ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Horymírov hrad stál na dosť vysokom, z jednej strany strmom kopci; bolo v ňom niekoľko veží a dvorov, z ktorých najväčší bol vydláždený hrubými, plochými kameňmi rozličnej veľkosti. V jednom jeho kúte stála hrubá stará lipa, jediný strom v celom zámku. Pod lipou bola hlboká studňa. Tu boli i budovy, v ktorých bývalo panstvo; na nich boli od dvora široké pavlače s ústreším z cifrovano vyrezávaných dosák a trámov.

Keď Horymír vošiel so svojím sprievodom do hradu, sedela jeho žena, veľmi krásna a bohatá pani z rodu Svaticov, na pavlači a vyšívala s dvoma slúžkami. Pani Svatava bola veľmi pyšná, že pochádza z bohatšieho a poprednejšieho rodu ako jej muž, a preto si myslela, že je i omnoho múdrejšia ako on, zabudnúc, že sa rozum nemeria mericami zlata a striebra. Keď videla v mužovom sprievode i troch pokaličených vojakov a Ľubora i Olešu, hnevala sa, že jej muž doviedol takých darmožrútov, lebo ako sa to často stáva, bola taká skúpa, aká bola bohatá.

Horymír skočil z koňa a utekal ku Svatave, aby ju pozdravil a oblapil, ako sa patrí na dobrého muža. Ale ona sa zamračene dívala naň a nedala sa mu poláskať. Zvolala:

— Akých si to zasa trhanov pozbieral, aká je to žobrač? Ja to tu nebudem kŕmiť.

Ľubor a Oleša sa zastrašene dívali jeden na druhého; divili sa, že žena sa opováži naskočiť na takého pána, ako bol rytier, o ktorom si mysleli, že ani niet väčšieho na svete, iba ak by milostivé knieža v Prahe. Zato sa pokaličenci, Čech a Slovák, len zasmiali na panej: boli už starí vybíjanci a vedeli, ako to na svete býva. Avar sa díval zamračene na krásnu ženu a myslel si, že by bolo najlepšie ju zarezať; preto ani nespustil oka z jej bieleho hrdla.

Rytier sa usmial a ukázal jej rudu, rozpovedajúc, čo sa stalo, akí sú tí traja vojaci majstri. O Ľuborovi a Olešovi povedal, že ich môžu domov poslať, kedy chcú, lebo veď sú len z dediny pod zámkom; ale sú to rúči chlapci, ktorí by sa i v zámku na obsluhu zišli. Svatava pristala, aby zostali, najmä preto, lebo ju ruda tak veľmi zaujala, že ani nemyslela na nich. Ľubor a Oleša boli šťastliví, že sa dostali do zámku. Veď predtým s kamarátmi len pred bránou postávali a čakali, kým ju neotvoria, aby mohli pozrieť dnu, čo len jedným okom. A strážnici ich vždy odháňali. No a teraz mohli všetko dôkladne poobzerať a rozprávať svojim druhom, aké sú tam divy.

Ale veru ich radosť netrvala dlho, lebo ich zapriahli do takej roboty, ktorá sa im nevidela, a v zámku bolo, keď už všetko poobzerali, veľmi otupno. Sto ráz radšej by boli behali vonku, po lúkách a hájoch, ako upratúvať a posluhovať v zavretých miestnostiach. Pravda, pred kamarátmi v dedine dvíhali nosy dohora a robili sa, akoby boli bohvie akí šťastní, ale keď boli sami, veru si i poplakali za zlatou voľnosťou.

Horymírovci oprobovali s pomocou Holeša, jednorukého Čecha, baníka, vyrábať striebro z rudy, a šlo to aspoň natoľko, že sa presvedčili, že by sa dolovanie vyplatilo; dali doviezť z Příbrami baníkov a zariadili dolovanie vo veľkom, z čoho mala veľkú radosť najmä pani Svatava, bažiaca veľmi za majetkom a svetskou slávou. Myslela si, akou veľkou paňou sa stane. Iste väčšou, než sú všetky jej susedky. Ba i svoju vlastnú rodinu, hrdých Svaticov, prevýši! Pýcha jej vše ani v noci nedala spať. Myslela na to, že má šiat, šperkov, komonstva toľko, že sa všetci musia skryť pred ňou. A k tomu plné sklepy strieborných tehlíc a prútov. Mnohí ľudia cenia život len podľa bohatstva a podľa prepychu. Akí sú to chudáci! Svatave sa tiež, ako väčšine žien, zdal život žiadúcim len podľa možnosti prepychu, ktorý mohla vyvinovať. Unúvala muža, aby len čím najviac baní otvoril, aby čím viac ľudí čím viac kovu mohlo vyrobiť.

I roľníci húfne odchádzali do baní. Vábil ich ľahší zárobok a rozmanitejší a bohatší život. Horymír sa darmo usiloval pridŕžať ľudí pri skromnejšom, ale istejšom roľníctve, všetky jeho nahovárania a pokuty boli bezúspešné.

V bani dostal zamestnanie i Holeš, bezruký vojak; Avarovi zariadil Horymír žrebčinec, v ktorom robil i jednonohý Slovák, ktorý bol ozaj dobrý kováč, vediaci nielen kone kuť, ale robiť i dobré lemeše a pluhy, ako i rozličné stroje, potrebné do baní. Horymír mal zo žrebčinca viac radosti ako z baní, vidiac, aké vzácne kone dochováva Avar. V celej krajine nebolo páru koňom, aké mal Horymír. Avar bol do koni celkom zbláznený, okrem nich ho nič netešilo. Keď mu niektorého vzali, plakal za ním ani mater za dieťaťom.

Ľuborovi sa kone tiež veľmi zapáčili, a preto do tých čias modlikal a žobronil u Horymíra, kým ho nedal k Avarovi, ktorý sa s ním veľmi spriatelil, vidiac, že Ľubor má tiež veľkú záľubu v koňoch. Keď Oleša zostal v zámku bez Ľubora, osmutnel a chodil ani stratený. Predtým usilovný a pozorný chlapec nebol súci na nič. A tak sa stalo, že ho namrzená pani vyhodila zo zámku a pán ho poslal do baní, kde i zostal, spriateliac sa s Holešom. Časom ho dal Horymír vyučiť v Nemecku i baníctvu.

Míňali sa roky a pomery sa na majetku Horymírovom veľmi premenili. Bolo vidno mnoho bohatstva a blahobytu, ale i opustených rolí a krovím zarastajúcich rúbanísk a kadejakou burinou pokrytých, opustených chalúp. Na poliach málokto robil; ľudia, nehľadiac na neistotu svojho živobytia, utekali od chlebodarnej, ale skúpo platiacej roboty, keď iná, lepšia, ukojovala ich chvíľkové túžby.

Tône

Medzi baníkmi bol i Mardochom zvaný cudzí muž. Nikto nevedel, kedy a odkiaľ prišiel. Po česky hovoril zle, ale sa dorozumel. Bol to chlap asi štyridsaťročný, chudý a zvláštnej tváre: tmavé, pichľavé oči mu sedeli hlboko pod vyčnievajúcim čelom, veľký, sťa okrúhly vtáčí zobák nos mu tienil ústa a spodná sánka bola hrubá, vyčnievajúca, plná veľkých ostrých zubov. Jeho tvár bola hnedá, z nej bolo vidno, že je cudzinec zďaleka. Pochádzal z Malej Ázie a obchodujúc prišiel do Čiech. Lúpežníci ho obrali i musel sa živiť baníctvom.

Mardoch nebol kresťan, hoci sa za kresťana vydával. Jeho bohom bola obrovská opica so zlatými očami. Veril v tajné čary a človeka pokladal za zvera.

Medzi baníkmi si našiel troch druhov a dve družky, ktoré ho mali za proroka. Dve ženy, Zura a Vila, boli pekne urastené osoby s dosť pravidelnými črtami tvárí, len z kútikov očí im vše tak podivne zablyslo, že človeku prešiel mráz po chrbte. Traja chlapi, Kláč, Radúr a Vyruš, boli nielen tvárou, ale i telom netvory. Radúr bol malý, hrubý, s veľkou okrúhlou tvárou, ku ktorej priliehal ohromný, až na prsia visiaci hrvoľ, robiaci dojem, že je s tvárou zrastený, čo príšerne pôsobilo na každého. Kláč bol vysoký, zohnutý, so širokým čelom a s veľmi vystávajúcimi lícnymi kosťami, ale spodok tváre a nos boli zakrpatené, brady temer nemal, drobné, tenké ústa mu sedeli pod samým kratučkým nosom. Vyruš mal riadne črty, ale následkom akejsi nehody bol zafarbený na svetlozeleno.

Títo ľudia neuznávali v človeku nič dobrého. Podľa nich aj dobré skutky vyrastali zo zlých zámerov. Každú slabosť pokladali za schválnu zlosť. Ich radosť bola robiť roztržky a ničiť, čo mohli. Ich dych bola nenávisť a závisť; ich reč bola večitá ohovárka a lož. Neverili v boha, ani v Spasiteľa; svätá Panna bola v ich očiach zlá osoba a milšie im bolo bahno zverskosti ako pozdvihnutie duše ku vznešenejším myšlienkam ľudstva. Ich bohom bol zver a ich náboženstvom neskrotnosť zverských pudov.

Títo ľudia chodili medzi roľníctvo a zvádzali ho do baní nie preto, aby sa jeho postavenie polepšilo, ale aby robili protiveň Horymírovi a aby robili rozkol.

Oni sami trávili čas záhaľkou, ale obžalúvali každého, kto nedrhol telesne, že nepracuje nič. Chodili otrhaní ani žobráci, ale žili v hojnosti, ktorú zatajovali.

Výsledok ich stáleho prehovárania bol, že na poliach nepracoval skoro nikto a že baníci nenávideli Horymíra, starajúceho sa o nich otcovsky.