ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Horymírove obavy sa splnili. Prišli zlé roky, prišli stále dažde a zasa také suchá, že alebo vyhnilo, alebo vyschlo všetko. V druhý zlý rok bolo už i za veľké peniaze ťažko zohnať potrebnej živnosti. Nebolo ciest a na riekach mostov, a tak sa ťažko prevážala živnosť z ďalších krajín, kde bola úroda lepšia. A k tomu neistota. Na všetkých križovatkách stáli šibenice, ktoré neboli nikdy prázdne, lebo vždy stačilo zbojníkov a lotrov na ne. Okrem toho ani zemskí páni neboli omnoho lepší ako zbojníci. Za prechod cez svoje zeme vzali často i všetko, čo neboráci s horkou biedou inde si zadovážili, ba boli radi, že im aspoň holý život nechali.

Horymír, ako človek rozvážny, dal postaviť už v prvom roku nedostatku veľké skladištia a že bolo za čo, naplnil ich, hoc i za drahé peniaze, živnosťou. Jeho žena sa na to horšila, ľutujúc peniaze, ale Horymír, už vtedy zrelý muž, vo vážnej veci neustúpil. Mali dvoje detí, chlapca a dievča, a bol by ich vychoval za múdrych, súcich ľudí, keby ich mater nebola kazila pýchou a raz maznaním, raz zasa bezpríčinnou prísnosťou, ako ju vôľa nadišla.

Ľubor a Oleša boli už hodní mládenci. Ľubor bol pri koňoch a robil i na poliach. Oleša bol poddozorcom v baniach a mal peňazí, koľko chcel. Často zvádzal Ľubora, aby i on išiel do baní, že mu škoda sedliačiť, keď tým len toľko vyrobí, že môže dávku poplatiť a po chudopaholsky vyžiť. Ale Ľubor by nebol od koní odišiel za nič, takú radosť mu spôsobovalo ich opatrovanie a cvičenie. Jedného dňa na jar sa zišli na poli. Oleša bohato oblečený, na hrdom koni a Ľubor kráčal len skromne za záprahom volov a pluhom.

— Boh ťa pozdrav, sedliak! — zvolal Oleša s hrdým posmechom.

— I teba tak, bohatý baník! — odvetil Ľubor. — Kdeže ťa boh sprevádza?

— Idem do zámku k pánovi zháňať niečo pod zuby. Už sme zasa so všetkou svojou živnosťou na konci.

— Veru jesť len treba a vaše striebro a olovo sa nedá požuť.

— Ale čo tam! Keď dva-tri razy zatnem čakanom, viac pšenice dostanem, ako keď ty celý deň orieš, — odvetil mu Oleša.

— No, len si zatínajte, zatínajte, — riekol Ľubor. — To si však pamätaj, že sedliak nepríde k tebe žobrať, aby si mu dal striebra, ale ty prídeš k nemu, čo si aký pán. Zostaň zbohom!

Oleša bol ešte mladý a neskúsený, nuž sa smial a šiel ďalej.

V zámku ho predviedli pred Horymíra, sediaceho vo svojej panskej svetlici a zabávajúceho sa so svojimi deťmi.

— No, čo dobrého nesieš? — spýtal sa rytier Olešu.

Jeho Vladko a Danuša zvedavo obzerali mladého muža bokom, zdola nahor obracajúc tvár.

— Rytierska Milosť, nemáme v baniach potravy, len na dva dni. Ak do tých čias nedostaneme nové zásoby, zastane všetka robota a nedáme si s robotníctvom rady.

Horymír si hladil zamyslene bradu a pokyvoval smutne hlavou.

— Veru neviem, ako to bude s nami. Svet od poľnej práce pouchodil, a teraz nemáme čo jesť.

— Za peniaze vždy kúpime, čo potrebujeme, — odvetil ľahkomyseľne Oleša.

— Od koho? — spýtal sa rytier vážne.

— Nuž od ľudí, ktorí majú nazbyt.

— A kde sú tí ľudia, ktorí majú ešte nazbyt, keď je už tretí zlý rok? V našom okolí ich niet, lebo všade boli zlé úrody.

— Treba ísť ďalej, na Moravu, do Nemecka, do Poľska, — odvetil Oleša.

— Pravdu máš, bude treba ta ísť, aby sme nezahynuli hladom. Ale všetko striebro, čo sme za viac rokov zarobili, zaplatíme, aby sme v tieto roky vyžili. Škoda a hriech bolo role opustiť. Škoda a hriech! Choď a zavolaj šafára.

Keď odišiel Oleša, pribehla Danuša k rytierovi a chytila svojimi hladkými ťapkami jeho ťažkú ruku a zvolala:

— Otecko, však si ty omnoho silnejší ako ten, čo odišiel?

Rytier sa usmial a pohladil dievčatko po hlavičke:

— Pravdaže, som omnoho mocnejší, lebo mám viac rúk ako on.

Do reči sa zamiešal i starší Vladko:

— Smiešne je, čo to hovoríš; veď ty nemáš viac rúk, ale si mocnejší, lebo máš mocnejšiu hlavu, keď máš bradu a on nemá. Mne povedal Ľubor, že sila je v hlave, a nie v rukách.

— Hlava je bez rúk slabá, ale ruky bez hlavy tiež nič nevykonajú.

Vošiel Oleša so šafárom. Bol to nízky, biedny muž s veľkou hlavou nad hrbatým chrbtom a vypučenými prsami; drieku skoro ani nemal, len dlhé, tenké nohy. Poklonil sa a zastal ticho pred rytierom.

— Gofrit, koľko živnosti ešte máme? Môžeme ešte dať z nej baníkom?

Gofrit rozpovedal tenkým hlasom, koľko obilia, hrachu, pšena má ešte na sklade.

— Koľko môžeš dať z toho baníkom? — spýtal sa ho rytier.

Gofrit vypočítal, že sú do novej úrody ešte tri mesiace a že im môže dať len na mesiac, lebo by ináč nemohol zaopatriť hrad a jeho najbližšie okolie. Za mesiac sa môže dať doviezť potrebné z blízkeho Nemecka alebo i z Moravy. Nebezpečné je rozdeliť s baníkmi výživu narovno, lebo keď výpravy neprídu načas, zahynú hladom všetci.

Rytier chodil hore-dolu po izbe rozmýšľajúc, čo by bolo treba robiť. Zrazu sa obrátil a povedal Olešovi:

— Choď a doveď sem paniu zámku.

Oleša odbehol.

— Nuž a nechcel by si rozpustiť baníkov? — spýtal sa rytier Gofrita, na ktorého Vladko a Danuša s obdivom hľadeli, obchádzajúc ho zo všetkých strán.

— Bojím sa, že by sa proti tomu postavili baníci, — odvetil Gofrit ticho.

O chvíľu prišla pani Svatava s Olešom. Bola to vysoká, pekne urastená žena, prísnej, tvrdej tváre, v domácom úbore, ale bohato oblečená.

— No, čo je? — spýtala sa, zastanúc pred Horymírom, ktorý jej rozpovedal, ako sa veci majú.

— Čože? Rozpustiť baníkov a zastaviť ďalšie kopanie striebra?! — zvolala. — O tom ani reči! Nech dovezú výživu pre nich!

Gofrit povedal:

— Bude lepšie už teraz rozpúšťať baníkov, lebo je možné, že živnosť nedovezú načas.

Gofrit proti svojmu presvedčeniu zastával mienku svojho pána.

— Keď ju nebudú môcť zohnať načas, bude ešte vždy dosť času rozpúšťať baníkov, — rozhodla Svatava, dupnúc nohou a myknúc hlavou.

— To bude neskoro, mnohí to zaplatia životom, — odporoval Gofrit. — Väčšia škoda ľudí ako striebra.

Svatava sa rozhnevala na Gofrita. Na stole pred ňou ležala lieskovica, ktorú bol Vladko doniesol; schytila ju a udrela ňou Gofrita dva razy po hlave, kým jej Horymír stihol zachytiť ruku, a kričala:

— Ty nikto, ty červ, ty mi budeš odporovať?

Deti s krikom skočili na obranu Gofrita, dívajúceho sa vyjašene na Svatavu. Riekol ticho:

— Odplatím sa ti, pani: pre tie údery ma budeš spomínať!

— Ticho, Gofrit! — skričal Horymír. — Ako sa opovažuješ panej hroziť?

— Do temnice ho daj hodiť, aby sa nemohol vyhrážať! — kričala Svatava a hrozila mrzákovi päsťami.

Horymír vzal Svatavu pod pazuchu a vzdorujúcu, teraz už od hnevu plačúcu, vyviedol von, zavolajúc Gofritovi, aby ho počkal.

Vladko chytil Danušu za rukáv a ukázal na Gofrita:

— Pozri, Danuša, aký je to chlap. Mamička ho udrela palicou po hlave a neplače.

— Hej, ale mamička sa ho bojí. Ty sa ho nebojíš?

— Ja sa nebojím ani koňa Šemíka. I toho som šibol, keď som na ňom sedel s Ľuborom. A Šemík je veľmi, veľmi mocný. Unesie Ľubora ako nič.

Vladko pozrel na Gofrita, nespúšťajúceho oči z detí.

— Bolí ťa hlava? — spýtal sa ho. — Ukáž, či ťa bolí.

Gofrit si kľakol a chytiac chlapcovu ruku, pohladil si ňou hlavu, na ktorej mal nabehnuté šmuhy.

— Danuša, juj, ako ho to bolí, pozriže.

Dievčatko pristúpilo ku chlapovi a pohladilo mu hladkou ručičkou úraz.

— A prečo neplačeš, keď ťa bolí? Plač! — riekla mu.

Gofrit fňukal a vydával hlasy, akoby plakal.

— Vidíš, že plačeš, vidíš, že ťa to bolí, — riekol Vladko. — I ja by som plakal, keby ma udreli.

Vtom vošiel Horymír a Gofrit vyskočil.

— Nešťastník, nemal si panej hroziť; vieš, aká je náramná, — riekol rytier.

— Nemal som, ale som len pravdu povedal. Bojím sa, že budete i vy trpieť.

— Neukazuj sa jej na oči niekoľko dní, ona zabudne na všetko. Tak čo urobíme s výživou? Myslím, že bude najmúdrejšie, keď vypravíme i vozy po obilie a hneď začneme i baníkov rozpúšťať. Peňazí majú dosť, nech sa starajú i sami o seba.

Gofrit nepovedal ani slova. Horymír chvíľku čakal, potom zvolal zrazu:

— No, hovor, čo myslíš!

— Keď kážeš, poviem, čo myslím. Ty si pán a ja len sluha. Ale, pane, keď ty teraz začneš baníkov rozpúšťať proti ich vôli, nastane vzbura. Povedia, že kým si mal z nich osoh, upotreboval si ich, a teraz, keď by ti prišlo za nich platiť, ich rozháňaš. Že i oni mali z teba osoh a že proti tvojej vôli samovoľne šli do bane, na to nič nedbajú. V ich očiach len ty budeš príčinou ich nešťastia.

— Ale veď som všetko možné urobil, aby neodchádzali od roľníctva; či ja môžem za to, že ich posadol diabol zlata a striebra! — zvolal temer zdesene Horymír.

Oleša sa ozval:

— Gofrit má pravdu. Bude vzbura, ak ich rozoženieš, lebo nemajú kam ísť. Čo sú si i sami vinou, jednako budú teba viniť svojou biedou, lebo keby teba nebolo, nebolo by bývalo baní a oni by boli zostali pri pluhu.

Horymír zalomil rukami:

— No toto je hrozné, veď tí ľudia majú svoj rozum a svoju vôľu!

Gofrit stisol hrbaté plecia.

— Pane, ty si vrchnosť, ty si hlava; keď je zle, ty si zodpovedný za všetko. Boli by robili vzburu, keby si ich nebol pustil, a teraz by robili vzburu, keby si ich rozháňal.

— Tak dobre, urobíme, čo budeme môcť. Pošleme výpravu do Nemecka a pošleme i na Moravu alebo až na Slovensko. Ty, Oleša, pôjdeš s Ľuborom na Moravu a Holeš so Slovákom pôjde do Nemecka. Hneď robte poriadky, aby sa vystrojilo vozov, koľko len možno. Keby chýbali záprahy, nech vám dodá Avar zo žrebčinca, a ty, Gofrit, daj najprv odviezť, koľko budeš môcť, obilia do baní.

O dva dni neskoršie boli zriadené dlhé dva rady vozov s pohoničmi a s potravou pre ľudí a dobytok. Keď včasráno odchádzali, obstalo ich množstvo ľudí, hľadiacich na nich s nádejou, ale i so strachom, či prídu naspäť, a keď prídu, či dovezú dostatok potravy a načas. Teraz nejeden z baníkov sa hneval sám na seba, že opustil svoju roľu pre striebro. Išiel popri svojom opustenom majetočku a vzdychol si, lebo roľníci, keď i veľmi skúpo a vyrátane, jednako sa úfali vyjsť so svojimi zásobami do novej úrody, ale baníci boli na holom, tým do očí hľadel bledý, zúfalý hlad. Roľníci sa obávali len toho, aby im ich skromné zásoby nevzali nasilu, preto pratali, čo a kde a ako vedeli.

Keď výpravy zmizli z chotára a nebolo ich vidno ani z najvyššej veže zámku, vošla pani Svatava do skladu, v ktorom držala uschované svoje poklady, a hľadiac na prázdne miesta, ktoré boli predtým založené striebornými tehličkami a prútmi, ktoré išli teraz za výživu do Nemecka a na Moravu, nevedela sa zdržať plaču a zalamovala rukami. Bolelo ju srdce za pokladmi. Onedlho prišiel čas, ktorý ju naučil, že sú i väčšie žalosti na svete, ako je strata pokladov.

Po odchode výprav sa Horymírovci pobrali na návštevu k susednému rytierovi, ktorý ich bol pozval na krstenie svojho novonarodeného syna. Vrátili sa až o štyri dni a tu ich čakala strašná zvesť, že sa ich Vladko kdesi podel. Od tých čias, čo oni boli odišli, ho nebolo. Čeľaď a zámocký kastelán boli všetko prehľadali, poslali poslov na všetky strany, ale chlapca nikde nenašli.

Pani Svatava teraz zbadala, že materinská láska môže byť príčinou omnoho väčšieho žiaľu, ako je ľútosť za striebrom. Aká náruživá bola, tak teraz jej horekovanie neznalo hraníc. Nemohla ani pochopiť, že sa jej takej panej môže prihodiť také nešťastie. Vďačne by bola dala všetok majetok, keby sa jej chlapec bol vrátil.

Zazrúc Gofrita, naskočila na neho, že on odpratal chlapca, aby sa jej pomstil.

— Ty si sa mi vyhrážal, keď som ťa udrela, že sa preto ešte naplačem, ty si chlapca odpratal! Ty zlý — zlý človek! Za úder palicou zmárniš dieťa. Kde si ho dal, priznaj sa! — i naskočila naň ani rozumu pozbavená.

Gofrit zadivene hľadel na ňu a odvolával sa na všetkých prítomných, či ho vôbec kto s chlapcom videl. Veď on nebol ani v hrade, ale zháňal povozy a posielal výživu baníkom. Všetci dosvedčovali, že hovoril pravdu. Len Zura ho údajne videla s Vladkom v sade. Gofrit tajil, čo hovorila tá nedobrá žena. Svatava si nedala vybiť z hlavy, čo si raz do nej nabrala, darmo jej to vyhováral i jej muž. Kričala:

— Keď je nevinný, nech sa podrobí božiemu súdu! Nech prejde po rozpálených lemešoch, uvidíme, či je nevinný!

— Ale to nemá dostatočnej príčiny! Pani, maj zľutovanie s biednym a nepokúšaj boha! — napomínal ju zámocký kňaz, starý mních s dlhou bielou bradou.

— O tom nemôže byť ani reči, že by sa Gofrit podrobil božiemu súdu, — odporoval i Horymír. — Tebe nejde o súd, ale ty sa chceš na tom úbožiakovi vyvŕšiť.

Gofrit kľakol na kolená a zblednutý od strachu prisahal, zdvihnúc ruku k nebu, že dieťaťu neublížil.

Daromné boli všetky reči a nahovárania i Horymírove, i mníchove. Svatava nechcela odstúpiť od svojho:

— Keď je nevinný, nemá sa čo báť súdu, pán boh svojich neopustí.

Napokon sa i mních uspokojil a Horymír musel tiež pristať. Poslali pre kastelána a pre starostu a nakládli ohňa na lúke pred hradom. Doniesli šesť pluhových lemešov a hodili ich do vatry. Za chvíľu sa zbehlo hodne sveta, ktorý so záujmom besedoval o udalosti. Omnoho väčšia bola u všetkých zvedavosť, ako sa skončí súd, než ľútosť nad osudom Gofrita, ktorý šiel s mníchom do zámockej kaplice vyspovedať sa a prosiť Pannu Máriu a svojho patróna o ochranu.

Keď prišiel nazad i s kňazom, rozložili do červena rozpálené železá na skok jeden od druhého a kňaz modliac sa ich prežehnal a pokropil svätenou vodou.

Nešťastný Gofrit sa zobul a hoci bledý, ale spoliehajúc sa na božskú spravodlivosť, dosť pokojný čakal, kým príde čas jeho utrpenia.

Horymír i Svatava boli na skúške prítomní. Kastelán postavil za Gofrita dvoch mužov s pikami naň namierenými a starosta mu vyložil, že ak nebude skákať po lemešoch, prepadne trestu, ktorý padá naň, keby boží súd sa skončil pre neho nepriaznivo. Potom ho postavil na tri kroky od červených želiez a zvolal:

— Vo meno Boha Otca, Syna i Ducha svätého: bež! Nech ti Boh pomáha!

Gofrit sa prežehnal a rozhodnúc sa, zaskakoval z lemeša na lemeš.

Prebehol všetkými, zatočil sa a spadol na trávu, bledý ako smrť; vydýchol si zhlboka a zamdlel: obidve nohy mal silne popálené, bolo cítiť zápach zhorenej kože.

— Vidíte hriešnika! — zvolala Svatava. — Vidíte, že som mala pravdu, on vie, čo je s dieťaťom. Musí povedať, kde podel chlapca!

Ľudia okolo Gofrita hľadeli naň zadivene. Niektorí krútili, neveriac, hlavami, niektorí pokrikovali, že je to lotor, starý zbojník, že ho treba naučiť poriadku, a väčšina nevedela, čo si má myslieť, a čakala na mienku múdrejších, aby sa k nej pridala.

Hoci súd vypadol pre Gofrita nepriaznivo, Horymír nemohol veriť v jeho vinu a vzpieral sa celkom rozhodne jeho mučeniu, ktoré teraz Svatava žiadala, ako i mnohí z prítomných, štvaní Mardochom a Vilou.

— Nedám ho mučiť, počkám ešte štyri dni; možno sa za ten čas niečo dozvieme o osude chlapca, — vyhlásil napokon Horymír.

— Dajte ho za ten čas do väzenia, a keďže nevládze chodiť, zaneste ho! — rozkázal kastelán.

Dvaja chlapi ho ľahko odniesli na rukách.

Ľud sa rozišiel neuspokojený, nevediac vlastne sám, čo chcel. Teraz nadávali na Horymíra a Svatavu, a boli by nadávali, keby sa všetko opačne bolo stalo. Rozhnevaná Svatava nechcela s mužom ani hovoriť, ale plačúc kráčala do hradu s kastelánom, ktorý ju tešil, posudzujúc pritom obozretne Horymíra:

— Rytier je pridobrého srdca, a to i vtedy, keď je to nie na mieste. Nuž ale za štyri dni sa všetko rozhodne a presvedčíme sa všetci, že krása býva vždy spojená s múdrosťou, tak ako priveľká dobrota so slabosťou.

Dni sa míňali, už sa chýlil ku koncu i štvrtý, a o chlapcovi nebolo nič počuť. Horymír, ktorého strata dieťaťa veľmi dojímala, chodil ani umučený po okolí zámku, vypytujúc sa každého o chlapcovi, teraz už s veľmi malou nádejou na úspech. Zronene stál na kopci, opierajúc sa rukou o starú lipu, a prichádzali mu na um milé reči a skutky šuhajčekove; zahľadel sa na zachádzajúce slnce, ktorého polovica, ešte blýskajúc nad vrchmi, ožarovala zlatými a červenými lúčmi po jasnobelasom nebi plávajúce ľahučké biele oblaky, a celá krása prírody sa mu zdala zbytočná a bezúčelná.

— Boh ťa pozdrav, pane!

Na neočakávaný hlas sa Horymír chytro obrátil; videl pred sebou jedného zo zbrojnošov, ktorí boli odišli s Ľuborovou výpravou.

— Kde sa ty tu berieš? — spýtal sa ho prekvapený Horymír.

— Poslal ma Ľubor, aby som ti oznámil, že je tvoj syn Vladko s nami, aby si si nerobil preň starosti.

Radosť Horymírova nad touto zvesťou bola veľká. Ale hneď mu zišiel na um i boží súd a nevinné utrpenie Gofritovo.

— Nuž a prečo ste ho vzali so sebou a mne o tom nič nepovedali? Koľko strachu sme pre neho vystáli a nevinný Gofrit čo trpí preto i teraz!

— Stalo sa to takto. Za tri dni sme po biede prišli do Chlumska a jednali s pánom o priepust. Rytier mnoho žiadal. Keby sme všade boli museli toľko platiť, nie veľmi by nám bolo zostalo na zbožie. Nechcel nijako popustiť. Oleša i Ľubor sa radili, prosili, prehovárali, no nechcel spustiť.

— To je divné, to by som od Chlumského nebol očakával, — riekol Horymír.

— Vtom, ako keby sa bol stal zázrak, priskočil spoza voza Vladko a podal rytierovi ruku ako nejaký dorastený muž. „Pozdrav ťa Pán Ježiš!“ zvolal. „Pre Kristove rany, kde sa ty tu berieš, chlapče?“ skričali Ľubor a Oleša, keď ho zazreli. „Ako si ty sem prišiel?“ Nuž schoval sa do voza medzi seno a neukázal sa celé tri dni. Mňa poslal Ľubor, aby som ti to oznámil, aby ste sa nebáli oň. Naspäť poslať ho nemohol, lebo sa obával odoslať ho len s jedným alebo s dvoma mužmi a viac ich nemohol prepustiť.

Horymír uradostene kráčal so zbrojnošom, vedúcim svojho koňa, do zámku, aby oznámil radostnú novinu i svojej žene. Cestou zbrojnoš ďalej rozprával, že Vladko uprosil rytiera, aby nepýtal od nich toľko peňazí.

— Hovoril tak múdro, že to bolo napodiv. Pýtal sa rytiera, či už bol niekedy hladný. „A ty si bol?“ pýtal sa ho rytier. „Bol veru, keď sme raz poblúdili s koňmi s Ľuborom v hore. Ty, také kone nikto nemá ako on,“ ukazoval na Ľubora. „Tie ti vedia skákať a utekať, to je zázrak. Ak budeš dobrý, dáme ti jedného, však, Ľubor?“ A čo sa nestalo? Rytier pristal na koňa, ktorého mu Ľubor ponúkol. Bol to jeden z Avarových. Ešte i nazad môžeme ísť za neho. Keby nie Vladka, neboli by sme sa tomu rytierovi tak ľahko vyšmykli. Žiadal od nás dvesto hrivien striebra! Ale chlapec sa mu tak zapáčil, bol taký smelý, toľko sa na ňom nasmial, že viac jemu kvôli pristal na koňa. Chcel ho nasilu zadržať u seba na hrade, ale Vladko nechcel pristať, hoci ho i Ľubor, i Oleša nahovárali, aby zostal, že naspäť idúc ho ohlásia. Ale on nechcel o tom ani počuť, hovoriac, že ho otec poslal, aby dal pozor na ľudí.

Doma oznámil Horymír svojej žene, že sa Vladko našiel. Vo svojej radosti zabudla Svatava poďakovať sa bohu, ku ktorému sa vo svojom súžení nebola prestala obracať. Na Gofrita si vôbec nespomenula, len keď jej muž urobil výčitku, že bez príčiny uviedla naň ťažké utrpenie.

Horymír potom utekal vyslobodiť Gofrita zo žalára. Otvoriac ťažké okuté dvere, videl ho ležať na otiepke slamy.

— No, Gofrit, vstávaj a poď von! Vladko sa našiel. Ušiel s výpravou na Moravu.

Gofrit len zabručal:

— Nemôžem vstať na popálené nohy.

Horymír ho kázal vyniesť do jeho bývania pri skladoch a staral sa, aby sa mu pokaličené nohy čím skôr vyliečili. Hľadel všemožne zmierniť jeho hnev, ktorý Gofrit ani jedným slovom alebo posunkami neprezradzoval. Ani na rozličné narážky rytierove, že sa mu krivda stala, že mu to nahradia, neriekol ani slova.

Gofrit zbožňoval Svatavu. Nikdy nepomyslel na to, že by ona čo i len dobrým okom pozrela naň. Bol blažený, keď ju videl, a z jej ruky mu bolo sladké i utrpenie. Hľadel na ňu, ako hľadí za temnej noci na tvrdých skalách opustenej jaskyne sa trasúci pustovník na svoju sväticu, ktorá len svojím menom žiari v jeho opustenej duši.

Svatava ho nenavštívila ani raz. Nahliadla, že mu krivdila, ale hanbila sa mu pozrieť do očí a cítiac výčitku svedomia, myslela si, že ju potlačí, keď samej sebe zneváži predmet vzbudzujúci nepríjemný pocit. Však si napokon pani mohla dovoliť zachádzať so svojím otrokom, ako sa jej videlo. Zavše mu kázala poslať lepšie jedlo, ktorého sa Gofrit nedotkol. Prečo? Čo sa ozaj dialo v tejto opustenej duši?

Výpravy zápasili s veľkými ťažkosťami. Drevené vozy boli slabé na zlé cesty, ktorých väčšinou ani nebolo. Museli sa pretĺkať horami, močiarmi, riekami bez mostov. Bolo mnoho, ak niekde v susedstve dedín našli koľaje, ukazujúce, kadiaľ chodievajú dedinčania do poľa. Ľudia cestovali koňmi a aj obchodníci, potĺkajúci sa tu i tu krajom, vliekli svoj tovar na koňoch alebo na osloch. Drevené osi vozov praskali a lámali sa. Ani kolesá, často len z hrubého pňa odpílené kruhy, nevydržali mnoho. Takým spôsobom sa výpravy len veľmi pomaly pohybovali napred. Chudák Vladko si veru zavše i poplakal za rodičmi a za Danušou. Keby bol vedel, že je to tak zle, nebol by ušiel z domu. Ľubor ho však vždy vedel nejako rozveseliť alebo rozprávaním, alebo že ho vzal k sebe na koňa.

Čas sa míňal v zámku, rany Gofritove sa už zahojili, potravy bolo veľmi málo, lebo museli baníkom znova vypomáhať, hoci mnohí z nich i sami odišli. Do smiechu nebolo nikomu, každý hľadel zarmútene, ani keby mal na druhý deň prísť o život. Teraz si všetci robili trpké výčitky, že tak ľahkomyseľne boli opustili svoje polia. Nikoho netešilo striebro, hoci práve vyrábali veľmi bohatú žilu, nechcelo sa nikomu do roboty. Veď sa im zdala taká daromná, keď neposkytovala výživu! Deti baníkov, majúcich peňazí zbytkom, chodili po roľníckych dvoroch, vyhľadávajúc pohodené odpadky, ktoré by inokedy ani pes nebol obzrel.

Horymír, ostarnuvší starosťami, hneval sa sám na seba, že nenútil baníkov i nasilu do obrábania rolí. Keď i nie všetkých, ale primeranú ich čiastku mal zadržať pri roľníctve.

Teraz už boli v takej núdzi, že i najskromnejšiu porciu, ktorú dosiaľ dostávali, nebudú môcť vydávať — o päť dní. Už i teraz len toľko prišlo na každého, že sa len pri živote udržal; keď ani toho nebude, príde všetkým zahynúť hladom. Darmo boli baníci poprehliadali všetky roľnícke domy, nenašli ani tam výživy. Sedliaci skoro práve tak hladovali ako baníci, lebo im baníci všetko vykutali a pobrali. Ani v zámku nebolo lepšie ako inde, veď Horymír bol taký statočný, že keď bolo potravy ešte viac, dal i všetku zámockú odniesť do skladov, pravda, v nádeji, že výpravy prídu ešte zavčasu. Teraz panstvo práve tak trpelo nedostatkom, ako i služobníctvo. Svatava sa bola vzpierala konaniu mužovmu, ale keď videla pohľady zámockých zbrojnošov, poznala, že strach pred smrťou hladom prevyšuje i u týchto najvernejších ľudí úctu a strach pred panstvom.

Horymír vše vyšiel na najvyššiu vežu svojho hradu a rozhliadol sa túžobne po ďalekom okolí, či nevidí prichádzať svoje výpravy. Na poliach sa zelenali nové nezrelé úrody, krásne lúky a temné hory a vrchy ich obrubovali; bystré, lesklé potoky pestrili obraz, ale v tom oku milom kraji nebolo nič, čo by človek bol mohol použiť za pokrm. Široko-ďaleko nebolo vidno kúska dobytka, nebolo ovce-kozy; nebolo počuť zabrechať psa a zamňaučať mačky, ba nebolo vidieť ani vtáčika preletieť; všetko, čo mohlo slúžiť za pokrm ľuďom, zmizlo z toho nešťastného vidieka. Horymír, hľadiac na svoje rozsiahle panstvo, nemohol temer pochopiť, že by ľudia medzi toľkou krásou, pri takej bohatosti prírody, museli hynúť hladom. Veď už o niekoľko týždňov bude obilia dosť, ale ono už nenarastie im, lebo ich už tu viac nebude.

Už teraz, keď ešte mali, hoc i veľmi nedostatočnú trošku výživy, trpeli hladom ťažké muky; Horymíra trápila stála bolesť útrob, hlava sa mu točila, cítil ju akoby železnou obručou stiahnutú. Pritom bol slabý, že ledva vládal zdvihnúť ruku-nohu; na vežu hore schodmi šiel, oddychujúc, celú hodinu. A okrem útrap telesných ho mučil ešte strašnejší žiaľ duševný. Takto musí zahynúť nielen on, ale i jeho rodina, jeho Danuška, ktorá mu bola taká milá! Pomyslel si, ako to bude, keď dieťa bude vypytovať od neho kúsok chleba, a on nebude mať mu čo dať! Bude pred ním hynúť, a on sa bude musieť na jej trápenie dívať a nebude jej môcť pomôcť. Je na slobode, má majetku, že by mohol vyživiť tisíce ľudí roky — a nemá pre svoje najmilšie dieťa najbiednejšieho chleba!

Ľudia chodili k nemu žobrať aspoň trochu soli, aby si ináč celkom nestráviteľné byliny pripravili s ňou. Nebolo štipky soli. Iný raz obchodníci doniesli soli z Nemecka, dnes sa chránili vojsť do ubiedeného kraja, ani keby bol v ňom mor, lebo keď sprvu niektorý prišiel, pobrali mu vyhladnutí baníci nielen tovar, ale i dobytok, na ktorom bol naložený.

Horymír pozrel z veže dolu do dvora svojho hradu a s podivením videl, že jeho Danuška tam ešte okolo svojej varovkyne, zhrbene, bezvládne na jednom schode sediacej, dosť bystro prebehuje. Že to dieťa má ešte toľko sily, myslel si s podivením. Hľadiac na ňu ďalej, spozoroval, že vbehla do bývania Gofrita, ktorý ju bol zavolal kývaním rukou. Zišiel mu na um i jeho Vladko. I ďakoval pánu bohu, že keď majú tu všetci vyhynúť, aspoň on zostane pri živote, a tak jeho rod nezanikne.

V takomto trápení sa minul ešte jeden a ešte jeden deň. Minul sa i ostatný, v ktorý bolo čo i len očistom živnosti. Prišiel prvý deň, keď už nebolo vôbec nič.

Zúfalosť ľudí vystúpila na taký stupeň, že prestali už i hromadne umierajúcich pochovávať. Mnohí stratili rozum a vliekli sa s bláznivým smiechom po domoch, hryzúc a vynukujúc sa kamením, drevom; iní zasa tupo ležali alebo sedeli kadekde po poliach a záhradách a čakali na smrť, ktorá ich mala z útrap vyslobodiť.

Tône

Na štvrť hodiny cesty od baní bola úzka, hlboká dolina, ktorej steny tvorili vysoké skaly, pozarastané miestami kríčím. Dolina nemala východu a na jej konci bolo malé, tmavé jazero nesmiernej hĺbky, obkolesené z väčšej čiastky strmými bralami, z menšej pošmúrnymi smrekmi. Dolina robila i na pravé poludnie taký dojem, že sa len smelý muž odvážil vojsť do nej; podvečer alebo v noci by ta nebol nikto šiel za nič na svete, lebo sa tam schádzali zlé moci. Volali ju Zakliatou.

V jednu noc — mesiac len tu i tu prebleskoval spomedzi oblakov a hádzal svoje temné, sťa zbojnícke svetlo do hĺbky doliny — bola v nej rozložená vatra, ktorej plamene ošľahovali červeným svetlom chasu okolo nej táboriacu. Bol to Mardoch so svojimi druhmi. Doniesli so sebou hojne živnosti, vtedy, keď všetko mrelo hladom, a doniesli i nápojov: medoviny a vína. Ich jediva by okrem nich nikto nebol požil. Zišli sa na hroznú večeru, lebo Zura doniesla zmárnené trojročné dievča a chvastajúc sa rozprávala, ako ho vlákala k sebe a zarezala nožom. Strašná čeľaď sa smiala na jej rozprávke, ako žartovala s dieťaťom a ako mu ani žartom podrezala hrdlo. Dieťa upiekli a zjedli, rozprávajúc si pritom, že niet boha, že človek je len zver a že i má žiť ako zver. Mardoch vykladal, že každé poslúchanie ľudí je hlúposť, každá cnosť namyslená daromnosť, dobrá len na to, aby nás druhí využitkovali vo svoj prospech. Jediná na svete panujúca moc je sila a úskok. Človek je zver, ako je zver i medveď, nepovoľujúci nikomu, len svojim chúťkam. Jediným bohom je ohromná opica, stelesňujúca všetky zverské pudy v najvyššej miere. Prečo by mal byť človek otrokom pod podmienkou, že je tvorom s dušou, keď je voľným zverom bez duše?

Mardochovi druhovia prijímali tieto jeho náuky ani zvestovanie najväčšej pravdy. Medzitým pili a k ich rozdráždeným pudom pristúpil i diabol opojenia. Ženy strhali zo seba svoje šaty a len zdrapmi pozakrývané tancovali tance najväčšej vilnosti a necudnosti. Chlapi vrieskali ani zvery a spievali, dupkajúc a tlieskajúc dlaňami, pesničky najsurovšej bujnosti a rúhania bohu.

Napokon sa splietli do klbka, v ktorom sa hmýrili ich údy ani chvosty a hlavy na jar z úkrytu sa vyvalivšieho zhluku hadov.

Hnusnú hru prerušilo opojenie, ktoré ich rozhádzalo ani mŕtvoly okolo dotlievajúcej vatry. Pri východe slnka skákali nad nimi ropuchy a preletúvali do svojich skrýš netopiere a sovy.