ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Poznáš predsa poviedku od Holgerovi Dánskom? Nebudem ti ju rozprávať, len sa ťa spýtam, či si ešte pamätáš, že „Holger Dánsky veľké zeme islandské na východ až na koniec sveta dobyl, až k stromu, ktorý sa nazýva stromom slnka,“ ako Christen Padersen rozpráva. Poznáš Christena Padersena? Nezáleží na tom, či ho poznáš, alebo nie. Holger Dánsky udelil tam kňazovi Jonovi moc a hrdosť kráľovskú v celej Indii. Poznáš kňaza Jona? Ach ani to nič nerobí, keď ho nepoznáš, lebo v našej rozprávke sa vôbec nevyskytuje. Tu počuješ o strome slnka, — „v Indii na východe, až na konci sveta,“ ako sa raz ľudia domnievali, neznajúc zemepisu, ktorému my sme sa učili. Ale i to nám môže byť ľahostajné. Strom slnka bol skvostný strom, akého som nikdy nevidel a akého ani ty neuvidíš. Koruna rozprestierala sa na niekoľko míľ, tvorila vlastne les, každá jej vetvička bola vlastne stromom. Boly to palmy, buky, pinie, platany; ba všetky druhy stromov z celého sveta vyrážaly tu malými vetvičkami z veľkých konárov a tieto svojimi zakriveninami a rozkonárením sa podobaly údoliam a hôrkam. Boly okrášlené aksamitovou zeleňou, na ktorej sa pestrely kvety. Každý konár bol rozľahlou, kvitnatou lúkou alebo rozkošnou záhradou. Slnko posielalo na strom najhorúcejšie lúče, veď to bol strom jeho. Tu sa shromažďovali vtáci zo všetkých končín sveta, vtáci z pralesov ďalekej Ameriky, z ružových sadov Damašku, z pustatín afrických, kde lev a slon sa domnievajú, že vládnu sami. Prilietali sem i bociani a lastovice. Ale vtáci neboli jedinými živúcimi tvormi, ktorí sem prichádzali. Jeleň, veverica, antilopa a stá a stá iných zvierat, plachých a krásnych, bolo tu ako doma. Veď koruna stromu bola ako veľká, rovná záhrada, a tam, kde najväčšie konáre ako zelené návršia sa rozprestieraly, stál krištálový zámok s pohľadom do všetkých zemí sveta. Každá veža týčila sa ako ľalia a jej stonkom bolo možné vystupovať, lebo sa tam vinuly schody. A preto si tiež ľahko predstavíš, že bolo možné vystúpiť na listy, ktoré tvorily altány a besiedky. V najväčšom vrchole kvetu bol prekrásny, žiariaci sál slávnostný, ktorému strechou bol len blankyt so slnkom a hviezdami. Iné zase boly postranné a priestranné dolné časti zámku, tiež prekrásne. V ich stenách sa zrkadlil všetok okolný svet; všetko, čo sa stalo, bolo možné v nich pozorovať, takže nebolo treba čítať noviny, ktorých tu ostatne ani nebolo. Všetko bolo patrné zo živých obrazov, keby len to bolo bývalo možné na všetko sa dívať a všetko pozorovať — ale dobrého pomaly, i pre najmúdrejšieho muža a muž najmúdrejší tu býval. Jeho meno sa dá tak ťažko vysloviť, že ho vôbec nemôžeš vysloviť, a preto ti môže byť celkom ľahostajným. Vedel všetko, čo človek vedieť môže, nakoľko je vôbec možné sa vyšinúť na najvyšší stupeň vzdelanosti; znal všetky vynálezy, ktoré sa kedy staly a ešte sa stanú, ale nič viac, lebo všetko má svoje medze. Múdry kráľ Šalamún bol len dopoly tak múdry, ako on; vládol silám prírodným a mocným duchom, ba, sama smrť bola nútená mu denne predkladať soznam tých, ktorí toho dňa mali zomrieť. Avšak i kráľ Šalamún musel zomrieť a to bolo pomyslenie, ktoré často až ku podivu živo napĺňalo veľkého, zpytavého ducha, mocného pána zámku na strome slnka. Tiež jemu, ačkoľvek múdrosťou všetkých ľudí predstihol, bolo súdené zomrieť, to vedeli, i jeho deťom bola súdená smrť. Ako listie stromov, bolo im zvädnúť a rozpadnúť sa. Videl, ako pokolenie ľudské za pokolením býva odviate ako listie stromov a videl nové pokolenia kvitnúť. Avšak opadalé listy nikdy viac nevypučaly, rozpadly sa v prach, v iné súčiastky rastlinné. — Čo sa stáva s človekom, keď anjel smrti sa dostaví? Aký má význam jeho smrť? Telo podľahne rozkladu a duša — ba čo s tou sa stane? Čím je? Kam ide? „V život večný,“ vraví útecha náboženstva. Ale aký je prechod? Kde žijeme a ako? „Hore v nebi!“ hovoria pobožní. „Vystúpime hore!“ — „Hore!“ opakoval mudrc a pozeral k slnku a hviezdam. „Hore!“ a díval sa s guľovitej podoby zeme. Keď vystúpil tak vysoko, ako najvyššie hory svoje končiare vztyčujú, zmenil sa vzduch, ktorý je tu dolu tak jasný a priezračný — jasnou oblohou ho menujeme — v čiernočiernu temnotu, ako by súkno rozprestrel, a slnko bolo žeravou guľou bez lúčov, naša zem bola zahalená v žltkasté hmly. Tu bola hranica pre ľudský zrak, tu bola nastavená hrádza i duševnému bádaniu! Aké nepatrné je naše povedomie, i najmúdrejší vedel veľmi málo o tom, čo je pre nás najdôležitejšie.

V jednej komôrke zámku spočíval najväčší poklad zeme: „Kniha pravdy“. Čítal v nej, list za listom. Je to kniha, v ktorej každý človek môže čítať, ale len čiastočne, pred niektorým zrakom ako by sa písmo triaslo, takže mu nebolo možné písmo rozlúštiť. Na niektorých listoch je písmo tak bledé, tak nejasné, že sa domnievaš, že máš pred sebou prázdny list. Čím je kto múdrejší, tým viac môže prečítať a najmúdrejší najviac. Mudrc v krištálovom paláci vedel okrem toho shromažďovať svetlo hviezd a žiaru slnečnú, lesk skrytých síl a ohňa duchov. V tomto zosilnenom a na listy padajúcom svetle vystupovalo mu z písma veľmi mnoho, avšak pri odseku, nadpísanom: „život posmrtný“ nemohol prečítať ani len jedno písmenko. Toto poznanie ho veľmi rmútilo; — či by nebol vstave vynajsť také svetlo, pri žiari ktorého by oko mohlo čítať, čo tu bolo napísané v knihe pravdy?

Ako múdry Šalamún, tiež on rozumel reči zvierat, načúval ich spevy a rozmluvy, avšak tým — aspoň v tomto smere — nezmúdrel. Vypátral skrytú moc bylín a kovov, sily, schopné oddialiť choroby, oddialiť smrť, ale nie smrť zničiť. Vo všetkom, čo bolo stvorené a jemu dosiahnuteľné, hľadel odkryť svetlo, ktoré by mu ožiarilo výsledok večného života, avšak nenašiel ho, kniha pravdy ležala pred ním, ako by nebola popísaná. Kresťanstvo zjavovalo mu v biblii útechu večného života, avšak on chcel toto útešené slovo si prečítať vo vlasnej knihe, a v tej nevidel nič.

Mal päť detí, štyroch synov a jednu dcérku, krásnu, jemnú a múdru, avšak slepú, čo však jej nijako nevadilo. Otec a bratia jej nahrádzali zrak, ich neha obklopovala ju s takou starostlivosťou, že sa domnievala, že vidí vlastnými očami.

Nikdy sa synovia zo siení zámockých nevzďaľovali ďalej, než sa prestieraly konáre stromu, ich sestra ešte menej. Boly šťastnými deťmi vo vlasti svojho detstva, v skvostnom, vonnom strome slnka. Ako všetky deti, načúvaly i ony rady rozprávkam a otec rozprával im tak mnohé, čo by iné deti neboly rozumely, avšak tieto deti boly už teraz tak rozumné, ako väčšina starých ľudí. Vysvetľoval im, čo videli na živých obrazoch na stenách zámockých, prácu ľudskú a beh osudov vo všetkých krajinách zemegule. Často si žiadali synovia, aby tiež boli tam vonku a zúčastnili sa všetkých týchto veľkých činov. Otec im potom hovorieval, že život ľudí je ťažký a horký, že to nie je práve také, ako to zo svojho krásneho, detského sveta vidia. Hovoril im o kráse, pravde a dobru, riekol, že tieto tri veci udržiavajú svet a že tlakom, ktorým ony musia trpieť, sa zem vyjasňuje v drahokameň, čistší vody diamantovej. Ich žiara má vraj cenu pred Bohom, všetko prežiaruje a je vraj vlastne tým, čo menujeme „kameňom mudrcov“. Riekol im, ako nám stvorenie podáva istotu o božej súcnosti a o božom jestvovaní, a že tiež ľudstvom dochádzame k istote, že jesto takýto kameň; viac že im o tom riecť nemôže, lebo viac sám nevie. Táto rozprávka by iste bola bývala iným deťom ťažko srozumiteľná, avšak jeho deti tomu porozumely a pozdejšie iste budú ich nasledovať i deti ostatné.

Pýtali sa otca na dobro, pravdu a krásu, on im všetko vysvetľoval, rozprával im mnohé a mnohé, riekol tiež, že Boh, keď človeka z hliny vytvoril, svojmu stvoreniu vdýchol päť bozkov, plamenno vrúcich bozkov, a to vraj je našich päť smyslov. Nimi vraj dobro, pravdu a krásu vidíme, cítime a chápeme, nimi ich ceníme, chránime a podporujeme.

O tom deti veľmi mnoho rozmýšľaly, dňom i nocou im to nesišlo s mysli. Vtedy mal najstarší brat utešený sen, a ku podivu, i druhému sa sníval, i tretiemu a štvrtému, všetci snívali to isté. Snívalo sa mu, že vyšiel do sveta a našiel kameň mudrcov. Žiarivým plameňom skvel sa mu v čele, keď v brieždení rána na bleskovom svojom vrancovi išiel v nesmierne rýchlom cvale cez aksamitové lúky v záhrade svojej domoviny a drahokameň vydával také nebeské svetlo a rozlieval taký jas po listoch knihy, že sa stalo čitateľným, čo tam stálo napísané o živote posmrtnom. Sestre sa nič nesnívalo o cestách po svete, jej svet bol dom otcovský.

„Pôjdem do sveta!“ riekol najstarší, „musím sa predsa dozvedeť, ako to tam chodí a poznať ľudí. Chcem len dobro a pravdu a nimi budem brániť krásu. Mnoho sa zmení, keď vstúpim do života!“ Ba, veľké a smelé mal predstavy, ako to všetci doma v kútiku pri peci robievame, driev, než sa do sveta dostaneme.

Päť smyslov telesných a duševných bolo u neho, ako aj u druhých jeho bratov, výborne vyvinuté, avšak každý z nich vynikal najmä jedným smyslom, obzvlášte silným a dobre vycvičeným a vypestovaným. U najstaršieho bol to zrak, na ktorý sa vo všetkom mohol spoľahnúť. Mal, ako povedal, oči pre všetky národy, oči, ktoré práve tak jasno videly poklady pod povrchom zemským, ako city vnútri ľudských pŕs, tak, ako by len prostá sklenená tabuľka ich zakrývala — on totiž videl viac, než môžeme videť v tvári, ktorá sa červená alebo bledne, a v oku, ktoré plače, alebo sa usmieva. Jeleň s antilopou prevádzali ho až na západnú hranicu a tam prišly divé labuti a letely na severozápad. Nasledoval ich a bol teraz ďaleko v šírom svete, ďaleko od zeme otcovskej, ktorá sa rozkladá „na východ až na koniec sveta“.

Ach, ako otváral oči! Mal sa na čo dívať a vždy to bolo čosi iného; to bolo krajšie, videť miesto a vec samú, než sa im obdivovať len na obraze, hoci by obrazy boly seba lepšie — a obrazy doma, v zámku otcovskom boly výnimočne dobré. Nechybovalo mnoho a bol by obidve oči ztratil úžasom nad všetkým tým krikom, hlukom, ktorý predstavoval krásu sveta; ale neztratil ich, lebo ich mal veľmi zapotreby.

Dôkladne a poctivo chcel sa pri poznaní krásy, pravdy a dobra chopiť práce, ale ako to bolo? Videl, že hnus prijíma korunu, ktorá patrí kráse, a že dobro pri tom zostáva nepovšimnuté a prostriednosť zato je oslávovaná. Hľadelo sa na meno a nie na nadanie, na človeka, na hodnosť a nie na schopnosti. To sa nedalo po dobrom zmeniť.

„Však sa na to teraz dôkladne podoberem!“ pomyslel si a dal sa do práce; avšak zatiaľ čo hľadal pravdu, prišiel diabol, otec lži, ba lož sama. Najradšej bol by bystrozrakému obidve oči vypálil, ale to bolo predsa len veľmi kruté. Diabol pracuje jemnejšie; nechal ho hľadať pravdu a obzerať sa po nej a po dobru, ale zatiaľ, čo sa on horlivo rozhliadal okolo seba, hodil mu diabol do oka čriepok, do oboch očí, čriepok za čriepkom. To zraku neposlúžilo, ani zraku tak dokonalému. Diabol čriepky potom ešte rozdmychal, že sa z nich staly brvná a bolo po zraku. Bystrozraký bol teraz slepcom v šírom svete a nemohol svojim očiam dôverovať. Dobrého smýšľania, ktoré mal o svete a o sebe, sa vzdal, a keď sa vzdáme sveta a všetkých nádejí, je po všetkom.

„Po všetkom!“ spievaly divé labute, letiac cez more na východ; „po všetkom!“ spievaly lastovičky, letiac na východ k stromu slnka, a to neboly dobré zprávy pre tých, ktorí zostali doma.

„Bystrozrakému sa zle povodilo!“ povedal druhý brat, avšak tomu, kto vie dobre načúvať, sa môže vodiť lepšie.“ Mal tak bystrý sluch, a priviedol to tak ďaleko, že počul i trávu rásť.

Srdečne sa rozlúčil a vydal sa na cestu s dobrými schopnosťami a dobrým predsavzatím. Lastovice ho odprevádzaly a on odprevádzal lastovice, a tak bol ďaleko do domoviny v šírom svete.

Mnoho dobrého tiež niekedy škodí; o tejto pravde sa on čoskoro presvedčil. Sluch jeho bol príliš jemný, veď počul i trávu rásť, ale preto tiež počul každé srdce búchať v slasti i v radosti, radosti i žiali. Svet sa mu zdal, ako veľká dielňa hodinárska, kde všetky hodiny išly „tik-tak“ a všetky hodiny vežné bily „bim! bam!“. Nebolo to možné vydržať! Ale predsa však naťahoval uši, dokiaľ mohol. Potom sa stal všetok ten krik a hurt jedinému človekovi veľmi silný. Vyskytovali sa tu šesťdesiatroční oplani; vek im nebol na prekážku. Kričali a hlučali, to konečne bolo ešte k smiechu, ale nasledovaly pletky, ohováranie, osočovanie, rozšírené vo všetkých domoch a uliciach. Lož a klam najviac kričaly a draly sa na vrchnosť, zvončok bláznov cvendžal a tvrdil, že je zvonom kostolným, skrátka druhý syn bol blízky šialenstvu a zapchával si uši prstami, avšak napriek tomu ešte počul falošný spev a nesúzvuk. Pomluvy a nesmysly, protivné a zaťato udržiavané tvrdenia, ktoré neboly hodné ani fajky dohánu, trepotaly sa na jazýčkoch, že to pri ich čulom pohybe až vržďalo a prašťalo. Bolo tu hluku a kriku, vnútri i vonku, nebolo to možné zniesť, to bolo k zblázneniu! Pchal si prsty hlboko do ušú, vždy hlbšie — až sa mu ucho poranilo a on nepočul cele nič, ani pravdu, krásu a dobro. Stíchol a stal sa nedôverčivým, nakoniec nedôveroval ani sám sebe, a to je veľké nešťastie. Nepodarilo sa mu najsť ten mocný drahý kameň a doniesť ho domov, vzdal sa i nádeje v samého seba, a to je to najhoršie. Vtáci letiaci na východ, hlásali tú zvesť, až dospela do otcovho zámku na strome slnka; písanie a listy tam nedochádzaly, lebo vtedy ešte nebola pošta.

„Teraz to zkúsim ja!“ riekol tretí, „mám jemný čuch!“ To nebolo práve jemne rečené, ale on to tak riekol a treba ho brať takého, aký bol. Bol vtelená veselosť a krem toho i básnik, skutočný veľký básnik. Čo nevedel vysloviť, vypovedal vo veršoch. Myšlienkovým pochodom všetkých ostatných predstihoval. „Cítim čertovinu!“ hovorieval, a čuch bol u neho v najvyššej miere vyvinutý a roztváral mu širé pole v ríši krásy. „Niekomu sa páči vôňa jabloňová, niekomu zase vôňa veľkomestská!“ hovorieval. „Každá vôňa má v ríši krásy svoj obor a svojich ľudí. Jedni sú ako doma v ovzduší krčmy pri čmudivom ohorku lojovej sviece, kde sa prach pálenky miesi s dymom dohánovým; iní sedajú zase radšej v protivnej vôni jasmínu a natierajú sa najsilnejším olivovým olejom, aký len môžu sniesť. Niektorí vyhľadávajú svieži vzduch morský, zdravý vánok, alebo vystupujú nad vysoké končiare hôr a povznášajú sa nad čulý ruch všedného života!“ Ba, to hovoril, robil, ako by už raz bol býval v svete, s ľuďmi žil a ich bol poznal, bola to však jeho vlastná múdrosť, bol to dar básnický, ktorý mu bol Bohom darovaný.

Teraz sa rozlúčil s otcovským zámkom v dome slnka, prešiel rozkošnými a utešenými nivami domoviny, avšak vonku si sadol na pštrosa, ktorý beží rýchlejšie než kôň, a keď pozdejšie uvidel divé labute, vyšvihol sa na najväčšiu z nich. Miloval zmenu a preto letel do cudzích krajín za morom, v ich veľké lesy, hlboké jazerá, mohutné hory a pyšné mestá, a kam prišiel, tam ako by slnečný jas v roviny i pohoria sa rozlieval. Každý kvet, každý ker voňal silnejšie, cítiac, že nablízku predlieva priateľ, ochránca, ktorý ho chráni a jemu rozumie, rozvinul svoje lístky a rozkvitol utešenou ružou. Všetci sa jej obdivovali, i čierny, klzký lesný slimák spozoroval jej nádheru.

„Poznamenám si ten kvet!“ povedal slimák. „Poslintal som a popľul, ja to neviem ináč!“

„Tak, bohužiaľ, je to s krásou na svete!“ povedal básnik a potom o tom zaspieval pieseň, zaspieval ju svojim spôsobom, ale nikto nepočúval. Dal teda bubonníkovi dva šestáky a pavie pero, a tento prispôsobil pieseň pre bubon a vybubnovával ju po meste, po všetkých uliciach a námestiach. Teraz ju ľudia počúvali a hovorili, že tomu rozumejú a že je to veľmi múdre. Teraz mohol básnik spievať viac piesní a spieval o kráse, pravde a dobru, a načúvali básňam v krčme, kde lojové sviece žmurkaly, načúvaly na bujnej lúke v lese i na šírom mori. Zdalo sa, že tomuto bratovi v jeho snahách šťastie viac praje, než obidvom starším bratom. To však nemohol sniesť diabol a preto hneď sa vynoril so všetkými kráľovskými i cirkevnými kadideľnicami, kde aké boly a ktoré diabol tak výborne vie vyrábať. Užil najsilnejších kadidiel, ktoré sú všetkým ostatným mukou a ktoré i samým anjelom môžu spôsobiť závrať a mžiky pred očami, a čo potom úbohému básnikovi! Diabol vie dobre, ako s ľuďmi zachádzať! Omámil básnika dymom z kadidiel oslávovaním, až bol celý bez seba, zabudol na svoje poslanie, na dom otcovský, zkrátka na všetko, i na samého seba, rozplynul sa v dýmu a kadidle.

Všetci vtáci trúchlili, keď sa dozvedeli, a tri dni nespievali. Čierny slimák lesný očernel ešte viac, nie smútkom, ale závisťou. „Mňa by mali oslávovať a mne podkurovať kadidlami,“ hovoril, „lebo ja som mu vnuknul myšlienku k jeho najslávnejšej piesni, k piesni bubonníckej o večnom pohybu sveta, ja som popľul ružu, mám na to svedkov!“

Ale doma, v Indii, nič o tom nevedeli, veď všetci vtáci trúchlili a mlčali po tri dni, a keď doba smútku minula — ba ich smútok bol taký hlboký, že vôbec zabudli, za kým žialili! Tak to býva!

„Teraz je rad na mňa, aby som šiel do sveta a zostal tam ako oni!“ riekol štvrtý brat. Tiež on bol veselej mysli, ako predošlý, nebol však básnikom a preto mal dosť príčin zostať veselej mysli. Títo dvaja bratia šírili zámkom na strome slnka radosť a veselosť, a teraz, keď odišli, opustila zámok všetka radosť, všetok jas. Zrak a sluch boly ľudstvom považované za najdôležitejšie statky, ktoré prajeme si mať obzvlášte silné a ostré, tri ostatné smysly sa považujú za menej významné. Toto však rozhodne nebolo názorom štvrtého brata, lebo mal najmä chuť veľmi vyvinutú a chuť má veľkú moc a veľkú vládu. Ovláda i to, čo ústami prechádza a čo dušou vanie; preto ochutnával všetko, čo bola v hlave, v hrncoch, vo fľašiach a v misách. To vraj je sprosté pri jeho zamestnaní; každý človek je mu vraj hlavou, v ktorej to varí, každá zem, pomyselne pojatá, veľkou kuchyňou; to vraj zase je to jemné a teraz chcel von, zkúsiť niečo z tej jemnosti.

„Snáď mi bude šťastie priaznivejšie, než mojim bratom!“ povedal. „Vydám sa na cestu, avšak aký dopravný prostriedok si vyvolím? Sú vzducholodi už vymyslené?“ pýtal sa svojho otca, ktorý znal všetky vynálezy, ktoré už boly urobené, i tie, ktoré len sa maly stať. Ale vzducholodi vtedy ešte neboly vymyslené, ani železnice, ani parníky. „Neškodí,“ riekol, „vezmem si vzducholoď, otec vie, ako ju stavať a riadiť a ja sa tomu naučím. Až dosiaľ nikto tento vynález nepozná a preto sa snáď budú domnievať, že som vzdušné zjavenie. Po upotrebení vzducholoď sám spálim, preto mi musíš dať kúsok budúceho vynálezu, ktorý sa bude menovať „zápaľky“.

Keď to všetko dostal, odletel a vtáci ho odprevádzali o mnoho ďalej, než jeho bratov. Boli by radi videli, ako jazda dopadne, a prilietalo ich vždy viac a viac, boli veľmi zvedaví. Domnievali sa, že to letí voľajaký nový vták! Pripojila sa k nemu statná družina. Vzduch bol čierny vtákmi, leteli ako veľký mrak, ako mrak kobyliek nad Egyptom, a tak teda bol štvrtý syn vonku, v šírom svete.

„Mal som dobrého priateľa a vydatného pomocníka vo východnom vetre!“ riekol.

„Vo východnom a západnom vetre chceš snáď riecť!“ povedaly vetry. „Striedali sme sa, ináč by si sa nebol dostal na severozápad.“

On však nepočul, čo vetry vravely, a je to veru ľahostajné. Vtáci už ho tiež nesprevádzali. Keď ich už bolo priveľa, omrzelo to niektorých. Boli tej mienky, že je už toho trochu mnoho pre tú vec; na koniec stane sa tá vec ešte namyslená. „Nie je hodná, aby sme ju sprevádzali, nie je to nič, je to nevkusné!“ Preto zaostali za ňou, veď to všetko nič nebolo.

Vzducholoď sa spustila nad jedným z najväčších miest, kde sa vzduchoplavec usadil na najvyššom bode, na hrote kostolnej veže. Vzducholoď potom zase vystúpila hore a to nemala. Kde zostala a čo sa s ňou stalo, nemôžeme vysvetliť, ale veď je to všetko jedno, lebo dovtedy ešte nebola vymyslená od ľudí.

Sedel tam hore na špičke kostolnej veže, vtáci k nemu neprilietali, lebo ich omrzel a oni ho tiež omrzeli. Všetky komíny mestské dymily a voňaly.

„To sú oltáre, ktoré tebe boly vystavané!“ riekol vietor; bol by mu rád hovoril niečo príjemného. Sedel hore ešte veľmi smelo a pozeral na ľudí v uliciach. Ten si vykračoval, pyšný na svoje vrece zlata, iný bol pyšný na svoj kľúč na fraku, ačkoľvek ním nemal čo otvárať. Jeden sa pyšnil svojim kabátom, ktorý moli vyžrali, iný sa pyšnil svojim telom, ktoré červi už hrýzli.

„Ó tá márnivosť! Ba, musím hneď dolu, aby som sa pozrel do hrncov a ochutnal ich stravu!“ riekol. „Ale tu hore zostanem ešte chvíľu, vietor ma príjemne ochládza, je mi tu veľmi príjemne. Odpočiniem si trošku, leňosi hovoria, že je to veľmi príjemné, ráno si trochu poležať, keď sme mnoho pracovali. Ale lenivosť je koreňom všetkého zla a zlo sa v našej rodine nevyskytuje, to hovorím ja a to vie každý. Zostanem sedeť, dokiaľ tento vietor fúka, to sa mi páči!“

A zostal sedeť, sedel však na veternej korúhvičke, ktorá sa krútila a krútila, tak že sa domnieval, že vždy fúka tenže vietor: zostal sedeť a mohol tak sedeť večne.

Ale v Indii v zámku na strome slnca bolo pusto a prázdno, keď bratia odišli.

„Iste sa im nevedie dobre!“ riekol otec. „Nikdy mi nedonesú toho skvelého kameňa, ja ho nenajdem a oni sú preč, mrtví!“ A sklonil sa nad knihou múdrosti a pozeral na list, kde chcel čítať o živote po smrti, ale nevidel a nezvedel nič.

Slepá dcéra bola jeho útechou a radosťou: vrúcne a nežne ho milovala. Jemu pre radosť, pre jeho šťastie si žiadala, aby skvostný ten klenot bol nájdený a prinesený domov. V strasti i slasti spomínala na svojich bratov. Kde sú? Či žijú? Priala si úprimne, aby sa jej o nich mohlo snívať, ale ku podivu, ani vo sne s nimi nemohla byť spojená. Konečne sa jej raz v noci snívalo, že sa k nej nesú ich hlasy, že volajú na ňu zo šíreho sveta a ona musela von, ďaleko, ďaleko preč, a predsa to bolo, ako by dosiaľ bola v dome otcovom; bratov nenašla, ale v svojej ruke cítila čosi ako oheň, avšak nepálilo ju to, mala lesklý drahokameň a doniesla ho otcovi. Keď sa prebudila, domnievala sa ešte v prvej chvíli, že ho ešte sviera v ruke; bol to jej kužel na pradenie, ktorý tisla rukou. V druhej noci neprestajne priadla; niť na jej vretene bola jemnejšia než pavučina. Ľudské oči by jednotlivé niti ani nerozpoznaly, rosila ich svojimi slzami, a preto boly silné, ako kovové lano. Vztýčila sa, jej úmysel dozrel, sen mal byť uskutočnený. Bola noc, otec spal, pobozkala mu ruku, vzala vreteno a koniec niti priviazala na rodičovský dom, ináč by sa, chúďa, nikdy nebola dostala domov. Táto niť jej mala byť vodítkom, neopúšťala ju, spoliehala sa na ňu a nie na seba. Utrhla štyri listy so stromu slnca, chcela ich sveriť vzduchu a vetrom, aby ich ako pozdrav doniesly bratom, keby ich sama nemohla najsť v šírom svete. Ako sa jej asi povodí, v tom svete, jej úbohej, slepej! Avšak mala neviditeľnú niť, ktorej sa držala; predo všetkým však vynikala jednou vlastnosťou: hlbokým citom, tak živým, ako by mala oči na konci prstečkov a sluch v srdci.

A tak tedy vyšla v rušný, hlučiaci, podivný svet a kamkoľvek prišla, rozjasnilo sa nebo, cítila hrejúce lúče slnečné, dúha sa rozpínala medzi temným mrakom a modrým nebom. Počula spev vtákov, dýchala vôňu oranžových a iných ovocných sadov, tak silnú, že ju takrečeno mohla ochutnať. Jemné zvuky a vábny spev dotýkaly sa jej sluchu, ale tiež hurt a krik. Myšlienky a úsudok sa borily v podivných škriepkach. V najhlbšom kútiku srdca ozývaly sa hlasy, zvučiace myšlienkami a dušami ľudskými; znelo to sborom:

A do toho znel iný spev:

A keď zaznelo bôľne:

zazvučala tam i odpoveď:

A keď sbor zaspieval:

Potom zaznelo v duši slepej dievky:

A kdekoľvek sa slepá dievka objavila v kruhu žien a mužov, medzi starými i mladými, tam zažiarilo v dušiach poznanie pravdy, dobra a krásy. Kamkoľvek prišla, v dielňu umelcovu, nádherný slávnostný sál a továrne, medzi hučiace kolesá, všade ako by s ňou prenikal slnečný lúč, kvety voňaly a svieža rosa padala na vädnúce listy.

V tom však sa diabol nevedel vynájsť; mal rozumu za tisíc ľudí a preto si vymýšľal pomocný prostriedok. Išiel do barín, vybral si bubliny zhnitej vody a nechal nimi prebiehať sedmorakú ozvenu lživých slov, aby zosilnely. Roztĺkol na prášok úplatné chválospevy a lživé kázne, kde len aké najsť mohol a varil ich v slzách, vyplakaných závisťou. Posypal to líčidlom s lící zažlklej slečinky a z toho všetkého stvoril dievča, postavou a pohybom cele podobnú slepej, blahodarnej dievke. „Jemný anjel vrúcich citov“ nazývali ju ľudia a hra diablova bola v plnom prúde. Svet nevedel, ktorý z anjelov je pravý, ako by to tiež mohol poznať!

spievalo slepé dievča s plnou dôverou. Štyri zelené listy so stromu slnka pustila vzduchom po vetru, aby doniesly pozdrav jej bratom, a bola si tým istá, že sa to splní, ba že sa tiež splní ich nádeja a že najde klenot, klenot, prežiarujúci všetku pozemskú nádheru. S čela ľudstva zažiari v dom jej otca.

„V dom môjho otca!“ opakovala; „ba na zemi je miesto, kde ten drahý kameň je a ja donesiem domov viac, než presvedčenie, že jesto taký kameň; cítim jeho žiaru vždy lepšie a lepšie v svojej sovretej ruke. Nasbierala som a uschovala každé zrnko pravdy, trebárs tak nepatrné, že by ho vietor mohol odvanúť a zaniesť; nechala som ich nasýtiť vôňou všetkej tej krásy, ktorej je v svete toľko, i pre slepých. Vzala som dobro, ozývajúce sa v búchote ľudského srdca a pripojila som ho k nemu. Všetko, čo nesiem, je len púhy prášok, avšak predsa hojný prach hľadaného kameňa; mám ho plnú ruku!“ Vztiahla ju, svojmu otcovi ju podávajúc. Bola doma, v myšlienkach dospela k domovu ako letom, nespúšťajúc sa neviditeľnej niti.

Nepriateľské moci útočily hrmením víchrice na strom slnka a prudkým nárazom vetra vnikly otvorenou bránou do komôrky.

„Koniec sa blíži!“ zvolal otec a chopil ju za ruku, ktorú bola roztvorila.

„Nie!“ vravela s plnou určitosťou, „nie je možné, aby sa priblížil! Cítim lúč, hrejúci mňa v duši!“

A otec uvidel žiarivý plameň, keď žiarivé zrnko prachu z jej ruky letelo cez biele listy knihy, ktorá mala dať zprávu o istote večného života. V oslňujúcom lesku stálo tu písmo, jediné viditeľné slovo, jediné slovo:

„VIERA“.

A boli u nich zase štyria bratia, túžba po domove sa ich zmocnila a viedla ich, keď im zelený lístok dopadol na hruď. Prišli, ťažní vtáci ich nasledovali a jeleň a antilopa a všetky lesné zvieratá. Chceli tiež byť účastné radosti, a prečo by zvieratá nemohly, keď môžu?

Často už ste videli, ako slnečný lúč dierkou vo dverách preniká do zaprášenej izby a ako sa v ňom potom osvetlený stĺp prachu točí a krúti; a práve tak — pravda nie tak ťažkopádne a úboho, ako on, veď ani dúha nie je dosť vzdušná a barvistá vedľa obrazu, ktorý sa tu naskytol — práve tak podvihlo sa s listov knihy slovo „viera“, každé zrnko pravdy v lesku krásy, so zvukom dobra, žiariac jasnejšie, než nocou žiaril stĺp plamenný, keď Mojžíš a ľud Israelský do zasľúbenej zeme speli; zo slova „viera“ podvihol sa most nádeje k večnej láske Všemohúceho.