ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Medzitým svietilo vonku slnce a jesenné kvety maľovali pestré obrazy na zeleni lúk. Bolo veselo, i vošla útecha a nádej do sŕdc Horymíra a jeho sprievodcov.

Krajina bola taká krásna farbami a životom ľudí a prírody, blyskotom vôd a spevom žnúcich, že nebolo možno myslieť na vraždy a na smrť.

Ale jas slnca zachádzal, nechávajúc za sebou chladné šero, zháňali sa tmavé oblaky, medzi ktorými brodil zarudnutý mesiac, a Horymírovi sa zdalo, že je tá červeň na mesiaci krvavá a že neuvidí viac svoju rodinu. Neovinie viac rameno okolo drieku krásnej Svatavy a nepocíti bozk drobných ústok svojich detí. Hlava mu sklesla hlboko na prsia.

Vtom mu prebleskol pred očami biely pruh. Pozrel za ním a uvidel ho miznúť ani vtáka už skoro na samom okraji obzoru, kde po jednom zablysknutí zmizol.

Celá čata, dvíhajúc sa v strmeňoch, s údivom hľadela za bielym úkazom.

— To je zázrak, ako ten kôň zaskakuje! — zvolal mladší z pánov.

— Nemožná vec, že by kôň vedel tak letieť; to bol nejaký prízrak, — riekol druhý z pánov.

Horymír zadivene hľadel okolo seba.

— Čo to bolo vlastne, čo sa to stalo? — spýtal sa za sebou jazdiaceho Ľubora.

— Avar popustil trochu nepokojného Šemíka. Zdá sa, že niekoľko sto krokov pred nami je riečka, lebo zachádzajúce slnce pred chvíľou ešte blyslo sa v nej.

O chvíľu prišli k riečke, širokej asi dvadsať lakťov, a zastali na jej brehu, vyzerajúc na druhý za Šemíkom a Avarom. Nebolo po nich znaku, ani keby boli zo zeme zmizli.

Prešli cez riečku, a keď za hodný čas prišli k malému lesíku, našli tam Avara so Šemíkom.

Nikto nezbadal, že sa s Avarom stala akási premena, lebo všetci obzerali len koňa, nevšímajúc si človeka. Avarovi to bolo milé, lebo bojoval taký boj so sebou, pri ktorom potreboval pokoj.

Hrubého, takrečeno len zverský život medzi zvermi živšieho človeka dojal pohľad a dotknutie Danušino. Dojatiu ešte pripravil pôdu osud Horymíra, ktorý bol s ním zachádzal vždy po ľudsky a umožnil mu život medzi jeho milými zvermi.

Keď prišiel do lesíka, sňal sedlo z koňa a dal mu úplnú voľnosť, nebojac sa, že ujde, lebo bol istý, že na jeho zahvizdnutie pribehne k nemu. Pustil ho a potom stál na jednom mieste a hlavou sa mu motali neobyčajné myšlienky. Cítil na ruke, ktorej sa mu bolo dotklo dieťa, stále tú mäkkú rúčku a videl tie nevinné oči. Možno sa vzbudil v ňom všetok cit, ktorý prechovávame za rodinu, a nepovedomý cit, ktorý skrsne v nás pri pohľade na dieťa, na jeho nevinnosť, milotu, na neschopnosť pomôcť si alebo škodiť druhému. Zišlo mu na um, že ho v jeho živote nikto nemal rád a nikto nikdy nebol poláskal, a to dieťa sa ho dotklo s milou dôverou. Pri odchode z hradu nepomyslel na nič iného, iba aby svojho žrebca čím najviac šetril, ale cestou a tu v lese prepadli ho divné myšlienky: možno by žrebec mohol zachrániť Horymíra! Je to zázračný kôň, skok má neslýchaný. Možno sa Horymír môže zachrániť v prípade nebezpečenstva. Ale možno kôň pri tom zahynie.

Avar potriasol hlavou a obidvoma rukami si chytil a trhal dlhé fúzy.

— Nie, nedám koňa! Vychoval a vyučil som ho, nemám radosti, len z neho. Ako ide ku mne, ako ma rozumie a poslúcha! Aký je krásny a ako uteká! Nebolo takého zvera a ani nebude. Čo by bol môj život bez neho?

Zasa mu zišlo na um dieťa.

— Aké belasé oči má! A ako divne-divne pozrelo na mňa!

Pozrel si na ruku a šúchal si ju.

— Tu sa ma dotklo.

Avar nespal celú noc; ležiac pri koňovi, zhováral sa s ním. Ktovie čo a akou rečou?

Prenocovali v háji a na druhý deň hneď popoludní sa im ukázali na obzore hradby a veže Vyšehradu. Pri tom pohľade sa všetkým naplnilo srdce hrdosťou: Hľa, aký veľkolepý je hrad nášho kniežaťa, pána českej zeme!

Len Horymírovi ihneď stislo srdce, ako sa v tých ozubených múroch rozhodne jeho osud.

Slnce bolo ešte vysoko na obzore, keď ich kone dupotali po hrubej dlažbe jedného z dvorov hradu.

Obstali ich ozbrojenci v drôtených košeliach, s hrotnatými prilbami na hlavách, a rozličné pobiehajúce služobníctvo, ako i niektorí páni od dvora, ktorí oslovili rytierov, vedúcich Horymíra. V povstavšom zhluku pošeptal Ľubor Horymírovi:

— Avar ti odkazuje, že keby bolo zle s tebou, pýtaj si milosť ešte raz si pojazdiť na Šemíkovi. Ten vyletí s tebou zo zámku a nikto ťa nedobehne.

Horymír obzrel silné brány, veže, vysoké, ozubené múry hradu a pokrútil smutne hlavou:

— Niet takého koňa, ktorý by ma z takého, nad riekou, na vysokej skale postaveného hradu mohol zachrániť! Daromné nádeje!

Páni, ktorí doviedli Horymíra, odišli, ale onedlho sa jeden z nich vrátil a vyzval ho, aby šiel s ním ku kniežaťu, ktoré si žiada hneď s ním hovoriť.

Knieža Kresomysl, ešte mladý, úhľadný muž, sedel na plošine ozubeným múrom obkolesenej, nevysokej, ale širokej, okrúhlej veže, na ktorú slnko hádzalo svoje hrejúce lúče. Bol tak zabalený do plášťov a pokrývok, že mu len tvár vyzerala z nich. Triasol sa na celom tele a klepal zubmi; jeho tvár bola temer zelená od bledosti. Mal záchvat zimnice, na ktorú i on, i mnohí z jeho dvoranov vše trpievali.

Okolo neho bolo viac pánov, mladších, starších, hľadiacich naň či ustarostene, či nádejne, či ľahostajne. Všetci mysleli na to, že raz záchvat zimnice môže i ukončiť jeho život a tým alebo pohoršiť, alebo polepšiť ich postavenie.

Jeden bradatý, starší, silný muž v čiernom rúchu oznámil kniežaťu, že doviedli Horymíra, na čo Kresomysl hnevlivo odvetil:

— Zavrite ho do temnice! Nie, doveďte ho, chcem ho vidieť.

O chvíľu sa ozvali kroky na úzkych schodoch veže a Horymír vystúpil pred knieža, hľadiace naň úkosom. Knieža bolo vo svojej chorobe netrpezlivé a hnevalo sa na všetkom. Vážna, vysoká postava Horymírova, s tvárou obrúbenou už šedivejúcimi vlasmi a bradou, urobila na prítomných pánov dobrý dojem. Horymír sa uklonil a všetci okrem kniežaťa mu kývli na pozdrav hlavou alebo rukou.

Hrkajúc zubmi, Kresomysl zvolal naň hnevlivo:

— Tvoji ľudia ťa obžalovali, že si pobil hodne ľudí, aby si mohol zasypať strieborné bane, z ktorých sme i my brali dôchodok. Je to pravda?

Horymír pokročil pred Kresomysla a riekol:

— Milostivý kňaz, predtým, ako by som odpovedal na tvoju otázku, prosím ťa, aby som mohol vidieť svojich obžalovateľov.

Knieža kývlo hlavou.

— Doveďte ich!

O chvíľu sa Horymír díval na ohavné postavy Mardocha, Vyruša, Kláča a Radúra. I zvolal:

— Tí ma obžalovali, najhorší a najpodlejší, — i hodil opovržlivo rukou.

— Akí sú to ľudia? — ozval sa jeden z mladších pánov, červenolíci, vysoký Targoš.

Horymír pozrel naň a povedal:

— To sú ľudia, ktorí štvali k odporu, ktorí vždy pri každej príležitosti vyvolávali vzbury. Čo žalujú na mňa?

Zloduchovia, prekričiavajúc jeden druhého, zvolali:

— Horymír priviedol hlad. Prenasledoval nás. Zabíjal nás. Zničil bane a pripravil nás o chlieb a milostivé knieža o dôchodok. On sám žil hojne, my sme mreli hladom. Najprv hnal ľudí do baní, potom ich preto zabíjal, že tam pracovali. Zaslúži mnohonásobne smrť, lebo mnohých pripravil o život. Žiadame jeho hlavu!

Targoš zvolal:

— Ticho, beštie!

Kresomysl pozrel naň a potom na zloduchov:

— Nech hovorí Horymír.

Horymír vyrozprával hrozné utrpenie hladom a ako jednako nechceli ísť ľudia obrábať polia. Nezostalo mu nič iného ako zasypať bane, aby si zachránili život. Keď ho naštvaní ľudia prepadli, musel sa brániť a jeho ľudia niekoľkých zabili. Bane zasypal.

Kresomysl bolestne zívol a riekol trasľavým hlasom:

— Nech vyrečie Gorazd súd.

Predstúpil silný muž v čiernom rúchu a hovoril hlbokým hlasom:

— Rytier Horymír, sám si sa priznal, že si zasypal bane a pobil ľudí, brániacich kniežací majetok. Za tvoje prečiny patrí podľa starodávneho zákona a zvyku trest smrti odťatím hlavy.

Zloduchovia sa začali rehotať a kričali kniežaťu na slávu.

Kresomysl pozrel na nich a zvolal hnevlivo:

— Mlčte! Vypoviem výrok. Horymír zasluhuje trest smrti: nech mu kat zotne hlavu v Premyslovom dvore, hneď teraz, aby sme sa mohli odtiaľto na vykonanie výroku dívať.

Zloduchovia sa radostne smiali a oblápali jeden druhého.

Horymír kľakol na koleno pred kniežaťom:

— Milostivé knieža, tvoj výrok je prísny, ale ho možno zasluhujem i pre svoje iné hriechy. Nech sa stane vôľa božia.

Tu predstúpil pred knieža Targoš a s ním niekoľko pánov.

— Milostivé knieža! Dobre, keď si výrok vypovedalo, vypovedaný je. Ale jednako je Horymír pán z dobrého rodu. Jeho žena je Svatava z rodu Svaticov a nemožno ho odpraviť tak, aby predstúpil pred Krista s dušou nečistou. Patrí mu svätá spoveď a prijímanie. Preto žiadame, aby si vykonanie trestu preložil na zajtrajší deň, aby mal čas pripraviť sa na predstúpenie pred najvyššieho Pána.

Kresomysl podráždený odporom zvolal, vytiahnuc ruku spod plášťa a hroziac ňou:

— Chcem, aby bol popravený hneď. Či som ja knieža, či ty tu rozkazuješ? Poznám ťa, a ak budeš odporovať, pôjdeš s ním i ty!

Targoš sa zapálil a buchol širokým, rovným mečom o dlažbu veže:

— Milostivé knieža, ty máš právo pripraviť svojich poddaných o tento život, ale právo pripraviť nás o večný život nemáš!

Viacerí páni zvolali:

— Pravdu má Targoš. Patrí mu spoveď!

Kresomysl sa díval zamračene na pánov; cítil, že má Targoš pravdu, ale jednako nechcel ustúpiť.

I pristúpil k nemu Gorazd a riekol tlmeným, vľúdnym hlasom:

— Milostivé knieža, vidno na tebe, že si veľmi chorý, bolí ťa hlava. Nehnevaj sa. Choroba ťa robí netrpezlivým. Povoľ žiadosti pánov, ona je spravodlivá.

Kresomysl sa opustil celkom, hlava mu klesla na prsia.

— Odveďte ma do spálne; som chorý, — zamrmlal ledva slyšateľným hlasom.

Páni, priskočiac k nemu, chytili ho pod pazuchami a odviedli do hradu.

Zloduchovia skuhrali sťa do kúta vohnatí psi.

Targoš im zahrozil rukami:

— Ticho, šelmy! Ešte ste nepočuli ostatných slov! Pre takých lotrov, ako ste vy, páni sa nebudú zabíjať.

Mardoch so svojimi spoločníkmi sa odplazil, hádžuc na Targoša pohľady, podobné tým, s ktorými Judáš odchádzal po zrade svojho Pána.

Horymíra odviedli do väzenia.

Na druhý deň, keď slnce bolo na polceste medzi východom a poludním, vyšiel Kresomysl so svojím sprievodom na veľký dvor Premyslov, kde bol postavený klát červeným súknom prikrytý a pri ňom stál kat, silný, svalnatý muž surovej tváre, s obnaženými ramenami, s veľkým toporom v rukách.

Kresomysl sa v ten deň cítil zdravý, zimnica ho popustila, i zdal sa celkom iným človekom, ako bol minulý deň. Horymír stál pred ním s obnaženým krkom: bol bledý, ale nebolo na ňom vidieť strach pred smrťou.

— Kniežacia Milosť, nežiadam od teba, aby si mi daroval život, ale jednu milosť som zaslúžil svojou a svojich predkov vernou službou tvojmu rodu. Prosím ťa, aby si mi ju povolil.

Kresomysl bol v nálade úplne premenenej.

— Horymír, ľutujem, že taký šľachetný muž, ako si ty, dopustil sa takého prečinu. Ľutujem i to, že som včera vyriekol taký tvrdý výrok na teba, ale vyrieknutý nemôžem už zmeniť.

Targoš zvolal:

— Prečo nie, keď je nie spravodlivý? Pre takých naničhodných ľudí nehodno pána obetovať.

Knieža pozrel prísne na mladého muža.

— Výrok je spravodlivý. Predo mnou niet pána alebo poddaného; musím byť spravodlivý ku každému.

Gorazd poznamenal:

— Výrok zodpovedá zákonom.

Na to riekol knieža:

— Keď zodpovedá zákonom, treba ho vykonať. Milosť ti povoľujem každú, s výnimkou života. Hovor, čo si žiadaš.

Horymír kľakol na koleno a povedal:

— Mám koňa, ktorému niet rovného v českej zemi. Prijmi ho odo mňa do daru, ale mi dovoľ, aby som sa pred smrťou ešte na ňom ponosil.

Kresomysl rozkázal doviesť koňa pred seba. O chvíľku prišiel Avar s krásnym osedlaným zverom; všetky žilky hrali v ňom, keď harcoval na tenkých nohách pred panstvom. Kresomysl, obdivujúc žrebca, riekol:

— Tak hore sa, rytier! Pojazdi si na krásnom koni. Je to kráľovský dar, ktorý mi dávaš.

Horymír sa vyšvihol na nepokojného koňa, od ktorého Avar zmizol; pretisol sa medzi pánmi a behom ušiel zo zámku.

Horymír na tancujúcom koni dosť dlhú chvíľu poskakoval na dvore. Zrazu ho vzopäl a potom pustil, a všetkým vlasy dupkom vstali a všetci skríkli nad nevídaným zázrakom: Šemík, vznášajúc sa ani vták, preskočil kruh obdivujúcich ho ľudí, dvoma ohromnými skokmi preletel dvorom, prešvihol sa jediným dupotom širokou bránou a už sa zjavil na vysokej hradbe nad Vltavou; tu postál na chvíľku a neslýchaným skokom zmizol sťa biely blesk v hlbokej priepasti.

Všetci — najprvší sekeru zahodivší kat — utekali na hradby, aby videli, čo sa stalo s jazdcom a koňom.

Horymír bol dolu vprostred Vltavy — a sedel na koni, pohybujúcom sa pomaly a namáhavo; okolo neho a za ním bol vo vode široký červený pruh — krvavý. Na druhom brehu rieky stáli dvaja mužovia s koňmi a vodou sa brodil so zúfalým úsilím tmavý Avar s dlhými bielymi fúzmi. Horymír chytro zbadal, že kôň pod ním slabne, i skočil z neho do vody a vyviedol ho s pomocou Avarovou na breh. Šemíkovi sa valila z pŕs širokým prúdom krv dolu prednými nohami. Mužovia na brehu boli Ľubor a Oleša, čakajúci svojho pána s koňmi, prichystaní na útek. Ale ani Horymír, ani Avar nechceli opustiť poraneného žrebca, ktorý bol padol v rieke na veľký ostrý kameň a rozrazil si na ňom svoju hruď. Všetci štyria mužovia všelijako probovali zastaviť koňovi krv, stískajúc mu ranu prstami a hľadajúc pomoc, hoci videli, že jej vôbec niet. Krásne zviera sa striaslo na celom tele a začalo sa klátiť. Mužovia ho podopierali, ale márne; koňovi sa podlomili nohy i spadol na zem. Avar si trhal zúfalo vlasy a vše zasa, chytiac uzdu, chcel postaviť koňa na nohy. Keď videl, že je kôň stratený, vytrhol z pása ostrú dýku a kľakol ku koňovej hlave, pritúliac svoju k nej. Horymír, Ľuboš a Oleša mysleli chvíľu, že mu azda chce nejako pomáhať; len keď sa zrazu zakolísal a zvalil sa na koňov krk, skočili k nemu a zdvihli ho. Obrátiac ho na chrbát, videli, že si dýku vrazil do srdca: oči mu stĺpkom stáli a hlava mu klesla nazad. Bolo po ňom.

Všetci traja stáli, ľútostivo dojatí, nad mŕtvolami, keď začuli za sebou protivný chechot a výkriky:

— Tu sú! Už nám neujdú!

Obrátiac sa, zazreli Kláča s jeho kamarátmi a celú hromadu ozbrojencov vychádzať z vrbín, vrúbiacich brehy rieky.

— Chyťte ich, lapte ich! — kričali zloduchovia, neopovážiac sa pristúpiť k Horymírovi a jeho druhom.

Zbrojnoši pristúpili k nim a vložili na nich ruky.

— Dajte nám pokoj, pôjdeme sami s vami, — riekol Horymír, odtisnúc od seba dvoch mužov.

O chvíľu boli všetci zasa v hrade na Premyslovom dvore. Kresomysl s pánmi ich obstali a nechýbal ani kat so svojím toporom.

Kresomysl hľadel s obdivom na Horymíra.

— Rytier, ty si nám ukázal skok, ktorý zasluhuje inú odmenu, ako je smrť.

— Takého skoku nikto nevidel, čo svet svetom stojí! — zvolal Targoš.

Gorazd prisvedčil.

— Milostivý kňaz, bol by hriech popraviť muža, ktorý preukázal taký čin, o ktorom budú i budúce veky rozprávať. A myslím, že sa jeho previnenie dá i lepšie odčiniť ako jeho smrťou. Nech dá zasa bane doviesť do poriadku a nech zaplatí náhradu vdovám po pobitých mužoch.

Kresomysl riekol:

— Omilosťujem ťa, rytier Horymír. Musíš však urobiť, čo povedal Gorazd.

Zloduchovia začali kričať:

— Krivda sa nám deje! Neslobodno vraha omilostiť! Niet spravodlivosti na Vyšehrade!

Keď to počul Horymír, postavil sa pred knieža a zvolal:

— Milostivé knieža, neprijmem od teba milosť života, ak tých zlých ľudí nepotresceš. Všetkému nešťastiu sú len oni príčinou. Oni vždy štvali. Oni i najlepšie moje úmysly prekrižovali. Oni sú príčinou, že pri zasypávaní baní zahynuli i ľudia. Musia byť posadnutí diablom a musia byť na ich tele toho znamenia.

Kresomysl riekol:

— Uvidíme. Kat, prezri tých chlapov.

Zloduchovia zbledli, začali sa triasť a zakvíliac hodili sa kniežaťu k nohám, prosiac o milosť.

— Čože prosíte o milosť, veď sa vám ešte nič nestalo! — riekol Targoš.

Kat s holomkami ich zobliekali a na ich tele našlo sa dosť kadejakých znamení, o ktorých boli knieža a páni presvedčení, že sú pôvodu diabolského. Okrem toho našli pri nich i rúčky z drobných detí a iné čary, čo všetkých naplnilo hrôzou a odporom, pretože to bol jasný dôkaz, že sa zaoberali i strigônstvom a hroznými čarami.

Kresomysl potom riekol:

— Gorazd, vypovedz nad nimi súd!

Ale páni zvolali:

— Čo tam mnoho súdiť? Sú to čarovníci, spáľte ich!

I knieža, i Gorazd pristali na výrok pánov.

Nešťastníci sa hádzali o zem, kričali a plakali, ale im to všetko nič nepomohlo, holomci ich odviedli.

Ľuborovi a Olešovi prechádzal mráz po chrbte pri ich strašnom kriku a jediný Horymír ľutoval, že ich doniesol do takého nešťastia.

Mardoch so svojimi druhmi ležal ťažko okutý v tmavej temnici na holých kameňoch. Vše zamĺkli a vše zaklínali svoj osud a ľudí, ktorí im ho ustrojili. Nebolo nešťastia, ktoré by neboli žiadali na hlavu Horymíra, kniežaťa a Targoša. Potom zamĺkli.

Zrazu skričal Mardoch hrozným hlasom:

— Je boh!

— Máme nesmrteľné duše, čo bude s nami? — zareval v šialenom zúfalstve Kláč.

— Mardoch, ty si príčinou, že prídeme do večného zatratenia! — kričali zloduchovia, hodili sa na nešťastníka a utĺkli ho ťažkými okovami.