ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bola raz jedna žena a tá si veľmi priala, aby mala dieťa; ale kde nič, tu nič. I zašla si ku starej stryge a riekne: „Ach, stará mamička, tak rada mala bych dieťatko, či neporadily by ste mi, ako bych prišla k nemu?“

„Oj, áno, áno; poradím ti dcéra moja, poradím,“ riekla ona. „Vieš ty čo, tu máš toto zrnko jačmenné; nenie ono také, aké roľník na roli rozsieva, ani také, aké sliepočka zobkáva. Zasaď ho do kvietniku a uvidíš, čo z neho bude!“

„Ďakujem za dobrú radu!“ riekla žena a podala stryge dvanásť bielych peňazí. Keď prišla domov, zasadila zrniečko do kvietniku, a hneď vyrôstla zo zrniečka utešená kvetinka, ako ľalija, ktorej lístočky složily sa do vedna, sťa pníčok.

„Aká to utešená kvetinka!“ zvolala naradovaná ženička a bozkávala modré a žlté lístočky; a ako kvietok pobozkala, rozvil sa púčok, a ženička poznala, že je to vskutku ľalija; ale vnútri kvietočka sedelo na zelenej lavičke malilinké dievčatko, šumné a prelestné, nie väčšie ako malíček, a ženička dala mu meno „Malenka“.

Dievčatko malo kolísku z peknej, blískavej orechovej škrupinky; líhalo na lístočkoch modrých fijalôčiek a prikrývalo sa ružovým lístočkom. V kolíske tejto spávalo v noci, a vo dne hrávalo sa na stole, na ktorom stával tanier s vodou, ozdobený zôkol vencom z pestrého kvieťa. V tanieri po vode plával veľký tulipánový list, na ktorom sedávala Malenka v lodičke, a vozila sa po vode, a dve biele nite boly jej veslom.

Plavba bývala rozkošná! Malenka plavila sa i spievala ľúbezne a rozkošne, a ľudia hovorievali, že niečo takého dosial čo žijú nevideli a neočuli.

Raz v noci, keď dievčatko spalo vo svojej utešenej kolíske, skočila do izby rozbitým oblokom ohyzdná ropucha, celá mokrá, i vyskočila rovno na stôl, na ktorom Malenka v kolíske, ružovým lístočkom prikrytá, ležala a búvičkala.

„Ej, bola žeby to za nevestička pre môjho synáčka,“ zakvákala ropucha; i vzala orechovú škrupinku i s Malenkou, ktorá v nej spala, a vyskočila so stola rozbitým oblokom do zahrady.

V zahrade tiekol bystrý, široký potok, a za jeho brehmi bola široká a hlboká barina, v ktorej bývala so svojím synom. Mladý pán ropuško bol práve tak hnusný, ako jeho matka, a keď zazrel švarné dievčatko v orechovej škrupinke, hneď sa ohlásil: „Kvak, kvak, kuň!“ Inú reč nevedel.

„Nehovor tak hlasno, aby sa nezobudila!“ napomínala ho stará ropucha, „mohla by nám uleteť, lebo je taká ľahúnka, sťa prášok z labutieho páperia. Posadíme ju na široký list kopytníkový a ten jej osamotelým ostrovom, z ktorého nám neujde. I prichystáme jej izbičku v barine, a tam budete oba spolu bývať.“

Neďaleko plávalo množstvo kopytníku so širokými zelenými listami; najväčší z týchto listov bol najďalej, a k nemu plávala ropucha, i položila orechovú škrupinu s dievčatkom na list.

Ubohá Malenka prebudila sa ráno, a keď videla, kde sa nachádza, dala sa do veľkého plaču, lebo uprostred širokých vôd nebolo jej možno dostať sa ku brehu.

Stará ropucha bola na samom dne bariny a okrášľovala izbičku rákosím a všeliakým kvietim, aby prichystala svojej neveste príjemný útulok. I plávala s ohyzdným svojím synom pre kolísku Malenkinu a postavila ju do izbietky, do ktorej chcela uviesť Malenku.

Keď prišla k nej, poklonila sa jej a riekla:

„Toto je môj syn a tvoj budúci manžel. Budete bývať spolu v barine, v krásnom kaštieli.“

„Kvak, kvak, kuňk,“ prisvedčil mladý ropuško a mlčal.

I vzali kolísku a odplávali s ňou — stará ropucha a jej syn, mladý ropuško. Malenka sedela samotná na zelenom liste a plakala ustavične, lebo nežiadala si bývať v barine pri starej škaredej ropuche, i nechcela sa vydať za ohyzdného ropuška.

Rybky pod vodou videly ropuchu a očuly, čo hovorila; i vystrčaly hlavičky nad vodu, aby videly dievčatko. Malenka zapáčila sa jím veľmi a ľutovaly ju, že sa má vydať dolu do domu ku starej hnusnej ropuche. Chcely ju vysvobodiť, a hneď pribehly a a obtočily pod vodou kopytníkový list a prehrýzaly svojimi zúbkami lodyhu, a list s Malenkou odplával do potoka a plával prúdom ďaleko, ďaleko, tak že ropucha nemôhla dohoniť Malenku.

Malenka plavila sa popri mnohých mestách, a vtáčkovia, ktorí sedeli v krovinách po brehoch, ako ju zazreli, volali hlasno:

„Aké to švarné dievčatko!“

Malenka plavila sa ďalej a ďalej, a vykonala ďalekú cestu. Biely, šumný motýľčok obletoval ju ustavične, a konečne sletel na list, na ktorom sa Malenka plavila. Preto, že sa mu páčila, bol veľmi rád, že ju stará ropucha nedohonila.

Kade sa Malenka plavila, bola prekrásna krajinka; slniečko svietilo na vodu a voda bola tak jasná, ako najčistejšie zlato. Malenka bola potešená, že k nej motýľčok sletel; odopäla si pásik, pripevnila ho na jednom konci k motýľkovi a na druhom k listu, a list letel teraz po vode o mnoho rýchlejšie a ona letela s ním.

Onedlho priletel veľký chrúst; keď ju zočil, objal ju okolo štíhleho tielka a odletel s ňou na strom. List plával ďalej po vode, a motýľ, k listu uviazaný, letel s ním i nemôhol sa od lístku odtrhnúť. Malenka vidiac, kam ju chrúst odnáša, naľakala sa veľmi a ľutovala motýľka, že ho k listu priviazala.

„Chudiačik!“ vzdychala, „zhynie hladom, jestli nebude vysvobodený z tej väzby!“

No chrúst nevšímal si toho i posadil sa s ňou na strome na mohutný list, dával jej piť sladkú šťavu z kvetín a lichotil jej, že je veľmi šumná, ačkoľvek nemá ani najmenšej podobnosti s chrústom. O chvíľku prileteli ostatní chrústi, ktorí bývali na tom istom strome, na návštevu k Malenke, a panie babky velice nedočkavé hovorily o nej všeličo.

„Aká to biedna stvora. Má len dve nožičky a rožkov ani nemá,“ ozvala sa jedna slečna.

„Má tielko, ako človek! Fuj, aká je špatná,“ zabručaly staré panie.

No Malenka bola utešené dievčatko. I chrúst, ktorý ju niesol, bol tej mienky; ale keď ostatní ináč hovorili, uveril konečne i on, že je špatná; nechcel ju viac, i dal jej na vôľu, aby šla, kam ju oči povedú a nohy ponesú. I sletel s ňou so stromu a posadil ju na sirôtku. Úbohá plakala, že je tak špatná, že ju ani chrúst nechce. No krásna bola predca a švarná a prelestná, ako najkrajší lístok ružový.

Celé leto žila chudiatko v lese samotná, ako ten prst; uplietla si z trávičiek postielku a zavesila ju pod veľký ďatelinový list; tam bola aspoň krytá pred vetrom a dážďom. Živila sa mädom z kvieťa a za nápoj slúžila jej rosička, ktorá jasala sa na kvietočkách a tráve.

Leto uplynulo a prišla jaseň, a po jaseni zima zima dlhá a studená.

Vtáčkovia, čo tak krásne spievali, dávno už odleteli, kvietky uvädly a stromy ostaly bez lísťa. Široký ďatelinový list, pod ktorým mala svôj príbytok, uvädol a zkrútil sa a ona chradla zimou, lebo mala šatočky tenké a roztrhané. Mala tielko útle a slabučké, i myslela si, že zamrzne. Začalo sňažiť; každý páper sňahový, i ten najmenší, kedykoľvek padol na ňu, bol jej úplnou lopatou sňahu, preto že bola maličká, ako ten malíček. I zaobalila sa do zvädlého listu, no nemôhla sa sohriať, i triasla sa na celom tele.

Hneď pri lese, v ktorom teraz bývala, bola veľká roľa, teraz len holé strnisko; no Malenke zdalo sa to byť veľkým lesom, keď zimou sa trasúc, po strnisku kráčala. I prišla ku dvierkam malej chalúpky, v ktorej bývala polnia myška v teplom útulku. Myška mala pod strniskom izbičku, plnú žita, a vedľa a komôrku. Ubohá Malenka zastala si sťa žobráčka pri dvierkach a prosila, aby jej dali almužničku — zrniečko jačmeňa, lebo od dvoch dní nemala ničeho v ústach.

„Ubohé dieťa!“ prehovorila k nej myška, stará, veľmi hodná to poľnia myš, „poď, poď do teplej izbičky, a ostaň u mňa na obed!“

A poneváč zapáčila sa jej Malenka, hovorila ďalej:

„Môžeš u mňa ostať cez zimu; ale buď čistotná a poriadna, a rozprávaj mi poviedky; tak rada jích načúvam.“

Malenka bola starej myši po vôli, a dobre sa jej vodilo.

„Dnes dostaneme návštevu,“ hovorila raz myška; „príde k nám pán sused, ktorý chodieva každý týždeň raz ku mne. Lepšie sa má, ako ja; v dome má priestranné izby, a nosí pekný kožuch z čierneho baršúňu. Keby ťa chcel za ženu, bola by si zaopatrená; ale má trochu chybný zrak. Vyprávaj mu len najkrajšie poviedky, ktoré znáš.“

No Malenke nepáčil sa pán sused; nechcela ísť zaň, lebo bol — krtom. Pán sused prišiel v čiernom baršúňovom kožuchu na návštevu; ako rozprávala jej myška, bol sused veľmi bohatý a učený pán; jeho obydlie, kuchyňa a pivnice boly dvadsaťráz väčšie, než aké mala myška; dačomu sa i naučil, bol pánom opatrným, no nemôhol vystáť slnko a kvieťa a hanil jich, lebo nevidel jich nikdy. Malenka musela zaspievať i zaspievala dve piesne; najprv: „V slzách matička sedela“, a potom „Nitra milá, Nitra“. Pre jej krásny spev zaľúbil si krt Malenku, ale ako obozretný muž, neprezradil sa ani slovom.

Nedlho pred touto návštevou vyhrabal si sused chodbu zo svôjho domu do susedkinej chalúpky, a dovolil jej i Malenke, aby sa tam prechádzaly, keď jim ľúbo bude. I riekol jim, aby sa nebály vtáka, ktorý v chodbe ležal; on zamrzol vraj na začiatku zimy a tam bol pochovaný. Chcel jim ho ukázať, i vzal do rypáčiku hnilú trieštičku, ktorá po tme svieti, ako oheň; on šiel popredku a svietil jim. Keď prišli po dlhej tmavej chodbe až k miestu, kde ležal mrtvý vták, oprel sa krt celou silou o strop chodby, odhrabal zem tak, že utvorila sa tam veľká diera, do ktorej padalo svetlo. Na prostriedku chodby ležala mrtvá lastovička; krídielka mala k tielku pritlačené, hlavičku a nôžky pod brúškom v perí ukryté, a bolo videť, že ubohé vtáča zimou zahynulo. Malenka ľutovala ho veľmi, lebo rada mala vtáčkov, čo v lete tak krásne spievali a ju tešievali.

Sused krt kopnul do lastovičky i riekol: „Teraz už nešteboce. Na poľutovanie sú takí vtáci. Chvála Bohu, že moje deti nie sú vtákmi. Taký úbohý operenec nezná len trochu pišťať a v zime hynie hladom!“

Malenka neriekla ani slovíčka; keď sa ale sused krt a pani myška od vtáka vzdialili, naklonila sa k mrtvole ubohej lastovičky, odkryla jej hlavičku, pierkami zakrytú, a pobozkala ju na zatvorené očká.

„Snáď je to ten vtáčik, čo mi v lese tak prekrásne spievaval. Ach, akú radosť spôsobil mi svojou pieseňkou, ubohý, milý vtáčik!“

Krt zasypal dieru, ktorou to Božie slniečko nazieralo do chodby, a odprevadil myšku a Malenku domov.

Na druhý deň nemôhla Malenka ani oka zažmúriť. Vstala, uplietla zo sena pekný koberec, z mäkkej bavlny podúšku, a išla ku hrobu ubohej lastovičky; i zaobalila ju do koberca a položila ju na mäkkú podúšku, aby chúďa, mala teplý odpočinok v zemi.

„S Bohom, milé vtáčiatko! S Bohom!“ hovorila. „Ďakujem ti za tie krásne pieseňky, ktoré si nám spievalo, keď stromy kvitly a slnko Božie nás ohrievalo!“

I sklonila hlavu až k prsiam ubohého vtáka; no ako zľakala sa, keď očula, že sa tam niečo ozýva. Ozývalo sa srdce vtáčaťa. Lastovička nebola mrtvá; bola len zimou zmorená, a teplotou rozohriata, prichádzala k životu.

Na jaseň odletujú lastovičky do južných, teplých krajín, shromažďujú sa na vysokých väžach chrámových k odchodu; ale ktorá nepriletí na čas ku kŕdľu alebo sa opozdí, tú zastihnu mrazy, a ona, zimou ztuhlá, padne na zem a najde hrob svoj v studenom sňahu.

Malenka naľakala sa veľmi, lebo vtáča bolo proti nej veľkého a silného tela; no dodala si smelosti, zaobalila ubohú lastovičku ešte lepšie do bavlny, bežala po lístočok, ktorým sa prikrývala, a prikryla ním hlavičku vtáčaťa, ktoré opäť prichádzalo k sebe.

Druhú noc navštívila zase potajme lastovičku, ktorá medzitým celkom ožila, ale bola veľmi slabá. Len na maličkú chvíľočku môhla pootvoriť očká, a na dievčatko sa pozreť, ktoré stálo pred ňou a svietilo si slabo skvejúcou sa hubou, preto že nemala iného svetla.

„O, vďaka, vďaka za tvoje opatrovanie,“ prehovorila k Malenke slabušká lastovička. „Vďaka ti, šumné dievčatko! Už zohriala som sa a sily vracajú sa mi, a zanedlho budem zase poletovať na krásnom, teplom úslní!“

„Oj nie!“ hovorila Malenka, „vonku je ešte zima, mráz a sňah. Len ostaň v teplom lôžku a budem ťa opatrovať.“

I doniesla slabému vtáčaťu čerstvej vodičky v ružovom lístočku, a lastovička rozprávala jej, ako poranila si raz krídielko na trni, a že preto musela tu ostať, keď ostatnie lastovičky odletely do teplých krajov. Nemôhla lietať poraneným krídielkom, i padla na zem a nerozpamätala sa, ako dostala sa do tejto tmavej podzemnej chodby.

Tam ostala cez celú zimu. Malenka, ktorá milovala lastovičku čo deň viac, opatrovala ju. Sused a myška nedozvedeli sa o tom, preto že nepovšimli si ubohú lastovičku, ktorú nenávideli.

Na jar, akonáhle slnko svojimi lúčami ohrialo zem, rozlúčila sa lastovička s Malenkou a vyletela dierou, susedom vyhrabanou, ktorú jej Malenka otvorila. Prv, než lastovička odletela, pýtala sa, či by nechcela s ňou ta hore, že vezme ju na chrbát, a že odletí s ňou do zeleného hája. No Malenke napadlo, žeby tajným útekom zarmútila staričkú myšku, ktorá preukázala jej toľko dobrodenia.

To nesmiem urobiť, to neurobím!“ odpovedala.

„Tedy s Bohom, s Bohom, švarné, dobré dievčatko! Maj sa dobre!“ hovorila lastovička a vyletela hore na krásne úslnie. Malenka hľadela za ňou a dala sa do plaču, lebo mala lastovičku veľmi rada.

Od toho času, čo lastovička uletela do zeleného hája, bola Malenka veľmi smutná a sužovala sa, že nemôhla z pod zeme hore na teplé slniečko. Žito, zasiate na poli, nad obydlím poľnej myšky, bolo už vysoké a husté ako les.

„Teraz v lete,“ hovorila stará myška, „môžeš si šiť na svojich šatoch, ktoré ti dám; lebo pán sused v čiernom baršúňovom kožušku prosil ma vážne o ruku švarnej devušky. Dostaneš šaty a mnoho plátna, keď pôjdeš za suseda — krta.“

Malenka musela sadnúť ku kolovrátku a vo dne, v noci priasť. Myška najala štyroch pavúkov, ktorí s Malenkou vo dne v nocí priadli. Pán sused v baršúňovom kožušku navštívil jich každý večer, a zťažoval sa, že slnko v lete veľmi hreje, že horúčosťou celá zem zpráchnivie, a prial si, aby tomu letu bol už koniec, lebo v jaseň mala byť svatba. Ale Malenka nepriala si, aby bolo po lete, preto že nenávidela suseda. Každý deň, ráno i večer, stávala zarmôtená na prahu, a kedykoľvek vetrom roztvoril sa hustý les žitných klasov, tešievala sa, že videla zase modrý blankyt nebeský, túžila po krásnom a jasnom vzduchu a jedinou jej žiadosťou bolo, aby zase uzrela lastovičku, ktorú milovala tak veľmi. No lastovička nedala sa videť, lebo bola ďaleko, ďaleko v zelenom háji.

Jaseň prišla a svadobné šaty Malenkine boly hotové.

„O mesiac budeš mať svadbu!“ hovorila myška.

Malenka pustila sa do plaču a prosila, aby nemusela sa vydať za suseda.

„Daj si mi Bože!“ usmiala sa stará myška, „len sa neblázni! Neodporuj, lebo poznáš, aký ostrý je biely myši zúbok. Pán sused je muž poriadny a driečny. Takého kožucha z čierneho baršúňu nemá ani kráľovna. Má plné pivnice, plnú kuchyňu, plnú komoru a sýpku! Ďakuj Bohu, že dostaneš tak hodného muža!“

I mala byť svadba.

Pán sused v baršúňovom kožuchu prišiel si po Malenku, aby ju, čo gazdinku odviedol do svojej domácnosti. Hlboko v zemi mala s ním bývať a neuzrieť nikdy viac bieleho dňa a nebeského slnka, ktoré svojou jasnosťou bolo mu protivným. Ubohé dievča bolo celkom smutné. Malo navždy rozlúčiť sa s jasným slniečkom, ktoré počas svojho života aspoň dvaráz deňne vidalo u panej myšky, keď ráno a večer stávalo na prahu.

„S Bohom ti dávam, jasné slniečko, s Bohom!“ volala, stojac na prahu, a vystierala rúčky svoje po zapádajúcom slniečku, a jesenný vetrík preháňal sa už po strnisku. „S Bohom, s Bohom buď!“ volalo objímajúc slabýma ručičkama jasienku, ktorá pred ňou stála. „Pozdrav odo mňa lastovičku, keď ju uvidíš!“

„Švit, švit!“ ozval sa hlások nad jej hlavou, a ona zazrela lastovičku, ktorá letela okolo. Lastovička zazrela Malenku tiež, i zaradovala sa a čakala, či sa jej prihovorí. Malenka rozprávala jej hneď, že má mať svadbu so škaredým susedom v baršúňovom kožúšku, že má s ním bývať hlboko pod zemou, kam slnečné lúče nepreniknú nikdy; hovorila, že ho nenávidí, a bola smutná a veľmi plakala.

„Sňah a mráz blíži sa — prichádza zima,“ hovorila lastovička, „a ja letím do teplých krajín. Či nechcela bys’ so mnou, milé dievčatko? Sadni si na môj chrbát, priviaž sa pásom svojím ku mne, a uletíme tomu škaredníkovi ďaleko, ďaleko ponad hory a doly, ponad krajiny a vody do teplejších krajín, kde slniečko svieti ešte o mnoho krajšie, než tu, kde je večné leto a kvietky krásne kvitnú celý rok. Poleť so mnou, šumné dievčatko! Tys’ zachovala zachránila mi život, keď som zimou celá zkrehlá hlboko v tmavej zemi mala umreť!“

„Áno, áno, poletím s tebou!“ zvolala radostne Malenka, a sadla si na chrbát lastovičkin, priviazala sa svojím pásikom k operenému tielku lastovičky, a už letely vzduchom vysoko ponad kroviny a vody, ponad vysoké hory, sňahom a ľadom večne pokryté. Vysoko v povetrí bolo chladno, že sa dievčatko až zimou triaslo; i vliezlo pod lastovičkino krídlo, a len hlavičkou vykukávalo, aby videlo velebu sveta.

Priletely do teplejších krajín. Tam svietilo slniečko jasnejšie, než u nás, nebeský blankyt bol dvaraz vyšším, než u nás, a na kroch rôstly tie najkrásnejšie hrozná, zelené a modré. V hájoch citrónových, pomarančových a datlových, v palmových a myrtových roznášala sa najľúbeznejšia vôňa, a bystré, bodré dietky ihraly sa s pestrými motýľkami.

No lastovička letela ešte ďalej, a tam bolo ešte krajšie. Pod zeleným stromovím, na brehu nebového jazera stál hrad z mramoru, bieleho ako sňah, od veľmi dávnych časov. Okolo vysokých stĺpov vinul sa vinič, hniezda lastovičie visely na korunkách stĺpov, a v jednom z týchto hniezdočiek ubytovala sa lastovička, ktorá odniesla dievčatko.

„To môj domčok,“ hovorila lastovička, „no keď chceš bývať pod niektorou z najkrásnejších kvetín, čo tam dolu rostú, s nesiem ťa ta, a tam budeš sa mať veľmi dobre, ako si len tvoje srdiečko zažiada.“

Tam dolu ležal stĺp z mramoru, bieleho ako sňah, vo troch kusoch, preto že sa zvalil a zlomil. V rozpuklinách tohoto stĺpu rôstly najkrajšie biele kvetinky — ľalije. Lastovička sniesla Malenku dolu a posadila ju na široký ľalijový list. Ale ako zadivilo sa dievčatko, keď zazrelo mládenčoka bieleho, priezračného ako perlička. Na hlavičke mal zlatú korunku, a krásne krídielka blišťaly sa mu na ramenách. Nebol väčší, ako Malenka. Každá kvetinka, každý kalíšok mal takého mládenčoka alebo takú maličkú dievčinku; ale ten prvý mládenčok bol nad všetkými kráľom a pánom.

„Nebesia, aký je krásny!“ zašepkala Malenka lastovičke. A švarný kráľovský mládenčok naľakal sa veľmi, lebo lastovička bola proti nemu vták velikán. No keď uzrel Malenku, utíšil a zaradoval sa; takého divotvorne krásneho, prelestného dievčatka nevidel ešte nikdy! I vzal korunku s hlavy, postavil ju Malenke na hlavičku, a pýtal sa jej, ako sa menuje, a či chce byť jeho žienkou a kráľovnou všetkých kvietkov. To bol celkom iný mladý zať, nežli syn starej ropuchy alebo pán sused myškin v baršúňovom kožúšku. Malenka nedala mu košík, a hneď prichádzali z kvetín páni a paničky, malilinké a driečne osôbky, že až milo bolo na ne pozreť sa. Každý pán a každá panička doniesli Malenke skvostné dary; no najkrajší dar zo všetkých boly dve krídielka od bielej mušky. Krídielka boly hneď upevnené na ramienka Malienkine, aby môhla lietať z kvetinky na kvetinku. Bolo to pre ňu radostí!

A lastovička sedela na svojom hniezdočku, vysoko na korunke mramorového stĺpu a spievala, čo znala najkrajšie, no v srdiečku svojom bola zarmútená, lebo milovala Malenku a nerada by sa bola s ňou rozlúčila.

„Malenka, nebudeš sa už tak volať,“ hovoril k nej král kvetín, „to meno nenie pekné. My ťa budeme volať Mája.“ —

„S Bohom, s Bohom!“ volala lastovička a odletela z teplej krajinky ta, zkade bola priletela. Navráťac sa do svojej vlasti, ubytovala sa vo svojom hniezdočku nad oblokom neveľkého domku, a rozprávala domácim ľuďom celú túto poviedku, aby nebola zabudnutá.