ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prichodí mi hovoriť o Šúplatovi. Nebola uňho veľká svadba, ako sa to aj čakať mohlo. A bár by ani tak dlho nebola trvala — ako trvala.

Prečo?

Preto, že Šúplatovi aj to dlho bolo čakať, keď maličká rodina a svedkovia sobáša do večera pri poháriku vína a dobrej husacine vysedávali. Rád by bol býval už sám so svojou Ilonou. Hľadel si to síce nahradiť tým, že zakaždým, čo len von vyšla, vždy za ňou vybehol, ale nič si s tým nepomohol. Lebo mu nikdy nemohla vyrozumieť, čo chce, čo pýta.

— Pane bože, čo len chce vždy odo mňa? — Takto sa sama seba spytovala Ilona, — čo len, aký črep chce? A že vraj aby som ho nestratila. Ale ja budem črepy opatrovať? Aký črep, čo za črep?

Keď tak pod chvíľou len vybiehal Šúplata za Ilonou, prorokoval Šúplatov krstný otec Ďuro Múka, mlynár, šťastné manželstvo a za každým proroctvom vsotil pohár do seba.

— Veď, — povedá, — ani len na chvíľu nemôže byť bez nej.

A ostatní prisviedčali — až povyprázdňovali džbány. A vidiac, že Šúplata neposiela po nové víno — odobrali sa aj oni na svoj pokoj.

Ako posledný vychádzal z chyže, zaprel Šúplata sám za ním dvere a odrazu sa dal do svojej Ilonôčky s otázkou, až na mrzutý tón už vychádzajúcou.

— Ale čože mi už raz nepovieš, kde máš ten žreb, aby si ho potom dáko nezapotrošila. Ty ešte ani sama nevieš že tvoj žreb…

— Ale veď sa dosť hlavy nalámem na tom črepe, či žrebe, či čo je to, veď ja tomu ani nerozumiem. — Tak sa Ilona vyhovárala a akýsi strach sa jej počínal kosťami prechodiť.

— Nuž, — ohriakol ju Šúplata, — či žreb, či lós, jedna strela, dosť na tom, daj mi tú ceduľu, čo si to za ňu pätnásť zlatých Renzefovi dala!

— Ahá — ach no, viem, viem už teraz. Kto by teraz na pätnásť zlatých myslel, keď ma také šťastie stretlo. Ja reku že je to dáka interesová kniha, ktorú mladý pánko hľadajú, ak by reku bol dakto interes doniesol. Ach — a ono je to tá ceduľa, čo si mi to nechcel za ňu vrátiť peniaze? Ale som ja len naozajstný blázon bola vtedy, že som sa tomu Renzefovi dala tak okabátiť. A ako si ma ty nemilosrdne hrešil, ja som si skoro zúfala.

— Nože netrkoc mi už toľko za ušami, ale dones ceduľu, — rozkázal netrpezlivo Šúplata.

— Vari ma chceš zas hrešiť, že som si tých pätnásť zlatých radšej na svadbu nenechala? Či nie? Ale mi sľúb — že ma nevyhrešíš. Bár si ma ty odohnal — neodohnali ma inde.

A s tým sa šmotŕňala von. Šúplata sa prechodil veľkým krokom po chyži. Ale Ilona nedala na seba dlho čakať a v okamihu vpálila dnuka a šmarila na stôl piatku a tri strieborné dvadsiatniky, usmievavo vraviac:

— Vidíš, muž môj, vidíš, že som ti ani tých pätnásť zlatých nestratila, ktoré som sama už mala za stratené. Tak, hľa, pán boh vzbudí vždy dobrého človeka.

Lež nevedela si vysvetliť, prečo Šúplata tak oči treští a ako päste vyvaľuje.

— Žreb daj, ináč ťa tu zachlomaždím! — zhurtoval z celého hrdla pán manžel. — Žreb, či lós, čiže tú istú ceduľu, ktorú si mi na Silvestra aj na Nový rok tu, kde teraz stojíš, ponúkala, tú ceduľu mi daj, to ti hovorím!

Ilona, chudera, nevedela už ani dobre stáť od strachu.

— Nuž veď som im ju, mladý pánko, dva razy dávala, a prečože ma vtedy hrešili a von aj s ceduľou vyháňali.

— Kde si dala lós s tým rokom 1847 — hovor! — Tak nanovo hrmel Šúplata.

— Ja už lós nemám — a rok 1847 majú tam v tej knihe, mladý pánko. — Tak chcela ukrotiť Šúplatu, ale ten len dorážal na žreb.

— Nože, nech sa už len nehnevajú, mladý pánko, veď im ja tú ceduľu donesiem; pán Brožek mi ju odkúpil — a ten mi ju veru zas prepustí. Čo som sa naprosila starého pána — nechceli mi ju odkúpiť, až som na ulici stretla mladého, a tento dobrý mladý pán mi na moje prosby vyčítal hneď hen tých istých pätnásť zlatých. Ale keď im toľko záleží na tom — nuž veď im ju donesiem. — A schytiac peniaze zo stola, ponáhľala sa von.

Šúplata sa pleštil na posteľ, a tak ťažko vydychoval, že by človek bol myslel, že ho v okamihu porazí. Srdce mu stískalo čosi — a po chrbtovej kosti sa mu zimnica prechodila. Dal sa rozmýšľať o svojom veľkom nešťastí, lebo to na prvé pomyslenie vedel, že Brožek nie je taký blázon, aby vydal žreb, ktorý 200 000 vyhral. A toto mu tak prišlo k srdcu — že sa celý rozľútostil a rozplakal, takže sa nielen celý jeho dom a dvor, ale celá ulica od kriku ozývala. Po trojhodinovom plači sa mu predsa obľahčilo trochu na srdci.

— Tam, — povedá, — mojich dvestotisíc zlatých, — a s tým obrátiac sa na druhý bok, tak tuho zaspal, že ho ani Ilona svojím buchotom nezobudila.

Pani Šúplatová skutočne išla k Brožkovi. Na ceste ju stretol Renzef, ktorý sa priam k nej poberal. Chcel jej odkúpiť lós, že vraj jej dá sto zlatých zaň. Šudier, chcel ju zas ošudáriť, ale ona celá uplakaná ho prosila — či by jej nevedel takú ceduľu zaopatriť, lebo že vraj pán sa jej veľmi domáha. Židisko sa poškrabal za uchom — a myslel na druhé šudierstvo, keď sa mu toto nepodarilo. Ilonu Šúplatovú, keď prišla k Brožkovi, odoslali k Milenskému, ktorý jej síce ukázal ceduľu, ale namiesto nej dal jej ešte pätnásť zlatých a odoslal ju spiatkom s tým úprimným vinšom, aby ju pán boh dlho-dlho v šťastnom manželstve s pánom Šúplatom zdržoval.

Tak s tridsiatimi zlatými sa vrátila Ilona domov v tej nádeji, že sa tými novými pätnástimi zlatými, ktoré jej pribudli, jej pán uspokojí.

Ako sa Šúplata prebudil a ako on svoju paniu trstenicou mastieva, o tom už rozprávať nebudeme. Dlho by nám to trvalo — a mohli by sme tým daktorej inej pani Šúplatovej aj uškodiť, keby sme to tak dáko živo vykreslili, že by daktorý podobne oklamaný ženích ľahko palicu schytil a svoju Ilonu vymastil.

Lež to sa len už teraz spýtať môžeme, a to nielen v bruchoslavickom kasíne, lež aj veľacteného nášho obecenstva: Kto nezná pána Šúplatu? A jeho šmatlavú ženičku kto nevidel na rínku v Bruchoslaviciach? Lebo ona je usilovná v navštevovaní trhov, jarmokov a, slovom, rínok je jej najmilšie miesto.

Tento párik je teda druhý párik v Bruchoslaviciach, ktorému je ten čas od Silvestra do Troch kráľov najpamätnejší na svete.