malinkí, že ich nebolo veľmi od zeme vidno, ale v inej spoločnosti sa vystreli a dokazovali poslucháčom, že Holešovi a Dobojovi bolo ľahko doviezť ešte viac vozov, než s koľkými išli; keby boli bývali na ich mieste, neboli by vôbec prišli naspäť.

Keď ľuborovci i nedoviezli všetky vozy naspäť, bolo pri prísnom hospodárení jednako dosť výživy do novej úrody.