ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

U Hovorkov bolo v utorok pred Troma kráľmi veselo, najmä istí ľudia boli celkom so sebou spokojní. To už vieme, že si Hovorková so Šúplatom dobre porozumeli. Ale najmä keď Šúplata bol ticho vyočúval Hovorkovej rozprávku o celej Hurdálkovej famílii — už mal dosť, takže si nežiadal ani len vidieť, ani len očuť o nikom z tej rodiny. Tak vedela Hovorková ohovárať.

Náš Šúplata bol teda čo sa dlhov týka celkom uspokojený a už len istotu chcel vedieť — či sa Ľudmilka na svadbu teší. Jemu sa teraz živšie ako kedy inokedy snívať začínalo o Troch kráľoch, že vraj aj v tej Pokladnici stojí napísané pri nich: „Ohlášky sa začínajú“, a tak sa mu veľmi zreteľne počalo pliesť po rozume, že by sa veru aj jeho ohlášky mali zajtra začínať. Ako si to namyslel — tak to aj pekne-krásne svojej budúcej pani testinej predniesol.

Hovorková by sama bola rada čím skôr všetko skončila, ale že by sa už zajtra mali jej vnučke ohlášky začínať, to nijako pochopiť nemohla.

— Lebo ako, Herr von Šúplata, — počala stará mudrovať, — veď sa dievča musí pripraviť, a ako je to možné? Taký krátky čas! Ani by sme to nemohli všetkým oznámiť, ktorí pri tom byť musia. No ale zato nič, veď sú fašiangy ešte iba na počiatku, a my si svadbu už len hodnú musíme vyťať, priam zato, že ma už Hurdálková za dlžnicu vyhlásila. Mit Saus und Braus to pôjde, a k tomu treba trochu viac času, aspoň do nedele musia pozhovieť, pán syn!

— Ach, len nie veľké útraty, lepšie nám to bude do gazdovstva, — škrabúc sa za uchom hovoril Šúplata. Ale tým titulom „pán syn“ bol zas trochu pošteklený. A keď mu Hovorková povedala, že však aj do gazdovstva bude mať čo dať — uspokojil sa milý Šúplata celkom a už len Ľudmilku si žiadal vidieť.

— Ohlášky teda zajtra nebudú, — šeptal si Šúplata, — ej, ej, a keď mne to tak v hlave čosi vrčalo a vrčí, že sa na Tri krále ohlášky začínajú. No — nechže bude!

Vtom, ako sa takto dohovorili, začuli akési horlivé hovorenie v tretej chyži, srdečné vítanie sa dalo vyrozumieť, ale Šúplatovi sa zdalo, že očuje aj lusknutie božteka. A tento dojem bol taký silný, že mu hneď kolená klesli a tak si ukľakol, akoby ženskú staromódnu poklonu bol chcel robiť.

Hovorková vedela, že to hostia, ale uši nemala také tenké ako Šúplata, a zato ona ani neukľakla popredku, ale poberala sa, aby sa pred samými svojimi hosťami úklonkami vyznačila. Ľudmila však chcela hostí voviesť do babkinej chyžky, a tak sa skoro v samých dverách stretli.

Hovorková bola celkom prekvapená, keď videla mladého Brožka, takže ani nevedela, od veľkej radosti čo robiť. Prvé bolo, že plesla za sebou dvermi a nechala Šúplatu v prostrednej menšej chyžke, ale sama hneď letela po stoličku a zadŕžala hostí v prednej chyži.

— Nechže sa páči sadnúť u nás. Ej — ej, kdeže sa to vzalo? Taký pyšný mladý pán, ani by sa len neukázal v meštianskom dome a veď aj oni sú meštiansky syn. No, ale veru ma to veľmi teší, že nám dali tú česť. Miluška, dajže, daj stoličku aj… — a to len tak bokom hodila okom na druhého hosťa, na Milenského. Jej pozornosť bola celá na Brožka obrátená. — No, wie gehts denn, Herr von Brožek, wie?^[54]

Takto sa mala okolo Brožka Hovorková, lež my pozrime trochu na Šúplatu. Neborák, tento zaľúbený rytier, bol celý pokonfundovaný tým božtekom, a najmä, keď si pomyslel, že zas hostia idú. Keď mu Hovorková pred nosom dvere zapleštila, bolo mu síce trochu ľahšie, lebo sa cítil sám a nemusel sa dívať na hostí a hostia naňho, čo mu vždy najmilšie bolo. Ale ten prívetivý hlas Hovorkovej k Brožkovi, ten mu zas akúsi žiarlivosť vdychoval do srdca, lebo sa nazdal, že len s ním samým tak pekne vie zaobchodiť Hovorková.

— Hm — hm, — tak si dudlal v tme za dvermi, — musí to byť tiež falošná mačka táto moja testiná, ako sa líška komusi, keď mňa nemá pred očami. Brožek? To ten mladý, bláznivý advokát. Och — ešte aj ten ide sem! Sto striel… — takto rozmýšľajúci prikľakol si ku kľúčovej dierke a chcel vidieť aj tváre tých hostí. Ale ešte ani nič nebol zbadal, už sa mu v očiach zatmelo — a horeznačky vyvalený ležal na zemi.

— Preboha, čo robíš dievča? — skríkla poľakaná Hovorková a bežala zo svojej stoličky pomáhať Šúplatovi na nohy. Až teraz sa zbadala, že za sebou dvere zavrela a Šúplata zostal v strednej chyžke.

Ľudmila bola celá naradovaná, že mala Milenskému stolicu podať, zato ani bližších nevidela a letela do tretej chyže po mäkuškú zeslu, a to na nešťastie Šúplatovo, lebo priam ako on prikľakol ku kľúčovej dierke, Ľudmila sotila dvere a poriadne ho po nose brnkla.

Lež čo tu robiť so Šúplatom? Kým Ľudmila spiatkom so zeslou prišla, schabral sa Šúplata zo zeme a zastal si na prahu ako dáky mendík, až ho Ľudmila dnuka posotila.

— Ale si ty musela do tretej chyže letieť po stolicu? — rapotala stará, sotva vybuchnutie väčšieho hnevu utláčajúc. A môžem povedať, že jediný Brožek bol teraz ochranou Ľudmilky, lebo pred týmto sa hanbila popustiť kantáre svojmu hnevu. Za Šúplatu sa trochu hanbila a bola by ho rada dáko vyhovárať pred Brožkom, lež bola ona taktická žena a myslela si: „Čo ja viem, čo Brožek ku mne prišiel? Ktovie, či si on nezaškúlil na Ľudmilu?“ A tu jej až tak sladlo v ústach, lebo Brožek len zas trochu ináč bude dediť po otcovej smrti, a je k tomu advokát!

A takýmito myšlienkami zmätená, Hovorková menila farby — a nevedela vari prvý raz za života, ako sa má k prítomným správať a držať.

Brožek, furták, prezrel všetko jedným razom — a vytrhol všetkých sám a sám z rozpakov. V duchu sa smial z Hovorkovej tak ako zo Šúplatu — ale zatajiť to veľmi dobre znal.

— Ja som sa veru neopovážil prísť do ich domu, Frau von Hovorková, — odpovedal Brožek na prvé otázky po chvíli, — lebo taký človek ako ja, veď dobre vedia, musí sa v Bruchoslaviciach aj trochu hanbiť na ulicu vyjsť. Ja by som sa smel staviť, že aj oni, Frau von Hovorková, už dosť zlého o mne hovori… — a zakašlúc si dopovedal, — hovoriť počuli.“

— Ach — ach, warum denn nicht gar?^[55] — vyhovárala sa Hovorková.

— Ale tu tento môj dobrý priateľ Milenský mi sľúbil, že ma bude rekomendovať u nich — teda som si vzal tú slobodu!

Ako toto vravel, priam sa zjavil na prahu Šúplata.

— Ó, ó, pán Šúplata, — prihovoril sa mu Brožek, — teda sú aj oni tuná? No — no, mládenec, mládenec, a dievča v dome, čože sa budeme čudovať. Nechže sa páči medzi nás, — a vtedy ho to priam bola so zeslou ždúrila Ľudmila, takže milý Šúplata na ponúknutie Brožkovo aj vstúpil do besednej chyže a obzrúc sa, čo ho to zas kto štopil, svoje ťažké „och“ vysipel.

Brožek sa ho spytoval, ako sa má a hneď i aj odpovedal, že dobre:

— Ale akože ináč ako dobre, veľkým kapitalistom je najlepšie na tomto svete, a najmä teraz v Bruchoslaviciach, kde máme veľa špekulantov, ktorí pred každým peštianskym jarmokom veľké interesy dávajú.

— Och, prosím ich, domine spectabilis, nech nerobia posmechy z chudobného človeka. Ktože je v Bruchoslaviciach bohatší ako ich pán otec! — Tak sa Šúplata vyhováral poľakaný.

— Hja, čo je otec, to som nie ja.

— Ale sú jediný syn, — chytro sa našiel Šúplata, — a pán otec žije dnes-zajtra.

— Ho ho — aby sme neupadli do pokušenia vinšovať dakomu skorú smrť, lebo by mohlo dakomu zle prísť. — Takto naháňal Šúplatu Brožek.

Medzi týmito rozprávkami Milenský mlčal, lebo on sa nevedel šiknúť do takýchto rozprávok a tá nešťastná baba mu tak zavadzala, že ani len slova nevedel nájsť.

Brožek, zanechajúc Šúplatu, dal sa s Ľudmilou do žartovania. Lapal jej rúčku, pohládzal jej bielulinké pršteky, šibrinkoval s prstienkami, prekáral ju všakovými láskavosťami. Nastávajúce fašiangy mu boli bohatým prameňom na rozmanité otázky.

— No už to len viem, — žartoval s ňou, — že tieto fašiangy pomätú zas dakoľkým šuhajom srdcia. Majúže sa vám, slečna, tí bruchoslavickí gavalieri zas nanariekať pod oknami na tie strely vašich čiernych očí.

— Ach, — vzdychol si nahlas Šúplata a Hovorková sa začala hniezdiť na stolici, také teplo ju prechádzalo.

— To je človek, — myslela si sama, — ten nechodil darmo po svete, ach, a ako jej ruku pohládza, tuším ozaj čosi myslí tento človek. — Ale dala sa aj nahlas čosi hovoriť, najmä keď cítila toho potrebu, vidiac, že Ľudmila len tak pletkársky odpovedá Brožkovi.

— Jaj, jaj, — povedá, — prosím ich, kto by sa obzrel o ňu?

Ale Brožek protestoval proti tomu: — Ó, ó — nie tak, nie, — hovoril a Ľudmiline prstienky na prstoch obzeral a hneď jeden, hneď druhý pochvaľoval a jeho význam hádal.

— Ó, ó, nie tak, nie! — chriptal za Brožkom Šúplata a chcel chytiť Ľudmilu za druhú ruku, lež na nešťastie noha sa mu akosi zaplietla medzi nohy stolice, takže tá hrbolcovala na dva kroky spod Šúplatu.

Ľudmila sa vytrhla aj Brožkovi z ruky a lapala Šúplatovu stolicu, „nech sa len páči sadnúť, pán Šúplata,“ hovoriac tomuto.

— Ej, veľa jesto šuhajov, čo pasú po bleskoch čiernookej Ľudmilky, — pokračoval len ďalej Brožek, pyšteky svoje zubmi potuteľne hryzúc — No ale — veď ja nejdem túto krásavicu našu slovenskú do očí chváliť, ale len protestovať proti babke som si za povinnosť pokladal.

— Áno, áno, protestovať, — prisviedčal zas Šúplata a Brožek mal z toho veľké potešenie, lebo zakaždým zbadal čosi také na Hovorkovej tvári, čo bolo podobné posmešku — schválne akosi proti Šúplatovi, ale len pre seba vyjavené.

Hovorkovej sa Brožek vždy väčšmi páčil, takže už teraz ničomu sa tak netešila, ako že Šúplatovi nesľúbila na zajtrajšok ohlášky. „Ak čo myslí,“ tak si rozmýšľala, „veď on s tým vyjde na svetlo a za týždeň je dosť času prezvedieť sa — najmä v Bruchoslaviciach. Ale ak by nič nebolo — nuž spánombohom potom, nech si Šúplata vezme Ľudmilu.“

Šúplata sa však ináč namyslel. To zaiste už nijako nemohol zniesť, keď videl, že Brožek jeho, ako si myslel, Ľudmilku za ruku chytal. Urobil síce, čo mohol, aby dal najavo, že aj on ľúbi Ľudmilku, ale to sa mu samému nezdalo také byť, ako bolo to Brožkovo lichotenie Ľudmile. Ale teraz sa on sám so sebou ináč poradil, umienil si akokoľvek dnes koniec urobiť všetkému tomu lapkaniu jeho Ľudmilôčky za rúčky a zato chcel čo do polnoci čakať a prečkať tých jemu nemilých hostí, aby už potom so starou aj s mladou svoju vec dokonal a zajtra v mene božom sa vyhlásiť dať mohol. Na tie zajtrajšie ohlášky mu taká chuť prišla, že nikto nikdy na ne väčšiu chuť nemal ako teraz on.

„Veď to len musí byť toho bohatstva u tej Hovorkovej, keď sa už k nej aj takí gavalieri, ako je Brožek, nanášajú. Bezmála by sa rád vicišpánom stal a potrebuje peniaze, lebo otec mu ešte nevydá jeho táľ.“ Takto si rozmýšľal Šúplata a mľaskol zakaždým papuľou, čo len na Ľudmilku pomyslel.

Keď sa zdalo, že už všetkých predmet rozprávky zanechal, tužbyť skočila Dorka do chyže a hodila na stôl noviny a išla po svojom.

— No, čo nové vo svete? — spytoval sa Brožek.

Hovorková ho ponúkla, aby otvoril, čo on aj chytro urobil a poprebiehajúc okom sem a ta, zastavil sa až na samom konci pri ohlasoch, kde však práve dačo zaujímavé musel nájsť, lebo sa celý v tvári premenil. Oči sa mu iskrili divým ohňom a Milenskému sa zdalo, že sa jeho priateľovi ruka trasie, ba i jeho hlas bol ako toho človeka, ktorý sa alebo náramne ľakne, alebo od veľkej radosti nevie, čo robiť.

— No, — hovoril takým hlasom Brožek, — už šťastný, kto má byť šťastným, hlavná trefa vo veľkej lutrii — hádajte, páni moji, ktorá je?

Ale táto otázka, akokoľvek s veľkou účasťou prednesená, predsa nikoho z prítomných nepohla. Šúplata sa díval ako obyčajne, Ľudmila sa do lutrie nestarala, Hovorková odjakživa hrešievala na všetky lutrie a Milenský ani nechcel, ani nemohol lutrie obohacovať.

— Ale to je čudné číslo, — pokračoval ďalej Brožek sám, — budeže 1847-my rok komusi pamätný. Veď — nech si to len povážia, hlavná trefa, ktorá dvestokrát tisíc vyhrala, je číslo 1847. Teda tento nový rok vyhral komusi toľkú sumu peňazí.

Len teraz počal jeden zo spoločnosti oči vyvaľovať, za uchom sa škrabať a na stolici sa hniezdiť. Bol by sa rád spýtal čosi, ale sa zas čohosi bál, ale keď sa Brožek len aj ďalej tomu číslu čudoval a čiesi šťastie obdivoval, vždy jasnejšie svitalo v Šúplatovej hlave.

— Nuž, akože je to, ako? — spytoval sa už celý prevrátený.

Brožek vari nikdy nebol taký ochotný vo vysvetľovaní ako teraz, a vskutku tak zreteľne predniesol vec Šúplatovi, že tento ani mak nepochyboval viac o tom, že žreb jeho vlastnej kuchárky vyhral dvestotisíc. Tu sa mu začala chyža dookola krútiť, v hlave mu hučalo a v duchu videl Hurdálkovú, jej slová mu zneli do uší ako hlas anjela strážcu; razom sa mu teraz zdalo, že vidí všetko, o čom prv vedieť, čo prv vidieť nechcel, ako Ľudmila za inými pozerá, ako Hovorková len parády chce vytínať, vari aby dlžníkov oslepila a bohatých frajerov prilákala; teraz ju čuje, ako Brožka víta a Ľudmile pre Milenského stoličku podať káže, ako mu pred nosom dvere zatvára, slovom, všetko sa mu vidí teraz tak, ako Hurdálková hovorila.

A nad všetkými týmito obrazmi svojej mysle videl Ilonu.

Nikdy sa mu ešte táto jeho verná slúžka nezjavila v takom svetle ako teraz, jej tvár videl ako tvár anjela, videl ju ďalej s vyhrnutými rukávmi dlážku drhnúť, chyžu usporadovať — a na jej truhle sa presúšali veksle.

— Jaj, čert ma tu po týchto bruchoslavických parádach, tam — tam ja vidím obraz pravdivej ženy. Lež ako sa teraz von dostať? — Takto si Šúplata šepkal — a v tom okamihu zabudol na všetko predchádzajúce, nevidel nikoho, neočul nikoho, až keď už mal chuť načisto zutekať, padlo mu oko na Brožka, ktorý ho tak meral, že mal svoje ostré oko celkom naňho uprené, a toho sa tak ľakol, že razom chmatol svoju trstenicu, schytil širák a poberal sa ku dverám. Keď bol Šúplata pri dverách, Brožek sa rozosmial a čosi šeptal Ľudmile, ktorá tiež pyšteky zahryzovala. Šúplata sa ešte raz obzrel — jeho oko sa však zas stretlo s Brožkovým, takže ani to, čo chcel naposledy povedať, nemohol — a len tak, ako sa vraví, od kľučky sa odoberúc, hrbolcoval dolu schodmi.

Teraz nastávalo nové nastrunenie harfy. Nikto z prítomných nechcel začať reč.

Hovorková sa stavala, ako čo by sa hanbila za takého hosťa, ale vo svojom srdci smútila trochu, lebo sa jej zdalo, že jeden istý sokol odlieta, medzitým čo druhý, neistý, ešte len obletuje okolo nadstaveného osídla. Tento sa jej lepšie páčil, zato ho nechcela lapaním tamtoho poplašiť. Potešovala sa v duchu len tým, že čopriam by aj sokol Brožek uletel, ona predsa ešte sokola Šúplatu svojimi kumštami spiatkom privábi.

Šípila, prečo Šúplata odbehol, lebo tú jeho Eifersucht často vybuchovať videla, ale znajúc dobre toto pole mužskej náruživosti, dôverovala svojim schopnostiam, mysliac len tak pre seba, že ona Šúplatu uspokojí.

Ľudmila sa pod noštek usmievala, Brožek a Milenský čakali tiež čosi, ale predsa len na tamtoho prišiel poriadok začať, čo on aj najspôsobnejšie vykonal. Dal sa totiž s Ľudmilou žartovať — až sa jej tak položartom-polonaozaj za milenca navrhoval — ak by ešte takto dakoho v srdiečku zarytého nemala.

A Hovorkovej nič iné nebolo treba ako to, ona to najradšej videla, keď sa Brožek mal okolo Ľudmily. Chcela priam rozkazovať Ľudmilke, aby pripravila čaj pre hostí, ale vidiac, že sa Brožek s ňou dobre zabáva, tašla sama. A to bola pre Milenského voda na mlyn, lebo tento náš šuhaj sa už tak bál Hovorkovej, že sa mu zdala byť ako diabol, a keď odišla, cítil sa ako od diabla oslobodený.

A teraz sa Milenský aj na samého Brožka hneval, lebo videl, že sa on len okolo Ľudmilky obracia a na nahováračstvo celkom zabúda. Už mu aj znamenia dával, aby začal svoju prácu, a teraz mu práve svoju nevôľu po latinsky dal najavo. Ale Brožek mal čosi v hlave, čomu Milenský nemohol porozumieť, a tak sa ani na Milenského veľmi neobzeral, ale sa len okolo Ľudmily vrtel. Túto počínal už tiež omŕzať, lebo by si ona bola rada v neprítomnosti Hovorkovej s Milenským dač poštebotať, lež Brožek to vedel prekaziť.

— Vieš čo, — hovoril Milenskému, keď tento dobiedzal doň, aby robil, čo má, aby sa presvedčil, ako stojí jeho budúcnosť s Ľudmilou, — vieš čo, — povedá, — teraz pôjdeme domov, a ty dnes nič nesmieš zvedieť. Nechaj tvoj osud len na mňa. Ver mi, že všetko dobre vypadne, ale nesmieš sám vŕtať.

— Vari aby si ty mal viac času… — odsekol Milenský a celý zblednutý hľadal svoj širák. Medzitým išla Hovorková s čajom a prinútila ešte ostať oboch, kvôli Brožkovi totiž aj Milenského. Potom vodila tamtoho po svojich chyžiach, chválila sa svojím Jankom Dávidom, lichotila mu, a tak sa s ním láskala, ako čo by ho sama chcela za muža mať. Brožek vystrájal fígle so starou aj s mladou — a to všetko namiesto ohovárania Šúplatu, namiesto nahovárania Ľudmily za Milenského — a Milenský to všetko videl a zahorel nenávisťou k Brožkovi. V tomto okamihu by ho nebol ľutoval sekať. Najhoršie bolo preňho vidieť, ako sa aj Ľudmila s Brožkom dobre zabáva. Toto ho do omdletia ducha priviedlo tak, že nebol schopný na dáky skutok. Hlava mu horela divým ohňom — vtom lapil svoj širák a poberal sa preč, sklonenou hlavou k zemi prehodil pár potupných slov k Brožkovi — ako k zradcovi jeho priateľstva, ako k pôvodcovi svojho nešťastia a chladne sa pokloniac starej a mladej, opustil chyžu. Brožek by už bol rád napravil všetko, ale bolo neskoro; chcel aj sám odísť — bojac sa o svojho priateľa, lež Hovorková sa skoro naňho privesila, len aby ho zadržala.

Milenský ani nevedel, ako prišiel domov a celú noc prezúfal a prebolestil. Brožek sa síce tiež dlho nebavil u Hovorkov — ale k Milenskému sa už doklepať nemohol.

Tu vidíme, že každá prepiatosť necháva za sebou omdletie. Ani priateľovi to nepristane, keď priateľov pokoj na próbu stavia. Túto sententiam moralem^[56] porúčame medzitým, než ďalej postúpime, nášmu láskavému čitateľovi na svedomité pováženie a „aplikáciu“ na seba.