ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V jednej dedine žili raz dvaja mužovia rovnakého mena, obidvaja sa volali Kaloš, ale jeden z nich mal štyri kone a druhý len jediného koňa. Aby ich ľudia rozoznali, hovorili tomu, ktorý mal štyri kone, veľký Kaloš, a tomu, ktorý mal len jediného koňa, malý Kaloš. — A teraz počujme, ako sa darilo obidvom, je to totiž skutočná udalosť.

Celý týždeň musel malý Kaloš veľkému Kalošovi orať a svojho koňa k tomu požičiavať, za to mu veľký Kaloš vypomáhal svojimi všetkými štyrma, ale len raz za týždeň, a to bolo v nedeľu. Hoj! ako švihal bičom malý Kaloš nad všetkými piatimi koňmi; boli toho dňa ako jeho majetkom. Slnko jasne svietilo, zvony sozváňaly do kostola a ľudia chodili na omšu v sviatočných šatách. Tu videli malého Kaloša, ako ore piatimi koňmi, a bol tak z toho potešený, že bičom práskal a volal: „Hijo, všetky moje kone!“

„To nesmieš hovoriť!“ zakázal veľký Kaloš, „veď len jeden kôň je tvoj!“

Ale keď zase niekto šiel do kostola okolo, zabudnul malý Kaloš, že to nemá hovoriť, a volal zase: „Híjo, všetky moje kone.“

„Teraz by som už pekne prosil, aby si toho zanechal,“ povedal veľký Kaloš. „Keď to povieš ešte raz, udrem tvojho koňa do hlavy, že padne mrtvý na mieste, potom bude tomu koniec.“

„Iste, už to nepoviem,“ sľuboval malý Kaloš. Ale ako ľudia šli pomimo a naň kývali, tešil sa z toho a myslel, ako to pekne vyzerá, že má päť koní na zoranie svojho poľa, zašvihnul bičom a zvolal: „Híjo, hí, všetky moje kone!“

„Ba že híjo, všetky moje kone! Dostaneš preto!“ povedal veľký Kaloš, vzal kyjak a udrel jediného koňa malého Kaloša do čela, že padol a bol okamžite mrtvý.

„Ach, teraz nemám žiadneho koňa!“ nariekal malý Kaloš a dal sa do plaču. Na to stiahol mrtvému koňovi kožu, usušil ju na vzduchu, vstrčil ju do vreca, to vrece vzal na chrbát a pustil sa na cestu do mesta, aby predal koňskú kožu. Mal pred sebou ďalekú cestu a musel ísť veľkým, tmavým lesom, a k tomu čas bol veľmi škaredý. Poblúdil cele než sa zase dostal na pravú cestu, bol už večer a on bol od mesta ešte tak ďaleko vzdialený, že ho nemohol ani pred nocou dostihnúť, a zase domov zpäť sa dostať.

Hneď pri ceste ležal starý, panský dvorec, ktorého okná zvonka boly okenicami zapreté, ktorými však svetlo presvitovalo. „Tu snáď nájdem prístrešie cez noc,“ pomyslel si malý Kaloš, šiel tam a zaklopal.

Sedliačka otvorila, ale keď počula, čo chce, povedala, aby len šiel svojou cestou, muž nie je vraj doma a ona žiadnych cudzincov nesmie prijímať.

„Nuž, tak musím tu vonku prenocovať,“ povedal malý Kaloš, a sedliačka mu prirazila dvere pred nosom.

Cele blízko domu stál senník a medzi ním a domom bola malá cieňa s plochou, slamenou strechou. „Tam hore prespím,“ povedal si malý Kaloš, keď uvidel strechu. „To bude výborná spálňa. Bocian predsa nesletí dolu a nebude mi brať nohu do klieští.“ Lebo živý bocian stál na streche, kde mal svoje hniezdo.

Teraz vyliezol malý Kaloš na senník, kde si ľahnul a ako sa patrí, sa vystrel, aby sa mu dobre ležalo. Drevené okenice dobre nepriliehaly a tak videl práve do izby.

Tam stál veľký stôl, pokrytý vínom, pečeňou a nádhernou rybou. Sedliačka a kostolník sedeli za stolom a nikto viac. Ona mu nalievala a on sa pustil do ryby, lebo to bolo jeho obľúbené jedlo.

„Keby som tiež tak mohol večerať!“ pomyslel si malý Kaloš a vystrčil hlavu práve proti oknu. U čerta! Tam bol ešte nádherný koláč — pravé sviatočné hody!

V tom počul, ako niekto po hradskej prichádza k domu; bol to sedliak, ktorý sa domov vracal.

Sedliak bol ináč cele dobrý muž, ale mal tú podivuhodnú slabosť, že sa na kostolníka ani pozreť nemohol. Preto práve tohože večera navštívil kostolník ženu sedliakovu, lebo vedel, že jej muž nie je doma, a dobrá tá žena predložila mu preto to najlepšie, čo mala v dome. Keď teraz počali, že muž sa vracia domov, naľakali sa veľmi a žena prosila kostolníka, aby vliezol do veľkej, prázdnej, v kútiku stojacej truhlice. On to urobil, lebo dobre vedel, že úbohý muž neznesie, dívať sa na kostolníka. Žena schovala rýchlo všetky skvostné jedlá a víno do trúby, lebo, keby muž to videl, iste by bol pýtal, čo to má všetko znamenať.

„Ach, beda,“ zastonal malý Kaloš hore na cieni, keď videl, ako tá nádherná večera v trúbe mizne.

„Je tam niekto hore?“ pýtal sa sedliak a díval sa hore na malého Kaloša. „Prečo ležíš tam hore? Poď radšej so mnou do izby!“

Teraz rozprával malý Kaloš, ako poblúdil, a prosil o nocľah.

„Hej, ale najprv musíme dostať niečo na zub,“ povedal sedliak.

Sedliačka privítala obidvoch veľmi vľúdne, hneď prikryla stôl a dala im veľkú misu kaše. Sedliak bol hladný a jedol s veľkou chuťou, ale Kaloš myslel neprestajne na skvostnú pečeňu, rybu a koláč, ktoré, ako vedel, boly v trúbe.

Pod stôl k nohám položil si vrece s koňskou kožou, lebo vieme, že sa vydal na cestu, aby kožu v meste predal. Kaša mu práve nechutila. Tu stúpil na vrece, až koža hlasne zavrzgala.

„Pst!“ povedal malý Kaloš k vrecu, ale pri tom stúpil naň zase, že ešte hlasnejšie zavrzgala než pred tým.

„Aj, čože to máš v tom vreci?“ pýtal sa sedliak.

„Ach, tam je čarodejník,“ povedal malý Kaloš; „povedá, prečo jeme kašu, keď máme plnú trúbu pečene, rýb a koláčov vykúzlenú.“

„Či je to možné?“ pýtal sa sedliak a otvoril rýchlo trúbu. Tu videl všetky tie skvostné pokrmy, ktoré tam žena jeho schovala, ale ktoré tam podľa jeho mienky čarodejník vykúzlil. Pani nesmela nič hovoriť. Kládla hneď jedlá na stôl a obidvaja si na rybe, pečeni i koláči výborne pochutnali. Rýchlo stúpil malý Kaloš zase na vrece, až tam koža zavrzgala.

„Čo teraz hovorí?“ pýtal sa sedliak.

„Povedá, že pričaril nám tiež tri fľaše vína, ktoré sú tiež v trúbe.“

Teraz musela žena víno, ktoré skryla, vytiahnuť; sedliak pravda myslel, že i toto mu čarodejník pričaroval. I pili a sedliak sa veľmi rozveselil; takého čarodeja, akého mal malý Kaloš vo vreci, tiež by bol rád mal.

„Mohol by tiež čerta pričariť?“ pýtal sa sedliak; „toho by som veľmi rád videl, som k tomu práve v dobrom rozmare.“

„Áno,“ odpovedal malý Kaloš; „môj čarodej vie všetko, čo sa od neho žiada. Viď, že je tak?“ povedal a stúpil na vrece, až to zavrzgalo. „Čuješ, ako vraví: áno? Ale čert vyzerá škarede, nechcime ho radšej ani videť!“

„Ach, ja sa cele nič nebojím! Ako asi vyzerá?“

„Vraví, že sa objaví ako skutočný kostolník.“

„Hu, to by teda bolo zlé,“ povedal sedliak; „lebo musíme vedeť, že pohľad na kostolníka neznesiem. Ale to teraz nič nerobí; viem, že je to teraz čert, a tu sa lepšie do toho vpravím. Mám odvahu, ale nech len zostane v slušnej vzdialenosti.“

„No, spýtam sa tedy svojho čarodejníka,“ povedal malý Kaloš, stúpil zase na vrece a ucho nastavoval.

„Čo vraví?“

„Vraví, aby ste otvorili truhlicu, tam v rohu stojacu, tam že uvidíte čerta sedeť, musíte však pevne víko držať, aby vám neušiel.“

„Chcete mi pomôcť?“ pýtal sa sedliak a pokročil k truhlici, kam sedliačka skutočného kostolníka, ktorý sa strachom na celom tele triasol a zubami klapal, ukryla.

Sedliak naddvihol trochu víko a pozrel sa tam. „Ha!“ skríkol a odskočil, „tak som ho videl! Vyzerá cele, ako náš kostolník! Bol to strašný pohľad!“

Potom šli zase piť a pili až hlboko do noci.

„Toho čarodejníka mi musíš predať,“ povedal sedliak, žiadaj zaň, čo sám chceš, ja ti hneď dám plnú mericu zlata zaň.“

„Nie, nemôžem,“ povedal malý Kaloš, „uváž len, aký veľký zisk mám z toho čarodejníka.“

„Ale ja by som ho veľmi rád mal!“ povedal sedliak a neprestal malého Kaloša o to prosiť.

„Nuž,“ povedal konečne, „že si bol taký dobrý a nocľahu si mi doprial, nech je po tvojom. Predám ti teda čarodejníka za mericu peňazí, ale tá musí byť vrchovato nameraná.“

„Má sa stať,“ povedal sedliak, „ale truhlicu si musíš tiež odniesť. Nechcem ju mať ani hodinu dlhšie v dome, lebo človek nemôže vedieť, či tam ten satanáš dosiaľ nesedí.“

Malý Kaloš dal tedy sedliakovi svoje vrece s uschnutou kožou a dostal vrchovatú mericu peňazí za to. Sedliak pridal mu ešte veľkú taligu, aby truhlicu a peniaze na nej mohol odviezť.

„Buď s Bohom!“ povedal malý Kaloš a potom odišiel so svojimi peniazmi a so svojou veľkou truhlicou, v ktorej ešte sedel kostolník, preč.

Na druhej strane lesa bol hlboký potok, voda tam tak šumivo hučala, že bolo veľmi ťažko tam plávať proti prúdu. Cez tento horský potok viedol nový most a uprostred neho zastal malý Kaloš a povedal hlasne, aby to kostolník mohol počuť: „Čo si teraz s tou hlúpou truhlicou mám počať, je tak ťažká, ako by bola plná kamenia. Len ustanem, keď sa s ňou ďalej poveziem. Radšej ju hodím do potoka. Keď pripluje ku mne domov, dobre je, a keď nie, tak tiež sa nič nestalo.“

Jednou rukou uchopil truhlicu a trochu ju naddvihol, práve tak, ako by ju do vody chcel prevrátiť.

„Nie, zastaň!“ kričal kostolník v truhlici, „najprv ma pusť von!“

„Hu!“ zavolal malý Kaloš a robil, ako by sa bol naľakal. „Sedí tam ešte! Rýchlo do potoka s ním, nech sa utopí!“

„Ach, nie, nie!“ kričal kostolník, „keď ma necháš odísť, dám ti plnú mericu zlata.“

„To je niečo iného,“ povedal malý Kaloš a otvoril truhlicu. Kostolník rýchlo vyliezol, shodil truhlicu do vody a šiel domov, kde vyplatil malému Kalošovi celú mericu zlata. Jednu dostal už od sedliaka, tak že teraz mal plnú taligu peňazí.

„Vidíš, kôň sa ti dobre vyplatil,“ povedal sám sebe. Keď prišiel domov, vysypal peniaze do prostred izby na jednu hŕbu. „To veľkého Kaloša napáli, keď počuje, ako som zbohatnul jedinou koňskou kožou. Ale sám mu len tak nepoviem!“ Potom poslal k veľkému Kalošovi chlapca a dal ho poprosiť o mericu.

„Načo ju len potrebuje?“ pomyslel si veľký Kaloš a pomazal jej dno kolomažou, aby z toho, čo bude merané, niečo zostalo lipeť. A tak sa tiež stalo. Keď sa mu merica vrátila, boly na nej tri nové veľké dukáty prilepené.

„Čo toto znamená?“ pýtal sa veľký Kaloš a bežal hneď k malému.

„To som dostal za koňskú kožu, ktorú som včera predal.“

„Do paroma, to bolo raz dobre zaplatené!“ povedal veľký Kaloš, vzal svoju sekeru a pobil všetky svoje štyri kone. Potom im stiahol kožu a išiel s nimi do mesta.

„Kože! Kože! Kto kúpi kože?“ kričal ulicami.

Všetci obuvníci a garbiari sa sbehli a pýtali sa na cenu koží.

„Mericu peňazí za každú!“ povedal veľký Kaloš.

„Zblaznel si sa?“ povedali všetci, „že si myslíš, že máme peňazí na merice?“

„Kože! Kože!“ volal zase, ale všetkým, ktorí sa po cene pýtali, odpovedal: „Mericu peňazí!“

„Drží nás za blázna,“ povedali remeselníci a teraz chopili sa obuvníci svojich remeňov a garbiari svojich záster a dali sa do veľkého Kaloša. „Kože, kože!“ posmievali sa. „Však my ti už kožu vyrobíme a črievice podrazíme! Von s ním z mesta!“ kričali a veľký Kaloš musel sa dať na útek, čo mu sily stačily. Také bitie nedostal jakživ.

„Len počkaj!“ povedal, keď prišiel domov, „to mi odpykáš, malý Kaloš! Ja ťa zabijem!“

Ale doma zatiaľ u malého Kaloša zomrela stará babička. Bola síce vždy zlá a prudká k nemu, ale on bol predsa doopravdy zarmútený, vzal mrtvú ženu a položil ju do svojej teplej postele, aby zkúsil, či by ešte snáď k sebe neprišla. Tam mala ležať po celú noc, on sám si chce] sadnúť do kútika pri peci a prespať na stoličke, čo už urobil častejšie.

Keď tam tak v noci sedel, otvorily sa dvere a veľký Kaloš vstúpil so sekerou. Vedel, kde stála posteľ malého Kaloša, išiel priamo k nej a udrel mrtvú babičku do hlavy, lebo myslel, že malý Kaloš spí. „Tak, teraz ma za blázna už mať nebudeš,“ povedal a šiel zase domov.

„To je opravdu zlý človek,“ povedal malý Kaloš, „chcel ma zabiť. Bolo len dobré, že starenka bola mrtvá, ináč by ju bol usmrtil.“

Teraz obliekol starú babičku do nedeľných šiat, vypožičal si od svojho suseda koňa, zapriahnul ho do voza a posadil babičku na najzadnejšie miesto, aby pri jazde nemohla vypadnúť, a tak išli lesom preč.

Keď slnko vychádzalo, našli sa pred veľkým hostíncom, kde malý Kaloš zastal, aby poraňajkoval. Hostinský mal veľmi mnoho peňazí, ináč bol veľmi hodný človek, ale tak prchký, že nikto u neho nebol istý životom.

„Dobré ráno!“ povedal malému Kalošovi, „čo si sa tak hneď skoro ráno obliekol do sviatočných šiat?“

„Pravda,“ povedal malý Kaloš, „idem so starenkou do mesta. Sedí vonku na voze a nechce sem vnísť. Buďte takí dobrí a vyneste jej sklenicu medoviny von, ale musíte hodne kričať, lebo nečuje dobre.“

„Vďačne,“ povedal hostinský a načapoval veľkú sklenicu medoviny. Ale mrtvá žena sebou ani nepohnula a slova neodpovedala.

„Nečujete?“ kričal hostinský čo mohol. „Tu vám posiela syn sklenicu medoviny.“

A kričal tak druhý i tretí raz, ale keď sa ani s miesta nepohnula, vrazil jej sklenicu práve do tváre, až jej medovina po nose stekala. Bola tam len rovno posadená a nebola priviazaná.

„Bože môj!“ zavolal malý Kaloš, ktorý v tom vyskočil zo dverí, chopil hostinského za prsá, „ty si zabil moju babičku! Pohľaď, tu má veľkú ranu na čele!“

„To je hrozné!“ zvolal hostinský a zalomil rukami nad hlavou. „To je len následok mojej prchkosti! Milý, malý Kaloš, dostaneš celú mericu peňazí a dám ešte tvoju starenku pochovať, ako by moja vlastná bola, len keď zamlčíš všetko. Ináč by som prišiel o hlavu a to by bolo hrozné!“

A tak dostal malý Kaloš plnú mericu peňazí a hostinský pochoval babičku, ako by bola jeho vlastná.

Keď prišiel zase malý Kaloš s toľkými peniazmi domov, poslal hneď svojho chlapca k veľkému Kalošovi naproti a poprosil ho, aby mu požičal mericu.

„Čo to je?“ povedal veľký Kaloš. „Či som ja ho nezabil? To sa musím predsa sám pozreť!“ A tak šiel sám naproti s mericou k malému Kalošovi.

„Kde si vzal toľko peňazí?“ pýtal sa udivene nad novou hŕbou peňazí, oči čo mohol vyvaľoval.

„Mňa si nezabil, ale moju starenku,“ povedal malý Kaloš, „ja ju teraz predal a dostal som za ňu mericu peňazí.“

„No, tá bola skutočne dobre zaplatená!“ zavolal veľký Kaloš, ponáhľal sa rýchlo domov, chytil sekeru a zabil svoju babičku, položil ju na voz, išiel s ňou do mesta, kde lekárnik býval a pýtal sa ho, či by nekúpil mrtvého človeka.

„Kto je to a ako ste prišli k nemu?“ pýtal sa lekárnik.

„Je to moja vlastná starenka,“ povedal veľký Kaloš, „ja som ju zabil, aby som za ňu dostal mericu peňazí.“

„Pán Boh buď s nami,“ povedal lekárnik, „vy ste sa zblazneli! Nehovorte také veci, mohlo by vám to stáť hlavu!“ A teraz mu poriadne čítal levity a vykladal mu, aký hanebný skutok spáchal, a že za to môže prísť do väzenia. Tu sa veľký Kaloš veľmi naľakal, že tryskom z lekárne utiekol, na voz skočil, do koní švihnul bičom a rovno domov uháňal.

„Toto mi zaplatíš,“ povedal sám sebe veľký Kaloš, keď bol na hradskej. „To mi zaplatíš!“ Sotva prišiel domov, vzal najväčšie vrece, ktoré mohol najsť, odišiel s ním k malému Kalošovi a povedal: „Zase si si zo mňa urobil blázna, najprv som k vôli tebe zabil všetky svoje kone a potom i svoju starú babičku. To je všetko tvojou vinou! Ale teraz si už zo mňa nebudeš robiť žarty!“ Pri týchto slovách chytil malého Kaloša okolo tela a vstrčil ho do svojho vreca. Hodil si ho na chrbát a zavolal naň: „Teraz idem s tebou k potoku a utopím ťa tam!“

Cesta k potoku bola ďaleká a malý Kaloš bol ťažký. Cesta viedla tesno okolo kostola, organ znel a ľud pekne spieval. Tu složil veľký Kaloš vrece s malým Kalošom hneď u chrámových dverí, myslel, že by snáď nezaškodilo, keby vošiel do nútra a jednu pieseň spolu zaspieval, než pôjde ďalej. Malý Kaloš mu predsa utiecť nemôže a všetci ľudia sú v kostole. Vošiel tam teda.

„Ach hrôza!“ stonal malý Kaloš vo vreci, obracal a točil sa v ňom, ale bolo mu nemožné vrece rozviazať. Tu šiel pastier kráv okolo, mal snehobiele vlasy a palicu v ruke. Hnal čriedu kráv a volov pred sebou, tí bežiac vrazili do vreca, v ktorom bol malý Kaloš, až sa prevalil.

„Ach beda,“ zastonal malý Kaloš, „som tak mladý a už mám ísť do neba?“

„A čo ja úbožiak,“ odpovedal pastier, „som tak starý a nemôžem sa tam odtiaľto dostať.“

„Tak rozviaž vrece,“ povedal malý Kaloš, „pusť ma von a vlez tam miesto mňa, prídeš rovno do neba!“

„To veľmi vďačne urobím,“ povedal pastier a rozviazal vrece, z ktorého malý Kaloš vyskočil.

„Ale dáš mi pozor na dobytok!“ povedal kmeť, lezúc do vreca. Malý Kaloš vrece pevne zaviazal a tiahol so všetkými volmi a kravami ďalej. Hneď na to vyšiel veľký Kaloš z kostola a vzal zase svoje vrece na chrbát. Zdalo sa mu síce hneď, že je vrece o mnoho ľahšie, lebo starý pastier bol iste o polovinu ľahší, než malý Kaloš. Pomyslel si hneď: „Aké je to vrece teraz ľahké, to je odplata za to, že som spolu žalm zaspieval.“ A tak šiel k potoku, ktorý bol veľký a hlboký, hodil vrece so starým pastierom do vody, lebo myslel, že v ňom väzí malý Kaloš. „Teraz ma za blázna už mať nebudeš!“

Potom šiel domov, ale sotva prišiel na križovatku, stretol malého Kaloša, ktorý hnal pred sebou všetok svoj dobytok.

„Čo je toto?“ zavolal veľký Kaloš, „či som ťa neutopil?“

„Ako by nie,“ povedal malý Kaloš, „veď si mňa, nie je tomu ani pol hodiny, hodil do potoka!“

„Ale kde si vzal toľko krásneho dobytka?“ pýtal sa veľký Kaloš.

„To je z mora!“ odpovedal malý Kaloš. „Poviem ti ten celý príbeh a potom sa ti čo najlepšie poďakujem za to, že si ma utopil, lebo teraz som chlapík a to mi môžeš veriť! Mne bolo veľmi nevoľno vo vreci, vietor mi hvízdal kolo ušú, keď si ma s mostu do vody hodil. Ja klesnul hneď až na dno, ale neudrel som sa o nič. Dolu totiž rastie tá najjemnejšia a najmäkkejšia tráva. Na tú som padol a hneď sa vrece otvorilo, a najkrajšia rusalka v snehobielych šatách so zeleným vencom okolo mokrých vlasov vzala mňa za ruku a vravela: „Si ty malý Kaloš, tu je niečo dobytka pre teba a míľu ďalej stojí ešte celá veľká črieda, ktorú ti tiež chcem darovať. Teraz som poznal, že potok bol raz veľkou dedinou pre morský pranárod. Dolu na dne chodili sem i tam títo ľudia, práve z mora do zeme, až k žriedlu potoka. A aké to bolo dolu krásné! Kvety a svieža tráva rástly dookola v prepychu a hojnosti. Ryby, ktoré v mori plávaly, mihotaly sa s rýchlosťou blesku okolo mňa ako tu vtáci vo vzduchu. Čo tam bolo krásnych ľudí a čo len potom dobytka, ktorý sa pásol pri plotoch a priekopách.“

„Ale prečo si sa k nám hore hneď vrátil?“ pýtal sa veľký Kaloš, „to by som bol predsa neurobil, keď je tam dolu tak naozaj krásne?“

„To bolo práve naopak odo mňa také múdre,“ odpovedal malý Kaloš, „predsa som ti povedal, že rusalka mi povedala, že o míľu ďalej na ceste a cestou rozumela predsa potok, lebo inam sa dostať nemôže — stojí pre mňa ešte celá črieda. Ale ja viem, potok tvorí hneď tu, hneď tam veľké zákruty, čo je veľkou zachádzkou, tie si človek dosť zkráti, keď na sucho vstúpi a priamo k potoku vesluje. Tým si ušetrím pol míle a prídem skôr k svojmu morskému dobytku.“

„Ty si šťastný človek,“ povedal veľký Kaloš, „myslíš, že by som dostal teraz morský dobytok, keby som prišiel na dno potoka?“

„Inu to by sa už mohlo stať,“ povedal malý Kaloš, „ale ja ťa nemôžem vo vreci až k potoku dopraviť, na to si priťažký. Keď však sám tam chceš dojsť a potom do vreca sklznúť, vhodím ťa tam s najväčšou radosťou.“

„Ďakujem ti veľmi,“ povedal veľký Kaloš, „keď však nedostanem žiadny morský dobytok tam dolu, potom ťa poriadne vybijem. Na to sa môžeš spoľahnúť.“

„Len ťa prosím, nepreveď to tak veľmi zle!“

A teraz išli obidvaja k potoku a dobytok, ktorý bol veľmi smädný, bežal, čo len stačil, k potoku.

„Vidíš, ako sa náhlia?“ povedal malý Kaloš, „túžia už po tom, aby už boli na dne.“

„Pravda, ale najprv mi pomôž, lebo ináč budeš bitý!“ Potom vliezol do veľkého vreca, ktoré ležalo šikmo cez chrbát jedného vola. „Vstrč tam tiež veľké kamene, ináč by som neklesnul na dno!“ povedal veľký Kaloš.

„Pojde to!“ povedal malý Kaloš, „vstrčil do vreca veľký kameň, vrece zaviazal a oprel sa oň. Bum! a veľký Kaloš ležal v potoku a klesnul hneď na dno.

„Obávam sa predsa, že tam s dobytkom sa neshľadá,“ povedal malý Kaloš a odišiel s tým, čo mal, domov.