Zlatý fond > Diela > Od Silvestra do Troch kráľov


E-mail (povinné):

Jozef Miloslav Hurban:
Od Silvestra do Troch kráľov

Dielo digitalizoval(i) Martin Droppa, Lenka Konečná, Zuzana Babjaková, Tomáš Soóky, Karol Šefranko, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Eva Štibranýová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 177 čitateľov



  • . . .
  • 2
  • 3
  • 4
  • . . .  spolu 10 kapitol
  • Zmenšiť
 

3

Už sa z toho Silvestrovho večera dnes nevymotáme, ako vidím, lebo zas nám len prichodí ísť v tom istom čase do jedného bruchoslavického domu, bez ktorého by naša noveletka bola telo bez kosti.

A tak len pristúpme k pani Hovorkovej.

Pani Hovorková je vdova po Imrichovi Hovorkovi, matróna, meštianka, jedna z najprvších kapitalistiek v Bruchoslaviciach. Ba môžeme povedať, že s výnimkou Hurdálkovej, tiež vdovy, nemá druhej matróny seberovnej v celých Bruchoslaviciach. A čo sa týka kapitálov, teda sa jej ani tamtá nevyrovná, lebo Hurdálková má syna, nevestu a štvoro vnúčeniec, ktorí všetci na jej smrť s rozkošou čakajú, a Hovorková má len jednu jedinú vnučku Ľudmilu, ktorú samu dedičkou všetkých statkov a kapitálov ustanovila. Pravdaže, o tomto sa nedalo ešte s istotou hovoriť, lebo babka bola skúsená a opatrná žena, ktorá nechcela Ľudmilku naučiť spoliehať sa na jej veľké bohatstvo a zato, len čo milá vnučka iba najmenšie prevrhla proti babkinej vôli, hneď hrmelo vydedenie, zastrájanie sa a čo ja viem aké hrozby, takže Ľudmilka naozaj ani tú najmenšiu nádej nemala na bohatstvo. K tomu bola aj takej povahy, že k bohatstvu nemala veľkej náklonnosti. Bruchoslavickí starí aj mladí, bankrotoví aj banknotoví mládenci[19] obracali sa okolo starej aj mladej; a pani Hovorková, môže sa povedať, udávala takt a tón celým Bruchoslaviciam.

Krása a peniaze podmanili už inakšie svety, čo by teda nie Bruchoslavice? Bár ináč o Bruchoslaviciach sa musí povedať, že nie sú mesto posledné na svete. Rozumie sa, že aj závisti bolo po meste dosť, lebo ktoréže dievča by nebolo Ľudmile závidelo krásu? Ktorýže dom by nebol závidel bohatstvo Hovorkovej? Ale táto bruchoslavická pani mala takú vážnosť pred všetkými paniami, že keď len šuchlo čosi zlé o nej po besedách, hneď si dala zavolať tetky, stryné, ujčiné, kmotry, známe po mužovi, ďaleké švagriné a robila s nimi naozajstnú inkvizíciu, na ktorej všetky všetko zapierali, na iné zvaľovali a o Hovorkovej lásku a priateľstvo sa ubiehali. A toto bola jej obyčajná satisfakcia. Len jednu nemohla podmaniť — a to bola Hurdálková, o ktorej ona s najväčším hnevom hovorievala: „To je sakramentská baba, má jazyk ako parom ostrý!“ — Lež poďmeže už bližšie.

Na Silvestra sedela Hovorková pri svojom stolíku a modlila sa. Kedysi patrila medzi krásne ženy, lebo ako teraz pri knižke vyzerá, bár je hodne stará, predsa je radosť podívať sa na ňu. Pekná biela kožtička na tvári, pekné čierne oči pod jasným vysokým čelom, nos rovný z bledých, časom už pooraných líc vykukával, čo všetko svedčí, že ona veru kedysi mohla pekné bravúry vytínať na tancoch a šmarcoch bruchoslavických zábaviek a bálov. Lež oblek nemá veľmi chýrny, len také je to všetko akési domáce. Ale musím to vysvetliť. Dostala sa totiž aj do Bruchoslavíc, už to veru neviem s kým, dosť na tom, že sa aj sem dostala priam len nedávno akási nová myšlienka, a síce tá, že je to vraj kdesi taká móda tlačené plátno nosiť namiesto výborných fabrických výrobkov. Neviem síce, či sa pani Hovorková už aj predtým s touto myšlienkou nezaoberala, dosť na tom, že na Silvestra minulého roku sa modlila už ako v novej myšlienke oblečená. Pomodliac sa vstala od stolíka, priam ako nesmelou nohou vstupovala do chyže Ľudmilka.

Tu je už teda lakôtka pre mojich slobodných čitateľov mužského pohlavia. Mal by som ju opisovať, a keby som to urobil, len by taký mľaskot stál po chyžiach. A bár by som si trúfal čosi pekné povedať, predsa to nejdem urobiť, ale poviem len jedným slovom, že bola pekná na Silvestra, keď aj teraz je pekná. Keď dnu vošla, nič sa to ináč nezdalo, iba akoby bol anjel zletel dolu na zem z vysokého neba. Nôžky mala, ale sa nimi zeme nedotýkala, oči mala, ale si do nich pozrieť nedala, a ja by sa smel staviť, že z tých, čo ju najradšej videli, ani jeden nevedel povedať, aké sú; rúčky mala ako valčeky, hrdlo ako alabaster a líčka — a zúbky, lež ako hovorím, opísať sa to nedá, čo z nej ako všetky strely blýskalo a žiarilo.

A ja sa Milenskému nič nečudujem, že sa tak lapil na tento osudný lep života. Roky nebudem ani hádať, čo ja viem, či viac nemá, akoby sa zdalo, alebo či nemá menej, akoby sa videlo, keď to len tak všetko hralo na nej. Hneď sa zdala byť ako decko, hneď tak hľadela na teba, že by ťa bez pohnutia prsta aj na Kaukaz bola zahnala.

Hovorková, majúc ruky vo vreckách prišitých na zásterke, prechodila sa po chyži a vypytovala sa Ľudmily na poriadok v dome.

— No, či máte všetko v poriadku? Tak rob aj ty naveky, aby Nový rok nenašiel nikdy v neporiadku veci; aby nemal čo robiť so starým, ale tým sporšie sám so sebou sa zaoberal. Časy a roky letia ako voda, neporiadok vo veciach domácich len zastavuje užitočný čas, ktorý vo svojom toku zlaté zrná donáša. Tak — tak, Ľudmilka moja, to si zapamätaj, a teraz sa pánu bohu pomodli, kým dakto nepríde. — A s tým tašla sama von z chyže.

Ľudmile bolo srdce skľúčené a vtedy sme najnáchylnejší na modlitbu. Ľudmila sa modlila, aby sa nebo jej lásky jasnejšie otvorilo ako míňajúceho sa roku.

Hovorková ponaháňala čeľaď do knižiek a potom mali všetci Silvestrov večer, to jest kratochvíľu a zábavu až do polnoci. Vtedy sa vítal Nový rok.

Potom vošla zas do chyže stará pani a ako na konci roka držala kázeň svojej vnučke o pominuteľnosti života, až prišla šťastne aj na to, ako sa aj mladosť míňa a ako sa stáva, že panny ostarievajú a potom sú už na nič nie súce.

Ľudmilka bola pri všetkých babkiných rečiach pozorná a dakedy sa jej tvár začervenala, dakedy slza v očiach zaligotala.

Stará to mala všetko za dobré znamenie, až naposledy takto obsiahla krátky zmysel dlhých slov:

— Miluška moja, vidíš, že ti dobre chcem, ja žijem dnes-zajtra a nerada by som ťa nezaopatrenú zanechala na svete; moje bohatstvo tebe zanechám, ale zato sa musíme spolu postarať o poriadneho ženícha!

A tu oprela svoje bystré oko na Ľudmilu, ktorá však sklopila oči a hlboko si vzdychla.

Po chvíľke zas začala: — Chodia síce, chodia k tebe všakovakí, ale čože je po všetkých, sú to napospol ľahké vozíky; tie len prišli skadiaľsi a rady by v Bruchoslaviciach svoje šťastie našli. No, meinetwegen, ale na moje stotisíce sa len neprilepí ani jeden taký motýlik. Daktorí sú síce aj domáci, mestskí synkovia medzi nimi; lenže čo je po tých? Oni by tiež radi iba svojim otcom z bankrotov mojimi peniazmi pomáhali. No, nicht wahr, Miluška moja? Jaj, jaj, málo je toho u nás na dačo súce! Ale by som ja predsa vedela dačo pre teba, lež —

— Ach, — vzdychla na to Ľudmila, — aj ja by som, babka moja, pre seba dačo vedela, ale —

Vtom zašramotí čosi na dverách, klepne palica na kľučku a potknúc sa medzi dverami na svoju trstenicu, vletí dolu nosom do chyže pán Šúplata.

Pani Hovorková zhíkne a vidiac naprostred chyže toho, na ktorého myslela, nevdojak vykríkla: — No, to je on, tuším ho sám pán boh doniesol!

A Ľudmila, smejúc sa od srdca, šeptala babke do ucha: — Ach, nie je to on!

— Kto?

— On.

— No veď on!

— Ale, babka moja, oni sa mýlia, nie je to on!

Hovorková: — Ale sakrment — kto?

Lež Ľudmila sa bála horšieho a odrazu bola pri Šúplatovi, našom celkom poľakanom hrdinovi. Ten blesk Ľudmilinho oka, tá prívetivosť, ten úsmev na tvári, toto všetko ho ale hroznejšie preniklo, ako čo by nie dvermi, lež bár komínom bol zhrbolcoval do chyže.

Na veľa otázok, aké mu Ľudmila v okamihu predniesla, nevedel Šúplata ani slova odpovedať. Prvé jeho slovo bolo: — Ach, — ja som nešikovný človek!

— Znám, znám, — odpovedala Ľudmila s utajeným smiechom.

Hovorková sa z prvého hnevu, čo ju bol prešiel, trocha zobrala a Ľudmilinou vľúdnosťou uspokojená, počínala aj ona svoju reč a „Herr von Šúplata“ sem, „Herr von Šúplata“ tam, len tak lietalo z jej ústočiek.

Lež Šúplata začal len zas: — Taký akýsi neokrôchaný som.

Ale Hovorková ho vyhovárala sama a hľadela z neho inšie dač vykresať.

Ale Ľudmila odrazu mala tiež odpoveď na jazyku a prisudzovala pravdu Šúplatovi: — Pán Šúplata sú povestný mešťan a učený pán, oni vedia dobre nielen ľudí, ale aj seba poznávať. — Ale tu jej pretrhla reč Hovorková, potiahnuc ju za šaty a zboku jej šepla do ucha:

— Mlč s takými vtipmi, to je on!

A tak začala novú rozprávku so Šúplatom.

Ale vtom sa zjavil vo dverách Milenský a Ľudmila, obrátiac sa k Hovorkovej, tíško jej šepla: — To je on, babka moja, to je on!

— Kto? — spýtala sa Hovorková, ale Ľudmila vítala svojho Jaroslava.

— Kto? Pýtam sa ťa ja, dievča.

— Pán Milenský, babka moja drahá! — odpovedala Ľudmila, už aj trochu strachom sa trasúc.

— Ten je tu posledný raz, to ti povedám! — šomrala pod nos a chladne vítala mladého spisovateľa.

— Čo sa ti na ňom páči? Ten kúštik tej mladosti a tej múdrosti? No, nevídali! — Takto nemôžuc skrotiť svoj hnev, bokom, akoby dač pekné hovorila vnučke, škamrala Hovorková a kam sa vrtela, tam sa vrtela len okolo Šúplatu Ďorďa.

Jaroslav sa poklonil slušne, ale nie veľmi podlízavo. Lež zarazili ho tie rozpaky, v akých všetkých našiel.

Šúplatu už boli akosi ťažko donútili na stoličku; neborák, ale sa jej tak silne prichytil, až sa celý potil, rukami-nohami sa jej držal, ako čo by ho päť chlapov malo z nej stŕhať.

Ľudmila bola prvý raz babkou rozmrzená, teraz síce cítila v sebe akúsi novú silu babke napriek robiť, ale keď si pomyslela, čo bude potom, keď odídu hostia, tak ju počínal premáhať strach. Lež keď zas pozrela na Jaroslava, ako čo by strela bola do nej vletela, tak zle myslela o Šúplatovi, a tak mala chuť na ten truc babke sa priečiť.

Hovorková by zas bola dukátmi platila, keby hostia boli odrazu odišli, čo by ona bola mohla exámen urobiť s vnučkou, lebo takéto dač od nej jakživ nebola skúsila. A že musela hnev, žiadosť, pomstu len v sebe dusiť, pritom pozorovať, aby sa nemohol na jej prijatie Šúplata sťažovať, aj ona, bár ináč ducha veľmi duchaprítomného, prezrádzala roztratenosť a pomätenosť. Ale predsa ona bola celkom prvá, ktorá sa zobrala a svojím prirodzeným spôsobom hnev si vyliať znala.

— No, wie gehts denn s tým ich slovenským Schriftstellerstvom?[20] — spytovala sa Milenského, ktorý sa síce cítil byť urazený takýmto posmeškárskym vtipom, ale znajúc slušnosť zachovať aj v mrzutom urazení, pustil sa len do dlhej odpovede, hovoriac tak, akoby o dačom skutočnom rozprával.

— Ďakujem za opýtanie sa, nášmu spisovateľstvu sa dobre darí, najmä istým spisovateľským triedam.

— Und wenn ich fragen darf?[21] — Či, akože je to po slovensky? — pichala ho aj ďalej Hovorková.

Ale Jaroslav nedal dopadnúť jej slovu na zem a hneď ho zachytiac, odpovedal: — Radi by hádam erfahrovali, akému fachu Schriftstellerov sa u nás dobre darí?[22] No ja — to im ja hneď erklärujem. Najlepšie sa majú u nás tí, čo kocúrkovské histórie, biografie, Geschichten[23] atď. skladajú, lebo títo majú plné misy, ale tým, čo to potom dovedna sporadujú, spisujú a na svetlo vypúšťajú, tým nejde veľmi chýrne, lebo ich potom vlastní pôvodcovia prenasledujú!

Toto bol síce pridlhý vtip pre pani Hovorkovú, ale priam preto šťastný, lebo nerozumejúc mu, prešla na iný predmet a zdalo sa jej, že Milenský pokorne zniesol jej úštipok. Nie tak by bolo bývalo, keby bola všetkému rozumela, hádam by ho bola aj von vyhnala. Lebo Hovorková nezniesla nijaký posmech. A dnes bola priam na Milenského nahnevaná, lebo jej prišiel na prekážku.

Šúplata pomaly nadobudol smelosť, takže sa už jednou rukou aj pustil svoje stolice, ale pot ešte vždy rástol. Lapil sa teda tou slobodnou rukou za vrecko a ťahal z neho veľký kvietkovaný svetlý ručník a utieral si pot z tváre.

— Pán Šúplata sa potia, — začínala reč Ľudmila a tieto slová prerážali Šúplatovi srdce.

Lež čo odpovedať? Myslel, milý Šúplata, čo povie, až mu šťastne prišlo na um a povedal:

— Na službu poníženú, veru sa potím!

Ale s tým spolu bol aj koniec reči. Ľudmilka sa usmievala a Šúplata sa síce opovážil svojím maličkým očkom bľusknúť na ňu, lež k reči aby bol prišiel, to mu nešlo. A pot sa počal ešte väčšmi zbierať na čele, tuším aj ten pot sa chcel zmilovať nad týmto zaľúbencom a dopomôcť mu k rozprávke. A vskutku, pot mu podal na myseľ myšlienku.

— Ach, zas sa potím, — začínal teraz už sám diškurz. Ľudmilka pozrela naňho strmo, lebo videla, ako Šúplata túto múdru reč na ňu obracia, takže Šúplatovi odrazu vypadol z ruky širák.

Tu máš chlape, hľa, ako je to Ľudmile do očí pozerať!

Hovorková sa však v srdci tešila nad týmto lapeným sokolom, lebo dobre videla, že je Šúplata zaľúbený a o inšie jej už oddávna nešlo, len že nemohla akosi privábiť na svoj dvor tohto bohatého mládenca. Keď, ako vieme, Šúplata s Kriklákoviech Kačenkou mal rozrobené.

Teraz teda Hovorková nemala nič inšie na mysli, ako by Šúplatu samého nechala s Ľudmilou. ,Veď si to oni sami najlepšie spravia,‘ myslela si. A hneď jej myšlienka prišla na um, ako Milenského odvolá do tretej chyže. Mala tam nový obraz, ktorý jej podal dobrú príležitosť.

— Herr von Milenský, — prihovárajúc sa mu, akoby nič, — či už videli toho husára, čo to vo Viedni toho chlapca —[24]

— Čo je aj v Pokladnici o ňom reč? — spytoval sa ochotný Jaroslav.

— Hej, hej, ale to je nič proti môjmu obrazu, — dokladala ona a chytiac za ruku Milenského, volala ho do do tretej chyže.

Ľudmila sa dívala za milým, akoby jej ho tá stará do temnice odvádzala, a málo chýbalo, že sa aj ona neschytila. Lež ostrý pohľad Hovorkovej a rozkazné mihnutie ju na mieste zatrímalo.

Šťastný Šúplata si tak oddýchol, ako čo by päť centov bolo z jeho hlavy odpadlo, a počal sa prihovárať milej srdca svojho.

— To ten Jakobeiho Poklad?[25]

— Chichichi, — vyrazila zo seba Ľudmila, — áno — áno, Jakobeiho Poklad spomína pán Milenský.

— No, ten aj ja mám doma, hahaha!

Ľudmila odskočila ku kasni a položila pred neho otvorenú Pokladnicu, takže obraz Janka Dávida hneď padol Ďorďovi do očí. A on div oči nenechal na milom Jankovi!

— Hahaha, ako sa ten chlapček drží toho husára, hahaha, ahahahaha! To je pekné! — Smial sa, až mu pot na čelo vystupoval a prizrúc sa ešte lepšie, zhahakol nanovo: — Ahahahaha, hľa, hľa, ako tí dvaja tam utekajú! Ej no, je to obrázok, uhuhuhuhu!

Ani sa len upokojiť nevedel. Keď sa už do vôle nasmial, nevedel už potom, čo hovoriť. Len sa tak bokom prizeral na Ľudmilku a stál ako na maľovanie pri stole, na stolicu sa už neopovážil sadnúť.

— No, či aj ten ich Poklad je taký? — spytovalo sa ho dievča.

— Och, ten som ja po nebohom otcovi zdedil, a tam nieto takých obrázkov, tam sú iba samé modlitby bez obrázkov.

Ľudmila už nevládala udúšať smiech, dala sa teda, prehŕňajúc listy v Pokladnici, čosi spievať. Šúplata sa rozosmial, to zavdalo dobrú príležitosť, že aj ona mohla svoj smiech pustiť. Šúplata hehehe, Ľudmila chichichi, až sa do vôle nasmiali.

A Hovorková mala dakde v tretej chyži pravú rozkoš zo smiechu tých dvoch holúbkov.

— No, nech hádajú, čomu sa ja smejem? — spytoval sa Šúplata Ľudmily, ale táto sa zas jeho na príčinu svojho smiechu domáhala.

Pán boh to vie, čomu sa Šúplata smial, lebo ani Ľudmile sa nevyzradil; ale po tom chrapľavom hehehe a solecinalovom chichichi[26] si takto začal: — Eh, čo nás tam po smiechu, ja im mám dačo povedať! — a tu žmolil rožtek zo svojho kaputa.

— Ozaj mi majú dačo povedať? Nože von s tým, — pozrúc Šúplatovi do očí, odpovedala Ľudmila. Lež Šúplata zas nevedel, ani kde mu hlava stojí. Ale predsa začal:

— Ja ich, frajle, ja ich — frajle meine, ja ich, — no to bolo do porazenia; chudák, nemohol nijako vyriecť, čo chcel. V tom okamihu by bol polovicu svojich veksľov tomu dal, kto by mu bol pomohol vykotkodákať to osudné slovo „milujem“, alebo „ľúbim“, alebo „rád mám“, alebo už čo také, čím sa obyčajne láska vyjavuje.

Ešte dakoľko ráz: „ja ich“ a „frajle meine“ povedal, na zem dupol, ale vysloviť už raz to, čo chcel, nemohol. Razom, ani sama Ľudmila nevedela, čo sa stalo, len keď už Šúplata ležal vystretý na stolici, celý v smrteľných mdlobách.

— Preboha — čo je to? Pán Šúplata umiera, pomoc, babka, pomoc, kvapky, lebo nám tu umrie, — a s tým bežala do tretej chyže, kde Hovorková pánbohvie na aké reči doviedla nepokojného síce, ale poslušného Milenského.

Na Ľudmilin krik strhla sa Hovorková ako búra a letela na pomoc. Našťastie, ako prišli všetci do chyže, Šúplata prichodil už k sebe, takže nebolo mu treba pod nos ani kvapiek, ani „geistov“. Oči otváral, ťažko si oddýchol, skočil zo stolice, letel rovno k Ľudmile, dupol nohou a akoby mu cent zo srdca padol, vykríkol:

— No, sakramentské slovo, už je tu, ja ich milujem, ich liebe Sie, frajle!

Všetci tu stoja ako vyjavení, dívajú sa na Šúplatu, len Hovorková akosi spokojne vyzerá.

— Tuším, im, Herr von Šúplata, trochu mdlo prišlo, — prihovárala sa mu; ale Šúplata sa trhol na tie slová, pretrel si ešte raz oči, obzrel sa na ňu a vidiac aj Milenského, počal sa potiť, ale otázke nerozumel. Až zoberúc všetky svoje rozumy dovedna, osmelil sa dačo pošepnúť Hovorkovej.

Ale šeptanie bolo veľmi zreteľné, zato ho aj vyzradíme: — Frau von Hovorková, nechže idú trochu do extracimry so mnou samým.

Ľudmila sa zasmiala, Milenský bol rád a Hovorková tiež. Lebo pritom sa všetkým dačo ušlo.

Ledva odišli, objal Jaroslav Ľudmilu; a tu potom porozprávali si obaja o svojej láske. Milenský bol zarazený, Ľudmila zas tej najlepšej nádeje. Jaroslav tušil nešťastie zo Šúplatu, Ľudmila zas nevidela v celom Ďorďovi ani najmenšie nebezpečenstvo pre svoju lásku.

— Ale tento hlúpy Šúplata by mal byť mojím mužom?

— Ale bohatý, a tvoja babka ľúbi dukáty.

— Ale ja ich neľúbim, len teba, — odpovedala krátko Ľudmila.

— Babka ťa prinúti, babka ti rozkáže — a ty…

— A ja neposlúchnem, a ja neposlúchnem, a čo hneď pôjdem z domu!

Tak rozhorlená istila Ľudmila.

Jaroslav si ju horúco objal a poručil bohu lósy svojej lásky. Bozkali sa ešte a v Ľudmile sa varili city a jej jazyk výrečný bol na vyhováranie sa pred babkou.

Nato prišiel Šúplata s Hovorkovou, obaja spokojní. Zasadnúc si ešte raz, všetci spolu sa zhovárali len o zlom roku, o všeobecnej psote, biede, hlade, nahote a o tom, aký je teraz chudobný človek nešťastný. O malú chvíľu sa zberal Milenský domov a nik ho nezdŕžal, Šúplata chcel tiež, ale toho nasilu zdŕžala Hovorková. Ľudmila vyprevadila so sviecou Milenského.

— No tak, — začala Hovorková, keď vyšli tamtí von dvermi, — tak to bude a pri tom ostane, však Herr von Šúplata?

— Čo len povie na to frajlička? Ach Frau von Hovorkoviech, keby to len ráčili vedieť, ako ja tú ich vnučku ľúbim, ja ani len neviem, ako stáť mám pred ňou, a keď na mňa pozrie, teda ma tisíc šidiel pichá v krvi, páli ma, mdlo mi prichodí, a keď ide cez chyžu, tak sa mi zdá, že anjel letí. Za tie šaty, čo má na sebe, za tú stoličku, na ktorej sedí, za tú knižku, čo v ruke má, a to nech mi veria, tisíce by som platil, také mi je to všetko vďačné. Sám by som bol rád stoličkou, keby si na mňa chcela sadnúť.

— Hm, hm, to je pekne a mňa to teší, — chválila budúca testiná budúceho zaťa, — a čo povie na to ona? O, to nech nechajú len mňa sa starať. To im ale pre uspokojenie povedať musím, že z tejto strany sa nemajú čo báť. Za jedno je moja vnučka poslušné dieťa, a po druhé, ona si nemôže so mnou a s mojimi bohatstvami rozkazovať.

— Ale ten spisovateľ slovenský, ten slovenský spisovateľ! — A pri týchto slovách div že slzy nezaliali nášho Šúplatu. Potom sa pustil do chválenia Ľudmily, aká je len vraj múdra.

— Keď ma ona, — povedá, — tak examenovala ako dáky profesor. Neviem, či sa jej ja páčiť budem, keď som ja to jakživ nečúval o takých veciach, tam o knihách slovenských, tam, čo ja viem o čom! Nuž ale keď ju ja dostanem domov, veď sa budem aj ja učiť a aj tú národnosť budem držať. Ale ten spisovateľ… — A kam sa obzerá, tam sa obzerá ku dverám.

— Hat nichts zu sagen,[27] to nič nie je; Milenský sa, chudák, dakedy príde najesť k nám. A ako spisovateľ z vďačnosti dakedy tú knižku donesie. Nič je v tom nie inšieho, nech mi ráčia veriť, Herr von Šúplata. No veď by som ja tej dala, keby aj čo bolo, a hen dvere čo? Čože doniesla ku mne? Há?

— Tak-tak, Frau von Hovorkoviech, — posilňoval ju Šúplata, — však ona nič nemá a ja ju zaopatrím tak ako ju nijaký Bruchoslavičan nemôže zaopatriť. A keby som tak, nedajbože, zomrel…

— O, nedajbože! — razom aj Hovorková skríkla.

— Nuž veď videli tie moje veksle, a to tiež znajú, čo inde mám a dobre vedia, že nikoho nemám — no vidia, ona je dedička moja!

— No pán boh ich len živ, — hovorila zas Hovorková.

— Ale, keď mi len ten slovenský spisovateľ čosi vrčí v hlave, nikdaj som sa nikoho tak nebál ako tohto človeka, — takto pretŕhal reč Šúplata.

— Hehehe, — smiala sa Hovorková, — to je dobre, láska nemôže byť bez Eifersuchtu.[28] Eifrovať sa musí,[29] keď sa miluje! No vidia, Herr von Šúplata, to je tajomstvo ich strachu, oni eifrujú. Musím ja ju zavolať.

— Ale tak, tak, kde je len toľko, čo len tak dlho vyprevádza? — zas Šúplata, krútiac hlavu ku dverám, pochyboval.

— Och nie, — potešovala žiarlivého milenca stará mať, — bude ona bezpochyby pri čeľadi, keď im je to dievča hospodárske.

Šúplata mľaskol papuľou, až sa tak ozvalo po chyži. — No, veď, — povedá, — takú ja chcem!

Vtom vstúpila Ľudmila do chyže a Šúplata akoby nič nevidel, schopil širák a šeptal starej do ucha: — Nech to už len oni spravia všetko s ňou, ja sa jej veru bojím, a nech ma ani nezdŕžajú. — A chabral sa preč.

— No, keď už len idú a idú — teda nás tešilo, že nám dali tú česť. — Dobre, že ideš, Miluška, vyprevaďže, vyprevaď pána Šúplatu.

— Oj, vďačne, vďačne, — odpovedala ochotná vnučka a nedbajúc na nemotorné Šúplatove poklony, otvárala dokorán dvere a ponúkala ho popredku. Šúplata sa dva razy obrátil chrbtom k starej, kým urobil jednu poklonu mladej, až sa aj šťastne, bez najmenšieho potknutia dostal von.

Hovorková, vopchajúc do vrecák ruky, dala sa prechodiť po chyži, ale sotva sa obrátila, už Ľudmila bola späť so sviecou prišla.

— No ale si už tu? A tam na tie malé krútené schody si mu posvietila? Ale nejdeš hneď! Nech sa tam dakde uderí. — Takto zaháňala Milušku babka, ale vtom bolo počuť hrmot po schodoch.

— Preboha! — zhíkla Hovorková a vychytiac sviečku z vnučkinej ruky, sama bežala dolu. Ale počula, že uteká dakto po podnávratí, a to ju potešilo, lebo si myslela, že to dáki dievkini frajeri utekajú. Zišla však až dolu a na nemalé začudovanie našla pod schodami Šúplatovu striebrom okovanú trstenicu. Sama sa usmiala nad chudákom, ale taký smiech nepriala Ľudmile, zato dala dievke ukryť do rána palicu s tým naručením, aby ju včasráno zaniesla do Šúplatov! Dievka sa tešila na dobrý diškrét.

Hovorková chcela ukryť novú Šúplatovu neokrôchanosť pred vnučkou; myslela si zaiste, že to všetko nič nie je tam, kde sú stotisíce, ale mladá dievčica by na takéto veci ľahko väčšiu pozornosť uprela ako na statky. — A veď sa on medzi nami potom vycibrí, — dodávala si zakaždým.

Ľudmila čakala starú úzkostlivo, lebo vedela, že teraz bude, čo má byť.

— Dneska si akási splašená, čo ti je, — kladúc na stôl sviecu, hovorila vstupujúca do chyže Hovorková. — Čo si mu ani neposvietila, ako sa patrilo, ty — nehnevaj ma! Či si už zabudla, aká si ku mne prišla?

— Viem, ach, viem, babka moja, že nič nemám na tomto svete, viem, že som nešťastná sirota na svete!

— No, no, veď sa nič neboj, — tešila ju stará, — pokým mňa poslúchaš, dotiaľ sa neboj ničoho zlého na svete.

Ľudmila sa pritúlila k Hovorkovej, bozkávala jej ruky a vravela jej s detinskou dôverou: — Ach oni sú dobrá, babka moja, oni chcú, aby som šťastná bola, ak len chcú, nech len chcú, ja im budem vďačná za to až do smrti.

A tu usadila si vedľa seba Ľudmilu a nahovárala ju za Šúplatu Ďorďa. Vyrozprávala jej o jeho veľkom bohatstve dlhé histórie, čo všetko vnučka s veľkou poslušnosťou vyočúvala, ani len neceknúc na dlhý prúd babkiných rečí.

— Šúplata ťa pýta. Je veľmi bohatý a môže a chce ťa zaopatriť po grófsky. Je síce trochu obstarný, ale nič to, budeš mať pri ňom pohodlie a si paňou do svojej smrti. Že je taký trošku neokrôchaný, to tiež nič nie je, my ho vycibríme. To tí slobodní ľudia majú všetci pri sebe také čosi neohrabané. Jeho srdce je to najlepšie a ľúbi ťa tak, ako ťa ani jeden človek ľúbiť nebude. Mohla by si síce vybrať si aj z tých učených ľudí daktorého, ale to je ešte to najhoršie šťastie. Hovorí sa, že láska je v manželstve najpotrebnejšia, a tí učení ľudia sa aj obyčajne len s tou láskou ženia, ale potom, keď nemajú čo jesť, aj láska ich omrzí. Žena, deti chodia otrhané, a keď učený pán zomrie, sú z nich hotoví žobráci. Hŕby kníh a papierov sú ich pekné dedičstvo.

Veď je pravda, že aj láska je dobrá v manželstve, ale predsa nie nevyhnutná. Ľudia si privyknú jeden na druhého. Ja som sa veru tiež z lásky nevydávala za nebohého tvojho dedka a len som mu privykla, a teraz vidíš, ako je mi dobre. Tiež som išla mladá, krásna zaňho už obstarného. Keď si pomyslím, že aj mňa chcel jeden profesor, a ktorého som veru mala rada, teda ma mráz prechodí, bár si aj teraz rada myslievam naňho. On potom zomrel, zanechal po sebe vdovu so štyrmi dietkami a kusa chleba nebolo, ktorým by nešťastná matka bola siroty nakŕmila! Veď vari znáš vdovu Vedomilskú? No na tej mieste som ja mala byť teraz. Na moje šťastie prekazila to moja nebohá tetka, pán boh jej daj slávu večnú!

Tak vidíš, Miluška moja, už si očula a vieš, ako to ide na svete, a tebe nič neostáva, ako počúvnuť mňa a — ísť za Šúplatovie Ďorďa. Ani to už ináč byť nemôže.

Toto bol v krátkosti tuná uvedený obsah Hovorkovej slov, akými nahovárala Ľudmilu.

Ľudmila, vyočúvajúc babku, sticha si začala takto: — Poslúchať moju babku bola odjakživa najväčšia moja radosť, počúvnuť ich chcem naveky, čokoľvek mi možné urobiť alebo zniesť naložia: ale aby som sa mala naveky zahrdúsiť s tým Šúplatom, to, babenka moja najdrahšia, nech odo mňa nežiadajú. Ja volím radšej zomrieť, ako Šúplatovou nevestou sa stať.

Toto tak smelo a rezko hovorila, že Hovorková ju nikdy takú odporujúcu nevidela. Rozpálila sa celým ohňom svojej náruživosti a kričala, čo hrdla mala.

— Nuž ale ty sa opovažuješ mne takto odpovedať?

Vieš ty, čo si ty v mojom dome? Tebe je nie Šúplata po vôli? Nuž a čože chceš, koho čakáš? Jaj, jaj, moja milá frajla, mohla by si si prsty oblízať po Šúplatovi, mohla bys’ mu ruky bozkať, keď sa len o teba otrie. Ty fifidlo, ty jašterka, tajdi mi z očí, nech ťa nevidím! Čo si si ku mne doniesla, to si pekne-krásne vezmi a na ulici si potom zastaň, či sa len obzrie kto na teba!

— Dosť, dosť toho, — pretŕhala jej škamranie Ľudmila, — neznesiem to, viem, že som nič po mojich rodičoch nedoniesla, ale rada pôjdem preč bez všetkého, pôjdem poslúchať cudzích ľudí, pôjdem kraj sveta a všetko to sto ráz radšej urobím, ako by som raz mala svoju ruku dať Šúplatovi! Ďakujem im za všetko.

Pri tých slovách sa rozplakala a nevládala už ani slova ďalej prehovoriť. Bez sily klesla na stoličku. Hovorková, vidiac vnučku celkom bez seba klesať, ponechala ju na chvíľu, ale pomáhať jej nešla, lež vopchajúc ruky do vrecák, furiózne sa dala po chyži prechodiť a na Šúplatu myslieť. Medzitým objal Ľudmilu sladký sen.

Ktovie, čo Šúplata robí a ako bude spať bez tej bohato striebrom okovanej trstenice?



[19] bankrotoví aj banknotoví mládenci — chudobní aj bohatí (banknotoví — čo majú veľa bankoviek, banknôt)

[20] No, wie gehts… — (nem.) No, ako je to s tým ich slovenským spisovateľstvom?

[21] Und wenn ich… — (nem.) a keď sa smiem opýtať

[22] Radi by hádam erfahrovali… — (slov.-nem.) Radi by sa hádam dozvedeli, akému druhu spisovateľov sa u nás dobre darí.

[23] kocúrkovské histórie, biografie, Geschichten — kocúrkovské príbehy, životopisy, dejiny

[24] toho husára, čo to vo Viedni toho chlapca… — V Domovej pokladnici na r. 1847 bola opísaná príhoda z vojenského cvičenia neďaleko Viedne dňa 13. septembra 1845, keď sa cvičiaci vojaci zrazu pustili smerom k prizerajúcim sa Viedenčanom. Tí sa rozpŕchli, no na poli ostal asi osemročný chlapček, ktorý sa mohol dostať pod kone. Vtom jeden z husárov, Janko Dávid, vyrazil spomedzi ostatných, predstihol ich a v cvale dvihol chlapca do sedla. Dostal za to vyznamenanie a obraz tejto scény sa stal veľmi populárny v celej Viedni. Domová pokladnica uverejnila túto príhodu pod názvom „Obratný husár“ aj s obrázkom. — Hurban sa k nej na viacerých miestach vracia.

[25] Jakobeiho Poklad — modlitebná kniha Modlitební Poklad, ktorú vydal Pavol Jakobei r. 1732 (spolu s Tranosciom najpoužívanejšia kniha slovenských evanjelikov).

[26] solecinalové chichichi — (lat.) jemné chichichi

[27] hat nichts zu sagen — (nem.) to nestojí za reč, škoda reči

[28] bez Eifersuchtu — (nem.) bez žiarlivosti

[29] eifrovať sa musí — (nem.) žiarliť sa musí





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.