ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Strach pred hladom zahnala dobrá úroda. Ale čo si Horymír bol umienil a na čo sa bol pred oltárom zaprisahal, to vykonal. Teraz hľadel na bane ako na diablov vynález. Zapredali dušu zlému, a jednako nemali z toho osoh, lebo všetko, čo boli vyrobili ťažkou robotou, šlo za drahú výživu. Zlé roky boli a budú, zavše i tri-štyri jeden za druhým, a keď si pomyslel na útrapy, ktoré prestál s rodinou a s celým poddanstvom, nuž nechcel radšej žiť, ako by mal podobnú biedu pretrpieť ešte raz.

Horymír zvolal všetkých svojich zbrojnošov a vyložil im, že nebude viac trpieť baní na svojom majetku. Zbrojnoši, nemajúc z nich nijaký osoh a závidiac zárobok baníkom, vďačne pristali na to, že bane zasypú. Ich duši dobre padla predstava, že keď oni trú biedu, nech ju trú všetci. I zobrali sa s Horymírom na čele a tiahli k baniam.

Zvolali baníkov a Horymír im vyložil, že sú bane diablov vynález, lákajúci ľudí do skazy, a že ich preto treba zasypať a vrátiť sa zase k obrábaniu rolí.

Niektorí baníci pristali na to, že pôjdu zasa orať, ale väčšina, štvaná Mardochom a jeho druhmi, postavila sa na odpor.

Títo zloduchovia sa skryli za ľudí a vrieskali, že bane neopustia, že im rytier nesmie rozkazovať, že bane patria čiastočne i kniežaťu. Štvali ľudí, aby vzali kladivá a rozohnali zbrojnošov a Horymíra aby hodili do šachty.

Horymíra odpor podráždil. Keby ho boli prosili, bol by možno aspoň čiastku baní ušetril, ale násilie vzbudilo jeho hnev i vyzvúc baníkov ešte raz, aby sa rozišli, napadol ich, keď namiesto rozchodu začali doňho a do jeho ľudí útočiť mlatmi, skalami. Nastala bitka, v ktorej sa ozýval, sťa škrek havranov, vresk zloduchov, ktorý však chytro prestal ich útekom, keď videli, že dobre vyzbrojení a obrnení zbrojnoši ľahko premáhajú čo i veľký počet necvičených baníkov.

Bolo to smutné, keď po úteku baníkov prišli ženy, deti, matere padlých a plakali a zalamovali rukami nad obeťami zlosti a nerozvážnosti.

Horymír žialil nad nimi a zloduchovia sa v úkryte chechtali a kuli ďalšie úklady na zničenie rytiera.

Potom Horymír kázal bane zahádzať a do šácht naraziť potok, aby sa zaliali. Pri tejto robote okrem zbrojnošov pomáhali i niektorí baníci a v prvom rade práve Mardoch so svojimi spoločníkmi, ktorým bolo teraz príhodné zničenie baní. Oni vedeli prečo.

Horymír, vykonajúc svoj úmysel, vracal sa so svojím vojskom a s mnohými baníkmi do dediny, ale víťazstvo ho už netešilo. So sklonenou hlavou jachal na svojom krásnom bielom žrebci Šemíkovi, ktorého Avar bol zachránil zo všeobecnej skazy, utečúc s ním do hôr. Tam sa, pán boh vie ako, prechoval, žil jedine z korienkov, zo stravy, ktorú by iný, ani najbiednejší, nebol mohol stroviť. Avara držala pri živote vlastne len jeho prítulnosť ku koňovi, ktorého mal radšej ako seba samého a ktorý by bez jeho opatery bol vzal skazu.

Horymír si nevšimol, že jeho Šemík je dnes nie taký bystrý a veselý, ako býval; inokedy tancoval pod ním a dnes kráčal z nohy na nohu, ani na pohrebe.

Za Horymírom jazdil na vysokom čiernom koni Avar. Bol chudý ani chrt, na tmavohnedej tvári sa ostro odrážali jeho dlhé, na prsia splývajúce šedivé fúzy. Zamračeného jediného oka nespúšťal zo Šemíka, od ktorého sa nemohol odlúčiť ani na hodinu. Mater nehľadí s väčšou láskou na svoje jediné dieťa, s akou hľadel Avar na jediného zo svojho chovu zostalého žrebca.

Baníci sa rozišli po svojich starých usadlostiach a vyťahujúc staré pluhy, doniesli ich do poriadku a pustili sa zasa s nevoľnými rukami a s trpkosťou v duši do ťažkej roľníckej roboty. Skoro všetci preklínali Horymíra. Tak chytro zabudli na pretrpenú biedu a na to, že mu pred niekoľkými týždňami nadávali, že ich od hospodárstva odlúdil do baní.

Keď Svatava počula, že Horymír dal bane zasypať, ozvala sa v nej znova túžba za striebrom. Kým ho mala, myslela, že môže ľahko byť bez neho, a teraz ľutovala, že ho viac nebude. Jej duša bola už utrpením obmäkčená, ale nie natoľko, aby teraz v hneve nebola žiadala trest na Horymíra pre jeho, ako hovorila, nerozvážnu prenáhlenosť.

Pokuta prišla skorej a tvrdšia, než akú by si bola žiadala.

Už o niekoľko dní neskoršie sa ozvali pred bránou trúby a vrátny vpustil na rytierov rozkaz do dvora dvoch pánov s hojným sprievodom. Na dvore zasa zatrúbili a zatým jeden z pánov, oblečený v belasom plášti s krásnym prámom a s čiapkou so sokolím perom na hlave, zavolal jasným hlasom:

— Rytier Horymír, v mene Jeho Milosti kniežaťa Kresomysla ťa vyzývam, aby si sa dostavil za štyri dni na Vyšehrad pred jeho najvyšší súd pre zničenie baní a pobitie ľudí.

Horymír vyšiel i so ženou a s deťmi na dvor a privítal prišlých pánov.

— Vítam vás, hoci ste prišli i s nemilou zvesťou. Klaniam sa pred vôľou kniežaťa a na súd sa dostavím.

Páni hľadeli s obdivom na zblednutú, ale krásnu Svatavu, pri mužovi stojacu, ktorej tvár bola strnulá ani z kameňa. Prešiel ňou teraz strašný cit viny, že v hneve žiadala od boha trest pre Horymíra, a hľa, on jej prosbu vyslyšal a teraz ho svojou vinou stratí.

— Otec, pôjdem s tebou ku kniežaťu na súd. A čo je to súd? Je to pekné? — zvolal Vladko, chytiac otca za ruku.

Danuša, veselo vyskakujúc, tiež chcela ísť na súd.

Čo si myslela Svatava, keď vezmúc deti za rúčku, viedla ich do hradu? Horymír pozval pánov na občerstvenie a rozkázal, aby mu osedlali kone a aby šli s ním niektorí z jeho ľudí. Šli Avar, Ľubor, Oleša a niektorí zbrojnoši.

O niekoľko hodín neskoršie vyšiel Horymír so svojou rodinou na dvor, kde ho čakala jeho družina. Avar držal za uzdu stále tancujúceho Šemíka, ktorý všetkých upútal svojou krásou a pohybmi.

Vladko pristúpil k Avarovi a potiahol ho za zelený plášť.

— Keď prídeš naspäť, budem sa ja nosiť na Šemíkovi.

Danuša tiež pristúpila k nemu a hľadela svojimi belasými očami na zamračenú tvár Avarovu.

— I ja sa budem na ňom nosiť, však? — i chytila svojou ručičkou Avarovu strašnú, kostnatú ruku.

Avar svoju ruku odtrhol, ani keby ho niečo bolo popálilo; pocítil akýsi podivný pocit, i zazrel na dieťa tak, že sa rozplakalo.

Horymír sa odobral od rodiny veselo, ani keby šiel na svadbu. Neukazoval, ako mu bolo v srdci, lebo keď sa mu krásna Svatava hodila plačúc na prsia, bola by iste zúfala, keby bola videla, čo sa v ňom deje. Chcel vysadnúť na Šemíka, ale Avar mu predviedol iného koňa.

— Šemíka treba šetriť, — zamrmlal, a Horymír poslúchol.

Napokon vysadli na kone a celá čata vyhrmela zo zámku. Ozýval sa dupot na dubových brvnách mosta, chvíľu bolo počuť cvakot konských kopýt a zakrátko nastalo ticho v zámku a v jeho okolí, akoby sa bol vzdialil pohrebný sprievod.

Svatava išla hľadať útechu, kde bola zvyknutá ju hľadávať. Prešla chladnou chodbou a otvorila nízke, široké dvere medzi hrubými kamennými stĺpmi a zišla dvoma stupňami do hradnej kaplice. Do nízkeho, širokého, oblúkovite sklepeného priestoru sa tislo drobnými oblôčkami čosi svetla a slabo ožarovalo pestré fresky na stenách, predstavujúce martýrium sv. Bartolomeja. Na nízkom kamennom oltári, pred ktorým kmitala večná lampa, bol obraz Krista Pána, ktorého strnulá, bledá tvár nič nevyrážajúcimi očami hľadela zo zlatého úzadia obrazu. Svatava dobre poznala ten obraz, vedela, že Spasiteľ nič neprezradí, a jednako mala k nemu neobmedzenú dôveru.

V kaplici bol okrem nej i starý, bielobradý mních. Keď vošla, poklonil sa pred oltárom a vyjdúc ticho von, zavrel za sebou bezzvučne ťažké dvere. Svatava zostala sama v priestore, naplnenom jemnou vôňou kadidla. Sama so svojimi myšlienkami a so záhadným Spasiteľom.

Ako sa vysporiadala s ním? A ako sa vysporiadame s najvyššou mierou spravodlivosti a dobroty, keď príde i náš čas vysporiadania?