ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

U Milenskeho je tak, ako ani v jednom dome v celých Bruchoslaviciach. Uňho by si sa ani o jednej bruchoslavickej novinke nedozvedel: skôr hen zo Španielska sa dočuješ uňho nové veci. Ako čo by ani v Bruchoslaviciach nebýval.

On sa do bruchoslavického života a klebetníctva ani zamak nestaral. A veď aj dobre mal lebo je to hotové nešťastie pre človeka vyššími vecami sa zaoberajúceho, keď sa pustí do obcovania s takými ľuďmi, ako Bruchoslavičania. Najlepšie je nechať ich o sebe hovoriť do vôle a tešiť sa zakaždým, keď dačo zlé o sebe očuje z ich úst.

Náš Milenský si písal — študoval a dakedy aj o svojej Ľudmilke básnil. Ale od Silvestra celkom sa do chyže a do seba samého zavrel, lebo odvtedy sa mu vždy väčšmi zatemňovalo nebo jeho nádejí. V nedeľu po Novom roku popoludní sedel Milenský pri svojom dohotovenom rukopise a opravoval sem i tam chyby pera a dakde vkladal aj nové veci, myšlienky a pojmy.

— Tak by už bola práca hotová, — vzdychol si, kladúc pero nabok, — na ktorej som toľké dni a noci usilovne pracoval; lež čo teraz s ňou — ja nešťastný človek? Bude treba veľký náklad, a ja sa ledva udržujem tu v tejto kocúrkovskej diere.

Vtom vstúpil do chyže so smiechom Brožek: — Nuž čože ty fantazíruješ zas?

— Vitaj, vitaj! — vstávajúc od stolíka, vítal svojho priateľa Jaroslav. Rozložil mu potom všetky svoje starosti týkajúce sa vydania rukopisu.

Brožek bol ten jeho večný anjel potešiteľ, vždy vedel potešiť svojho rozžialeného priateľa.

— Spes deo confisa, nunquam confusa recedit,^[35] — hovoril naposledy Brožek. — Len nezúfaj, vieš, že som ti už vo viacerých prípadoch pomohol; a teraz sa už aj ten môj otec obmäkčieva, čo ja viem, či nám nespomôže, keď ho obaja pekne zaobídeme. Ale vari ani nebude treba a tento rukopis, ak bude pán boh chcieť, sa aj sám vydá.

A tou svojou obyčajnou žartovnosťou počal rukopis prehadzovať, premŕvať, až aj čosi doňho strčil, potom ho zavrúc a do papierov zavinúc, pokračoval vo svojom fraškovaní.

— Veď vari vieš, že som ja čarodejník, a či si už zabudol, ako som starej Hurdálkovej diabla z krížov vycitoval? Hahaha, čury-mury fukty, hurda-burda, láry-fáry trepentam, diktum-faktum, rukopis neotvoríš, pokým ho nebudeme môcť vydať.

A urobiac ešte dakoľko bosoráckych fígľov — zapečatil svojím prsteňom všetko a hodil taký paklík medzi hŕbu kadejakých papierov ležiacich pod pulpitom jeden na druhom.

— A teraz koniec starostiam, — rozkazujúcim hlasom hovoril Brožek.

Jaroslav usmievajúc sa tomu, čo vystrájal Brožek, zamýšľal sa chvíľami ešte väčšmi. Potom dohováral svojmu priateľovi za to, že sa tak veľmi popúšťa starostiam o budúcnosť, a to ako svoju, tak svojich spisov, tak celého národa.

— Tu praesens cura, deo comitte futura,^[36] — hovoril mu, — ale ja neznám väčších mníchov, ako ste vy slovenskí spisovatelia. Veď chodíte všetci takí — ako božie umučenie! Veru vám tí vaši hlúpi nepriatelia nemajú čo závidieť. Ale väčšiu časť vášho nešťastia, nepokoja, trápenia si vy sami robíte; lebo dávate viac práva starosti ako životu. Ja už len tak myslím, že je to najlepšia cesta, keď sa človek veľmi nestará o tú budúcnosť, čo môže najviac pre prítomnosť robí a pomyslí si, že aj nepriatelia všetko, čo by chceli, vyviesť nemôžu.

— Ty si šťastný človek, vreckom aj rozmarom, osudmi aj — všetkým, zato to ty ani nemôžeš súdiť o nás! — odpovedal mu Milenský.

— No veru, ja som už tiež za života dosť horkých pirúl pohltal. Ale čo tam po biedach, povedzže mi, čo si vykonal u Ľudmily? Ja len ustavične očúvam o jej svadbe, pričom ma najväčšmi mrzí to, že neočujem teba ako ženícha menovať. Zato aj bežím k tebe, aby som sa len čím skôr pravdy dohmatať, ,Ihr sollet sie nicht haben!‘^[37] som si spieval potichučky na ceste k tebe.

Milenský sa ľakol. Za dlhú chvíľu nevedel slova prerieknuť.

— Toho som sa vo svojom tušení bál a že to bude istota — tuším nanovo. Na meno ženícha sa ani pýtať nejdem — ale som ja nešťastný človek! — A viac Jaroslav nemohol povedať; krv sa mu od srdca do hlavy valila, akoby chcela temeno preraziť. Hodil sa teda na diván a pochoval svoju dušu do žiaľov a radostných rozpomienok na prvé hodiny lásky.

Aj Brožka prechádzala veselosť, ale jeho myseľ slobodnejšia bola od vtoku vecí zachvacujúcich Jaroslava, a zato bol aj schopnejší myslieť ma pomoc. Po chvíli sa vzchopil ako vietor a držiac širák v ruke, spytoval sa ešte Jaroslava:

— Povedz mi teda istotu, či ozaj tá pačmaga Šúplata, ako klebetia bruchoslavické papule, je ten tvoj sok?

— Ani nie inší, toho div neobjímala tá stará na Silvestra.

— No počkaj, ja tomu podkúrim! Neboj sa, Jaroslav môj, neboj, pričiníme sa, aby sme toho filistra vyhodili zo sedla!

Ale Milenský odporoval všetkému neslušnému zachádzaniu so Šúplatom. Brožek sa zasmial a stisnúc priateľovi ruku, uisťoval ho, aby sa tých „papúľ bruchoslavických“ nič nebál, že si on svoje dobre odbaví.

— Ale, — napokon ešte povedal, — tá zlatobažná šepleta Šúplatovská zakúsi Brožkovo intrigánstvo!

Odišiel — a to sa stalo v tú nedeľu po Novom roku 1847.