ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

No, už je Nový rok tuná!

Dajžebože šťastia!

Všetkým redaktorom vinšujem veľa dobrých článkov a hojných, čo hotovými platia, odberateľov.

A Bruchoslavičanom čo?

Hja, dajte mi pokoj s Bruchoslavičanmi! O tých sa ja nestarám, nech len pán boh dá šťastia všetkým slovenským spisovateľom a čitateľom.

S takýmto úvodom začíname tento nový rok, aj túto štvrtú kapitolu našej prvej slovenskej noveletky, lebo veru zo srdca želáme všetko to tým, na ktorých sa to vzťahuje. Našim románovým osobám ani nebudeme nič želať, lebo to všetko, čo im želáme, je v našej moci, takže im to aj dať hneď môžeme.

Ej, keby slovenskí spisovatelia boli takí chlapi, čo by oni aj skutočne mohli tak rozhadzovať stotisíce, ako to vo svojej novelistike robia, vtedy by už to „keby“ bolo naveky pre celý svet pochované. Ale na poli chlebulistiky^[30] to ináč ide. — Jaj, bože náš, mlčme radšej o tom! Očuť síce, že je kdesi taký kraj, kde vraj spisovateľstvo tak donáša hotový chlieb ako, neprirovnávajúc, krava mlieko, alebo — keď sa človek mlatec dá do mlatby, kosby a žatvy. No, majme nádej, že sa aj my dakedy po železnici ta dostaneme a potom si zo železnice donesieme materiál na nové noveletky pre naše obecenstvo.

Teraz už len poďme ďalej a netúlajme sa sem a ta po bočných cestách.

Je teda teraz, ako som už hore povedal, Nový rok, a síce tento 1847. Pán Šúplata ešte spí, bár si o ňom už dávno celé Bruchoslavice rozprávajú. Deväť hodín odbilo — a on sa priam len teraz prebúdza.

Prišiel včera neskoro v noci domov, lebo po známej nám návšteve u Hovorkovcov bez palice, celý udychčaný zastavil sa u Hurdálkov, kde sa znamenitejší mešťania na pohár dobrého vína zastavovali a kde sa včera samí dobrí kamaráti boli zhovorili Nový rok vítať. Sotvaže sa ukázal Šúplata, túžbyť okolo neho všetci a kam sa dali, tam sa dali vymáhať od neho jeho tajomstvá.

Vínko sa nalievalo, myseľ aj srdce sa rozohrievali, Šúplata bol dobrej vôle. Mľaskol si pár ráz a pripíjal „komusi“ na zdravie. Ale nikto nechcel pripiť, pokým Šúplata nepovie, kto je ten ktosi.

Pilo sa teda naprázdno.

— Nože na zdravie jednému dievčaťu! — povedá a pohár dvíhal. Všetci zdvihli poháre — ale brnknúť nechceli, kým Šúplata nepovie, aké je to dievča.

A Šúplatovo srdce tak bilo, div mu rebrá nepovytĺkalo, takže veru „Ľudmilka“ sa vykradla zo Šúplatových úst.

Tak tajomstvo za tajomstvom sa pri pohárikoch na stôl vykladalo. Veľmi vážne rozkladal všetky múdre reči pani Hovorkovej, ale o Ľudmile rozprával s pravým zápalom. Naposledy, rozumie sa, pod pečaťou najväčšieho tajomstva sa vyzradil, že je on veru ženích, lebo že pani Hovorková mu ruku dala, svoju vnučku mu za manželku obetujúc.

Ako ináč pochodil u Hovorkovcov, ako dolu schodmi hrbolcoval — o tom všetkom, šelma, z opatrnosti nič nehovoril.

Ako to len každý človek má svojho filipa!

Po polnoci sa bruchoslavickí priatelia rozišli a každý či žene, či kuchárke, či tetke, či kmotre, keď nie hneď v noci, teda iste zavčas rána, pod pečaťou tajomstva zveril novinku, že Šúplata je ženíchom.

Takto, hľa, sa to stalo, že už včasné ráno roku 1847 bolo tajomstvo silvestrovského večera po Bruchoslaviciach rozbubnované. Mnohé kmotričky síce tomu nechceli veriť, lebo — že Ľudmilka rada vidí Milenského, vedeli dobre z bruchoslavických besied, tancov, zábaviek a klebietok. Ale iné, trochu skúsenejšie matróny, zas opatrené z inej strany dôvodmi, pokladali si za svoju povinnosť všetkým právom pozdvihovať pochybnosť, že by s Milenským k svadbe prísť mohlo a skôr Šúplatovi Ľudmilu prisudzovali.

— Lebo, — hovorili jednohlasne, — Milenský nemá nič, a Ľudmila ani zbla! No veď by tej dala Hovorková! Paroma si taká boháčka dá svoju vnučku za takého odkundesa! Dajtimibože, že je on tam tým akýmsi šriftštelerom!^[31] Ešte sa ani jedna Bruchoslavičanka za slovenského šriftštelera nedostala. Ľudmilka Hovorkoviech, dedička hovorkovských statkov veru tiež nebude dedovské mozole na slovenské knihy vyhadzovať! To je — aus!^[32]

A ako sa na poludnie schyľovalo, to, čo ľudia v Bruchoslaviciach zrána len hádali, vedeli už všetci s istotou, lebo Dorka, slúžka od Hovorkov, niesla ráno trstenicu k Šúplatovcom a tešiac sa na novoročný diškrét, pristavila sa pri každej kamarátke na ulici a rozprávala, ako si palicu pán Šúplata u Milušky zabudol, ako pekne sa včera spolu smiali, aké pekné pozdravenie nesie pánu Šúplatovi, aká sú stará pani naradovaná, a tak ďalej. A to sa do poludnia roznieslo po celých Bruchoslaviciach.

— No, nehovorila som? Veď som ja to vedela! — dodávala každá z tamtých skúsenejších bruchoslavických meštianok.

— No len dočkajme, — zas sa ohlasovali tie, čo láske ako láske žičili, — veď uvidíme, ako sa to ešte skončí.

Lež aby sme nepredbiehali sami seba! Musíme vidieť ešte len aj hen Hovorkovej Dorku, a Ilonu sme tiež dávno nevideli. Poďme teda čo najskôr do Šúplatov, tam to všetko nájdeme.

Šúplata vstal dobrej vôle, lebo hneď zrána si spieval, a keď sa zväčša poobliekal, odomykal dvere a volal na Ilonu. Tá vošla do chyže akási zamračená.

— No kieho čerta ste taká namosúrená, akoby ste sa neboli vyspali!

Ale Ilona robila svoje a ani len slova nepovedala.

— Vari mi ani neodpovieš — ty šmatlinoha?

— Ja som nie šmatlinoha a odpovedať im nemám čo, nech si idú po odpoveď tam do Hovorkov, kde si včera aj trstenicu zabudli.

Šúplata sa obzrie do kúta, kde obyčajne trstenica stávala, ale trstenice tam niet!

— Kde mi je trstenica? — zahrmel chripľavým, ešte ani len vodou neprepláknutým hrdlom.

— Kde im je trstenica? Tam už vyše hodiny čaká s ňou Hovorkovie Dora, čo ju vraj len sama a sama chce odovzdať pánovi.

Vtom vstúpila dnuka Dora.

Ako ju Šúplata zazrel, hneď bol taký ako ovečka, lebo čo len zblízka Ľudmily bolo, všetko mu bolo akési milé. Hneď si objal svoju paličku, prizrel sa jej, až mu tak voňala, čo si myslel, že ju cez noc Ľudmiluška opatrovala.

— Akože spali fraj — fraj — no akože spali fraj — frajlička?

— Ejha, dajtimibože frajličky! — hundrala si pod nos Ilona.

Dorka vyrapotala služby a pozdravenie a ďakujúc za jeho opýtanie, vinšovala svoj starý školský novoročný vinš, začínajúci sa „Milí páni rodičové“ — až po amen. Všetko spamäti — dobre. A Šúplata vytiahol okrúhly, veľký grošiak, strčil ho štedro Dorke do ruky, ale táto figliarka, obrátiac sa vo dverách a ani spánombohom nepovediac, utekala z chyže a pustila grošiak, ktorý sa až k Šúplatovým nohám kotúľal.

Ako je to dobre, že sú tie peniaze okrúhle — hľa, k Šúplatovi, bár ich rozdáva, spiatkom sa kotúľajú!

— Hľa, hľa, čo tá ich skúposť robí! — hundrala s posmechom Ilona, — takú hanbu by som si ani ja nedala urobiť pre pár groší.

Ale Šúplata sa celkom chladno zohol, grošiak do vrecka hodil a povedal: — Keď nechce groša, dukáty jej váľať nebudem, a ty keď chceš rozhadzovať peniaze, nuž si rozhadzuj! Však si si aj za žreb vyhodila pätnásť zlatých.

Ilona chcela dnes ako na Nový rok dačo od svojho pána obsiahnuť, a to vedela, že dobrotou nikdy nič nedostala. Bolo to teda už do tej obyčaje vošlo, že zakaždým, keď čo chcela vycigániť od Šúplatu, stavala sa nahnevanou, plieskala, búchala dvermi, metala sa a tomu podobné bravúry vykonávala. Ale teraz Šúplata bol celkom akýsi pyšný a tvrdý. Preto aj Ilona, zbadajúc to, na inšiu strunu biť počala.

Pekne-krásne si začala medzi postieľaním hovoriť o Hovorkovej, aká je múdra a bohatá pani a aké krásne a gazdovlivé dievča je tá vnučka. Šúplata sa najprv pretvaroval, ako čo by nič nevedel, ale keď sa Ilona aj do podrobností pustila, usmieval sa vždy príjemnejšie a vidiac, že jeho tajomstvo nie je viacej tajomstvom, pustil sa s Ilonou do úprimného hovoru. A medzi rečou, kam sa premŕva, tam sa premŕva vo vrecku v peniazoch.

,No teraz je čas’, myslela si skormútená stará panna, ,teraz je pán dobrej vôle, teraz zakúsil hanbu pre svoju skúposť, teraz je Nový rok, teraz sa lapá za vrecko, teraz teda je čas, a tak teraz doňho s prosbou!’ A čo si toto takto sama vyšeptala, odrazu aj smutným hlasom svojho pána o odkúpenie jej lutriového lósu ponížene a pokorne prosila.

— Ach, mladý pánko! — takto sa mu prihovárala, — oni sú šťastný, sú ženích, sú bohatý gavalier, tento rok im doniesol šťastie, nechže sa aj oni nad jednou nešťastnou dievkou zmilujú. — Máme už z pomoci božej rok 1847, v ktorom oni počínajú šťastný byť, a ten môj lós je tiež 1847. Hádam je im ustanovené od boha, aby takým šťastným boli, prosím ich ponížene, nech mi dajú zaň pätnásť zlatých, nech ma oslobodia od neho!

Ale tam Šúplatova dobrá vôľa! Nahneval sa, hrešil, zlorečil — von vyhnal Ilonu. Toto mala chudera za svoje usilovanie sa.

— Toto je hrozná vec, ja ju mám oslobodzovať od lósu. Ej, ej, a aká múdra, že vraj numero 1847, a za to, že ja v tomto roku počínam byť šťastný, mám len tak na ulicu pätnásť zlatých vyhodiť! Vidíš ti ju, vidíš, aká podvodnica falošná! Toť — dosť ma svadba bude stáť!

Takto si hundral Šúplata, medzitým čo jeho verná dievka až sa tak zachádzala plačom v kuchyni.

Ale človek neprestáva dúfať a myslieť na pomoc ani v tom svojom najhlbšom zármutku, zato aj Ilona, bár bola skrz Šúplatu o nádej na dvestotisíc zlatých pripravená, bár jej aj istá škoda, že stratí pätnásť zlatých, hrozila, predsa i napriek všetkému tomu zmýšľala zmužilo, ako by sa svojho žrebu zbavila.

Ani by môj čitateľ nepomyslel, na koho teraz Ilona myslí ako na svojho zbaviteľa!

Dobrý človek má vždy dobrý chýr. O našom Brožkovi, ktorého sme aj my už trochu poznali, vedela dobre aj Ilona ako o všeobecne vychvaľovanom dobrodincovi chudobných ľudí. Brožek, ako syn bohatého otca, kde čo dobré urobiť mohol, neľutoval nikdy peňazí. Opatrní skupáni ho len „daromným rozsievačom peňazí“ menovali.

Sama Ilona ho neraz „mrháčom“ pomenovala, keď s dakým klebetila o dákom novom Brožkovom skutku milosrdnosti. Ale teraz tuho si zaumienila tajsť do Brožkov so svojím žrebom. Ale nešťastie, ktoré ju naháňalo, nechcelo, aby mladého Brožka doma našla.

— A čo by ste rada, moja milá, — spytoval sa jej starý pán Brožek a zazrúc, že má dákysi papier v ruke, ďalej hovoril: — Vari nesiete môjmu synovi veksľu, aby vám peniaze na verbálke^[33] vymohol? O, môj syn vám dobre poslúži!

Ilona sa zmiatla a rada by síce bola hneď odišla, ale že starý Brožek dorážal na ňu, aby to len uňho nechala, že však on synovi všetko sám rozpovie, voľky-nevoľky len vyšla s farbou na svetlo.

— Ach, nie, starý pánko, nie veksľu, lež toť hľa, oné, akože sa to menuje, ale nuž nechže pozrú, a veď by si to aj oni mohli kúpiť!

— A podávala mu svoj žreb.

— Jaj, moja milá — tajdite vy len domov s tým, u nás sa také veci nekupujú, my neslačíme na cudzie peniaze!^[34]

S týmito slovami jej podával nazad žreb, ale čosi mu zišlo na um. — Nože, — povedá, — ukážte mi ešte tú ceduľu! — Pozrúc na ňu, zakýval hlavou, — áno, áno, hovoril, — len sa ponáhľajte s predajom, aby ste nestratili päť zlatých v striebre, to je teraz pre chudobného človeka veľká suma!

— Horkýže päť, — hundrala namrzená Ilona, — pätnásť zlatých ma to ledačo stojí! Ale čože sa starajú do mňa, keď mi nechcú pomôcť!

A s tým, ľutujúc, že mladého nenašla doma, poberala sa v škrípaní zubmi domov.

Pán boh ju poteš, ja jej prajem veľa šťastia!