ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Škriatka poznáš — ale poznáš tiež paničku? Pani záhradníkovú? Bola vzdelaná, znala verše nazpamäť, vedela dokonca sama nejaké verše spísať; len rýmy — tie jej pôsobily trochu ťažkostí. Mala dar reči a dar spisovateľský, mohla cele dobre byť farárom, alebo aspoň pani farárkou.

„Zem je rozkošná v rúchu sviatočnom,“ riekla a túto myšlienku odela v krásne slová a vypravila ju potrebným rýmovaním, zkrátka, spracovala ju v pieseň, povznášajúcu, krásnu a dlhú pieseň.

Pán seminarista Kisserup — na mene ostatne nič nezáleží — bol jej bratancom a bol práve u záhradníkov návštevou. Počul si jej báseň, našiel, že je znamenitá, ba výborná, ako sa vyjadril. „Milostivá, vy máte ducha!“ dodal. „A načo také reči!“ odvetil záhradník. „Ešte jej do hlavy vrtochy nasadíte! Žena ani nepotrebuje ducha, stačí keď má telo, zdravé, dôkladné telo, a má sa starať o svoje hrnce, aby jej kaša neprihorela.“

„Keď mi prihorí, už to napravím a tebe ju osladím sladkým bozkom,“ odvetila žena. „Každý by sa domnieval, že myslíš len na zemiaky a kapustu, a ty predsa miluješ kvety!“ A pobozkala ho. „Kvety sú predsa duchom.“

„Hľaď si svojich hrncov!“ odvetil on a šiel do záhrady. To bol zase jeho hrniec, na ktorý on dával pozor.

Seminarista zatiaľ sedel s milosťpaničkou a zabával sa s ňou. O jej krásnych slovách „zem je utešená“ mal skoro celú kázeň.

„Zem je utešená, podmaňte si ju, stojí napísané, a my sme sa učinili jej pánmi. Niekto je ním duševne, iný telesne, niekto sa stal v svete obdivovaným, niekto je zase tak bezvýznamný, že sa nevdojak sami pýtame, čože je jeho úkolom na svete, čo je jeho určením. Tento sa stane biskupom, onen je zase len chudobný seminarista, avšak všetko je na svete múdro zariadené. Zem je rozkošná, utešená a vždy je v rúchu sviatočnom! Vaša báseň núti k rozmýšľaniu, obsahuje mnoho citu a zemepisných vedomostí.“

„Ste veľmi duchaplný, pán Kisserup!“ odvetila panička, ktorej to pochlebovalo. „Veľmi duchaplný, uisťujem vás. V rozmluve s vami len poznávam samu seba.“

A potom hovorili rovnako krásne a dobre. Avšak vonku v kuchyni bol tiež niekto, ktorý hovoril, bol to škriatok, malý, šedivý škriatok s červenou čiapkou. Poznáte ho. Škriatok sedel v kuchyni a sliedil po hrncoch; hovoril, ale nikto ho nepočúval okrem veľkej, čiernej mačky, ktorú panička menovala „maškrtnica“.

Škriatok sa hneval na paničku, lebo — to vedel — ona neverila v jeho jestvovanie. Pravda, lebo ho nikdy nevidela, avšak súc taká vzdelaná, mohla vedeť, že je, a neodpierať mu málo pozornosti. Nikdy jej nenapadlo, venovať mu na vianočný večer čo i len jedinú lyžicu kaše, čo všetci jeho predkovia dostávali a to tiež od paničiek, ktorým nechybovaly ani vedomosti, ani vzdelanosť. Kaša priamo oplývala mastnotou a kočke sa robily sliny v ústach, keď to čula.

„Hovoria o mne, že som len púhy pojem!“ riekol škriatok, „to presahuje moje pojmy. Ona mňa popiera! To som už raz počul a teraz som to počul zase! Teraz tu sedí a šušká s tým seminaristom. Vravím tak, ako starý: „Hľaď si svojich hrncov!“ Ona si ich nehľadí; nechám ich zato teraz vykypeť!“

A škriatok fúkal do ohňa, až zaplápolal a veselo prašťal. „S-s-s!“ hrniec vykypel. — „Teraz zajdem do nútra a narobím starému diery do punčôch,“ pokračoval škriatok. „Urobím veľké diery na palcoch a pätách, to jej dá plátania; spravuj starému punčochy, ty modrá punčocha.“

Mačka pri tom kýchla; nachladila sa, ačkoľvek vždy chodila v kožuchu.

„Otvoril som dvere do izby, kde sú skryté potraviny!“ povedal škriatok. „Keď chceš, choď, a nalíž sa smotánky!“

„Keď už to odnesiem a budem za to vyhrešená, nuž, veru, dám sa i do smotánky!“, odpovedala múdro mačka.

„Niečo na zub — niečo na chrbát!“ odvetil škriatok. „Avšak teraz musím do izby seminaristovej, povesiť mu traky na zrkadlo a položiť ponožky do umývadla; bude sa domnievať, že punš bol prisilný a že má v hlave piate na deviate pomiešané. Dnes v noci som sedel na hranici dreva pri psovej búde; ja veľmi rád dráždim psa; nechal som nohy viseť a kýval som nimi sem i tam. Pes nemohol na mňa dosiahnuť, keď skákal seba viac; to ho hnevalo a brechal a brechal; ja som hádzal nohami sem i tam a to bol pekelný hurt. Seminaristu to zobudilo, trikrát vstal a pozeral sa z okna, ale nezbadal ma napriek tomu, že mal okuliare; on spí i v okuliarach!“

„Miavkaj, keď pani dojde!“ prerušila ho mačka. „Ja dobre nečujem, som dnes akási chorá.“ — „Áno, si chorá, ale z maškrtenia,“ odpovedal jej škriatok. „Ale nezabudni si potom utreť bradu, aby na nej nezostala smotana! Iď, ja budem strážiť!“

A škriatok stál pri dverách a dvere boly len prichlopené, okrem paničky a pána seminaristu nikoho v izbe nebolo. Hovorili o tom, čo seminarista krásne nazýval „dar ducha“, ktorého si treba vážiť v každej domácnosti viac, než hrncov a paňví. „Pán môj,“ začala panička, „pri tejto príležitosti vám niečo ukážem, čo som doteraz ani živej duši ešte neukázala, najmenej, pravda, svojmu mužovi — svoje básnické pokusy, moje malé verše; niektoré sú síce trochu dlhé, nazvala som ich „verše rozšafného fraucimoru“, ja si veľmi potrpím na také staré rázovité tituly, a výrazy.“

„Však je toho veľmi zapotreby!“ odvetil seminarista. „Je treba vyhubiť z našej materčiny všetky cudzie výrazy.“

„Toho som ja vždy dbala!“ odvetila panička. „Nehovorím nikdy „hovädzia pečeňa“, ale vždy len „beefsteak“.

Potom vytiahla zo zásuvky sošit v lesklej zelenej obálke. „V tejto knihe je uložená hlboká vážnosť!“ povedala. „Ja mám cit predo všetkým pre veci trúchlivé. Najdete tu „Nočný vzdych“, „Moje zore“, Keď mi bolo úzko“, t. j. keď som dostala svojho muža, to môžete vynechať, ačkoľvek je to hlboko precítené a premyslené. Najlepšie čísla sú „Povinnosti matky a gazdinej“, veci napospol smutné, ale v tom je ťažisko mojej činnosti. Len jediná práca je tam rázu žartovného, je v nej niekoľko veselých myšlienok, ktoré sa nám časom vnucujú — ach nesmiete sa mi vysmiať, myšlienok o — nuž von s tým — myšlienok o cene ženy, ktorá píše básne. Viem o tom len ja sama, moja zásuvka a vy, pán seminarista! Milujem poeziu, ona ma premáha, ovláda. Vyslovila som to v básni s titulom „Škriatok“. Iste poznáte starú sedliacku pôveru o domácom škriatkovi, ktorý v celom dome samopaší. Predstavovala som si, že sama som doma, a poezia, moje dojmy, že sú škriatkom, duchom, ktorý tam panuje. Jeho moc a veľkosť ospevovala som v „Škriatkovi“, ale musíte mi dať na to ruku i slovo, že to nevyzradíte ani môjmu mužovi, ani komukoľvek inému. Čítajte nahlas, aby som poznala, či rozlúštite moje písmo.“ — A seminarista čítal a panička načúvala a škriatok načúval. Načúval za dverami, ako vieš, priplížil sa práve o kamžiku, kedy bol čítaný nadpis „Škriatok“. — „Toto sa týka mňa!“ riekol. „Čo tam asi o mne napísala? Ó, ja ju pohryziem, vajcia rozbijem, len počkaj, ja ti vykážem, panička!“

A počúval s našpúlenými ústkami a dlhými ušami, však čím viac počul o škriatkovej moci a nádhere a jeho vláde nad paničkou — a ty predsa vieš že tým myslela umenie básnické, on však, malý škriatok nepočul už len nadpis — usmieval sa malý domáci škriatok viac a viac, oči mu žiarily radosťou a okolo úst sa mu utvoril rys priamo povznesený; postavil sa na palce, dvihal päty a vyrástol tak o celú piaď. Bol celý nadšený tým, čo práve o škriatkovi počul.

„Tá panička je veru duchaplná a veľmi vzdelaná! Ako som jej krivdil! Zvečnila ma v svojich veršoch, ktoré snáď budú í tlačené a ľuďmi čítané. Teraz už nedám mačke piť jej smotanu, budem ju piť sám. Jeden menej vypije, než dva, to znamená úsporu, ktorú zavediem: budem si paničku vážiť a ju ctiť!“

„Škriatok je už dokonalý človek!“ vravela o ňom stará mačka. „Panička len raz o ňom sladko zaspievala, zaspievala o ňom a on hneď zmenil svoje presvedčenie o nej. Ona ho cele prevrátila!“

Avšak ho neobrátila, nie, škriatok sa zachoval tak, ako by sa každý človek bol zachoval, nič ináč.

A keď nerozumieš tejto poviedke, tak sa opýtaj; ale nemôžeš sa veru opýtať ani paničky, ani škriatka.