Valgatha

Valgatha je historický román tematicky sa viažuci k panovaniu Jána Jiskru z Brandýsa na Slovensku v rokoch 1451 – 1461. Kubáni jeho prvú knihu dopísal 6. apríla 1861 a na druhej knihe začal pracovať už 5. júla toho istého roku, no dokončeniu diela zabránila autorova tragická smrť.

Čiastočne prepracovanú verziu prvého dielu publikoval v Orle v roku 1872 Andrej Sytniansky, ktorý román aj uzavrel dôrazom na jeho nenávratne nedopovedaný koniec: „Ako sa stretol a spojil v živote Mirko Krask a Milicou a Janko Brezovický s Meluzínou? Čo sa stalo so Želmírou? ... To zamýšľal náš nezapomenuteľný Ľudovít nakresliť v druhej knihe svojej historickej povesti. No inak naložil s ním Hospodin. A povesť jeho kto nám dorozpráva?“

Epickým jadrom románu je boj o politickú moc medzi Jánom Huňadym, dočasným správcom Uhorska, a Jánom Jiskrom, zastupovaným rytierom Valgathom, veliteľom predsunutej pevnosti Drienčany, ktorý je poverený zastupovať práva maloletého Ladislava Pohrobka. Slovensko, spravované Huňadym, sa usiluje získať nemecký cisár Fridrich prostredníctvom grófa Cilleyho, ktorý predstavuje rozvratný element románu. V jeho vedľajšej dejovej línii stojí ľúbostný vzťah Milice Valgathovej a Ladislava Huňadiho, ktorý románu spolu s ďalšími epickými zložkami (úklady, tajné schôdzky, sprisahania, súboje, inkognito prevleky, rytierska česť a povinnosť atď.) dodáva výrazne romantický charakter.

Najdramatickejším obrazom diela je bitka o Drienčany a dobytie hradu Huňadiovcov. O románe Valgatha sa hovorilo ako o diele, ktorým jeho autor predišiel slávne Jiráskovo Bratstvo. Pri zobrazení historickej epochy viažucej sa k panovaniu Jána Jiskru z Brandýsa totiž vychádzal z odlišnej koncepcie ako Jirásek. Ideovým jadrom jeho interpretácie tohto historického obdobia je predstava možnej spolupráce medzi Slovanmi a Maďarmi v Uhorsku a z nej plynúce presvedčenie, že rozpory medzi huňadyovcami a jiskrovcami boli predovšetkým dielom intríg nemeckého cisára (v románe zastupovaného grófom Cilleym). Takáto ideová koncepcia románu je odrazom aktuálnej politickej situácie v 60. rokoch 19. storočia, pričom v jej pozadí stojí propagácia Novej školy – hlásanie zmierenia Maďarov so Slovákmi. Metódou románu je teda historická alegória.

Z korešpondencie s Pavlom Dobšinským je však zrejmé, že Kubánimu nešlo iba o beletrizovanie historických faktov a ich vlastnú ideovú interpretáciu, ale chcel najmä napísať v pravom slova zmysle historický román, čo sa mu aj podarilo. Román Valgatha je v slovenskej literatúre považovaný za príklad toho, ako sa dejiny stávajú témou. Odráža totiž Kubániho chápanie dejín ako niečoho ukončeného, oddeleného od prítomnosti, za uzatvorenú etapu, ktorá tvorcovi historického románu môže poskytnúť množstvo analógií s prítomnosťou. Na svoju dobu sú to nielen pozoruhodne pokrokové myšlienky, ale ich názorným odrazom v tomto diele autor priniesol podnetné argumenty pre vývinový pohľad na historický žáner.

Autor: Ústav slovenskej literatúry SAV

Tento text možno použiť len na študijné účely. Viac informácii